ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

dňa 30. mája 1918 v Pittsburghu, PA., U. S. A.

Z príležitosti 10-ročného jubilea a poverením Slovenského Jubilárneho výboru a Literárneho Odboru Slovenskej Ligy na Slovensku napísal Ignác Gessay, zástupca Slov. Ligy americkej a I. podpredseda Slovenskej Ligy na Slovensku

V terajšom jubilejnom roku, keď rozpomíname sa na jednotlivé vynikajúce momenty nášho národného hnutia za slobodu a keď oslavujeme jednotlivé veľké deje našej zdaruplnej revolúcie proti našim niekdajším utláčateľom, rozpomeňme sa vďačne i na známu Pittsburghskú Dohodu ako na veľavýznamný historický moment, ako na krásnu udalosť nášho zahraničného odboja a ako na dôkaz, že ako Slováci milujú svojeť.

Oslávili sme už Liptovsko-sväto-mikulášske osvedčenie zo dňa 1. mája 1918 a dňa 30. októbra oslávime 10-roč. jubileum Turčiansko-sväto-martinskej deklarácie. Obe tieto dokumentá, v ktorých náš ľud, poťažne jeho zástupcovia uprostred maďarského teroru a za prítomnosti bodákov prejavili, že národ na veky chce sa striasť tyranskej nadvlády maďarskej, sú celému národu vzácne a stále spomínať sa budú v jeho histórii.

K týmto dvom nanajvýš vzácnym prejavom druží sa Pittsburghská Dohoda, ktorú dňa 30. mája osnoval za prítomnosti slovenských i českých členov výboru americkej odbočky Československej Národnej Rady náš vrele milovaný otec československej vlasti Tomáš G. Masaryk, vtedajší predseda Československej Národnej Rady a rozšafný vodca celej československej revolúcie.

Mikulášske osvedčenie a Martinská deklarácia vynesené boly na pôde otcov, na Slovensku. Pittsburghská Dohoda vynesená bola ďaleko od domácej pôdy, ale predstaviteľmi českého a slovenského národa, ktorí pri tom mali len jednu snahu: vymaniť národ z otroctva a zabezpečiť mu voľné, krajšie, šťastlivejšie živobytie. Čo iného mohol chcieť Masaryk, ktorý cez tisíce a tisíce kilometrov prišiel práve z Ruska do Ameriky, aby tu zavŕšil posledné práce svojho veľkého a večne trvať majúceho diela: oslobodenia Slovákov i Čechov a spojenia ich v jednom nerozdielnom štáte ako jeden politický národ? Čo iného mohli chcieť tí pri tvorení tejto dohody prítomní Slováci, ktorých vyslala tam Slovenská Liga v Amerike — jediné národné sdruženie amerických Slovákov? A čo mohli chcieť tam tiež prítomní reprezentanti amerických Čechov, tvorivší s týmito Slovákmi spolu výbor americkej odbočky Československej Národnej Rady, ktorá mala hlavné sídlo v Paríži, riadila v mene všetkých Čechov a Slovákov celú revolúciu, považovaná bola za predbežnú vládu nádejného Československa a ktorá konečne všetkými spojeneckými vládami za de facto vládu Československa bola aj uznaná?

Teda tretí náš národnohistorický dokument, tá tak mnohokrát i zle i dobre spomínaná Pittsburghská Dohoda je listinou, ktorá nikdy nemá sa zabudnúť. Všetci tí, ktorí ju utvorili, boli bez otázky nadšení českí a slovenskí národovci, ktorí temer cez celú svetovú vojnu najkrajšie svoje námahy venovali oslobodzujúcej akcii a ktorých šľachetný úmysel nedá sa vziať v pochybnosť. A čo dvíha význam Pittsburghskej Dohody nad deklaráciu mikulášsku i martinskú, je to, že kým tieto boly osvedčeniami jednej stránky, Pittsburghská Dohoda je dohodou bilaterálnou, dvojstrannou, v ktorej označený je modus vivendi dvoch najbližších dcér matky Slávie, ktoré tisícročná poroba delila od seba, ale ktoré predsa len spolupatria.

Dnes ja tu nechcem rozoberať, že k akým politickým bojom už tu v republike zavdala podnet Pittsburghská Dohoda a ani nechcem poukázať, že ktoré politické strany a prečo sú oproti Pittsburghskej Dohode alebo za ňu. Dnes jubilujeme a naše jubilovanie nech nie je pokalené politizovaním. Dnes rozoberme trochu len dejiny Pittsburghshej Dohody a spomeňme okolnosti, za akých ona bola uzavretá. A spomeňme na slová básnika: