ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na lavičke, čo podľa pece vinie
sa polokruhom (v izbách na dedine
to útulok, kam skromnosť údy skladá),
tam sedáva, kým zimy trvá vláda:
ústreším ciagle, dvorom nakydanô
však snehu, ledva prehrnúť ho ráno —;
tam sedáva, a znajúc ženy údel,
že znamená ho najvlastnejšie kúdeľ,
od predsvitu, až keď už noc je dávna,
si pradie, súce nite neúnavná,
jak matróna by pilná v Ríme starom —
(Veď nemaličkosť: keď tak vystrie jarom
na lúke mladej mnohé plátna kusy:
tú krásu slnko obdivovať musí,
i slnko — nielen babky závistnice:
Ach, zázrak — nikdy! chytro po nožnice! —
i slnko, lenže neprepukne v slove:
Ťaj, krajšie nežli moje ľaliové —
a vtedy jej je srdno tak, tak milo…)
Len muška, ktorú slnko prebudilo,
či skorej teplo izby, ona, skokna,
čo zbunká vratkým letkom poblíž okna
a drgom o sklo na čas ticho vzruší;
ináče len vrt vretienka čo v uši
vše zbrní, slinky žblnk — snáď jarček hľadá —
a zrak len čo tok lesklej nitky zhliada.
Bo jak tak pradie, neprehodí slova
tá priadka vážna. Svije niť i znova
len vtápä prsty zlaté vo vlásenie,
zašúľne, pravou riadi na vretene,
až vtančí sa jej pod sopúšek kdesi
i hupne zas vhor — také zvádza plesy.
Čo, vari žene, kým priasť musí kúdeľ,
je priložený aj mlčania údel?
a či by táto jedna z totých bola,
čo pradú život? i nie div, že vôľa
jej tmavá je, bo prísnu sudbu značí…?
Nie. Z jej úst len toť, že ,Hospodin ráči
sám pastier môj byť…‘^[3] znela pieseň známa.
Zamĺkla; mlčí, veď je jak prst sama.
I pradie. No bárs slová dušou svisly,
jak vlákno nad ňou: ja viem, živo myslí,
jej duch až iskrí, vianočná jak hviezda.
Rozmýšľa… o tých, čo jej umkli z hniezda;
i hoci zdá sa pokojná a tichá:
čuť cez vretena šumot, jak vše zvzdychá.

Syn starší pošiel inam; inde robí.
A preds’ i preňho ver’ dosť zbývalo by
tu doma práce, ej, dosť! V zime, v lete
čo všetko zvládať treba!… Nestihnete
už, ruky naše, jak prv, v pretekárstvo;
i ledabolo ide hospodárstvo —
Však či môž’ lepšie? Predsa my dva starí
sme ozaj starí! Nie čud potom, z jari
či vo sbierky že zostávame nazad,
na chvoste; nemá, nemá ponadviazať
kto strhaných síl, potisnúť kto napred,
kým pohoda sa neodhodlá zaprieť…
Nuž, roboty dosť preň, i pre nevestu —
Lež ktože zhádol súdov božských cestu,
kto?! ak tam vskutku božej cesty znavosť;
no obávam sa, že len ľudský závoz,
ten závoz zasa… ktorý vedie k pádu;
aj chránim: Never úlisnému hadu…
Jak ľúto by mi bolo syna, ľúto;
on žiť — ja hniť: no i tam cestu túto
bych prežehnávať musela, hej, vera —

A dcéra, dcéra jediná, ach, dcéra!
To moje oko, moja chlúba, chvála:
na ktorú i v snách ešte pomýšľala
som, s prosbou v nebo neustala patriť:
Daj vydať šťastne, dobre zaopatriť,
by presadený ujal sa môj kvietok —
A, hľa, čo vidím? materinských všetok
ký výsledok túh? Vidím znaky zradné:
že moje dieťa bledne, vädne, chradne…
nie dľa srdca mu padla voľba naša:
preň neresť… pre nás odpoveď tým ťažšia;
môj Bože! Prečo i ten kalich ešte? —
zač srdce toto v žeravé tie kliešte? —
A, chúďa, išlo vďačne, bez odporu:
nás poslúchalo — prečo radšej k vzdoru
sa neutieklo? — Išla — v obeť, mrúcky;
preds’ vydaj mrcha, výpočet, ach, ľudský,
čo nekončí sa sumou požehnania —
Och, zdravie moje — teraz moja rana,
tá najboľavšia, páli, žihá, ach, i…

Tu z očí jej dva veľké hrkly hrachy,
dva hrachy ťažké, bôľom zabronelé:
tak zdalo sa, že kvaply zpod kúdele,
po nitke bežia čo dve perly šeré;
i jak by boly zotváraly dvere:
za nimi pruh sĺz dvojný tryskol prerád,
až nestačila zásterkou ich stierať,
polapať — staviť v mokrých duše poliach —

A najmladší tak ďaleko je — v školách.
Vraj, aby sa tak nehrdúsil, ako
sa oni musia, netrampotil všako
a bez prospechu, bez oddychu, bez sna:
lež, kde mu svitne povolania vesna,
si oral vľahce po papieri perom;
var’ vystrábi sa — šťastným zájde smerom,
a vtedy i im môž’ raz padať k duhu: —
nuž usniesli sa ukradnúť ho pluhu
a chytro, rýchlo poslať za školáka:
nech učí sa (— Ó, nekonečná vďaka
im, v rade tej tým hlavám starostlivým,
tým zlatým srdciam! — Bárby ešte živým
znal odslúžiť sa, podoprieť ich v dačom.
bár…); ona, pravda, púšťala ho s plačom —
— Len kde je, čo je? (Včuľ jej na um schodí.)
Či zdravý je a ako sa mu vodí?
Či nemá hlad, či v izbe teplo mu je,
jak tu, hľa, doma? Či sa usiluje
a pripravuje do učených stavu,
a predsa veľmi netrudí si hlavu?
Či neobdral sa, odieva, jak sluší,
neobdral bojsa na nevinnej duši?
Či Bohu slúži, utieka sa k nemu
v modlitbách, jak som prikázala jemu
i nakazujem, čo raz ulieta mi,
ho povystrojac výstrah peruťami?
Či — ozaj darí sa mu, ako prosím,
vstávam či líham, i vše slzou zrosím
až vrúcou prosbu, za dar Svätoducha,
kým srdce o tož v bránu nebies búcha? —
Ach… vzhliadla. Moja rozkoš, potešenie —
Veď dieťa dobré… Bez diabla však nenie
svet nikde. A ten obchádza jak rvúci
lev; toho chvatne práve, čo je súci
i hodný — Ó, bráň mi ho, Jezu-Kriste! —
Toť, v dobrej zemi zbujnie tŕnie iste,
v záhradke pleveľ: až sa v lete stydím —
— Len kedy si ho a či ešte vidím!?
Ba, Bože!… (tvár jej razom vyjasnela;
zašúľla: bzuklo vretienko ni včela,
poskubom kužeľ schvel sa, ba i nisko);
veď Vianoce sú predo dvermi, blízko:
nuž príde, má prísť… Písal lístok milý
hen v nedeľu; až oba zaslzili
sme, došlý práve keď ho čítal starý,
dosť zťažka čítal — chyba v okuliari,
sa vyhováral, viem však, bola v oku —
Vraj príde, stálo v ňom, hoc cez vysokú
by zámetov mal Tatru… príde predsa…
— ó, Pane, anjelské mu kriela v plecia
daj, spôsob, nech mu bezpečnou je stezka! —
V tie dni že dôjde — zajtra, či už dneska?
povzdychla; šepla: Príď, príď, dieťa moje —
A pradie bystro; myslí jej však roje
zas v snem sa slietly: jak zveličiť sviatky,
by synak znal, že v opateru matky
vplul opäť: z náprstka až vo vedierce…?
aj naslúchla však: či nevrzgnú dverce?
Snáď čula čos’, bo hupla takmer skokom,
praslicu v ruke, behla ku oblokom,
vretienko kopŕc za ňou — Či preds’ vrzly?
Ach, prelud — Hľadí oknom: sklá už zmrzly,
osuheľ hustla; večer hneď sa sblíži —
Či príde dnes, či…? Blízo bola v kríži,
tak túžobne ho, úzkostlive čaká —

Vtom vstúpil manžel. Novina var’ dáka?
Až stŕpla strachom, keď si ku nej sadal.
Mnúc ruky si, sa smraštil: var’, že zbadal
jej rozpačitosť — a či nebodajný
kýs’ prípad ozaj pomrzel ho, v stajni
čo — paholkove spravy nesmyselné?
To prvé bolo čajs’, bo potuteľne
sa usmial — „Starká“, riekol: „novô niečo —“
„Nuž?“ zdúpla. „Študent nepríde…“ „Nie? Prečo?
Kto povedal ti? Písal? Ľudia sniesli;
nemožno!…“ ale ruky v klin jej sklesly
preds’, osikou sa striasla — „Už je takô:
ho darmo čakáš; prevýš sa len dáko —
Vraj na Veľkú noc nahradí si škody…“
„Tak, vskutku? Óvi!… Nač nám budú Hody,
nač bez neho? — Ach, nesmysleli ľudia;
je zima, snehy — prestydlo by, chúďa…“
a zaplakala —
Lež tu zdupkal ktosi
u dveriec. Šťukly. Plný zmrzlej rosy
však vpálil dnu syn — Svítali sa v láske,
v tej tuhej jatí zmĺkli na čas páske —
„Oj, otec, zapáľ!“ skríkla, „zasvieť predsi!
Ja idem variť — Sem sa, môj syn, k peci,
si premrzol, však? hlad tiež zmoril sily…?
Oj, keď si mi len už tu, syn môj milý!
Už — vina otec — skoro nečakala
som ťa; no žart len stváral — Bohu chvála…“
*
Ó, moja mati, zlatopriadka drahá,
už v nebi — spriadaj sebe vlákno blaha,
a nado mnou ho roztoč dúhou pestrou —
Praď, matka dobrá, praďte s dobrou sestrou:
až dočkáte sa — syna ty, tá brata,
nám svitne Vianoc večná radosť zlatá…

1887