ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ten štýl a dôvtip! CYRANO. A nie sú to iba klišé? ROXANA. Závisť z vás hovorí. Pozrite, čo mi píše! (Číta a spieva.)

Mám jazyk ako z dreva a neviem sladko húsť. Len pero za mňa spieva, len list namiesto úst! CYRANO (nakloní sa, pomáha Roxane čítať a ironicky spieva). Voz plný vrúcnych prísah chce zo mňa ako z vrát. Ten list som ti už písal dnu v srdci tisíckrát. SPOLU (spievajú) Mám ťa rád. Mám ťa rád. Mám ťa rád. Mám ťa rád. Ten list som ti už písal dnu v srdci tisíckrát. CYRANO. Nič extra. ROXANA. Blednete pri jeho nadaní. Musíte uznať, že v tomto je nad vami: (Spieva.) Ach, keby si tvoj bozk môj atrament smel pýtať, ty by si ústami tie listy mohla čítať! O takej pošte sníva každý štát… SPOLU. Mám ťa rád. Mám ťa rád. Mám ťa rád. Mám ťa rád. Ten list som ti už písal dnu v srdci tisíckrát. ROXANA. Nie je to ohnivé? CYRANO. Je. Len sa nepopáľte. ROXANA. Ach, Bože, keby aj! A teraz sa už vzdiaľte. Blíži sa gróf de Guiche, čo pre vás… má len chlad. CYRANO. Chlad? Nenávidí ma. Vás, bohužiaľ, má rád. (Odchádza.)

Vy na prechádzku? Smiem vás niekam odprevádzať? ROXANA. Nie, nie, už z prechádzky. Práve sa vraciam nazad. DE GUICHE. Škoda. Tak aspoň tu, na prahu vašich vrát, kým pôjdem, by som sa rozlúčil s vam rád. Od zajtra budem už v maršálskej rovnošate. Odchádzam do vojny. ROXANA (nadšene). Do vojny odchádzate? DE GUICHE. Vy ste sa radostne zachveli? ROXANA (zmení tón) Nie! To chvenie bolo len z obavy… Pozor tam na zranenie! DE GUICHE. Vďaka. Som smutný, že dlho vás neuvidím. Len jednu radostnú perspetívu tam vidím… ROXANA. Budete hrdina! DE GUICHE. Dosť možné. Hlavne však sa môžem postarať, aby de Bergerac, váš čudný bratanec, čo taký spupný je, bol nasadený vždy do prvej línie. ROXANA. Do vojny idú aj gaskonskí kadeti? DE GUICHE. Pravdaže! Vojna je pre nich — nie pre deti. ROXANA. Kristián! DE GUICHE. Prosím? ROXANA. Len si vzdychám „kristepane“. Veď potom … možné je … že Cyrano sa stane hrdinom väčším než vy. A to má byť trest? Tým, že ho pošlete do boja, mu len česť preukážete. Nie, to nerieši váš spor. DE GUICHE. A čo ho vyrieši? ROXANA. Nechajte radšej zbor gaskonských kadetov zaháľať v Paríži bez boja, bez slávy! To mu viac ublíži. DE GUICHE (rozžiari sa). Diabolský nápad, čo skrsne len v hlave ženy. Urobím to. A nech je Paríž pohoršený, aký je Cyrano sraľo! ROXANA. Ste rázny muž. DE GUICHE. To, že ma ľúbite, konečne verím už.

Máš v srdci malý dom, kde túžim milý kút, raz nájsť a bývať v ňom, a svetu uniknúť. A aj keď pri dverách ma nútiš dlho stáť, ľahnem si na tvoj prah a nemienim sa vzdať. Na tvojom prahu ležať prahnem, ja si tam ľahnem dnes. Na tvojom prahu, tam si ľahnem ako tvoj verný pes. Iba si ľahnem a už sa nehnem. Iba po tvojom prahu prahnem dnes. Raz možno mi ten tvoj dom otvorí svoj vchod! A vtom sa začne boj a pôjdem na pochod. Raz možno by som ten milý kút mohol nájsť, a vtedy poviem len. „Zbohom. Mňa volá vlasť.“ No skôr, než po bojovom poli štvornožky budem liezť, skôr než dám vlasti život holý, s tebou chcem zostať dnes. Iba si ľahnem a už sa nehnem. Iba po tvojom prahu prahnem dnes. (Kľakne si na jedno koleno.) Roxana! Aj ja chcem v Paríži zostať s vami. ROXANA (sklamane). Nie! To je obeť, čo zbytočná pripadá mi. DE GUICHE. Prečo? ROXANA. Chcem hrdinu. DE GUICHE. Ste hodná hrdinu. Odchádzam. (Vztýči sa do hrdinskej pózy. Odchádza. Zrazu sa ešte vracia, znova pokľakne a spieva .)

No skôr, než po bojovom poli štvornožky budem liezť, skôr než dám vlasti život holý… ROXANA (urobí odmietavé gesto). DE GUICHE (zarazí sa). Prečo? ROXANA (dôrazne). Chcem hrdinu. DE GUICHE (neochotne súhlasí). Ste hodná hrdinu. Odchádzam. (Vztýči sa znova do hrdinskej pózy.) ROXANA (s falošným pátosom). Vraťte sa pod vencom z vavrínu! (A po chvíľke, keď sa už de Guiche ukloní a odíde). A čo najneskôr. (Chce vojsť do domu.)

Som jeden z tých, čo pôvabu sa koria — no slová na jazyk mi nedal Apolón. Som jeden z tých, čo tajnou láskou horia, no mlčia len… (Vynorí sa z tieňa). A predsa — prečo to neskúsiť raz aj sám? Roxana! ROXANA (otočí sa). Kto je to? KRISTIÁN. To som ja, Kristián. ROXANA. Vy? KRISTIÁN. Ja… chcem povedať… čo som len písal dosiaľ… ROXANA (pre seba). Čo písal, začujem z jeho úst… Krásny ošiaľ! (Sadne si na lavičku.) Tak vravte! (Po chvíľke, keď si Kristián už sadol vedľa nej a mlčky na ňu vyvaľuje oči). Vravte! (Po chvíľke, keď Kristián ďalej len mlčí a vyvaľuje oči) Už začnite s prvou vetou! KRISTIÁN (chrapľavo). Ľúbim vás. ROXANA. To už viem z listu. No stupňujte to! KRISTIÁN (chrapľavo). Mám vás rád. ROXANA. Viem, viem. No prečo váš talent čuší? KRISTIÁN (chrapľavo). Dajte mi… ROXANA (pobúrene sa postaví). Mám vám dať? Iba ak poza uši. (Odíde do domu.) KRISTIÁN (za odchádzajúcou Roxanou). … šancu!

Hej, dostaneš odo mňa šancu zmúdrieť. Sám si nič. My sme sa dohodli na ňu udrieť Spoločne. Na to si zabudol? KRISTIÁN. Zabudol. CYRANO. Čo keby som ti to ešte raz zahúdol?

Tam, kde by vystavil sa jeden pohŕdaniu a Roxaninu zášť by schytal každý zvlášť — my lásku získame, keď vypustíme na ňu môj obnažený hlas, pre ktorý ty máš plášť. OBAJA. A tak to s tebou zvládnem. KRISTIÁN. Zvládnem. CYRANO. Zvládnem. Spolu to zvládneme — sme rukoväť a meč. My urobíme tandem. KRISTIÁN. Tandem. CYRANO. Tandem. Ty ústa daj — a ja zas dodám reč. Vrav, čo ti našepkám! V tom bude naša sila. Schovám sa pod balkón. (Ukazuje na okno na balkóne, ktoré zažiarilo.) Pozor! Už rozsvietila. Ak pridáš jediné slovíčko, tak si cvok. KRISTIÁN. A kto ju vyvolá na balkón? CYRANO. Kamienok. (Cyrano hodí kamienok do balkónového okna.)

Kto hádže kamienky do okna? CYRANO (našepkáva). Ja. KRISTÁN. Ja. ROXANA. Kto? CYRANO (našepkáva). Kristián. KRISTIÁN. Kristián. ROXANA. Vy? Nechápete to, že ste ma sklamali? Sklamem vás tiež, sme kvit. CYRANO (našepkáva). Chcem chybu napraviť. KRISTIÁN. Chcem chybu napraviť. ROXANA. Čím? CYRANO. Piesňou. KRISTIÁN. Piesňou. ROXANA. Že piesňou! Ste ozaj smelý. Spievajte! Počúvam. Ak bude zlá, ste v keli.

Stojím pod tvojím… KRISTIÁN (spieva). Stojím pod tvojím… CYRANO (našepkáva). … milým balkónom. KRISTIÁN (spieva). … milým balkónom. CYRANO (našepkáva). Dýchol z neho na mňa jazmín, klesám pod vôňou. KRISTIÁN (spieva). Dýchol z neho na mňa jazmín, klesám pod vôňou. ROXANA. Zisťujem, že sa vám zlepšila výrečnosť — až na tie pauzy. Tých robíte viac než dosť. CYRANO (našepkáva). Ach, to nie je kvet! KRISTIÁN (spieva). Ach, to nie je kvet! CYRANO (našepkáva). Vonia tvoja pleť. KRISTIÁN (spieva). Vonia tvoja pleť. CYRANO (našepkáva). Vdýchla si aj mojej piesni vôňu do tónov. KRISTIÁN (spieva). Vdýchla si aj mojej piesni vôňu do tónov. ROXANA. Dá sa to počúvať. Skúste to bez tých páuz! CYRANO (šeptom). Musím to spievať sám. Ty čakaj na aplauz! (Vymení si miesto s Kristiánom a spieva.) Stojím pod tvojím milým balkónom. Dýchol z neho na mňa jazmín, klesám pod vôňou. Ach, to nie je kvet! Vonia tvoja pleť. Vdýchla si aj mojej piesni vôňu do tónov. Dosť už metafor! Bol to sebaklam — z mnohých slov že svoju pieseň krajšie poskladám. Jedno slovo len, jedno meno mien spievať chcem — a všetky slová za to meno dám. Roxana! Ako kvet to meno vonia, ronia med tie písmená. Roxana! Ako zvon tie hlásky zvonia, zvoní meno nad mená. Roxana! Ako kvet to meno vonia, ako zvon tie hlásky zvonia, každá lásku znamená. Jedno slovo len, jedno meno mien celý život spievať chcem. Roxana! Roxana! Roxana! Roxana! Jedno slovo len, jedno meno mien — potom nech aj onemiem. ROXANA. Nádhera! Počkajte, zbehnem tam. CYRANO. Prosím vás, zostaňte tam, kde ste! Zbehnete — stratím hlas. ROXANA. Tak dobre… Nechcem vás prerušiť v spievaní. Spustím len jazmín a zostanem nad vami. (Spúšťa vetvičku jazmínu, jeden jej koniec si tisne k srdcu a spieva.) PIESEŇ: LEN CÍTIM — NEPOVIEM (OPAK., ROXANA, KRISTIÁN) ROXANA (ticho spieva). Kvet lásku vonia kvetu. O svojej láske svetu zvon z veže vyzváňa. Tak vrav! Aj dych môj čuší. Mám pripravemé uši na tvoje vyznania. KRISTIÁN (ticho spieva). Som jeden z tých, čo pôvabu sa koria — no slová na jazyk mi nedal Apolón. Som jeden z tých, čo tajnou láskou horia, no mlčia len a ľahnú popolom.

Stojím (stojíš) pod tvojím (mojím) milým balkónom. Dýchol z neho na mňa (ten môj) jazmín, klesám (klesáš) pod vôňou. Ach, to nie je kvet, čo sa vie tak chvieť! To mi (ti) spúšťaš (spúšťam) tlkot svojho srdca do tónov. Spoznávam tvoj (Spoznáva môj) tep. Cíti moja (jeho) dlaň, že v nej bije tvoje (moje) srdce. Čo ti ja (mi on) dám zaň? Jedno slovo len, jedno meno mien spievať chcem (chce) — a všetky slová za to meno dám (mám). CYRANO. Roxana! Ako kvet to meno vonia, ronia med tie písmená. KRISTIÁN. Roxana! Ako zvon tie hlásky zvonia, zvoní meno nad mená. CYRANO, KRISTIÁN. Roxana! Ako kvet to meno vonia, ako zvon tie hlásky zvonia, každá lásku znamená. Jedno slovo len, jedno meno mien celý život spievať chcem. Roxana! Roxana! Roxana! Roxana! CYRANO, KRISTIÁN, ROXANA. Jedno slovo len, jedno meno mien — potom nech aj onemiem. ROXANA. Tú pieseň zložili ste, pane, pre mňa? CYRANO. Áno. ROXANA. Taká je nádherná, až mám z nej v očiach slano. CYRANO. Srdce vám toľko chce povedať, predsa však až dodnes mlčalo. ROXANA. Prečo? CYRANO. To mi váš zrak tak počaril a ja vždy čosi iné… ROXANA. Iné? CYRANO. … hovorím, ako chcem… a to je na príčine, že sa vám vyznávam dnes večer prvý raz… ROXANA. Bože, aj mne sa zdá, že mate iný hlas. CYRANO. Hej, iný. Našiel som… to nadšenie… ten vzlet… čo dosiaľ skrýval som pod pláštik všedných viet. K hviezdam chcem vyletieť — môj jazyk sa však v strachu, že zlyhá, borí zas do banálneho machu. ROXANA. Aj mach je hebký. CYRANO. Dosť už duchaplných fráz. ROXANA. Taký hlas nemali ste nikdy doteraz. CYRANO. Mám dosť už lyrických smetí. Preč luky! Šípy! Inde je krásy viac — a môj duch už to šípi. Je sýty plytkých riav, kde iba po hŕstkach sa voda naberá a pije z náprstka — veď duša musí sa len odhodlať a bude jediným dúškom piť pri nekonečnom prúde. ROXANA. A čo váš esprit? CYRANO. Ním ohúriť som vás chcel. No v lone prírody to nemôže byť cieľ. ROXANA. Takže váš esprit… CYRANO. Šerm, čo v láske nie je vhodný. Kde treba milovať, tam esprit káže: „Bodni!“ No každý (okrem pár o šťastie obraných, s ktorými súcitím) zažije okamih, keď stretne ozajstnú lásku, tú lásku jednu, pri ktorej pozlátky prázdnych slov razom blednú. (Prejde do tykania.) Každý tvoj pohľad mi do srdca prileje odvahu — ktovie však, či ti to milé je, Či chápeš… dúfam však, že nie si celkom proti tej láske, čo sa tu v úkryte ťažko krotí… ROXANA. I ja sa chvejem a ľúbim ťa, a som taká opojená, že mám až slzy v očiach… CYRANO. Vďaka. Smiem teda umrieť. (Vráti sa do vykania.) Veď keď som vám ako vosk srdce dnes roztopil, už nechcem nič, len… KRISTIÁN. Bozk! ROXANA. Bozk? CYRANO. Och! ROXANA (aj ona sa vráti do vykania). Vy chcete… CYRANO. Ja… (Šepká Kristiánovi.) Nezraň tú nežnú bytosť! KRISTIÁN (šepká). Cukruje. Tak treba využiť príležitosť. (Volá nahor.) Chcem bozk! ROXANA. Nie! CYRANO (šepká). Celú hru si kamsi nadol stiahol. ROXANA. Prečo mi vyšlo z úst „nie“? Ach, nie! Poďte nahor! KRISTIÁN (šepká). Mýliš sa, Cyrano. CYRANO. Môj zdravý um sa vzpiera uveriť… ROXANA. Bude to? CYRANO (spojí si prsty rúk a ponúkne Kristiánovi zbojnícku stoličku. Šepká). Tak už tam lez, ty zviera! KRISTIÁN (vylezie na balkón , objíme Roxanu). Roxana! (Pobozká ju a obaja zmiznú vovnútri domu.)

Lazar, trp! Už sladká hostina bez tvojej účasti sa hore začína. ROXANIN HLAS (dnu v dome). Kristián! CYRANO. Teraz mu zbozkáva z jazyka môj verš…Nuž aspoň to je šťastím básnika.

Roxana! Ako kvet to meno vonia, ronia med tie písmená. Roxana! Ako zvon tie hlásky zvonia, zvoní meno nad mená. Roxana! Ako kvet to meno vonia, ako zvon tie hlásky zvonia, každá lásku znamená. Roxana! Jedno slovo len, jedno meno mien celý život spievať chcem. Roxana! Roxana! Roxana! Roxana! Jedno slovo len, jedno meno mien — potom nech aj onemiem. (Zašepká.) Roxana!

Hej, slečna Roxana! Ste tu? CYRANO. Čo chcete? MNÍCH (priloží si dlaň k uchu - je nahluchnutý). Čo? CYRANO (reve). Čo od nej chcete? MNÍCH. Níč. Mám pre ňu voľačo. Nesiem list pre slečnu Roxanu. Počula ma? CYRANO. Nie, lebo revete. Šepkajte. Je to dáma. (Ticho zavolá.) Roxana!

ROXANA. To ste vy, bratanček? CYRANO. Ja. ROXANA. A čo vás privádza? CYRANO. Tento mních. Má list a pátra po vás. MNÍCH (podává Roxane list). Poslal vám tento list.a chce ňaň odpoveď. ROXANA. (prevezme list). Kto? MNÍCH. Pan gróf. KRISTIÁN. Kto? ROXANA (otvorí list a číta podpis). De Guiche. Prečo to chce tak hneď? MNÍCH (prikladá si dlaň k uchu). Čo? ROXANA (hlasnejšie). Chce prísť. Prečo? MNÍCH. Ja neviem. ROXANA. No ja už ano. (Šeptom.) Chce si ma za za ženu vziať skôr, než svitne ráno.

No skôr, než po bojovom poli štvornožky budem liezť, skôr než dám vlasti život holý, s tebou chcem zostať dnes. Iba si ľahnem a už sa nehnem. Len po sobáši s tebou prahnem dnes. MNÍCH (priloží si dlaň k uchu). Ja neviem, prečo sa chystá k vám… ROXANA (hlasnejšie). Ja už áno. Zablahoželať mi chce k svadbe zajtra ráno. MNÍCH. (priloží si dlaň k uchu). Vy ste se vydali? ROXANA. Nie. Ale v liste stojí, že do rána ma kňaz určite s niekým spojí. MNÍCH. Vás? A s kým? ROXANA. Tu s týmto pánom. MNÍCH. A ktorý kňaz? ROXANA. Vy! („Číta“ z listu.) „… keď vám mních dá list, aj zosobáši vás.“ MNÍCH. Nehovoril mi nič. ROXANA. Že napísal, to stačí. Hneď sa mám vydať! (Plače.) Dnes sa budem kúpať v plači. MNÍCH. Chápem. Veď taký list aj vo mne vzdor by zdvihol. Poviem de Guicheovi, že som vás nezastihol. Ak vy to nechcete, nemôže sa to stať. ROXANA. Píše aj, že vám mám zaplatiť za obrad päťdesiat pistolí. (Dáva mu peniaze.) MNÍCH. No možno radosť žiť bude v tom manželstve. Tak poďme sobášiť. ROXANA. Bratanček, strážte tu… Nik nesmie k mojim vrátam. CYRANO. Dlho to potrvá? MNÍCH. Tak pätnásť minút rátam. (Roxana, Kristián, Mních zmiznú v dome.)

A tak sa zo mňa stal len Cerberos jej vrát. Kto to sem prichádza? Zastaví homôj pád. (Vylezie na balkón alebo na strom a pripraví sa na skok.) Nebo tu, peklo tam. No ty už pred funusom si v pekle, Cyrano. Kde je ten chodec? DE GUICHE (prichádza v maske a tápe vs tme). Tu som.

No skôr, než po bojovom poli štvornožky budem liezť, skôr než dám vlasti život holý, s tebou chcem zostať dnes. Iba si ľahnem a už sa nehnem. Ja oženiť sa s tebou prahnem dnes. CYRANO. De Guiche! On spozná ma po hlase. To je chyba. Čo grófa oklame? (Slávnostne.) Gaskonský prízvuk iba. DE GUICHE (prezerá si dom). Maska mi prekáža — je toto správna brána? CYRANO (v tej chvíli skočí, leží na zemi, predstiera bezvedomie). DE GUICHE (zľakne sa). Kto vás to zhodil sem?

Mňa? Mesiac! DE GUICHE. Pánajána! CYRANO. Koľko je hodín? DE GUICHE. Ste blázon? CYRANO. A aký deň? V ktorej som krajine? Je jar? Či podjeseň? V hlave mi hučí. DE GUICHE. Ste na hlavu? CYRANO. Na ňu hádam som druzgol z Mesiaca. DE GUICHE (netrpezlivo). Hlúposť! CYRANO (vztýči sa, hrozným hlasom). A ešte padám. DE GUICHE (cúva). Tak dobre, padáte… Chápem to, je to fór. CYRANO (vykročí proti nemu). Pane, pád z Mesiaca nie je hra metafor. DE GUICHE. Ja… CYRANO. Padám sto rokov alebo desať minút? Neviem nič — iba to, že mohol som aj zhynúť. Bol som v tej guli, čo má farbu šafranu. DE GUICHE (pokrčí plecami). Áno. A teraz chcem zabúchať na bránu. CYRANO (zabráni mu v tom). No kde som? Priamo si chcem o tom pohovoriť. Kam som to dopadol tak ako meteorit? DE GUICHE. Choďte už! CYRANO. V tom páde nemal som na výber — nepoznal som svoj cieľ, nepoznal som svoj smer. Som ešte na lune — či na zemi už, bratku? Kam ma to zaniesla tá ťarcha môjho zadku? DE GUICHE. Už som vám vysvetlil, pane… CYRANO (s revom, de Guiche ešte viac zacúva). Môj Bože, veď ja som v tej krajine, kde ľud má čiernu pleť. DE GUICHE (siahne si na tvár). Čože? CYRANO (emfaticky). Som v Afrike. A vy ste domorodec. DE GUICHE (napráva si masku). Mám masku. CYRANO (uspokojuje sa). Masku? Ach, to netušil som vôbec. Som teda v Benátkach. Práve sa začal ples. Alebo v Janove? DE GUICHE (snaží sa prešmyknúť). Očakáva ma dnes dáma. CYRANO (na výsost spokojen). Jaj, dáma! Som v Paríži. Trikrát sláva. DE GUICHE (nechtiac sa zasmeje). Dobrý žart. A predsa pravda. Aj to sa stáva. No radšej som, keď nik cestu mi neskríži. CYRANO. Zas žart? DE GUICHE. Nie. Ustúpte! CYRANO (nadšene). Som teda v Paríži. (Oprašuje si šaty.) Prepáčiť ráčte mi, pane, že ja sem nadol ako tá bomba som s poslednou smršťou spadol. Som zaéterený. Vraciam sa z dlhých ciest. Prach z hmlovín ešte mám v očiach. Ten popol hviezd. Ostrohy od blata planét sú celé zlaté, (Dvoma prstami vezme niečo z rukáva svojho plášťa.) blond vlasy vlasatíc mám všade na kabáte. (Fúkne, akoby odfukoval vlas.) DE GUICHE (neisto). Blond vlasy vlasatíc? Tam hore … sú aj ženy? CYRANO. Pravdaže. Žien je tam viac než je v mori peny. DE GUICHE. A aké … aké sú? … V čom každá z nich sa líši?… CYRANO. Ničím sa nelíšia. Ženy sú v hviezdnej ríši rovnaké ako tie z Paríža … Z Oščadnice… Akurát, že sú už anjelmi spolovice. Každá má na chrbte polokrídelká — také guľaté. DE GUICHE. Viem si už predstaviť, asi aké. (Zaznie hudba, nejlepšie bude tango, a vtancujú poloanjelske ženy s priami na chrbte). Guľaté krídelká. Aj lietajú tie ženské? CYRANO. Neviem. No tancovať s nimi je nadpozemské. (Tancuje postupne s každou.) Aj vy sa pridajte! DE GUICHE (aj on se zapojí a postupne tancuje s každou zo žien, každej položí dlaň chrbát). CYRANO. No ako? Skvelé? DE GUICHE. Skvelé. CYRANO. A takto vtancujú s vami až do ppstele. (Tancuje a napodobňuje hukot mora.) Hú …hú …hú! DE GUICHE (ani on neprerušuje tanec). Hú …hú …hú? CYRANO. Hú …hú …hú! To je more. V hodine prílivu ho Mesiac ťahá hore. A potom s prílivom do výšky spravím „hop“! A už som uprostred nádherných hviezdokôp. „Pre človeka je to možno len malý krok, no veľký pre ľudstvo…“ — povie raz potomok. Hú …hú …hú! DE GUICHE. Hú …hú …hú? CYRANO. Vravím vám. To je more. V hodine prílivu ho Mesiac ťahá hore. Nuž a keď s prílivom do výšky spravím „hop!“, na nebo vznesiem sa ako ten Armstrong … Stop! (Ženy odrazu odtancovali.)

Armstrong? A to je kto? CYRANO (dospieval a opúšťa svoju slovenskú „gaskončinu“). Ktorýsi z anjelov. Máme toza sebou — bolo nám veselo. Stop, stop! Štvrť hodiny. Nuž, ak som dobre šípil, práve sú po svadbe. DE GUICHE (nahnevane). Vari som čosi vypil? Ten známý hlas … a nos… Cyrano? CYRANO (ukloní sa). Osobne. A oni šťastnejší sú mnohonásobne. DE GUICHE. Kto oni? (Obráti sa.)

DE GUICHE (všetko pochopí). Vy ? A on? Ste bystrá, až to bolí. MNÍCH (priloží si dlaň k uchu). Žehnaj vám Boh, pane. Čím ešte vašej vôli môžem dnes vyhovieť? Stačí mi jedno slovo. DE GUICHE. Nie, pre mňa nerobte už nič tak pohotovo. Gaskonským kadetom pomôžte radšej k spáse — zajtra sa zapoja do bitky pri Arrase. ROXANA. Gaskonským kadetom? Počujem azda zle? Nechať ich v Paríži ste mali v úmysle. DE GUICHE. Mal som— no teraz ma záujem vlasti núti urobiť opravu vo svojom rozhodnutí. Tešte se! Budete manželkou hrdinu. Váš manžel vráti sa pod vencom z vavrínu. (Kristiánovi a Cyranovi.) Nástup! ROXANA. A svadobná noc…? DE GUICHE. Viem, tá búrka citov… Nič se však nestane, keď odložíte si to. Treba aj ľúbiť aj bojovať s nepriateľmi. (Odíde. Zaznie poľnica.)

Aj ja vás ľutujem. (Do publika.) No nie zas až tak veľmi. ROXANA. Cyrano! Do vašich rúk jeho život vkládám. Sľúbte, že budete ho proti kanonádám chrániť! CYRANO. Heh, budem, no viete, že náhoda sa ťažko sľubuje. ROXANA. A nech si pozor dá! CYRANO. Neručím… ROXANA. Nech nosí spodky… Nech neprechladne. CYRANO. Tisíce vojakov aj v teplých spodkoch padne. ROXANA. A verný nech mi je! CYRANO. Hej, bude verný. Hádam. ROXANA. A nech mi píše! CYRANO. To vám môžem sľúbiť, madam.

Spite, vojaci, spieva vám v žalúdkoch hlad — keď ťa obkľúči nepriateľ, tak už to býva. A nech každému maškrta, ktorú má rád, sa až do rána v striebornom kotlíku sníva. Sen si kuchársku čapicu nasadiť vie, nosí vojakom paštéty, torty a vína. Spite, vojaci, do rána nech sa to zje, spite vojaci — sýta noc rýchlo sa míňa. Ráno vás zobudia delá — tie delá tiež majú hlad. Vy vo sne jedli ste veľa — na delách teraz je rad. Ráno vás zobudia delá, delá chcú jesť vaše telá, každý z vás musí sa dvíhať, aj keď sa nedvíha rád.