Zlatý fond > Diela > Národný hrdina generál dr. M. R. Štefánik a jeho mausoleum na Bradle


E-mail (povinné):

Vladimír Roy:
Národný hrdina generál dr. M. R. Štefánik a jeho mausoleum na Bradle

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Zuzana Berešíková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov


 

I

Tu orlom z hniezda vyletel na krídlach ducha po oblohu, v hviezd svetoch hľadajúc svoj cieľ. Hviezdoslav.

Medzi najvýznamnejších geniov a hrdinov ľudstva patria tie vynikajúce osobnosti, ktoré zanechaly po sebe nielen tvorbu umeleckú, diela vedecké a literárne, lež v súhlase so společenským celkom vedely svojho ducha vteliť do organizácie, čo majúc pevné základy a formy odolala času, súc realizáciou eticky veľkých myšlienok, citov a chcení, ovládajúcich dobu, ale aj uskutočnením ideálu, siahajúceho až za hranice časnosti. Takýmto mimoriadnym uskutočňovateľom potlačovaných túžob svojho rodu a národa, hrdinom doby, žiarivým príkladom pre budúce pokolenia, bol aj spoluzakladateľ nášho československého štátu, generál dr. Milan Rastislav Štefánik.

Tento dobývateľ slobody a samostatnosti národa československého narodil sa pod romantickým horským pásmom karpatského lesa, v dedinke Košariskách, neďaleko od Brezovej pod Bradlom, 21-ho júna 1880. Kraj, v ktorom prvý raz vzplanulo v polovici devätnásteho storočia národné povstanie ujarmených Slovákov, a ktorého sa horlive zúčastnili potomci emigrantských rodov z blízkej Moravy a tu osadených husítskych kališníkov, obýval ľud nezlomnej, slobodymilovnej duše, ktorú nemohol pokoriť dravý prúd odrodilstva, proti nemu odhodlane bojoval aj Milanov otec Pavel Štefánik (1844 — 1913), potomok krajňanského ev. kňaza-spisovateľa, tiež Pavla (1761 — 1831). Košariská, ktoré pôvodne patrily ku brezovskej matkocirkvi, sa osamostatnily a za prvého duchovného správcu povolaly si znamenitého kazateľa a národovca Pavla Štefánika ml., energického, vtipného, ale dobrého človeka, ktorého krstným otcom bol dr. Jozef Miloslav Hurban, vodca revolučného povstania slovenského (1848 — 49). Mladý pastor bol odchovancom ešte nepomaďarčených domácich škôl, vyššie štúdia absolvoval na univerzite viedenskej a rostockej, bol milovníkom kníh a literatúry, ktorý si radšej odtrhol od úst skyvu chleba, len aby nasýtil dušu pokrmom ducha a osvety. Nekloniac hlavu pred Geslerovým klobúkom bašov peštianskej vlády, do martinských Národných novín písaval rezké články, ba aj básnil, ale svoje verše nechcel uverejňovať pre ich intímny ráz. Jeho manželka rod. Albertína Jurenková z Turej Lúky, dcéra kapitána slovenského dobrovoľníckeho sboru, bola horlivá Slovenka a do vôle Božej oddaná, pečlivá, nesmierne trpelivá matka, ktorá dala život 12 dietkam, z nich Milan bol šiestym. Od útleho veku žil „v orličom hniezde“ kde netrpeli bojácnosť, v ňom vládol junácky, výbojný duch, a radom vylietaly z neho do sveta smelé duše, schopné čeliť nesnádzam a prekvapeniam života.

Tradície tolerančné, buditeľské a národne-revolučné, boly v rodine hlboko zakorenené a silne pôsobily na citlivú, vnímavú dušu nadaného Milana, ktorého otec bol synom vlastnej sestry Viliama a Jána Šuleka, ktorí pre národnú ideu padli rukou utlačovateľa ako hrdinskí mučeníci slovenského revolučného odboja v meruôsmom. V národnom sebavedomí zaocelúval ho ešte aj jeho strýc a krstný otec, senický advokát Štefan Fajnor, známy hudobný skladateľ a povestný obranca prenasledovaných Slovákov-panslávov.

Deväťročný ide na maďarčinu do Šamorína, potom študuje na evanjelických gymnáziach v Bratislave, v Šoprone a v Sarvaši, vždy v mestách, obývaných nemaďarskými menšinami. Maturuje v Sarvaši, bývajúc u Moravčíkovcov, svojich príbuzných, a hoci bol dvaráz vytvorený zo stredných škôl pre rozhodné národné presvedčenie, ktorému vždy dával smele živý výraz, z tamejšieho ústavu, na ňom vládnul spravedlivý duch správcu Benku, roku 1898 odchodí ako prémiou vyznamenaný prematurus. Štefánikova, svojráznym kopaničiarskym rodným krajom, rodinným ovzduším, československou a slavianskou tradíciou formovaná duša, už od mladosti si nesmierne vážila slobodu, milovala ju nadšene, každému ju žičila, ale bola odhodlaná brániť ju do krajnosti i s nasadením života. Ako rodák kraja, čo slovenským dobrovoľníckym sborom dal nejedného strelca istej ruky, pustil sa s odvahou do šíreho sveta, práve tak ako jeho krajania, ktorým ísť za Oceán bolo maličkosťou.

Znechutený domácimi školskými pomerami na jeseň 1898 odchodí do Prahy, kde od založenia českej univerzity (1882) je hodne slovenskej študujúcej mládeže, stane sa poslucháčom techniky, ale pozdejšie povolí dávnej túžbe z detstva a 1901 prestúpi na filozofickú fakultu študovať astronomiu. Je žiakom profesora dr. Tomáša G. Masaryka, ktorého prednášky maly na vývin a prehlbenie jeho svetového názoru rozhodujúci vliv; dľa vlastného soznania, on ho „presvedčil o tom, že je možné žiť v pravde a pre pravdu“, a tým mu dal „mravný cieľ, pevný bod“.

Prof. Masaryk už roku 1887 prišiel do turčianskej Bystričky „pracovať pre československé sblíženie a sjednotenie“, ktoré bolo jazykovými spormi a hádkami ohrožené a jestvujúca aká-taká, československá vzájomnosť v tom čase udržiavaná a pestovaná bola obapolne len v idealisticky naladených kruhoch umelecko-literárnych. Masaryk mal široký obzor, poznal všetky slovanské reči, a nepreceňujúc reč ako jedinú charakteristiku národa, slovenčine prial života a rozvoja, zaujímajúc stanovisko: „Nech si Slováci píšu ako chcú. Hlavná vec je v tom, že v skutočnosti sme jedno, lebo každý Slovák rozumie Čechovi a Čech Slovákovi. Slováci od IX. storočia boli od nás odtrhnutí, nemali svojho samostatného politického vývoja a preto udržali si staršiu formu jazyka a svoje nárečie. Keď už raz tento jazyk bol prijatý za literárny, nech aj ostane ním, pokiaľ to uznajú za potrebné. Vieme, že Kollár a Šafárik boli proti odštiepeniu, veď istý čas aj Hurban bol za spojenie. Toto spojenie sa môže a má uskutočniť politicky, jazykový vývin nechajme budúcim generáciam. Rátajme so silami, aké sú a priveďme ich v organickú harmóniu; slovenčina jestvuje a preto nám nemusí a nesmie prekážať.“

Posledný, v celku jedenásty raz bol prof. T. G. Masaryk na Bystričke v lete 1900, a od toho času dr. Herbenom redigovaný „Čas“, orgán t. zv. strany realistickej, týždenne raz temer pravidelne v každom pondelkovom čísle prináša „slovenské veci“, referáty o slovenských pomeroch a udalosťach. Stalo sa to vlivom prof. T. G. Masaryka, ktorý ešte roku 1890 povolal k sebe štyroch predstaviteľov pražského slovenského študentského spolku „Detvan“, založeného roku 1882 na myšlienkovom podklade československej duchovnej jednoty, čiže vzájomnosti, a žiadal ich vydávať v Prahe slovenský časopis, propagujúci ideu, že len sjednotení Česi a Slováci majú v dejinách určité národné poslanie, a preto treba odstrániť všetko, čo Čechov a Slovákov ako jednotný národný celok rozdeľuje. No nenašiel u detvancov dostatočné porozumenie, hoci slovenský národný vodca a predseda slovenskej národnej strany, Pavel Mudroň pri rozvinutí sokolského prápora v Brne ešte roku 1871 povedal: „Sme jednako preca len jedna krv. Nemáme posiaľ moci, aby sme to svetu pádne dokázali, ale duševne sme jedno a čo duševne jedno je, to tým bude navždy tiež telesne.“

Plán sa realizoval až roku 1896, po rozprúdení pokrokového hnutia českého študentstva a po založení časopisu „Hrvatska Misao“, pozdejšie „Glas“, „Narodna Misao“, ktoré ako orgány mládeže juhoslovanskej propagovali národné sjednotenie Juhoslovanov; a osnovateľom a ladičom všetkých týchto snáh bol prof. T. G. Masaryk. V tomže roku (1896), keď založená je „Českoslovanská Jednota“, ktorá mala činne zasiahnuť i na Slovensko a radostne je vítaná pre slovakofilské tendencie aj detvancami, stalo sa, že pri augustových martinských slávnosťach niekoľko slovenských študentov s Vavrom Šrobárom ide na Bystričku navštíviť profesora Masaryka a oznámiť mu, že chcú založiť časopis slovenskej študujúcej mládeže. Dr. Masaryk im dá žiadané pokyny, Šrobár ich spracúva a zasiela slovenskej študujúcej mládeži viedenskej a peštianskej; tak vzniká navzdor odchylným stanoviskám vodcov (Blaho, Hodža) dvoch skupín mládeže jednako len „Hlas“, ktorého prvé číslo vychodí 1. VII. 1898. „Hlas“ rozvíril tiché slovenské vody ako šťuka, lebo razil cestu novým myšlienkovým prúdom: československej národnej jednote, pokroku, kritickému ponímaniu sociálnych pomerov a problémov, reformným snahám, demokracii.

Milan Štefánik sa v Prahe čulo zúčastnil spolkového života v Detvane. Jeho tvorivá, umelecky a básnicky naladená duša, ktorá mala bohatú fantáziu, živo reagovala na mnohé popudy a hoci tiahla k exaktnosti, v sídle starej českej kultúry, ako exotický kvet v teplej hrade, rýchlo sa rozvíjala; hriala ho mladosť a ideálna láska, ktorou vzplanul k svojej Lidunke. V slobodnejšom ovzduší, kde nie je hatený v myšlienkach a činoch neprajným tlakom drzej cudzoty, rozzvučí sa jeho lýra; prednáša svoje básne v „Detvane“, v ktorých sa ozýva svieži tón slovenskej ľudovej piesne: „Našiel som si v šírom poli frajerôčku mne po vôli“, (túto zhudobnil jeho priateľ, slovenský komponista, Mikuláš Schneider Trnavský). Priatelí sa so slovenským poetom Jankom Bottom (Ivanom Kraskom), s moravskými rodákmi, sochárom Frantom Uprkom, maliarom Al. Kalvodom a publicistom Bohdanom Pavlů. Je vítaným hosťom v dome veľkého českého básnika, Jaroslava Vrchlického.

Zúčastňuje sa so záujmom krojových propagačných večierkov slovenskej študujúcej mládeže. Vystupuje tu v malebnom detvanskom kroji s vybíjaným opaskom a výbojnou valaškou ako duchom znežnelá reinkarnácia Jánošíka. Snažil sa byť družným, i bol, ale v temperamentnom a rušnom kole slovenského študentstva, v ktorom veselo a bujaro hlaholila originálna slovenská pieseň a víril ples horkokrevných tancov, jednako len robil dojem predčasne vážneho a usadlého človeka. Bol nižšej, útlej postavy, vždy elegantne oblečený, mal jasné, prenikavo belasé oči, nad nimi osýpkami preriedené obrvy. Na jeho bledých tvárach a miestami aj na vyčnievajúcich čelusťach bolo videť jamôčky po osýpkach. Hoci aj jeho bradou vrúbená tvár nebola krásna, pri rozhovore ožiarila ju výraznosť a milota. Nikdy netancoval, ale zato bol dobrým, duchaplným a serióznym spoločníkom. Bol tichej povahy, v chovaní zdanlivé temer odmeraný a vypočítavý, nevýbojný, zato však v mimoriadnych, napnutých chvíľach už aj vtedy dokazoval nadpriemernú duševnú silu, dokonalé sebaovládanie, nezlomnú vôľu. Prekážky a neúspechy boly pre neho len vzpruhami. Jeho vážne reči, bádania a hĺbania, často sa stretávaly s neporozumením, považované boly za zbytočné a nemožné fantázie, hoci dľa jeho učiteľa prof. Masaryka: „Bez obrazivosti (fantázie a fantaztiky!) nie je možná veľkorysá, svetová, tvorivá politika; štátnik ako básnik je poiétés — tvoriteľ, tvorca.“ Veru tí rujní mládenci, ktorí útlemu, jemnému a rojčivému Milanovi často dali pociťovať svoju prevahu, v tom čase nesnívali o tom, že medzi nimi dlie budúci učenec svetového mena a budúci národný, legendárny bohatýr. A či snáď šulekovský sebaobetavý idealizmus mu pripomínal, že pochádza z krvi dvoch slovenských martyrov a toto vedomie mu vnukovalo akúsi predtuchu budúceho mučeníctva a tragikumu? K prvému vynálezu ho inšpirovala ľudomilnosť, súcit. Ľutoval v dáždi moknúcich a v mraze krehnúcich výhybkárov na Karlovom námestí. Vynašiel samočinné výhybky, odpomôcť ľudskej biede, ale vynález pre nedostatok hmotných prostriedkov uplatniť nemohol.

S hlbšími sympatiami a porozumením (azda pre svoju vážnosť) stretal sa skôr u starších ľudí, zvlášte dám vysokej inteligencie, než u rovesníkov, ktorí ho neraz aj zľahčovali a zaznávali. Jeho povaha mnohým zdala sa záhadnou a jeho plány, o ktorých vravel s nadšením presvedčeného človeka, prehnanými a neuskutočniteľnými, nechápali vážnosť, s ktorou o nich hovoril. Keď mu niečo vytýkali, hoci bol aj citlivý, premohol sa, nedal na sebe znať mrzutosť, alebo rozladenie, lež uvažoval; a keď bola kritika oprávnená a odôvodnená, ochotne uznal omyl a poznamenal: „Pozorujem, že som chybil.“ Charakterizovala ho skromnosť a stále snaženie za sebazdokonalením a dokonalosťou. Keď ho Vavro Šrobár povzbudzoval, aby svoje básne, prednášky a úvahy uverejnil v niektorom slovenskom časopise (v „Hlase“, v „Slovenských pohľadoch“), neurobil to, dôvodiac, že nie je ešte znalcom. Nerád písal, radšej hovoril a konal. Ale jednako ho to len neminulo. Najzáslužnejší skutok je vraj ten, ktorý nechceme vykonať a vzpierame sa mu.

Dvacať ročný Štefánik, hoci bol aj funkcionárom Detvana (pozdejšie dva razy aj jeho predsedom) a hoci činne zasahoval do hlasistického hnutia, jednako hral viacej len úlohu syntetického iniciátora, harmonizátora, sjednocovateľa ako v Detvane samom, tak aj v mladom slovenskom hnutí, pomáhajúc študentskému spolku vybŕdnuť z krízy a v záujme veci vyrovnávajúc ideové spory medzi reprezentantmi dvoch smerov intra muros hnutia, medzi Šrobárom a Blahom, ale publicisticky nebol činný ako jeho priatelia Hodža a Pavlů. A hoci „Čas“ od roku 1900 pravidelne referuje o slovenských veciach, Štefánik nie je (hoci mu to mylne pripisovali) autorom ani jedného pondelkového článku. Slovenským redaktorom tohoto najvážnejšieho českého deníka stáva sa Štefánik až v decembri 1902 a riadne referuje o slovenských otázkach až do apríla 1903, udržiavajúc tak stály duchovný a kultúrny styk so Slovenskom, informujúc českú verejnosť o pomeroch bratského kmeňa a vývine politických udalostí pod Tatrami a tak stáva sa v „Čase“ prvým osnovateľom česky písaných pravidelných statí o Slovensku a jeho ľude. V apríli však, chtiac sa venovať intenzívnym štúdiam, necháva redaktorovanie, ktoré po Jozífkovi po dlhšej prestávke prevezme Bohdan Pavlů.

Štefánik ako redaktor „Času“ pilne a ostražite sleduje maďarskú žurnalistiku, píše o maďarskej výbojnosti, referujúc o Vlassicsovom obežníku, v ktorom, ako minister osvety nariaďuje, aby v ľudových školách polovička naukosdelných hodín v týždni v krajo:h národnostných venovaná bola vyučovaniu maďarčiny, volá: „Zaznamenávajíce pouze tento nový projev uherského ,práva, pravdy, spravedlnosti!‘ povzbuzujeme syny Tatry, aby nový útok odráželi novými silami, majíce naděje, že pravda hájí-li se vedle slzí, nářku též promyšlenou, organizovanou práci celého houževnatého národa, také zvítězí.“ V článku (3. I. 1903) „Maďarská logika“, ironizuje mierové snahy grófa Apponyiho a zisťuje, že dovoľuje síce národnosťam nemaďarským ľnuť k svojmu kmeňu a jeho „jazykovým zvláštnosťam“, ale len sub specie — veľkého jednotného národa maďarského a končí konštatovaním: „Nuže smíte v Uhrách žít národnosti, ale dýchat ne!“ Načrtávajúc (12. I. 1903) „Volební obrázek ze Slovenska“, bičuje korupčné kúsky a násilnícke bašovstvá notárov a slúžnych a celej župnej administrácie, ktorej exponenti sebavoľne šliapu zákony. 19. I. 1903 uvažuje o „Vysťahovalectve na Slovensku“, štatisticky a hospodársky zisťuje jeho príčiny a poukazujúc na zisk a nebezpečné straty, ktoré z neho pre národ vyplývajú, myslí, že ním sa slovenská zem len vyľudňuje, národa ubýva a ten sa v mori cudzoty odnárodňuje a preto súdi: „V celku Amerika je pro Slovensko stejně nebezpečná jako maďařizace sama.“

Píšuc o „Česko-slovenské jednotě národní“, v troch statiach odsudzuje dr. Czambela pre makavú, učenca nedôstojnú tendenciu, namierenú proti československej jednote v brošúre, na pokyn vlády napísanej pod titulom „O minulosti, prítomnosti a budúcnosti československej národnej jednoty“, autora označuje za najvýš nebezpečného nepriateľa, ktorého zámery nemožno do súladu priviesť s pojmom statočného národovca, lebo vláde navrhuje násilný postup, vypudiť češtinu z bohoslužieb evanjelických, čím by bol vraj zrúcaný aj posledný most, po ktorom sa prenáša československá kultúra. Preto v horlivom zápale stigmatizuje dr. Czambela: „— Ne, onen spisek nepsal Slovák, nýbrž vládní úředník, zvrhlé individuum“, a poukazujúc na nebezpečenstvo odklonu, vraví: „Tedy větší zájem Čechů a čilejší ruch synů Detvy, spočívající na reálnějším, poctivějším základě, nutí myslící lidi tu i tam, aby řešili otázku slovenskou, řešili jí důkladně, bez vášně, řešili jí tak, jak toho vyžadují zákony přírodní, vývoj historický, nynější poměry, jako toho vyžaduje skutečné dobro, budoucnost dvoj-jediného národa československého“.

V článku „Dozvuky uherských voleb“ (13. II. 1903) referuje o monstróznom nitrianskom procese, v ktorom stíhala peštianska vláda bratov dr. Markovičovcov, Rudolfa a Juliusa i Ľudovíta Čulíka, ev. farára, pre reči, povedané vo volebnej kampani. V stati „Žeň maďarského státního zástupce“, podáva podrobný prehľad procesov, zavesených na väzy vodcov nemaďarských národov Uhorska a vytýka, že slovenská žurnalistika neocenila dostatočne odvahu národného sebavedomia, ktorú prejavili myjavskí roľníci proti ohlupovaniu slovenských detí maďarizáciou, prečo boli odsúdení, ďalej zazlieva Národným novinám, že nie dosť obšírne referovaly o Valáškovej pravote.

Obšírnymi a zovrubnými referátmi o „Slovenskej žurnalistike“ (2. III. 1903 a 16. III. 1903) končí Štefánikova redaktorská činnosť pri „Čase“ a v nich poukazuje na to, že obnovený „Hlas“ „je ryze slovenská revue“, ktorá v štyroch ročníkoch vykonala kus záslužnej práce. „Hnutí jím vyvolané, očisťující, působilo zvláště na vrstvu mládeže, ale nezůstalo ani bez vlivu na „staré.“ Nestranný pozorovateľ na př. zajistě postřehne vliv tento i v důležitém kroku, jakým bylo aktívní vystoupení národní strany slovenské, ba postřehne jej i v samých „Národních Novinách.“ — „Hlas“ učí slovenského člověka slovensky a reálně myslit, cítit, vlastním kritickým zrakem hledět; v prach kácí modly, zároveň však staví chrám nový.“ Antonom Bielkom redigované ľudové noviny chváli pre ich demokratický smer a pokrokového ducha. O Cirkevných listoch hovorí, že ako najlepšie redigovaný slovenský časopis sú čítané so záujmom aj v kruhoch necirkevných a „tvoří nezbytnou součástku zrcadla osvětových poměrů na Slovensku“, pri čom niekoľkými markantnými ťahmi výstižne charakterizuje osobnosť ich redaktora, Juraja Janošku st., pozdejšieho veľkého evanjelického biskupa, muža, „který svým vzděláním, bystrým rozumem, hlubokou láskou k prostému lidu a k pravdě o celou hlavu převyšuje mnohé velikány slovenské… Janoška je poctivým duchovním a zároveň úpřimným národovcem, což se zřetelně jeví v jeho listě.“ Redakcii „Sborníku“ a „Časopisu muzeálnej slovenskej spoločnosti“ radí kritickejší výber, ale povzbudzuje slovenskú inteligenciu podporovať Muzeálnu spoločnosť, toto temer jediné kultúrne stredisko uhorských Slovákov. Sympatickým je mu činnosť ženského časopisu „Dennica“ a chváli redaktorku Tereziu Vansovú, že zo slovenských diev chce pomocou tohoto orgánu vychovať vzdelané, pokrokové ženy, matky slovenské a vyzdvihuje, že časopis uverejňuje aj české príspevky.

Ako prílohu Šrobárovho časopisu Štefánik s akad. maliarom Alojzom Kalvodom rediguje ilustrovaný „Umelecký hlas“, ktorý pre nedostatok finančných prostriedkov čoskoro zaniká. Vyšiel len trirazy v dvojčíslach (r. V. 1903, č. 2, 4. a 6), obsahuje v celku len 40 strán. Celú literárnu čiastku napísal slovensky sám Štefánik. Prízvukujúc slovenskosť maliarskej tvorby Jožka Uprku, o Kalvodovi, v stati venovanej jeho umeleckej produkcii, poznamenáva s nehou a láskou, že Umelecký hlas je „dieťatkom jeho srdca a ducha“, toho majstra Kalvodu, „ktorý si zvlášť obľúbil moravské Slovensko. Pekný ten kraj zachovalý ľud, jeho kroje, mravy, zvyky do tej miery okúzlily umelca, že sa stal z neho Slovák telom i dušou. Vycítiť to možno zcela určito z jeho činnosti.“ V jeho umení obdivuje silnú pravdu, pravdu dokazujúcu malebnou výmluvnosťou.

Poetické „Úvodné slovo“ (Umel. Hlas, 10. II. 1903) je dôkazom vrúcnosti, s ktorou Štefánik ľnul k stelesneniu krásna, k umeniu:

„Smútok sa v horách našich rozhostil, smútok vanie šírym poľom. Nesváry, zloba stavia hranice, aby brat brata do nich metal.

A on divou vášňou vzrušený vrhá sa celý v zúrivý boj. Dobru chce slúžiť, málo však lásky; národ náš týmto hynie.

A to zreť okom, ktoré sa zrosí, i keď rez smutný šibe telom. A to zreť stále! — Oj, preč z tej chmúrnej dusivej sfäry, preč, ta, kde sála teplejší lúč. —

Vznesme sa z múrov, opusťme drobných sporov javište, a snáď v tej výši na okamžik zatíchne brinkot ostrej zbrane.

Umenie! Božstva tajnosti kľúč ty, otvor nám dvierce k ríši svätej, Krása kde s Láskou vinie sa k Pravde. Nízkosť tu klesá v temný svoj hrob.“

*

Tie slová znejú dojemne, patheticky i sentimentálne a končia nadšene.

V poslednom článku Umeleckého Hlasu teskní nad pustatinou slovenského umeleckého života, v nej niet oáz. Ale pozná cestu, ktorá povedie k cieľu :

„Vytrvalosť spojená s nadšením je zbraňou, ktorou víťazne postupuje človečenstvo na ceste pokroku, odstraňujúc, čo nepríjemné oku, čo zavadzia chodu a začasto i väz ohne vzdorovitej prírode rukou energickou.“ Tu už hovorí budúci dobývateľ. Ale tento zápas prídelom suďby Štefánik nemal prebojovať slávne na poli umenia, poezie a literatúry, lež na kolbišti exaktnej vedy a na všetkých frontoch veľkej vojny. V hviezdach bolo o ňom napísané, že zo zasneného básnika má sa stať slávny vedátor, apoštol oslobodenia ujarmeného národa a hrdinský generál.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.