ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hor sa, vojaci, spievajú vám hlavne diel, hor sa, vojaci, smrť bola v bojovom pláne. Delá dosýta najedia sa vašich tiel — duše vypľuté poletia k nebeskej bráne. A tam v nebi vás, vojaci, zas čaká sen. No ten nebeský sen, ten už potrvá večne. A v ňom budete svätenú vodu piť len, z Mliečnej cesty jesť večne len výrobky mliečne. Už nezobudia vás delá, tie delá, čo majú hlad. Tie delá jedli už veľa — zas na vás teraz je rad. Už nezobudia vás delá, delá, čo zjedli vám telá, aj keby každý z vás dvíhal sa znova do boja rád.

LE BRET. Kto je to? Stoj, inak strelím! Stoj, doparoma! CYRANO. Le Bret! Veď neblázni! LE BRET. Cyrano! Medzi dvoma tábormi? Raz ťa tam na hruškách prichytí nejaký Španiel. CYRANO. V noci sú opití. LE BRET. Veď je to šialenstvo! Len pre list Roxane riskovať toľko ráz život. CYRANO. A prečo nie? Dal som sľub, že bude dostávať jeho listy. LE BRET. Píšeš ty, zatiaľ čo on… CYRANO. Nech sa chlapec vyspí. 1. KADET (zo sna). Umieram od hladu. 2. KADET (zo sna). Aj ja. 3. KADET (zo sna). Aj mne je beda. 4. KADET (zo sna). Žltne mi jazyk a vzduch večne sa jesť nedá. 5. KADET (zo sna). Vymením barónsky erb za chesterský syr. 6. KADET (zo sna). Vlejte mi do huby nejaký elixír! LE BRET. Chudáci. Zišla by sa pre nich plná misa — mal si sa preplaziť s ruksakom. CYRANO. S listami sa to dá, no s ruksakom ťa ľahko dostanú. A teraz prepáč — a pusti ma do stanu. LE BRET. Svitá. Už zabudni na spánok. CYRANO. Nechcem ísť spať. Idem do stanu napísať ďalší list. (Chystá sa odísť, ale zostane, keď prichádza de Guiche.)

Tu je stan Gaskoncov. Ten rebelantský stan. Mám správy, páni, a prišli mi z rôznych strán, že pre vás veliteľ je iba predmet hany, že som vraj intrigán a panák navoňaný. Mám vás dať potrestať aj s kapitánom? Mám? LE BRET. Keď ide o mojich chlapcov, ich trestám sám. DE GUICHE. Tak si aj spomeňte sám, že ak velím v celom vojsku, aj pre vás som najvyšším veliteľom. Aj včera ohúril zákopy nepriateľa môj um a statočnosť. CYRANO. Aj vaša šerpa biela? DE GUICHE. Vám azda uniklo, čo sa s tou šerpou stalo vo chvíli útoku? Chýbalo iba málo, a už-už by som bol zajatý, lebo ma v bojovom zápale strhla tá ohromná vlna až na dosah Španielov! Čo spraviť? Tej bielej šerpy som sa musel rýchlo zbaviť. Odviazal som si ju z hrude a na zem hodil — a z tŕmy-vŕmy som sa potom vyslobodil. Čo na to poviete? CYRANO. Nič. DE GUICHE. Vydarebná lesť? CYRANO. Pred vojakmi by som viac dbal o svoju česť. Vy inde ako ja udatnosť nachádzate. Keby som uvidel ja svoju šerpu v blate, zdvihnúť by som ju šiel, len nech sa nestane korisťou cudzích vojsk! DE GUICHE. Gaskonské táranie! Vy predsa viete, že z tej mojej šerpy leží už len pár franforcov tam kdesi na pobreží — kto by ich zbierať šiel, a pritom odovzdane riskoval život? CYRANO (vytiahne z vrecka bielu šerpu a podáva mu ju). Ja. Tu máte šerpu, pane. (Odíde.)

Ako to, Le Bret, že, kadeti ešte spia? Vari chcú poslední vyraziť do boja? LE BRET. Pán maršál, kadeti, sú predvoj predvoja! CYRANO (vracia sa s ďalším listom). Len ak ich vopred hlad neskosí bez boja. DE GUICHE. Nemajte obavy! Mužnejšej obeti vás pošlem v ústrety. LE BRET. Tak hor sa, kadeti! KADETI (vyskakujú a sú rychlo pripravení na boj). DE GUICHE. Španielov som dal pomýliť klamnou zvesťou, že v našej obrane sú zraniteľným miestom gaskonskí kadeti. Nuž, stavte sa, le Bret, a aj vy, Cyrano, že hneď budete v hre — Španiel povedie svoj útok na vás. Ja vám podstúpiť hrdinskú smrť takto šancu dávam skôr, než by vycical dreň z vašich kostí hlad. VŠETCI. Pán maršál, vďaka vám! DE GUICHE. Urobil som to rád. (Odíde.)

KRISTIÁN. Odpusť mi, Roxana! CYRANO. Čo ti má…? KRISTIÁN. Chcel som žene pred bojom poslať list, no už ho zaručene nestihnem napísať. CYRANO (podávamu list). Stíhaš to. KRISTIÁN. Čo to tu, Cyrano, táraš? CYRANO. Že stíhaš tú robotu. Písal si každý deň. KRISTIÁN. Ja? Písal? Z obkľúčenia? CYRANO. Dalo sa prešmyknúť. KRISTIÁN. Nie! CYRANO. Hej. A bez zranenia. KRISTIÁN. Ty si jej písal tie listy, aj… keď ja nie…? CYRANO. Písal. KRISTIÁN. A prečo? CYRANO. Nuž — pre ten sľub Roxane. KRISTIÁN. Za mňa si písal aj posielal listy — no mne si to zatajil? A prečo, Cyrano? CYRANO. Sám neviem… Posledný list ešte nešiel nikam… Pred chvíľou som ho len… KRISTIÁN (vytrhne Cyranovi list). Tak sem s ním! Nech si zvykám! (Číta.) Presne! Je v tom môj cit! A čo je toto? CYRANO. Čo? KRISTIÁN. Tá škrvna. CYRANO. Ktorá? KRISTIÁN. Tu! CYRANO (díva sa zblízka). Neviem… To voľačo… KRISTIÁN. Viem už! To na ten list aj slza kvapla ti! CYRANO. Slzou sa lyrický rukopis pečatí. Slza je bodka… KRISTIÁN. Nie! Už mi je všetko jasné. Veď ty ju ľúbiš! Tie listy, a všetky básne píšeš sám za seba. CYRANO. Za teba, kamarát. Aj keď sa človek sám tým… trošku… dojme rád, keď vie, že už ju viac neuzrie…Totiž ty že už ju… LE BRET. Už idú! Namieriť muškety!

KRISTÁN. Roxana! CYRANO. Bože môj! LE BRET. Kto vás sem poslal, pani? ROXANA. Kráľ. VŠETCI. Kráľ? ROXANA. Kráľ lásky. Ten krotiteľ mužských zbraní. KRISTIÁN. Ty si sa zbláznila? ROXANA. A čo ak si ty sám šialený od túžby? To preto prichádzam. CYRANO. Našli ste cestu k nám? ROXANA. Ach, sama ma sem viedla. Zamierila som tam, kde všetka tráva zvädla, kde všetky dediny ste premenili na dym. LE BRET. Ako ste unikli tým Španielom mladým? ROXANA. Zastavovali nás. No z diaľky som sa vždy začala usmievať… Keď boli zvedaví, kam idem, hneď som im prezradila, že som rozhodnutá dnes spať so svojím milencom. KRISTIÁN. Manželom! ROXANA. Chyba! Tí s manželmi nesúcitia! Ľutujú milencov. „Ste voľná, seňorita!“ zvolali, a môjmu kočiaru poctu vzdali. Čo keby sme sa však aj naraňajkovali? LE BRET. Sme obkľúčení a nemáme, milá pani, nič do žalúdka, ak nevravím o škvŕkaní. A „stolček, prestri sa“ v rozpávkach býva len. ROXANA. Mám rozprávkový voz — to ja vás k stolu zvem.“ (Zatlieska.)

LE BRET. Hľa, na tom kočiari, tam je náš „hrnček, var“! RAGUENEAU (vyskočí z kočiara s lampášmi a nalieva z nich víno). KADETI. Veď to je Ragueneau! Vitaj, náš lahôdkar!

Ten, koho má Pánboh rád, nemá hlad. Keď sa varí, aj sa pečie. Von, kurence, z vankúšov! Z lampášov červené aj biele tečie. TRAJA MALÍ NEZBEDNÍCI (obsluhují). Keď sa varí, aj sa pečie. Keď sa varí, aj sa pečie. Z lampášov červené aj biele tečie. RAGUENEAU. Kto chce ešte voľačo? Koláčov privezli sme na tisíce. Bič má dlhú rukoväť. a z nej hneď vytiahneme jaternice. TRAJA MALÍ NEZBEDNÍCI. Keď sa varí, aj sa pečie. Keď sa varí, aj sa pečie. Z lampášov červené aj biele tečie. KADETI (hodujú a spievajú). Keď sa varí, aj sa pečie. Keď sa varí, aj sa pečie. Z lampášov červené aj biele tečie. Keď sa varí, aj sa pečie. Keď sa varí, aj sa pečie. Z lampášov červené aj biele tečie. Keď sa varí, aj sa pečie. Keď sa varí, aj sa pečie. Z lampášov červené aj biele tečie. CYRANO. Pozor! Ide sem De Guiche. (Všetci zaraz ukryjú jedlo a víno a predstierajú bojové prípravy).

Madam! Vy? ROXANA. Áno, ja. Túžim byť pri tej mele, čo čaká kadetov vďaka vám. DE GUICHE. Trochu smelé! Na tomto mieste vás zubatá čaká iba. ROXANA. Zato vás v Paríži metál. Tak kde je chyba? DE GUICHE. Kašlem ja na metál. Ak zostanete, ja vás neopustím a dám tu rád svoj život za vás. CYRANO. Bravo, pán maršál! KADETI (jeden cez druhého). Nech žije de Guiche! To mení náš pohľad! Gaskonská krv sa mu v žilách pení. Na zdravie! (Vyťahujú poskrývané zásoby.) RAGUENEAU (v každej ruke jeden lampáš). Červené? Alebo biele vari? DE GUICHE. Víno? A v lampášoch? Čie sú to čáry-máry? ROXANA. Len moje čarovné lampáše. DE GUICHE (dvíha pohár). Očarený svoj pohár zdvihnem len na čaro tejto ženy!

Keď sa varí, aj sa pečie. Keď sa varí, aj sa pečie. Z lampášov červené aj biele tečie. KRISTIÁN a ROXANA (bozkávajú sa). OSTATNÍ (obrátia sa ohľaduplne chrbtom). Keď sa varí, aj sa pečie. Keď sa varí, aj sa pečie. Z lampášov červené aj biele tečie.

ROXANA. Ty si ten čarodej! KRISTIÁN. Nie, ja nie. ROXANA. Bud si istý!. KRISTIÁN. Prečo som čarodej? ROXANA. Nuž, pre čarovné listy. Čarovné slová ma zmámili. KRISTIÁN. Aké slová? ROXANA. Už pod tým balkónom. A slová v listoch znova. Vždy, keď si prečítam len jednu z tvojich viet, mi býva, ako keď kvetu sa dotkne kvet. Odpusť mi, miláčik, a ver mi v tejto chvíli, keď se už nad nami tieň nekonečna chýli — odpusť mi, hlúpučkej hlupani, že to „naj“, to najkrajšie vždy bol pre mňa tvoj obličaj. KRISTIÁN. Roxana! ROXANA. Bola som slepá a nevedela, že krásna duša len je pravou krásou tela. Dnes viem — že ľúbila som tvoju duši len. KRISTIÁN. Telo však… ROXANA. Nie, nie, nie! Telo je iba tieň. Konečne viem už, kde má krása ten svoj rubín. Prehrala tvoja tvár. To tvoju dušu ľúbim. KRISTIÁN. To „ľúbim“ — povedať môžeš aj oblude? ROXANA. Keď krásnu dušu má… ťažké to nebude. Buď šťastný! Hoci aj jazvy ťa na konci. tej bitky zohavia… LE BRET (v pozadí). Do zbrane, Gaskonci! Blíži sa Španiel! KRISTIÁN. Ano. Som šťastný. Ale tí idú na smrť — a teba len ja mám stále pre seba … Na chvíľku choď k nim! Krv vyliať z ciev im dovoľ za krásu, za lásku, za úsmev. S myšlienkou na teba nech idú v boji okriať! ROXANA. Tú tvoju dušu zas ľúbim viac! Trikrát! Stokrát! (Odíde do pozadia, kde sa kadeti pripravujú na boj.)

Cyrano! CYRANO (prichádza). Čo je to s tebou? (Chytí ho za ruku.) Je niekde zrada? KRISTIÁN. Ona ma neľúbi. CYRANO. Prečo? KRISTIÁN. Má teba rada. CYRANO. Šibe ti? KRISTIÁN. Priznala to. CYRANO. Čo? KRISTIÁN. Že duša to je, čo ona zbožňuje. CYRANO. Ak sa to týka tvojej duše, buď pokojný! KRISTIÁN. Nie! Lipne k inej duši. CYRANO. K inej? A ku ktorej? KRISTIÁN. K tej, ktorú v tebe tuší. Má rada dušu, čo napísala tie listy. Cyrano, teba má rada a raz to zistí. CYRANO. Som predsa obluda a nie jej ideál. KRISTIÁN. Naznačil som jej to. Tiež som sa opýtal. „Povedať ,ľúbim ťa´ môžeš aj oblude?“ „Keď krásnu dušu má … ťažké to nebude…“ povedala. CYRANO. Ba nie! KRISTIÁN. Ba áno, povedala. CYRANO. Ak áno, za tie jej slová buď Bohu chvála! A krásnu Roxanu ti prenechám. KRISTIÁN. Ty nie. Nechcem ju od teba. Nech ona rozhodne! (Volá Roxanu.) Roxana! Cyrano si čosi dôležité chce s tebou vyriešiť. LE BRET (v pozadí). Páľte, nech zvíťazíte! (Ozve sa streľba. Kristián odbehne do boja.)

CYRANO. Vy ste mu naozaj… keď sa vás opýtal…? ROXANA. Opýtal na čo? CYRANO. Nuž, na ten váš ideál. ROXANA. Pýtal sa: „Povieš to ,ľúbim´ aj oblude?“ CYRANO. A čo ste na to vy…? ROXANA. „Ťažké to nebude… Keď krásnu dušu má…“ CYRANO. Taká je vaša viera? Že aj to zviera, keď… ROXANA. Ľúbiť sa dá aj zviera s nádhernou dušou. CYRANO. Aj šašov… je možné ľúbiť? ROXANA. Áno. CYRANO. Aj hocakých? ROXANA. Aj počmáraní smú byť. (Streľba sa približuje.) CYRANO. Tak predsa hviezdy sa usmiali konečne! Ste moja, Roxana… LE BRET (vbehne). Cyrano! CYRANO. Čo… (Le Bret mu šepká niečo do ucha.) CYRANO (zúfalo). Ach, nie! (Kadeti prinášajú telo mŕtveho Kristiána). ROXANA. Kristián môj! Ach nie! Zabili dušu krásnu! (Vrhá sa ku Kristiánovi, stratí pri tom šatôčku .) CYRANO. Ste jeho, Roxana… On váš… Zas hviezdy hasnú. (Zdvihne šatôčku, ktorú stratila zúfalá Roxana a bezradne ju drží.) ROXANA. Zohaví hlina tvár. Tak rozhodol Boh z výšok No z krásnej duše mi predsa len zostal zvyšok. Mám jeho listy. (Nájde u mŕtveho Kristiána list, s plačom ho číta a prikladá si ho na hruď.) A tu je ten posledný! CYRANO (pre seba). Prečo to nie je aj posledný z mojich dní? Prečo som nažive? To skrýva moje slová na srdci. Narieka za mnou… Je moja vdova. (Streľba.) Za tých dvoch mŕtvych vpred! Za šťastie, za priateľa! (Pripevní si na kopiju Roxaninu šatôčku.) Ty vej nám, čipková zástava snehobiela!

Hľa, gaskonských kadetov šík — aj peklo by dobyli celé! Keď ozve se bojový krik, z nich nikto si nehľadá krík, z tých Gaskoncov nechýbal a nikdy v nikakej mele! Hľa, gaskonských kadetov šík — aj peklo by dobyli celé…