ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Odkiaľ hŕba toľká?“
tázal sa chlapec paholka,
keď zočil v lese smetisté
pod sosnou mravenište.
Ukázal mu mravca, ale ťažká viera.
„Hm! Tak veľká hromada a tak malé zviera!“
„To nie je,“ riekol sluha, „dielo jednej chvíle.
Robotnosť mnoho môže i pri malej sile.“

Hanbila sa švitká
za svoje meno trasorítka.
Aby sa ho zbavila, posla v cudzie strany,
kde bola hosť ešte nepoznaný.
Lež i tam to isté meno
bolo jej zas priloženo.
Zočiac teda kukučku veštnú v sade,
šla ku nej, čo činiť, ku porade.
„Prestaň chvostom triasť,“ veštica vraví.
„Nie miesto mení povesť, ale mravy.“

Pošiel zlodej kradnúť v noci trávu;
nabral potme ohnicu, otrávil si kravu.
„Ach,“ vzdychol, „pravda predsa: zle nadobúdané
statky zriedka prinesieš domov požehnané.“

Šiel chlapec s otcom do lesa
a sekeru ostrú nesa.
„Keby prišiel vlk,“ vraví,
„takto mu zatnem do hlavy.“
Vtom uzrel zajaca, ktorý smelo
postavil príchodzím čelo
a díval sa na nich, stúliac uši.
Chlapec, že v ňom vlka tuší,
skríkne v úžase plachom
a k otcovi sa vinie so strachom.
„Ako to?“ zasmial sa otec chutne.
„To ten, čo vlkovi hlavu utne?“
„Keď je ale už tu!“ utrel si chlapec oko.
Nebáť sa je snadné, pokiaľ zlé ďaleko.

Obchádzali ovčínec vlci hladní,
ale prístup nebol snadný.
Pre psa a jeho šteky
museli sa dať v úteky.
Prišli však zasa nanovo
oprobovať so psom slovo.
„Ty si hlúpy,“ riekli mu s pochlebou;
„pováž, ako pán zachádza s tebou.
On zje mäso, tebe len z milosti
ohryzené vrhne kosti.
Kebys’ mal rozum, pohrdol bys’ jeho láskami
a šiel na slobodu s nami.“
Zlý pes dal sa nahovoriť
a pomáhal sám vlkom stádo moriť.
Títo, keď už mali dosť mrciny,
svliekli všetku do doliny
a tam sa hostili vo chrasti.
Domáhal sa i pes časti:
ale vlci velili strážiť mu na kraju,
pokiaľ povečerajú.
Všetko však pohltali,
jemu ani kosti nenechali.
Pes klial, a z vlkov jeden:
„Buď rád, žes’ nebol i sám zjeden.“
Druhý pustil úškľabok z tlamy:
„Kebys’ dobrý bol, nebol bys’ medzi nami.“

Človek a Čas povadili sa na ceste
a zo zvady prišlo až na päste.
Čas zvíťazil, Človek poď v úteky!
Čas za ním so šľahami cez hory a rieky.
Bol by ho dobil, keby nebol uskočil ku Práci.
Nekľajte jej, ľudia krátkozrací.

Pred strelcom prchnucí zajac rýchlopätý
bol od líšky, striehnucej medzi krovím, jatý.
„Ach, čo som,“ úpel biednik, „zavinil vo svete,
že ma takto všetci prenasledujete?“
„Tys’ dobrák,“ stisla líška ho mocne pod laby;
len jednu veľkú vinu máš, tú — že si slabý.“

Trel sa medveď o jedľu pri potoku,
keď ho blchy kúsaly, až mu krv šla z boku.
„To hlúpo,“ vetí líška, tiež blchmi morená;
vezme v pysk a prinesie kus suchého sena.
Vojde s ním do potoka a pomaly vmočí
odzadku sa do neho až po samé oči.
Blchy, keď sa norila, šly ďalej splašené;
naposledok sa všetky shromaždily v sene.
Vtedy líška pustila seno, zdaru istá;
blchy pošly po plti, ona stála čistá.
To keď medveď uvidel, zamumlal si: „Hum! Hum!
Predsa len ďalej vedie než sila rozum.“

Ráno, prv než sa zo sna včely hnuly,
prišla strnádka k úli
a pri samom si sadla letáči.
„Čo chceš?“ strážna zjačí.
Strnádka ju čitká: „O seba nemaj strach;
len ticho a nezvoň na poplach.“
Ale včielka: „Dnes iným, zajtra mne,“ vetí,
skríkne a prvá do vraha letí.
Trma-vrma bola krátka;
musela prchnúť strnádka.
Tam všetci žijú v pokoji,
kde všetci za jedného, jeden za všetkých stojí.

Viedol Talian lesom
medveďa vyučeného plesom.
Tam v návalu
rozpomienky na slobodu bývalú
započal sa búriť väzeň strašne
a búril silou vášne,
takže, skrušiac okovy,
vyrval sa Talianovi.
A vzbúrená raz jeho zlosť
nemala na voľnosti svojej dosť.
Chcel, aby pozatým
Talian bol jeho zajatým.
Podržal ho a striehol bedlivým dohľadom.
Musel teraz Talian krepčiť pred medveďom.
A zprvu síce mal veľkú radosť pri tom:
skoro ale zazrel vec vo svetle náležitom.
Bo, hľa, lačnie a preto, že stráži väzňa,
kde pokrm vziať, nezná.
Riekne teda po čase nemnohom:
„Iď, človeče, s Bohom!
Si mi nepríhodný;
s tebou nie som ani ja slobodný.“
Medveď videl, čo nevidia národy a štáty,
že kto iným odníma voľnosť, sám je jatý.
Víťaz síce kľučiari:
lež žalárnik býva tiež len v žalári.

Istá obec chcela
vyhodiť potupne svojho učiteľa.
Prišli chlapi s veľkou zlobou
pred farára so žalobou.
„Aká vina jeho?“ „Zle učí naše deti,
hlupstvá kadejaké len a smeti.
Učí ich o hviezdach na obloze,
o mašinách, rušňoch, parovoze.
Vysvetľuje im dúhu nebeskú,
hovorí o hrmení a blesku.
Ukazuje stromy, kamene a zvery,
ba i hory a rieky na papieri.
Hromží proti snom, strigám, mátohám,
ako by on bol najmúdrejší sám.
Blúzni o tak dávnych veciach, hovoriac,
že už ani nie sú pravda viac.
Deti naše hlupstvami sa trudia,
o ktorých neslýchali ani starí ľudia.
Za to jemu platiť toľkú sumu?
Muž ten pošiel od rozumu.“
Farár sa táže žalobníkov:
„Povedzteže teda vy, čo má učiť žiakov?“
„Hm! Nech učí maďarsky,
latinsky a nemecky
a dačo z kalendára.“
Nepravda to? Bodaj by bola bájka stará.

Ktosi kdesi v Americe
žiadal živej zmocniť sa opice.
Hádajte však, čo činí? Meria sa s obludou
hbitosťou svojich údov?
Behá za ňou štrkaje
retiazkami cez háje?
Nie tak!
A neobracia na ňu zrak;
len kabát pred ňou navlieka,
pohodí ho a zuteká.
Opica, náhle jej to padlo v oči,
hneď skočí,
porve kabát
a počne sa doňho škrabať,
napodobňujúc človeka.
Tento vtedy vyskočí zo zálohy.
Opica chce preľaknutá v nohy.
Ale zamotaná do kabáta
nemôže a darmo vreští jatá.
Tak sa vodí národom opičím,
ktoré samy nechcejú byť ničím.
Pre cudzie kabátky
prichodia o slobodu a statky.

Vrabcov s jednej, s druhej strany myší sbor
viedly medzi sebou o pšenicu spor;
a keď márne boly reči,
pribehly ku vojne a ku meči.
Hľadaly obe strany spoločníkov,
vyslaly aj k netopierom rečníkov.
Ale netopieri
tým i týmto službu odopreli.
Vrabcom odkázali, že ku myšiam patria;
myšiam osvedčili, že sú vtákov bratia.
Od tých dôb nesmejú sa ukázať povidne.
Všetko, čo nemá svojho charakteru, bridné.

Ryčal somár pred kaštieľom svojím zvykom,
mladý pán ho obšíval s krikom:
„Ha, ako ten ošklivec trhá uši!
Či môže byť od teba dakto hlupší?“
„Môže veru.“ „A kto teda?“
„Panský syn, keď úrad hľadá.“

Niesla chudobná žena
do mesta na predaj nošku sena.
To si obrátilo koníča cudzie k zisku;
idúc za ňou, ťahalo seno po plnom pysku.
„Hač!“ okríkla ho žena, „škaredný;
ešte i ty stenčuješ mi ten zárobok biedny.“
„Daj pokoj,“ ozvala sa k nej baba stará,
ktorá niesla na chrbte gunára,
„svet už raz taký je,
z chudobného každý žije.“
A gunár nesený na predaj
naťahoval šiju z trávnice: „Jaj! Jaj!“