ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rovesníci Milana Štefánika, hoci aj nebárs pilne študovali, jednako len dosť skoro poskladali skúšky. O ňom vieme, že tieto nemienil skladať. Práve jeho veľkorysá nadpriemernosť ducha, ktorý naozaj tak Hviezdoslavsky lietal po vesmíre, „sťa včela po lúke“, bola príčinou, že súc stále zaujatý svojimi plánmi, nie veľmi sa ponáhľal — dokončiť… Vonkoncom, hoc aj proti svojej vôli, venoval sa i žurnalistike; celé noci pretrudil nad knihami, vysilujúc zrak, ale skúšky maly pre neho len druhotriedny význam, prvý bol, nadobudnúť solídné vedomosti. Básnik — univerzalista Vrchlický, filozof — realista Masaryk a výtečný astronom Zenger, boli jeho majstrami. Vladárkou jeho srdca bola mladučká, umná a vzdelaná deva Lidunka, ktorá k vôli nemu na olšanskom cintoríne čítala Flammarionove diela, ktoré jej skvostne viazané daroval mladý adept hvezdárskej vedy Milan. „Prvé ľúbostné náklonnosti neskazenej mladosti napospol prechodia v duchovný obrat,“ vraví Goethe a tak aj Štefánik náklonnosť Lidunky opätoval láskou, „ako človek vážny, ženám sa vyhýbajúci a ženy nepoznajúci, milovať môže a vie.“ Tento svoj citový vzťah Štefánik neponímal „študentsky“, ale bral ho nesmierne vážne ako pravý rytier ducha, ochotný složiť k nohám kráľovny svojho srdca hoci aj tie hviezdy vysokého neba. Naučiac sa, popri všetkom idealizme, reálne ponímať veci, v svojej neúnavnej mysli osnoval plán budúcnosti, ktorá sa pred ním vznášala ako ružová hmla tajomnej vidiny. Vážne pomýšľal na ženbu, preto, odložiac všetko iné stranou, venoval sa len štúdiam, ktoré koncom roku 1904 naozaj dokončil.

„V jedno krásne júlové odpoludnie, keď slnce hýrilo papršlekmi a pod tmavomodrou letnou oblohou rozpaľovalo celú prírodu a teplý dych vetra prinášal vôňu rozkvitnutých ruží a klincov a sypúc biele kvety agátov“, sedel so svojou Lidunkou v tôni stromov pri sladkých trilkách vtáčich hrdielok. Pred nimi v nádherných farbách pestrel sa bosket rozkvitnutých rhododendronov, kým ich myseľ zaletela do iných svetov. Vzrušení išli k jazierku a celý svet, i tie najnepatrnejšie veci, zdaly sa im krásnymi. Nadišla rozhodná chvíľa.

Po nežnom úvode, držiac ju za ruku a hľadiac jej láskave do očí, riekol: „Žiť a pracovať pre jedno dievčatko bolo by smyslom a cieľom môjho života. — Ale neviem, či by chcela byť mojou ženou.“

Štefánik svojím vyznaním priviedol devu do hrozných rozpakov, odpovedala jednoslabične, sama nevediac čo, ale Štefánik bol šťastný a žiaril usmievavou veselosťou. Čistá, pred svetom utajená, prvá láska, blažiaca mladé srdcia.

*

Štefánik už ako gymnazista bol v Itálii, zašiel až do Messiny. V 1901-om roku po operácii slepého čreva išiel na letný semester do Cürichu, kde si získal dobré meno ako vynikajúci odborník, potom dlel v Miláne, Ríme, v Sicílii a naučil sa taliansky. Tieto cesty obohatily jeho skúsenosti a otvorily mu výhľad do veľkého sveta. Cieľom jeho túžob a snáh stal sa Paríž.

Deň pred promóciou navštívil v čiernom rodičov svojej Lidunky, ktorí si ho obľúbili pre hĺbku jeho povahy, a pozval ich ku slávnostnému obradu, prosiac o dovolenie smieť k ním na druhý deň prísť s otcom, ktorý prišiel zo Slovenska na promóciu. Dvacať štyri ročný, košariský rodák, útly, bledý Milanko, mal sa stať doktorom filozofie v sídelnom meste kráľovstva českého, kde kedysi na slávnej univerzite bol rektorom učenec-anatom, Slovák, Jesenius-Jesenský, pozdejšie popravený ako protihabsburský rebel s českými pánmi pred radnicou, na Staromestskom námestí, v tej zlatej stovežatej, slovanskej Prahe, kde krstný otec jeho otca dr. Jozef Miloslav Hurban v revolučných búrkach i s rodinou našiel útočište pred pomstou nepriateľa v pohostinnom dome českého buditeľa Friča.

Ešte v deň promócie požiadal Štefánikov otec rodičov o ruku Lidunky pre svojho syna Milana, ktorý ju miloval zduchovnelou, nežnou láskou. Odpoveď bola priaznivá, ale sobáš bol odložený na pozdejší čas, kým deva zvážnie a Milan si v Paríži upevní postavenie. Ale neprajná suďba jednako nedovolila, aby „táto dvojica“, dľa mienky apka Štefánika „predurčená k spoločnej púti životom“, zakotvila v prístave rodinného šťastia.

Milan Štefánik čoskoro odišiel do Paríža.

Z cudziny, unavený dlhými cestami, namáhavými expedíciami a vysilujúcimi prácami, z času na čas, najradšej pred Vianociami, zavítal na Slovensko, do rodných Košarísk, kde si najlepšie mohol odpočinúť, v kruhu svojich najdrahších okriať a načerpať síl pre nové podujatia a práce. Domov vracal sa vždy cez Prahu, kde navštívil svoju nevestu, s ktorou si tri roky dopisoval z ďalekých končín sveta. Z tejto rozsiahlej korešpondencie zachovalo sa niekoľko listov, ostatné pohltil oheň. Muselo sa to stať. Sú to drahé reliquie, svedčiace o Štefánikovom nesmierne ušľachtilom srdci a vznešenom duchu. Písané sú až na malé výnimky — slovensky. Keď išlo o jemné záchvevy citu, o hnutie „vnútorného človeka“, a nie o presné výpočty triezveho rozumu, Štefánik sa najľahšie a najplynnejšie vyjadroval slovensky. V jednom liste, v ktorom otvára svoju dušu, sebavedome vraví: „Vzpriamená je moja hlava a čisté moje srdce!“

Ale, kým docielil túto rovnováhu duše, musel aj on prekonať mnohé pochybnosti a pokušenia. Z ďalších riadkov, ktoré písal „z duše k duši“, môžeme si približne utvoriť pochop o spôsobe jeho myslenia a poznať prvky jeho životnej filozofie, ktorá je silne romantická a miestami dá sa unášať básnickým nadšením. Stojac v blízkosti obelisku pri Jardin des Tuilleries v Paríži, na vyvýšenom mieste pozoruje valiace sa vlny tisícich výletníkov:

„Hukot omnibusov, equipaží, automobilov, smiech veselej chasy, šum prechádzajúcich sa, výkriky predavačov… všetko to otriasalo vzduchom a vytvorilo mohutný, nervózne znejúci akkord — hudbu davu.“

„Bože, aký to kaleidoskop! Aká to komédia! Každý si myslí, že je dôležitým kolieskom v tom veľkom stroji, a zatým je len zbytočným, nahodilým práškom na ňom. Malý prievan a smetený bude. Ej, ale by sa nad tým podivil nejaký dvorný rada, nejaký majiteľ dolov, alebo vehlasný člen akademie!“

„A preca všetci sme len efemérne iskierky, vyskočivšie z kremeňa, ktorým si zahrávajú nesmierne sily prírodné. Zablyskneme sa a hneď zase zmizneme na veky v bezhraničnej tme. Hľa, ak by som sa bol náhodou dostal pod kolesá automobilu a ony by ma boly rozmliaždily, v čomže by sa bol zmenil svet? Známi by vyronili trochu sĺz, za 25 rokov zabudli by i tí najintimnejší a za 2.500 rokov nezostane snáď stopa ani po samom Paríži.“

„Pojala ma skľúčenosť. I objavil sa život duševnému zraku môjmu v plnej prísnosti a zodpovednosti. Spiechal som domov, bych i naďalej pevnou rukou riadil svoj osud.“

„Nie som človekom chorým, sentimentálnym, hysterickým, nechcem však byť ani slepý, oddaný nahodilým vetrom. Nechcem byť stereotypným turistom, ktorý sa neopováži odbočiť zo životnej vyšliapanej cesty, naznačenej mu ,múdrymi‘, ,praktickými‘ Baedekermi. Nechcem žiť na cudzí účet, na cudzie svedomie.“

Poukazujúc na to, že aj zviera, hoci za cenu utrpenia, vie dosiahnuť predmet svojej pudovej túžby, opytuje sa:

„A človek má sa nechať zastrašiť? Bezmyšlienkovite má sa prispôsobiť okolnosťam? Chcem žiť, ale chcem len život zdôvodnený. Chcem vedeť driev: ,Kto som? Kde som? Načo som?‘ než podvolím sa zemskému vegetovaniu. Slovom, chcem byť mužom a nie figurkou! Preto hneď ako som začal mysleť, za prvú úlohu som si vytknul: žiť uvedomele. Tu započal krutý boj. Dral som sa cez kamenie a tŕnie, škriabal som sa na strmý vrch, nezastrašily ma nijaké nesnádze… a konečne octnul som sa pod stromom poznania.“

„Oj, dievčatko, nepoznáš tie pekelné muky, keď duch chce vzlietnuť a krídla ho neunášajú! Neznáš to zdesenie, keď triezvy rozum konštatuje, že všetky ľúbezné obrazy v diaľke sú púhou fata morganou a tie drahokamy, pre ktoré si opustil tichý krb, pre ktoré si obetoval kus svojho života — sú bezcenné skielka.“

„Skleslosť dosiahla takú hĺbku, že videl som len dva lieky: revolver, alebo divoký život, v ňom by otupel modzog i srdce.“

„Na šťastie neostal som dlho v tejto horúčke.“

„Driev, než bych bol volil niektorý z tých prostriedkov, otriasol celou mojou bytnosťou nový mohutný cit a primäl ma k revízii celej mojej filozofii životnej.“

„Záchranným tým anjelom bola láska. Úprimná, čistá láska. Nebola opätovaná. Bol to rozhodujúci okamih môjho života. Pod krutou ranou som sa síce zapotácal, ale potom tým energickejšie vzpružil. Odrazu sa mi vyjasnilo, že okrem extremov musí byť i normálny spôsob života. Hľadal som chybu: v logike nebola. Tak musí byť v samom východišti. V prenáhlenosti musel som zakúsnuť do ovocia nezrelého.“

„Nastúpil som z púšte trápnu, spiatočnú cestu.“

*

O jeho analiticko-syntetickom, idealisticky-realistickom spôsobe smýšľania, ktorý smeruje za harmóniou, svedčia tieto riadky:

„Svet je neobsiahly v priestore a neobsiahly v čase: dejiny jeho sú mu obsahom a zároveň účelom. Celý náš systém slnečný s ohromujúcou masou a milionročnou periodou mizne v nej bez stopy. A čím je zem? Čím je človek? — Mikrob úbohý! Existenciu jeho snáď neobjaví ani duch všehomíra. Ctnosti a hriechy naše sú plodom fantázie. V chyži v krbe oheň práska. Kto by si všimnul týchto zvukov. A preca každý tak složitým je zjavom.“

„Zúfať však preto nemal by nikto, keď si to uvedomí.“

„Mne aspoň život nie je už smutným údelom zatratených. Vidím háje, kvetnaté lúky: vdychujem ich vôňu, načúvam spevu, kochám sa v hravom tanci veveričiek… so zbožnou úctou kloním sa Harmónii…

„Pohliadni k hviezdam, keď ťa čo sviera a budeš merať merítkom dobrým.“

„Vôkol nás pláva Pokoj a Krása: ony aj v tvoje preniknú srdce, len ich privítaj úprimnou láskou.“

„A láska je účel, v láske je šťastie, v láske je večnosť naša. Ale len v láske bezhraničnej. V láske, ktorá nás rovnako spája s hlbokým nebom, ako aj s chrobáčikom v prachu zeme. Takúto lásku kto seje, iste vypestí ruže vonné. Ovšem i tŕnie — či to však uberá ich kráse. Však ak nechceš, aby ich kvet uvädnul na tvojej hrudi, musíš z nej všetky odstrániť červy: nadutosť, pýchu, túžby plytké. A toto vykoná v tebe veda.“

„Kto vede slúži, stane sa skromným v myšlienkach, v rečiach. Zrak mu nesrší, slzy neroní, srdcom nezmieta divoký víchor. V každom jeho chovaní zbadať možno istotu, mier.“

„V týchto slovách je mnoho hmly, ale ich podstatu vidíte iste: ,žijeme životom efemérnym, nuž žime správne. Bráňme nešťastiu, konajme dobro.‘“

Sám cíti, že jeho riadky nedostatočne odhaľujú mystérium jeho bohatej, hlbokej duše, cíti, že sa ešte dosť dobre nepozná, píše ich z Hotelu des Nations, na Rue des E’coles 29, minulo mu len 25 rokov, preto dodáva:

„Prečítal som znovu, čo som napísal a vidím, že som nepodal verné zrkadlo svojej duše.“

Pre neho problém lásky bol: „problémom cti, povinnosti, života.“ V železných putách držal svoje srdce. „Hviezdy ho robily skeptickým, hviezdy riadily jeho život, hviezdy mu privolávaly: slúž kráse a šír šťastie!“

Ružové kúzlo tejto kalokagathickej lásky roztrhal sychravý, neúprosný vánok životnej nevyhnutnosti. Lidunka sa vydala za druhého. Okolnosťami prinútená bola zničiť väčšinu vzácnej korešpondencie, nechala si len niekoľko listov, od ktorých sa nemohla odpútať jej zlatými papršlekmi Štefánikovho suggestívneho ducha opradená duša. Niekdajší snúbenci však jednako sa len stretli ešte raz — naposledy. Vrúcnosť zápalu vyprchala, ale ostal čistý cit skutočnej vzájomnej úcty a verného priateľstva, ktoré sa prejavilo aj po rokoch v neklamných znakoch hlbokých sympatií.

Lidunka, už ako mamička štebotavého Mítenku, išla do Národného divadla, počuť „Psohlavcov“ a tu na Vinohradoch v Krameriovej ulici videla kráčať v čiernom zimníku pána malej postavy, s bradou. Poznala v ňom Štefánika a oslovila ho. Obrátil sa k nej, usmial sa, chytil ju za ruku a hlasom plným nehy zvolal: „Lidunko!“ Potom jej vysvetli], že ho zachvátila túžba, videť ulicu, v ktorej ako študent býval a prežil kus svojej mladosti. Navštevuje, vraj, tieto miesta vždy, keď zavíta do Prahy. Odprevadil ju po divadlo, ale cestou, keďže sa už roky nevideli, sa im tak hromadily otázky a odpovede, že mladá pani prišla do divadla až k tretiemu jednaniu.

Na druhý deň Štefánik navštívil Lidunku a jej mamičku. Boli si všetci vzácni. Lidunka už teraz lepšie chápala svetoznámeho učenca, ktorého jasné, belasé oči sprevádzaly ju krotkým pohľadom, keď sedel pri lôžku jej ťažko chorej mamičky. Stará, vysokovzdelaná dáma ho obdivovala a s materinskou láskou počúvala jeho zaujímavé výklady o svojich cestách, zvlášť o Tahiti, kam sa znova vystrájal. Potom mu zase ona opisovala svoj pobyt na španielsko-francúzskych hraniciach, kam sa išla liečiť, prízvukujúc, že za roky jeho strádania bola by ochotne dala kus svojho života. Lidunka zase, ako sama sa priznáva v svojich rozpomienkach, vraj, bola by najradšej dotykom ruky sotrela všetky vrásky a starosti s jeho čela.

Doniesla mu ukázať svoju pýchu a techu, malého Mítenka. Dieťa sa k nemu vinulo, čo ho dojímalo. Laskal a bavil sa s ním, a kolíšuc ho na kolenách, rozprával mu o loďach, na ktorých sa plavil a sľuboval mu, že ho vezme so sebou do sveta. Chlapčeka s plavými kaderami to pripútalo k vážnemu učencovi ešte väčšmi, ktorého videl prvý a posledný raz v živote. Nevidela ho viacej ani jeho mamička, ani babička, ktorá o rok umrela. Lúčili sa šťastní a privolali si do videnia, sľúbiac Štefánikovi, že ho raz navštívia v Paríži. Ale láskavý svit jeho prenikavých očí nepohladkal ich už nikdy viacej, nikdy.

Štefánik odcestoval do Košarísk, potom do Paríža. Veľká vojna pretrhla všetky ďalšie styky. Lidunka piatimi dňami pred jeho tragickým skonom poslala mu do Košarísk list. O mesiac jej ho pošta vrátila. Bola na ňom lakonická poznámka: zomrel — zpäť! —