ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zopár vajec roztlč, aj rozšľahaj! Mandľového mlieka litrom zalej to a prikvapnúť — aby chuť zlepšila sa — musíš citrón! PERSONÁL (spieva). Zalej litrom, zalej litrom! Zalej litrom, zalej litrom! Aby chuť zlepšila sa — pridaj citrón! RAGUENEAU. Cesto na horúci plech polož, nech roztečie sa sladká guča. Lekvár navrch nie je zlý — z ríbezlí variť ho sa odporúča. PERSONÁL. Sladká guča, sladká guča, sladká guča, sladká guča, z ríbezlí variť ho sa odporúča. RAGUENEAU. Do rúry to cesto daj, ale dbaj — len čo chytí kôrku zlatú — vybrať ho z tej rúry von! Napokon koláčikov máme čatu. PERSONÁL. Len čo chytí kôrku zlatú, kôrku zlatú, kôrku zlatú, napokon koláčikov máme čatu. (Spievajúci personál prináša misy s koláčikmi, paštétami, ovocím.) RAGUENEAU (zazrie Cyrana pri stolíku). Cyrano! Ty už tu? CYRANO. Už! Dúfam, Ragueneau, že už zrána prichýliť tvoj obchodík ma môže. Mám rande, kamarát. Koľko je hodín? RAGUENEAU. Šesť. CYRANO (vzrušene). O hodinu! (Chodí hore dole.) RAGUENEAU (nasleduje ho). A ja mám tú česť vzdať ti česť. CYRANO. Česť za čo? RAGUENEAU. Za súboj. (Vezme do ruky ražeň a šermuje.) „Môj kord ťa pri poslaní bodne!“ To spojenie! Ten nápad! Aký to obraz! (Nadšene urobí výpad.) „Môj kord ťa…“ Ťažko chápať, kde na to chodíš. CYRANO. Buď, Raguenau, nadšený inokedy, no dnes, prosím ťa, radšej mi oznamuj presný čas! RAGUENEAU (znehybnie v šermiarskom výpade, pozrie sa na hodinky). Šesť a päť minút. „… bodne!“ (Dokončí výpad a vystrie sa.) Bodne aj verš — ak je na konci slovko vhodné. (Všimne si Cyranovu ruku.) Čo to máš na ruke? CYRANO. Škrabnutie pre parádu. RAGUENEAU. Ten súboj v divadle ti asi zdvihol bradu. a zaplietol si sa do niečoho aj v noci! CYRANO. Ja? Kdeže. RAGUNEAU. Klameš. CYRANO. Nech mám štyri veľké nosy! Koľko je hodín? RAGUENEAU. Šesť desať. Ako dej drámy to sleduješ! CYRANO. Mám, rande. RAGUENEAU. O siedmej. CYRANO. O siedmej si to tu chcem rezervovať. Môžem? RAGUENEAU. Môžeš — a randi si! S tým ti ja nepomôžem.

Zopár vajec roztlč, aj rozšľahaj! Mandľového mlieka litrom zalej to a prikvapnúť — aby chuť zlepšila sa — musíš citrón! PERSONÁL (spieva). Zalej litrom, zalej litrom! Zalej litrom, zalej litrom! Aby chuť zlepšila sa — pridaj citrón! (Na veži bije sedem.) CYRANO. Klamal si, Ragueneau. Je sedem! RAGUNEAU (previnilo). Do frasa, blbnú mi hodinky. Prepáč mi! CYRANO. Straťte sa! RAGUENEAU (zmizne, aj s personálom).

V srdci mám tisíc slov. A vyslovím ich? Nie. Vstúpi— a nepoviem jej slovko jediné. To bude dvojica! Kôl v plote — krásna madam. Radšej jej napíšem… Ešte to stihnem hádam. (Vrhá se k stolíku, pripravuje si papier, pero, kalamár a spieva.)

Mám jazyk ako z dreva a neviem sladko húsť. Len pero za mňa spieva, len list namiesto úst! Voz plný vrúcnych prísah chce zo mňa ako z vrát. Ten list som ti už písal dnu v srdci tisíckrát. Mám ťa rád. Mám ťa rád. Mám ťa rád. Mám ťa rád. Ten list som ti už písal dnu v srdci tisíckrát. Ach, keby si tvoj bozk môj atrament smel pýtať, ty by si ústami tie listy mohla čítať! O takej pošte sníva každý štát… Mám ťa rád. Mám ťa rád. Mám ťa rád. Mám ťa rád. Ten list som ti už písal dnu v srdci tisíckrát. (Píše.) Mám… ťa… rád. (Vchádza Roxana s Pestúnkou. Cyrano ticho zahreší.) Lenže na list je už neskoro. Ona je už tu. (Skryje list.)

CYRANO. Za toto stretnutie… Od vďačnosti som nemý. Tak nezabudli ste na mňa a idete mi povedať niečo, čo… vzbudí môj záujem? ROXANA (zloží si závoj). Ach, v prvom rade sa vám poďakovať chcem za chrabrosť v Burgundskom paláci. Do laty ste tam dali fičúra, čo ide po mne… Iste viete, kto za tým je… CYRANO. De Guiche je v pozadí. ROXANA (sklopí zrak). Vydať ma zaňho chce… CYRANO. Za ten kus fasády! (S vojenským pozdravom.) Nielen svoj hnusný nos som včera bránil teda — no aj váš pohľad, čo nádherný je až beda. ROXANA(sadne si). A ešte chcem … no skôr, než poviem… smiem vás brať tak ako kohosi… kto bol môj… starší brat, keď sme sa hrávali od rána do súmraku?… CYRANO. Nezabudnuteľné prázdniny v Bergeracu! (Osloví Pestúnku.) Dáte si karamel? Či radšej kakao? PESTÚNKA (prezerá si lahôdky). Všetko tu vyzerá tak chutne, lákavo… Dám si dve mandľové paštéty, a k tým dvom… CYRANO (dáva jej do kornúta paštéty). Vám pridám ešte päť a bežte ich zjesť von. („Pomôže“ Pestúnke za dvere. Potom spieva.)

CYRANO. Ach, ten čas detských hier! A radosť pri tých hrách! Vy v krátkej sukničke — a mne sa krátil dych. ROXANA. Vy šabľou drevenou ste mávali až strach! Ach, ten čas detských hier a malín nezrelých! CYRANO. Ach, ten čas detských hier, keď som sa po stromoch tak ako pavián vždy liepal kvôli vám. ROXANA. A mne sa zakaždým z úst vydralo len „Och!“ keď krvácali ste zo svojich detských rán. SPOLU. My na mamu a na synčeka sme sa hrali. Vy (Ja) na tie rany ste mi (som vám) dávali (dávala) vždy skorocel. A šepkali ste (A šepkala som): „Kto ti ublížil, môj malý?“ A synček vtedy vždy už iba umrieť chcel. CYRANO. Vravel som: „Umieram.“ ROXANA. Ja som sa rozplakala. CYRANO. Ach, ten žiaľ! Krásny žiaľ! Roxana slzy liala. ROXANA. Ach, ten žiaľ! Krásny žiaľ! A Cyrano sa smial CYRANO. Ach, ten čas je už tam, kde sadá hviezdny prach. Sú tam tie časy hier, kde tíchne každý dych. ROXANA. Vy šabľou drevenou ste mávali až strach! CYRANO. Ach, ten čas detských hier a malín nezrelých. ROXANA. Čas krátkych sukničiek, CYRANO. čo dych sa krátil z nich! ROXANA. Neumrel nikto z nás. CYRANO. No ten čas je už tam. SPOLU. Už mŕtvy je ten čas, čas malín nezrelých. ROXANA. Tak pekne bolo nám! Ach, ten čas je už tam. CYRANO. Neumrel nikto z nás. SPOLU. Je mŕtvy len ten čas. Je mŕtvy len ten čas ach, ten čas hier a malín nezrelých. ROXANA (chytí ho za ruku). Ste v mojich sdpomienkach doškriabaný — a ja som akože mamička a vravím prísnym hlasom: (Vykríkne.) Zas škrabanec! Zas vám tečie krv, chlapče milý! Vo vašom veku — zas? Kde ste sa poranili? CYRANO. Hral som sa pri bráne de Nesle. ROXANA. Och, ukážte to! (Ošetruje Cyranovi ranu.) CYRANO. Zase ste mamička - ako v to dávne leto. ROXANA. Kým vám to ošetrím, povedzte, kto vás to? Koľko ich bolo? CYRANO. Mám dojem, že iba sto? ROXANA. Nehovorte! Že sto! CYRANO. Neviem to naisto. ROXANA. Prezraďte! CYRANO. Načo. Nie. Radšej vy dopovedzte, to, čo ste načali pred chvíľou! ROXANA (ďalej drží jeho ruku). Nuž tak vedzte… Spomienka na detstvo môj ostych zaháňa… Chcem sa vám zdôveriť… Som zamilovaná. PESTÚNKA (prichádza). Už som to dojedla. Ďakujem pekne, pane. CYRANO. A nedáte si aj voľačo grilované? PESTÚNKA. Nie, grilované nič už do mňa nevlezie. Ale mám ešte chuť… CYRANO. Chuť na čo? PESTÚNKA. Na bezé. CYRANO (obslúži ju ďalším kornútom). Bezé! Zas choďte von. (Zase jej „pomôže“ von, potom sa obráti k Roxane.) A to čo na duši máte… on tuší už? ROXANA. Ešte to netuší. Ešte nič nevie… CYRANO. Ach! ROXANA. Ale už skoro zistí… CYRANO. Ach! ROXANA. … zistí, ako ho… aký je môj cit čistý… CYRANO. Ach! ROXANA. Veď on rovnako ma ľúbi. Ale strach a stud mu berú reč… Rozumiete mi? CYRANO. Ach! ROXANA (stíska mu ruku). Nemáte horúčku? Smiem stískať vašu ruku? Z tých jeho nemých úst však čítam jeho muku. CYRANO. Ach! ROXANA. Sú aj náhody, čo luďom nebo dá. On slúži pri vašom pluku. Tá náhoda! Je mladý. CYRANO. Ach! ROXANA. Smelý! CYRANO. Ach! ROXANA. A krásny. CYRANO (náhle zbledne a postaví sa). Krásny? Nie. ROXANA. Čo vám je? CYRANO. Nič, nič. (Ukazuje ranu na ruke.) To iba to zranenie. ROXANA. Vrúcne ho ľúbim, mám ho plnú hlavu stále. No stretla som ho len raz… V divadelnej sále. Je kadet. CYRANO. Kadet? A meno? ROXANA. De Neuvillette. CYRANO. Ten u nás neslúži. ROXANA. Slúži. Ja vám to hneď vysvetlím. Nastúpil dnes ráno. CYRANO. A ja, madam, čo môžem urobiť pre vás? ROXANA. Až do mdlôb padám, od strachu, že si ho podajú Gaskonci… CYRANO. Vie sa biť? Inak je už vopred na konci. ROXANA. Takže ma chápete… No myslela som, drahý, Cyrano, že ten muž, čo spravil bez námahy poriadok v divadle a zoči-voči stál aj stovke gaunerov, uprosiť by sa dal, keď okolnosti sa nebezpečnými stanú… CYRANO. Chápem. A beriem si mládenca pod ochranu. PESTÚNKA (znova sa objaví). Mňam, mňam. CYRANO. Už zjedli ste to bezé? PESTÚNKA. Zaiste. A teraz… CYRANO. Stačilo. Veď hrozí, že by ste stučneli. Chcete to? PESTÚNKA. Nie! No je otázka, čo schudnúť pomôže mi? CYRANO. Ranná prechádzka. (Zase vystrčí Pestúnku na ulicu.) ROXANA. Ach, ochráňte mi ho, nech nemusím mať strach, a upevní sa aj náš — príbuzenský — vzťah. CYRANO. Áno. ROXANA. On bude vám bratom? CYRANO. Hej, rodným bratom. ROXANA. Súboj mu zakážte. CYRANO. Hej, budem trvať na tom. ROXANA. Och, ako rada vás mám za to. Musím už ísť… (Dvíha sa na odchod.) Vy dnes v noci ste konali ako muž, keď v boji ste sa — len sám! — vrhli na oplanov. A nech mi napíše! Mám vás tak rada. CYRANO. Áno. ROXANA. Sto chlapov? Raz mi to musíte farbisto opísať. CYRANO. Áno. ROXANA. Nech píše mi. Vážne sto? Som šťastná, že naše priateľstvo neumiera. Včera tá statočnosť! CYRANO. (ukloní sa). Dnes väčšia ako včera. (Roxana odíde. Cyrano stojí ako socha.)

Hľa, gaskonských kadetov šík — a kapitán Le Bret v ich čele. Z nich každý je v boji sťa býk, ich nemrazí z kordov a dýk, ich spasí, keď treba, aj trik, ich erby sú zošlé, no skvelé! Hľa, gaskonských kadetov šík — a kapitán Le Bret v ich čele. Hľa, gaskonských kadetov šík — aj peklo by dobyli celé! Keď ozve se bojový krik, z nich nikto si nehľadá krík, z tých Gaskoncov nechýbal nik a nikdy v nijakej mele! Hľa, gaskonských kadetov šík — aj peklo by dobyli celé! A preto si zaviedli zvyk aj prezývky dávať si smelé. Dráč Kože a Šablička Šmyk a Domodra Opitý Čík a Smrtník a Uhnisastrele! Tých gaskonských kadetov šík aj prezývky dáva si smelé. Tých gaskonských kadetov šík — aj v noci má satana v tele. Keď spí už aj býk, aj ten psík, tí chlapi si udržia cvik, sú v posteliach svätíc aj stríg, im jedno je, ktorá im stelie. Hľa, gaskonských kadetov šík — a kapitán Le Bret v ich čele. LE BRET (objíma Cyrana). Kadeti s tebou si štrngnúť sú nedočkaví, Cyrano! RAGUENEAU (objaví sa a nalieva). Toto rád počujem. KADETI (jeden cez druhého). Vraj si hlavy stu lotrov rozmlátil… Na zdravie, Cyrano! RAGUENEAU (šeptom). A ako dopadlo to rande s Roxanou? CYRANO (prudko). Buď ticho! POSLEDNÝ KADET (vstupuje a prínášaí na korde pokrčené klobúky). Mládenci, hľa, tento vtáčí kŕdeľ som našiel pri bráne de Nesle. A už im z hrdiel nevyšlo ani píp! Ležali pri Seine. VŠETCI KADETI(smejú sa). JEDEN KADET. Klobúky banditov. DRUHÝ KADET. Trofeje bezcenné. TRETÍ KADET. Kto tých sto chlapov tam poslal a čaká správu… ŠTVRTÝ KADET. … už určite ju má. PIATY KADET. No za to nemá slávu. ŠIESTY KADET. Cyrano poriadne im osladil ten boj. SIEDMY KADET. Čí to bol nápad, tých chlapov tam poslať?

DE GUICHE (objaví sa celkom nečakane). Môj (Chvíľka napätého ticha.) Mal som sám potrestať ožrana-kupletistu? (Ďalšia chvíľka napätého ticha.) Urobil by som to — no ktorý šľachtic čistú šabľu si zašpiniť takouto nulou môže? (Ďalšia chvíľka napätého ticha.) POSLEDNÝ KADET (preruší napäté ticho). Rozhodni, Cyrano, kto ich má zodrať z kože? Sú mastné. Možno sa zídu aj do klobás. (Všeobecný smiech.) CYRANO. Nie. Lepší nápad mám. (Spustí klobúky de Guicheovi k nohám.) Pane, sú vaše zas a svojim priateľom na hlavy ich vy sám môžete nasadiť. DE GUICHE (ostro). Stačilo. Odchádzam. (Odchádza. Zrazu sa ešte zastaví a obráti sa k Cyranovi.)

Len jednu otázku vám, Cyrano, chcem dať — ak Dona Quijota ste stihli prečítať. CYRANO (spieva). Ach, dona Quiota som čítal veľakrát a pred tým pochábľom vždy klobúk zložím rád. DE GUICHE. Ak pasáž o mlynoch si znova pozriete, tak sa aj o sebe voľačo dozviete. Je v kapitole… tú vám presne nepoviem… CYRANO. Trinástej — prepáčte, pane, že ja to viem. DE GUICHE. Útočiť na mlyny je hlúpa samopaš. CYRANO. Útočím na ľudí „kam vietor, tam aj plášť“. DE GUICHE. Poriadnu príučku taký mlyn dá aj vám. Vrhne vás do blata. CYRANO. Alebo ku hviezdam. (De Guiche odíde.)

Aj moje burgundské ku hviezdam vrhne vás. (Chytá sa za hlavu.) CYRANO. Čo sa ti nepáči? RAGUENEAU. To, že si spravil zas terno. CYRANO. A mal som sa pred jeho pýchou koriť len pre to, že sú mu ostatní iba po riť? RAGUENEAU. Ja sa mu nekorím, len sa ťa pýtam, keď myslíš, že všetko vieš… CYRANO. Hneď ti dám odpoveď! Keď svet je v grupáku, mám doňho ísť i ja? Mám sa stať brečtanom, čo duby ovíja a za tú oporu im hrubú kôru líže? Nie s vlastnou tvárou — len s pretvárkou stúpať vyššie? Nie, vďaka! Mám sa stať šašom? Chceš, aby som bankárom prinášal verše aj s pospisom? Žartoval — a potom triasol sa po tej šichte, či úsmev zjaví sa na ministrovom ksichte? Nie, vďaka! Na jamu si premeniť mám tvár, do ktorej každý deň sa hádže kaviár? A večne červené mať kolená? A iba dozerať na chrbát, čo sa dosť nazohýbna? Nie, vďaka! Odporným kozám mám z celých síl len preto lichotiť, že som ich podojil? A rebarborou mám napchávať capom tlamy za to, že láskavo tiež smrdieť dovolia mi? Nie, vďaka, vďaka, nie!

Pre zisky pochybné sa kdesi poondievať? Ó, vďaka, vďaka, nie! To nechcem. Ja chcem spievať. Chcem plakať, chcem sa smiať, či slnko je, či mráz, a jasný pohľad mať a nemeniť svoj hlas. Mám chodiť zhrbene, a na rovných sa hnevať? Ó, vďaka, vďaka, nie! To nechcem. Ja chcem spievať. Ja sa chcem, ichuchú, vysmievať z formalít, mať klobúk na uchu a pre steblo sa biť. Snívať! Byť sebou sám! Priezračný ako sklo! A vedieť, že čo dám, čo druhým zaspievam, mi z duše vytrysklo! Mať iba malý sad, no sadár byť v tom sade! A tam, kde som, byť rád. Veď nemôžem byť všade! Snívať! Byť sebou sám! Priezračný ako sklo! A vedieť, že čo dám, čo druhým zaspievam, mi z duše vytrysklo! Keď byť… tak byť na svete rád. RAGUENEAU. Hovoríš múdro. No pýtal som sa ťa len, ako dopadlo rande. CYRANO. Aké rande? RAGUENEAU. Takže zle. Neľúbi ťa. CYRANO. Mlč!

Všade vás hľadám už od rána, kapitán. LE BRET. Ste predsa nováčik, na nič sa nepýtam. Prisadnite si k nám! (Šeptom.) Len pozor na narážky na nos! Tie Cyrano pokladá za urážky. KRISTIÁN. Zapamätám si to. PRVÝ KADET (Cyranovi). A ty nám rozprávaj, Cyrano! DRUHÝ KADET. Sto chlapov? TRETÍ KADET. Naozaj? CYRANO (rozpráva). Tak čujte! Vyrážam iba sám na zjednané stretnutie — na nebi ciferník luny planie… No starý nebeský hodinár zabalí do mäkkej bavlnky — do mraku hustej hmly — svoj postriebrený stroj. A zrazu ako veta, čo utne rozhovor — najčernejšia noc sveta. Tma je aj na brehu Seiny — no hrôza hrôz! V tme tmúcej nevidím… KRISTIÁN. Ani svoj vlastný nos?

CYRANO. A cestou premýšľam, čo ma to vlastne láka do bitky, v ktorej chcem ochrániťúbožiaka? Určite trafia ma… KRISTIÁN. Do nosa? (Rovnaká hra ako predtým. Všetci sa zdvihnú, ale Cyrano si zase sadne.) CYRANO. Veľký omyl. Skôr by mi niekto z nich rád spodnú čeľusť zlomil. Do čoho strkám to… KRISTIÁN. Nos? (Rovnaká hra ako predtým. Cyrano po chvíľke pokračuje polohlasom). CYRANO. … prsty, pane milý. Gróf de Guiche predsa má dosť možností aj sily, že mi dá… KRISTIÁN. Po nose? (Rovnaká hra ako predtým). CYRANO. Nie. Po prstoch, môj pane. Vravím si — Cyrano, čo sa má stať, sa stane. (Le Bretovi.) Kto je ten mládenec? Nepatrí k nám. LE BRET (polohlasom). Ba áno. Prichádza z Touraine. A nastúpil k nám dnes ráno. CYRANO (polohlasom). Dnes ráno? LE BRET (polohlasom). Volá sa de Neuvillete. CYRANO (opanuje sa. Polohlasom). Ach, tak!. (Kadetom.) Teraz si spravíme prestávku na tabak.

Objím ma! KRISTIÁN. Vás? CYRANO. Hej, mňa! Smelo sa ku mne viň! Som jej brat! KRISTIÁN. Čí ste brat? CYRANO. No predsa Roxanin. KRISTIÁN (vrhne sa k Cyranovi a objíma ho). Toto som netušil! Bisťu! No to je vec! Fakt jej brat? CYRANO. Bezmála brat. Som jej bratanec. KRISTIÁN. Ona vám…? CYRANO. Všetko viem. KRISTIÁN. A má ma…? CYRANO (prikyvuje). Vo výhľade. KRISTIÁN (znova objíma Cyrana). Som taký šťastný, že budem mať z toho mladé! CYRANO. Ovládaj sa! KRISTIÁN. Pardón. CYRANO (prezerá si ho). Si pekný, to je fakt. KRISTIÁN. Prosím? CYRANO. Si pekný vták. A rýchly práve tak. Len raz ťa videla — a na tvoj list už čaká. KRISTIÁN. Na môj list? Beda mi! CYRANO. Prečo? KRISTIÁN. Mňa nenaľaká bojová vrava, no písanie strhá mi mozog. CYRANO. Nie! KRISTIÁN. Veru hej. S krásnymi ženami sa ani rozprávať neviem — hneď onemiem, len čo sa ocitnem v blízkosti krásnych žien. Len mlčky postávam a prehltnem aj vzdych… CYRANO. Úžasné pocity. Čo ona však má z nich? Musíš jej napísať. Ešte dnes. Príkaz boží! KRISTIÁN. Nie, nedokážem to. CYRANO. Ach, byť tak v tvojej koži!

CYRANO. Ako ten Cicero by som dnes výkon podal, keby som krajší bol a mal tú tvoju tvár. KRISTIÁN. Pane, tú krásu by som vám aj zadarmo dal, keby som ako vy mal výrečnosti dar. CYRANO. No len čo ukážem aj tvár, mám po reklame: a môj nos nepredá tú sadu mojich ód. KRISTIÁN. Čo muž má z reklamy, keď potom ženu sklame? Ona je učená a ja som idiot. CYRANO. S tebou to ale zvládnem. KRISTIÁN. Zvládnem. CYRANO. Zvládnem: Spolu to zvládneme — sme rukoväť a meč. My urobíme tandem. KRISTIÁN. Tandem. CYRANO. Tandem. Ty ústa daj — a ja zas dodám reč. Tam, kde by vystavil sa jeden pohŕdaniu a Roxaninu zášť by schytal každý zvlášť — my lásku získame, keď vypustíme na ňu môj obnažený hlas, pre ktorý ty máš plášť. OBAJA. A tak to s tebou zvládnem. KRISTIÁN. Zvládnem. CYRANO. Zvládnem. Spolu to zvládneme — sme rukoväť a meč. My urobíme tandem. KRISTIÁN. Tandem. CYRANO. Tandem. Ty ústa daj — a ja zas dodám reč. KRISTIÁN. Reč, reč …. No na list sa nezmôžem …. Neviem písať. CYRANO (vytiahne list). Akože nevieš a nezmôžeš? Zmohol si sa. Už si ho napísal. Pozri sa! Tu je. KRISTIÁN. Čože? CYRANO. Chýba len adresa — to zvládneš, môjtybože. (Číta a spieva. Kristián mu číta cez plece a pridá se.)

… Ach, keby si tvoj bozk môj atrament smel pýtať, ty by si ústami tie listy mohla čítať! O takej pošte sníva každý štát… Mám ťa rád. Mám ťa rád. Mám ťa rád. Mám ťa rád. Ten list som ti už písal dnu v srdci tisíckrát! KRISTIÁN. No ako…? Pre koho bol ten list?… Kde sa vzal? CYRANO. Vo vrecku. Nechápeš? Bol pre môj ideál. KRISTIÁN. Nechápem. CYRANO. Som básnik. Vždy mám list naporúdzi pre dáku neznámu, ktorej aj ja som cudzí. Nie živá milenka — len bublina, len sen, to je ten kopanec múz, dôvod na báseň. Vezmi — a na skutok zmeň vysnívanú ódu, ktorú som napísal iba tak, pre náhodu, a doveď do hniezda tie slová túlavé, lebo aj básnická láska raz k úľave chce dospieť — hoci jej spev diktovala lutne len bežná riutina. KRISTIÁN. A nie je niečo nutné pozmeniť? Pristane sled vašich myšlienok k Roxane? CYRANO. Tak ako k jej prstu prstienok. KRISTIÁN. No… CYRANO. Pošli! Uverí, že bola adresátka! KRISTIÁN. Ach… CYRANO. Láska prehltne aj lož — len nech je sladká. KRISTIÁN a CYRANO. Sme tandem! (Padnú si do náručia.) KADETI (všetci sa postavia). Ale, ale, a čo znamená toto?

Hľa gaskonských kadetov šík — a kapitán Le Bret v ich čele. Z nich každý je v boji sťa býk, ich nemrazí z kordov a dýk, ich spasí, keď treba, aj trik, ich erby sú zošlé, no skvelé! Hľa, gaskonských kadetov šík — a kapitán Le Bret v ich čele. Tých gaskonských kadetov šík — aj v noci má satana v tele. Keď spí už aj býk, aj ten psík, tí chlapi si udržia cvik, sú v posteliach svätíc aj stríg… (Tma, pieseň doznieva.)