ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hasne slnko, už sa stmieva, o Bohu nech pieseň spieva! Zbožný hlas aj zbožný tón nech pozdravia boží tron! Každý zlatý list, čo klesá, vracia sa zas na nebesá, na ten veľký strom, čo nám v raji zasadil On sám. Gloria in excelsis Deo! Gloria in excelsis Deo! Padá k zemi zlaté lístie, Pánboh si to želá iste. Modlíme se Otčenáš, On nad nami drží stráž. Každý zlatý list, čo klesá, vracia sa zas na nebesá, na ten veľký strom, čo nám v raji zasadil On sám. Gloria in excelsis Deo! Gloria in excelsis Deo! SESTRA MARTA (matke Margaréte). Až dvakrát skúšala si sestra Klára dnes čepiec pred zrkadlom! MATKA MARGARÉTA (ironicky). Ó, údes nad údes! SESTRA KLÁRA. A sestra Marta zas šlohla dve zrnká hrozna z torty! MATKA MARGARÉTA. Nie! To je už udalosť priamo hrozná. SESTRA KLÁRA. No iba sekundu! SESTRA MARTA. Len zrniečko! MATKA MARGARÉTA (prísne). Dnes k nám príde pán Cyrano — správu mu o tom dám. SESTRA KLÁRA (zľakne sa). Nie! On nás vysmeje! SESTRA MARTA. On povie, že sme všetky koketné! SESTRA KLÁRA. Maškrtné! MATKA MARGARÉTA (s úsmevom). A dobré božie dietky. SESTRA KLÁRA. Už desať rokov sem vraj chodieva ten muž, a vraj vždy v sobotu. MATKA MARGARÉTA. Ba viac to bude už. Štrnásť liet je to už, čo jeho sesternica so svojím smútkom sem, pod vdovský čepiec, skryť sa prišla a čo ten jej závoj tu zavial tak, sťa v kŕdli holubíc by sa skryl čierny vták. SESTRA MARTA. Len pri ňom, odvtedy čo prišla do kláštora, sa občas rozptýli jej duša, žiaľom chorá. MATKA MARGARÉTA. Dnes však sa prechádza s ňou v parku pán de Guiche. SESTRA KLÁRA. Na čo s ním zvrtne reč? SESTA MARTA. Vždy iba na svoj kríž.

Hasne slnko, už sa stmieva, o Bohu nech pieseň spieva! Zbožný hlas aj zbožný tón nech pozdravia boží tron! Každý zlatý list, čo klesá, vracia sa zas na nebesá, na ten veľký strom, čo nám v raji zasadil On sám. Gloria in excelsis Deo! Gloria in excelsis Deo!

Tu teda mrháte krásu a mladé letá! ROXANA (v čiernom, na hlave vdovský čepiec). Tu. DE GUICHE. Verná mŕtvemu? ROXANA. Až do skonania sveta. DE GUICHE. Každý je smrteľný… ROXANA. On nebol ako každý. DE GUICHE. Zdalo sa mi, že bol. Naozaj chcete navždy ten jeho posledný list nosiť na srdci? ROXANA. Môj sladký amulet, v zamate žltnúci!

Ten list je pieseň pre moju jeseň, zlatý list bez obálky. Ten list mi dáva zbohom. To máva mi jeho dlaň z tej diaľky. (Obracia sa k de Guicheovi.) Áno, až do smrti mu vernosť zachovám. DE GUICHE (po chvíli). Na mňa sa hneváte? ROXANA. Veď vľúdna som aj k vám! DE GUICHE (po chvíli). A čo ten Cyrano? Čo viete o ňom nové? ROXANA. Hľa, prichádza Le Bret. On nech nám niečo povie. V PARKU SA OBJAVÍ LE BRET (TÍ ISTÍ, LE BRET) ROXANA (prichádzajúcemu Le Bretovi). Ako si žije náš Cyrano? LE BRET. Zle sa má. ROXANA. Nie, to mi nevravte! (De Guicheovi.) Le Bret rád preháňa. LE BRET. Trie biedu v samote. Trpí tým duch aj telo. A tým, čo píše, si vyrába nepriateľov. Preklína pokrytcov. Zlodejov cudzích viet. Zbabelcov. Nemravnú šľachtu. A celý svet. ROXANA. No našťastie má meč — ten nepriateľov desí. Koho ním bodne raz, viac trúfať nebude si. DE GUICHE. Kto sa ho zľakne dnes? LE BRET. Čoho sa obávam, to nie je cudzia zlosť. Riskuje, keď je sám. Keď chudoba a hlad, keď december mu vkročí po špičkách do izby — pred tými neuskočí. Opasok o dierku si pritiahne a pôst jeho nos premení na žltú sloniu kosť. Len jedny šaty má. DE GUICHE. Nechcel — nuž nehonobil. Nad čím tu nariekať? LE BRET (s trpkým úsmevom). Pán maršál! DE GUICHE. On si robil, čo chcel. Bol slobodný. Nevisel nad ním bič. LE BRET (rovnaká hra). Ale pán vojvoda! DE GUICHE (povýšenecky). Mám všetko — a on nič. Ruku však bol by som mu potriasol rád. Zbohom. (Odchádza.) ROXANA. Vyprevadím vás. (Vyprevádza ho.) DE GUICHE (zastaví sa, zdvihne suchý list, a obráti sa k Le Bretovi). Veď aj závidím mu v mnohom. Nech aj sa úspešne náš život vyhne kríze — a môj bol bez chyby — predsa nás kdesi hryzie — nie, že by svedomie — no čudná pochybnosť. Aj pod vojvodský plášť jej zúbky vedia vojsť. Na vrchol pachtíš sa, sníš o akýchsi métach, a zatiaľ šuchoce ti čosi mŕtve v pätách — tak ako teraz vám tu na schodoch to lístie, podobné závoju, za ktorým uviazli ste…

Často sa stáva, že moc a sláva a bohatstvo — sú naše okovy. Keď kamsi inam čas radosti nám odletí — kto ju obnoví? Kráčate s pýchou nejakou tichou ulicou ako vzácny hosť — odrazu máte len lístie zlaté v pätách — len vlastnú pochybnosť. Život je ako dym a občas závidím tomu, čo nemal nič a nechcel zisk. Bez múk a závisti chcel iba o lístí zaspievať pesničku a zbohom ísť. Často sa stáva, že moc a sláva a bohatstvo — sú naše okovy. Keď kamsi inam čas radosti nám odletí — kto ju obnoví? Ó, to mi chýba! Vedieť si iba zaspievať pesničku a zbohom ísť. Zbohom! (Roxana vyprevadí De Guichea za scénu.)

Ste tu sám, Le Bret? Kde je Roxana? LE BRET. Vyprevádza de Guichea. Ste rozrušený, milý Ragueneau, stalo sa niečo? RAGUENEAU. Je to len päť minút, čo som zazrel na ulici Cyrana. On ma však nevidel, vykročil opačným smerom a zmizol mi za rohom. Dobehnem na roh a — hrôza! LE BRET. Čo sa stalo? RAGUENEAU. Možno to bol atentát, možno nehoda… Nejaký sluha vyhodil z okna trám… LE BRET. Tí zbabelci! RAGUENEAU. … a Cyrano tam už ležal na ulici v mdlobách, s rozbitou hlavou. LE BRET. Mali ste hneď bežať po felčiara! RAGUENEAU. Presne to som urobil. Spolu sme Cyrana zaniesli do jeho skromného pribytku, uložili na posteľ a felčiar ho ošetril. LE BRET. A čo vravel? RAGUENEAU. Že má opuchnutý mozog. LE BRET. Akú mu dáva nádej? RAGUENEAU. Malú. Musí nehybne ležať. Ak sa zdvihne, keď sa preberie zo zamdletia, môže ho to stáť život. LE BRET. Ale dnes je sobota, jeho návštevný deň. Keď sa preberie, on sa určite pokúsi postaviť na nohy a dotrmácať sa až sem. RAGUENEAU. Preboha! A ja som ho tam nechal osamote. LE BRET. Utekajme, nech sme tam skôr, ako sa preberie! (Le Bret a Ragueneau rýchlo odídu.)

Le Bret! Ragueneau! Čo sa deje? Tí muži! Vždy sa kamsi ponáhľajú. Čo dobrák Ragueneau mu narozprával asi? (Sadá si a vyšíva. Padá lístie.) ROXANA. Ach, zlatý septomber? Čo ty máš v sebe krásy! Najar môj veľký žiaľ je väčší tisíc ráz. V septembri usína… A čaká už len mráz. (Najprv vezme do ruky len obyčajný jesenný list.) Ten list…

Ten list je pieseň pre moju jeseň, zlatý list bez obálky. Ten list mi dáva zbohom. To máva mi jeho dlaň z tej diaľky. Ten list je pieseň, čo spieva jeseň, keď vietor jej ju zahrá, amulet sladký na cestu spiatky tam, do tých božích záhrad. Mne často zdá sa, že sa vracia čas! Mne často zdá sa, že počujem zas — tam spoza dverí — tvoje srdce biť… Môj sluch to verí… Bežím otvoriť… A aj keď je tam len vietor a tma, počujem, že tam šepkáš: „Roxana!“ Počujem z tmy tvoj dych. Počujem z tmy tvoj vzdych. Počujem, že tam šepkáš: „Roxana!“ (Vypustí z ruky jesenný list a siahne na ten Kristiánov.) Ten list… Ten list je pieseň pre moju jeseň, zlatý list bez obálky. Ten list mi dáva zbohom. To máva mi tvoja dlaň z tej diaľky. Tam spoza dverí — čujem srdce biť… Môj sluch to verí… Bežím otvoriť… A aj keď je tam len vietor a tma, počujem, že tam šepkáš: „Roxana!“ Počujem z tmy tvoj dych. Počujem z tmy tvoj vzdych. Počujem, že tam šepkáš: „Roxana!“

Bravo! ROXANA (tvári sa nahnevane). Ach, to sa patrí, tajne načúvať? CYRANO. Nechcel som rušiť váš spev. ROXANA. A ešte jedno pokarhanie! Štrnásť rokov chodíte presne — prečo ste sa dnes, prvý raz za štrnásť rokov, oneskorili? CYRANO. Áno. To už je hriech, čo volá do neba. A ja se za ten hriech hnevám sám na seba. ROXANA. Co vás tak zdržalo? CYRANO. Návšteva nečakaná. ROXANA. Nejaká známa? CYRANO. Nie. ROXANA. Vdova? Či azda panna? CYRANO. Netuším. ROXANA. Tajíte. A páčila sa vám? CYRANO. Vôbec nie. Vravím jej: „Prepáčte, odchádzam, je totiž sobota. Aj ja mám svoje sviatky. Ak chcete, počkajte. O hodinku som spiatky.“ ROXANA (smeje sa). Tá sa vás načaká, ak bude ochotná. Ja vás dnes prepustím, až bude tmúca tma. (Padá lístie.) CYRANO. Ach, lístie! ROXANA. Benátské zlato je ve vzduchu a padá. CYRANO. Vravíte nádhernú predtuchu. Z tých listov nepadá jediný bez nápadu, Veď padá iba raz a vie, že na dne pádu ho nečaká už nič — má v zemi spráchnivieť. Preto tá grácia. Ten pád je jeho let. (Klesne mu hlava. Ticho.) ROXANA (znepokojená). Cyrano! Je vám zle? CYRANO (pootvorí oči, malátnym hlasom). Nie. (Vidí nad sebou Roxanu a prudko si napraví klobúk na hlave.) Uvidíte, zaraz budem zas v poriadku. ROXANA. No prečo…? CYRANO. To ten Arras. Len jazva z boja. No vôbec nie hrozivá. ROXANA. Priateľ môj úbohý! CYRANO. Občas sa ozýva. (Usmeje sa.) To nič. Už je to preč! ROXANA. Aj ja mám z toho boja ranu až do smrti. Hľa, toto je tá moja. (Položí si ruku na hruď.)

Ten list je pieseň pre moju jeseň, zlatý list bez obálky. Ten list mi dáva zbohom. To máva mi jeho dlaň z tej diaľky. (Padá súmrak.) CYRANO. Áno, ten list! Ten zožltnutý list, čo nosíte v medailóne na hrudi! Už dlho mi sľubujete, že mi ho raz dáte prečítať. ROXANA. A vy byste chceli? CYRANO. Chcel, áno… Práve dnes… ROXANA (dá si dole z hrdla škapuliar a podáva mu ho). Tu je. CYRANO (vyberá a otvára list). Smiem? ROXANA. Čítajte! (Sadá si za vyšívací rám, zbiera veci do košíčka.) CYRANO (číta). „Roxana, zbohom!…“ ROXANA (vstává, je dojatá). Vy nahlas? CYRANO (číta). „Dnes večer, drahá, sa láskou zadúšam, toľko mám v sebe blaha. Ráno ma čaká smrt. Už nikdy obdivne sa na vás nepozriem…“ ROXANA. Ako to podivne čitate! (Hustne noc.) CYRANO. „Už ti len v tom liste máva z boja môj tieň…“ ROXANA. Vy vidíte…? CYRANO. „Jediná láska moja, ó, moja drahá!…“ ROXANA. Ten hlas! CYRANO. „Moja túžba!…“ ROXANA (sama pre seba). Hlas, čo počujem — ten hlas som počula už raz!

CYRANO. „A moje srdce ťa už nikdy neopustí, aj keď už naveky ma pohltí ten hustý tieň hrobu… Lásku mi zobrať smrť nemá moc…“ ROXANA (položí mu dlaň na rameno). Vy nečítate! Veď už je tma! Už je noc! CYRANO (zachveje sa, obzrie sa, vidí ju stáť blízko seba, urobí gesto úžasu a skloní hlavu. Chvíľa ticha.) ROXANA. To vy…?! A štrnásť liet ste iba hercom boli! Len priateľ z mladosti… Ó, Bože, veď to bolí. CYRANO. Nie. ROXANA. Áno. CYRANO. Roxana, ja nie. ROXANA. To lživo znie. Veď aj to „Roxana!“ znie ako vyznanie. CYRANO. Nie. To som nebol… ROXANA. Bol. CYRANO. Nie, prisahám vám, milá… ROXANA. Šľachetný podvod. Už všetko som pochopila. To boli vaše… CYRANO. Nie. ROXANA. … slová, čo srdce mi rozochvievali… CYRANO. Nie. ROXANA. … spod balkóna, z tej tmy. CYRANO. Prísahám vám, že nie. ROXANA. To vy ste ma tak rád ospevovali! CYRANO (nasilu se brání). Nie. To bol môj kamarát. ROXANA. Ľubili ste ma. CYRANO (preskakujícím hlasem). Nie. ROXANA. To „nie“ znie falošne. CYRANO. Miláčik jediný, prisahám vám, že nie. ROXANA. Vy štrnásť rokov ste mi tajili to všetko. Spomienky ožili — zvem si ich ako svedkov. Listy ste písali! Dnes vidím ponajprv. v nich stopy vašich slz! CYRANO (vracia jí list). Nie, to je jeho krv. ROXANA. Jeho krv? Tak prečo ste porušili dnes svoje mlčanie? Prečo ste nemlčali ďalej? CYRANO. Veď ja sa odmlčím.

LE BRET. Cyrano! Prečo si nezostal ležať, ty blázon? RAGUENEAU. Vedel som, že nemôže byť nikde inde. CYRANO (dvíha sa s úsmevom). To nebolo také ťažké uhádnuť. ROXANA. Nič nechápem. Čo sa deje? LE BRET. Je zranený. A to, že nezostal ležať, ho môže stáť život. ROXANA. Bože môj! Tušila som to. Hrôza! CYRANO. Aká hrôza? Len malá noticka v novinách. „Zákerne zavraždený pán de Bergerac v sobotu podvečer naveky zavrel zrak.“ (Nadvihne klobúk, objaví sa obviazaná hlava.) ROXANA. O čom to vravíte? Ten obväz … A tá hlava… Kto mu to urobil? A prečo? CYRANO. Márna sláva! Tvrdil som: „V boji len… smie zhynúť pravý muž — keď nepriateľov kord mu srdce trafil už!…“ Môj osud inak chcel, a darmo ma to hnevá — zabil ma bez boja a od chrbta kus dreva. (Ozvú sa zvony. Zbiehajú sa mníšky na večernú pobožnosť.) ROXANA (vstáva, aby ich privolala). Sestry! CYRANO (zadrží ju). Nie! Ostaňte. Kým by ste prišli nazad, odídem… Do brány nebies už budem vchádzať. ROXANA. Ľúbim vás! Ostaňte nažive! CYRANO. Iba v báji pri slovách „ľúbim ťa!“ v princovom obličaji sa krása objaví, až slnko užasne. Mne tvár to „ľúbim ťa!“ nezmení. Neskrásnie. ROXANA. To ja som na vine! CYRANO. Vôbec nie. Je to inak. Nepoznám sladkosť žien. Aj mamičke sa synak zdal hnusný. Nemal som šťastie rásť pri sestrách. Od žien som bočil. Vždy z posmechu som mal strach. Len vo vás našiel som priateľku. Len vám vďaka sukňa ma oviala — a viac ma sotva čaká. LE BRET (ukáže na spln). Hľa, druhá priateľka! CYRANO (usmieva sa). Hej, luna. ROXANA. Strata strát! To, čo som ľúbila, strácam dnes druhýkrát. CYRANO. Rozhodne nechcel som zmenšovať dnes váš smútok za Kristiánom … Nie. To by bol podlý skutok. Prosím len, nech vaša šatka, keď temný hrob ma navždy pohltí — je čierna dvojnásob! Kúsoček clivoty aby aj za mnou niesla. ROXANA. Prisahám vám! CYRANO (trasie sa, znova sa dvíha). No ja sa musím zdvihnúť z kresla. (Chcú mu pomôcť.) Nie!… Ja sám!… Keď príde smrť, chcem stáť… Stačí strom. (Oprie sa o strom.) Už ide…. Cítim, že stávam sa mramorom. Celý som oťažel… No kým ma presvedčí, chcem ostať na nohách… A s dlaňou na meči.

Čo má, to muž si vykoná, aj keď už klesá opona, a postojačky dokoná — čo viac by chcel? Nuž, kde ste, starí súperi? Len vojdite zas do dverí! A moje srdce uverí, že zas má cieľ! (Šermuje s neviditeľnými protivníkmi.) Zas útočím na hnusnú lož! A na hlúposť! A na faloš! Ani tá večnosť nemá kôš na všetok hyd! Nech si to všimnú potomci, že aj keď som už na konci, sa s vami, lotri, lakomci viem biť! Dav , ten to vidí naopak, a často vyhrá darebák, a sám len padnem — padnúť však, to bol môj cieľ. Čo má, to muž si vykoná, aj keď už klesá opona, a postojačky dokoná — čo viac by chcel? Sú vaše všetky vavríny! Ja chcem len jeden jediný, ten jediný, čo patrí mi, môj musí byť. (Klesá.) ROXANA, LE BRET, RAGUNEAU (ho zachytia). CYRANO (ešte raz sa vzchopí a sám kráča v ústrety oblohe). Keď moja duša úbohá, sa dopotkýňa pred Boha, uvidí celá obloha žiariť môj čistý štít. Môj čistý štít. (Padá a umiera.)

Gloria in excelsis Deo! Gloria in excelsis Deo!

Básnik. Vedel sa biť. BUFETÁRKA (spieva). No aj hudbu mal rád. 1. MALÝ NEZBEDNÍK (spieva). Básnik. 2. MALÝ NEZBEDNÍK (spieva). Vedel 3. MALÝ NEZBEDNÍK (spieva). sa biť. BUFETÁRKA (spieva). Vedel na lutne hrať.

Gloria in excelsis Deo! Gloria in excelsis Deo!

Život je ako dym a občas závidím tomu, čo nemal nič a nechcel zisk. Bez múk a závisti chcel iba o lístí zaspievať pesničku a zbohom ísť.

Zdá sa, že bol to klaun. BUFETÁRKA (spieva). nosil nos plný ôs. 1. MALÝ NEZBEDNÍK (spieva). Zdá sa, 2. MALÝ NEZBEDNÍK (spieva). že bol to 3. MALÝ NEZBEDNÍK (spieva). klaun. KRISTIÁN (spieva). Nosil svoj vlastný nos. CHÓR (spieva). Zdá sa, že bol to klaun. nosil nos plný ôs. Zdá sa, že bol to klaun. KRISTIÁN (spieva). Nosil svoj vlastný nos.

Ten list je pieseň pre moju jeseň, zlatý list bez obálky. Ten list mi dáva zbohom. To máva mi jeho dlaň z tej diaľky. Ten list je pieseň, čo spieva jeseň, keď vietor jej ju zahrá, amulet sladký na cestu spiatky tam, do tých božích záhrad. Mne často zdá sa, že sa vracia čas! Mne často zdá sa, že počujem zas — tam spoza dverí — tvoje srdce biť… Môj sluch to verí… Bežím otvoriť… A aj keď je tam len vietor a tma, počujem, že tam šepkáš: „Roxana!“ Počujem z tmy tvoj dych. Počujem z tmy tvoj vzdych. Počujem, že tam šepkáš: „Roxana!“

Básnik. Vedel sa biť BUFETÁRKA (spieva). No aj hudbu mal rád. 1. MALÝ NEZBEDNÍK (spieva). Básnik. 2. MALÝ NEZBEDNÍK(spieva). Vedel 3. MALÝ NEZBEDNÍK (spieva). sa biť. BUFETÁRKA (spieva). Vedel na lutne hrať. RAGUENEAU (spieva). Nosil svoj vlastný nos. BUFETÁRKA (spieva). S hlavou zložil ho len. 1. MALÝ NEZBEDNÍK (spieva). On sa 2. MALÝ NEZBEDNÍK (spieva). za ten svoj 3. MALÝ NEZBEDNÍK (spieva). nos BUFETÁRKA (spieva). musel biť každý deň. CHÓR (spieva). Zdá sa, že bol to klaun, nosil nos plný ôs. Zdá sa, že bol to klaun. RAGUENEAU (spieva). Nosil svoj vlastný nos. BUFETÁRKA (spieva). Nosil svoj vlastný nos. KRISTIÁN (spieva). Nosil svoj vlastný nos. TRAJA MALÍ NEZBEDNÍCI (spievajú). Nosil svoj vlastný nos. VŠETCI (spievajú). Nosil svoj vlastný nos.

Roxana! Ako kvet to meno vonia, ronia med tie písmená. Roxana! Ako zvon tie hlásky zvonia, zvoní meno nad mená. Roxana! Ako kvet to meno vonia, ako zvon tie hlásky zvonia, každá lásku znamená. Jedno slovo len, jedno meno mien celý život spievať chcem. Roxana! Roxana! Roxana! Roxana! Jedno slovo len, jedno meno mien — potom nech aj onemiem.

Nosil svoj vlastný nos. S hlavou zložil ho len. On sa za ten svoj nos musel biť každý deň. Nosil svoj vlastný nos. S hlavou zložil ho len. On sa za ten svoj nos musel biť každý deň.

Padá k zemi zlaté lístie, Pánboh si to želá iste. Modlíme se Otčenáš, On nad nami drží stráž. Každý zlatý list, čo klesá, vracia sa zas na nebesá, na ten veľký strom, čo nám v raji zasadil On sám. Gloria in excelsis Deo! Gloria in excelsis Deo! VŠETCI (spievajú). Gloria in excelsis! In excelsis! In excelsis! In excelsis! In excelsis Deo!