ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zľakla sa gazdiná na tichej katolíckej fare v Brestove, keď vošiel do dvora vozík s troma pánmi, lebo hostia boli tam zriedkavosťou.

„Doma pán farár Bratoševič?“^[1][2] tázali sa príchodzí obstarnej, čisto po mestsky oblečenej gazdinej.

„Veru nie,“ pokrčila táto ramenami. „Šiel do Bohdanoviec pochovávať, ale navráti sa čochvíľa. S kýmže mám šťastie?“

„Ja som Pavlovič, ruský pop zo Svidníka,“ odvetil muž vysoký, tlstý, s dlhými, k tylu začesanými vlasmi.

„Ja luteránsky farár z Giraltoviec, Adam Hlovík,“^[3] ozval sa za ním neveliký, suchorľavý muž hnedej plete. „A tento tu môj brat Janko,^[4] farár kladziansky,“ ukázal na mužíka podobného sebe, ale v tvári plnšieho, plete bielej, s vlásenkou na lysej hlave. „Prišli sme navštíviť pána plebána.“

„Bude ho tešiť,“ uklonila sa vľúdne gazdiná a odviedla hosťov do chyže, aby tam čakali na príchod pánov.

V chyži nenašli, čo očakávali, keďže tam neboli nikdy predtým, pretože o Bratoševičovi šla povesť, že trčí vždy v knihách ako moľ, mysleli, že nájdu u takýchto ľudí obyčajný nešvár, rozhádzané knihy, neporiadok. Tu ale našli všetko v slušnom poriadku. Náradie, hoc nie skvostné, bolo predsa úhľadné. Dve veliké kasne so sklom obsahovaly mnohé vzácne diela zo všetkých hlavných rečí európskych, všetko pekne viazané. Slovanské knižníctvo bolo zvlášte dobre zastúpené. Čo najvýtečnejšieho v každom nárečí slovanskom, všetko sa tam nachádzalo. Nechybovali ani hlavní grécki a latinskí klasikovia. Na písacom stolíku ležala história Karamzinova,^[5] na inom stolíku slovenské a české noviny. Tak to vyzeralo v chyži.

„Má pán farár veliké gazdovstvo?“ tázal sa Adam, keď gazdiná, ktorá sa vrtela okolo obeda, vbehla po kľúč do chyže.

„Jedno sedliacke sedenie,“ odvetila, „ale ho dal do prenájmu. Nemá ochoty do gazdovstva, vždy trčí len v tých knihách, číta, píše.“ „Dôstojné zaneprázdnenie farára,“ poznamenal Janko. Ale gazdiná nebola s tým usrozumená. „Čo mu z toho?“ pokrčila ramenami. „Vyhadzuje množstvo peňazí na tie knižiská, a to mu ani len červený pás nezaopatrí. Ja by som hodila všetko do pece. Upiekol by sa pri tom aspoň chlieb. Ba bojím sa o neho,“ dodala s ľahkým poukázaním na hlavu. Chcela tým povedať, že takí ľudia radi sa pominú rozumu.

Hostia sa uškrnuli a gazdiná rieknuc, čo jej na srdci ležalo, vykrútila sa s odpytovaním nazpät do kuchyne.

Pavlovič potom, ktorý Bratoševiča dávno znal osobne, rozprával o jeho povahe. Líčil ho ako muža panských mravov, dôstojného sebadržania, málomluvného, len pri učených otázkach rečivého, prísneho, časom však i žartovného, ostrovtipného, ale pichľavého. „Temer každé jeho slovo,“ hovoril, „nesie kryté žihadlo.“

To vysvetľoval Adam pocitom jeho duševnej prevahy nad inými, a materiálnej prevahy týchto nad ním. On má rozum a obšírne vedomosti; iní majú bohaté fary a sú jeho predstavení. To udržuje v ňom stálu rozdráždenosť.

„Stojí,“ dodal Janko, „v protiklade s celým svetom, skusuje všade, tak ako my, odpor a nezaslúženú pohrdu. Pri takom osude musí sa vtip stať pichľavým, povaha prísnou.“