ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všeobecnú pozornosť obrátil na seba na prvom meštianskom mäsopustnom plese v Pešti mladý jurát^[1] s peknou hnedou briadkou a nevelikými bajúzikmi. Nikto zaiste netancoval tak ohnive a udatne ako ten príjemný fickoš.^[2] A to ľudia vedia ceniť, zvlášť ženy. „Kto to?“ tázaly sa jedna druhej. „Jurát Legenyei, Legenyi Károly,“^[3] odvetila zvedavým Paulína Dínerová, dcéra zámožného kupca, ktorá sama vynikala medzi tanečnicami a bola i pekná i vkusne oblečená a vyšperkovaná.

Ju si vybral do páru Legenyi, keď prišel rad na mazúrku. Tento poľský tanec dopúšťa medzi všetkými najväčšiu bravúru; a tú naši tanečníci ukázali. On víchril ako plesajúci Jánošík, ona sotva zeme sa dotýkala ľahunkými nôžkami ako víla.

„Bravo! Charmant!“^[4] tlieskali im diváci.

So sladkou radosťou hľadeli na to otec Díner, muž obtlstlý, rumenný v líci, a tetka, ktorá pri poloosirelom dievčati zastupovala miesto matky. Sedeli vedľa seba pri stene na vypchávanej, červenou látkou obtiahnutej lavici.

„Bolže by to párik,“ poznamenala táto. „A majú sa radi. Vidz, ako sa usmievajú jedno na druhé, ako vrele ju túli k sebe. Znali sa už predtým?“

„Jurát,“ vetí otec, „býva často v sklepe. Zdá sa, že kupovanie slúžieva mu len za zámienku a príležitosť prehovoriť s dievčaťom. Ale mne sa neľúbi jeho vtieravosť.“

„Prečo?“

„Hja!“ hodil otec rukou, „juráti, študenti a vojaci, vieš, čo hľadajú pri dievčatách.“

„Ako príde,“ položila si tetka ruky do lona. „Nejedna meštianska dcéra už pošla na vidiek. To by bolo predsa trochu inakšie šťastie než s tým zelinkárom Ferdinandom, tým kuchárom nemocných. Pozri, aký tam stojí. Je zachmúrený ako černokňažník.“

„Práve to ma znepokojuje,“ smrkol otec žltého tabaku zo zlatej tabačnice. „Jurát je panský syn. Len zmúti dievčaťu hlavu a odpudí oddanca, ktorý sa pre ňu hodí.“

Oddanec sa skutočne mračil medzi divákmi. Povedali mu, že k jeho oddanici, s ktorou mal ísť ešte toho mäsopustu k oltáru, zachodí akýsi jurát. Keď teda videl na vlastné oči, ako škeria zúbky jeden na druhého, k sebe sa túlia, tu i tam šepcú, to ho bodalo. Uzatváral z toho, že alebo v jurátovi našiel nebezpečného soka, alebo jeho oddanica je osoba ľahkých mravov.

Bol srazený, dusil to však v sebe, premáhal sa, ba i tancoval hneď potom s Paulínou nemecký vrtihlav.

V čas polnočného odpočinku a občerstvenia pojme Legenyi svojho tovariša juráta Lajoša, za ruku: „Požič mi, barátom, sto zlatých.“

„A!“ pozrel tento na neho s úsmevom, „len sto? Ty taký plaťač! Na čo ti sto zlatých?“

„Len mi ty požič,“ súril Legenyi. „Vynaložíme to s úžitkom.“

„Pre teba,“ ukázal mu Lajoš figu. „Chceš počastovať Paulínu.“

„A okázale,“ prisvedčil Legenyi, „ale každý zlatý prinesie nám stovku. Díner má peňazí ako pliev. Ak uvidí, že sme boháči, teda požičia. Bude potom život. Rozumieš?“

„Tys’ prehnaný figliar,“ vyňal Lajoš pugilár. „To moje droždie. Obráť ich, keď môžeš, na víno.“

„Na tokajčinu,“ mlsol Legenyi. „Len sa mi do ničoho nemiešaj,“ pohrozil a skryjúc banknóty, odkvapil.

Čoskoro odviedol za Lajošom do jedálne Paulínu, Dínera, tetku, i lekárnika Ferdinanda.

„Ráčte si rozkázať,“ hovoril s úklonkami, „na moje účty, čo má hostinský najlepšie a najdrahšie a čo kto ráči. Ja teraz budem vaším hostiteľom, vy mojimi vzácnymi hosťmi. Zvlášť svoju drahú spolutanečnicu musím uctiť a posilniť,“ posadil Paulínu ľahunko na lenošku. „Zaslúžila by, aby pre ňu zvláštna manna padla s neba. Ba možno, že skutočne táto veterná postava len akúsi mannu požíva ako, vraj, poľné kobylky rosu. Či máte, panna, spoločnú stravu s vílami?“

Tak lichotil svojej kráske jurát, ale pozvaní zdráhali sa použiť jeho štedrosť. Keď si nič nechceli rozkázať, rozkázal on, trojakú pečienku, dvojaké víno, červené budínske a šampanské, cukrové veci, tortu, zapravovanú ovocinu, limonádu, zmrzlinu a podobné lakotinky.

Medzi jedením a pitím rozprával o svojom majetku.

„Hlavné sídlo našej starodávnej rodiny,“ hovoril, „je Legeň, dedina veliká a dobre stavaná. Chceme jej vydobyť právo mesta, výročné trhy. Máme tam osemdesiat celých sedliakov,^[5] všetko zámožní gazdovia, majú i po šesť volov jeden. Lebo chotár je nadmieru úrodný a my radi dáme žiť i pracujúcemu na nás sedliakovi a chalupníkovi. Okrem Legene je ešte dvadsať menších dedín. Vo všetkých býva vyše päťsto sedliakov. Celé panstvo spravuje jeden direktor, osem úradníkov, dvadsať kasnárov.“^[6]

„A páni rodičia žijú ešte?“ vpadol mu do reči Díner.

„Odumreli ma ešte v detstve,“ vzdychol jurát. „Stojím ešte doposiaľ pod poručníkom. Ten sbiera pri kope klasy. Ale už ide čas, keď mu zazneje do uší: „Vydaj počet z vladárstva.““

„Rozsiahlosti majetku bude odpovedať i počet statku,“ poznamenal ďalej Díner, krájajúc srňaciu pečienku.

„Prirodzená vec,“ prisvedčil jurát. „Ale počet udať neviem. Zaujímajú ma len ovce, čo je teraz hlavným prameňom gazdovských dôchodkov. Tých je na stotisíc, všetky birky najtenšej vlny.^[7] Máme tristo takých španielskych pepinierov,^[8] čo jeden stojí tisíc dukátov. Chodia zaobalení do plátna, na paprčkách nosia papučky.“

„Papučky! Aj, to musí byť pekné!“ tlesla Paulína s detinskou radosťou do dlaní.

„A žrebčínec tiež bude,“ ozvala sa tetka.

„Nie veliký,“ mrdol Legenyi ústami, „päťsto kusov. Ale zato je vybraný. Chováme len anglické a arabské plemeno. Toto mi tiež pôsobí radosť. Meškám rád medzi tými pyšnými zvieratmi a rád si pohuliam na vetronohých behúňoch. Skrotím odrazu najdivšieho, keď sa mu raz vymrštím na hnáty, a to bez sedla.“

„A kaštieľ?!“ tázala sa Paulína. „Ten musí byť väčší ako tu v Pešti naše domy.“

„Do šírky, pravda,“ zasmial sa ľúbezne Legenyi a vystrčil po pansky nohy, „ale nie do výšky. Vy tu musíte hospodáriť s miestom, preto sa tisnete k nebu, driapete ako na veže, chodíte jeden druhému po hlave. My máme priestoru dosť, preto staviame domy len o jednom poschodí, ale rozkladáme ich naširoko. Náš kaštieľ je vystavaný na spôsob zámku. Na uhloch sú štyri veže, vprostriedku štvorhranu tak široký dvor, že by sa tam mohol cvičiť celý pluk vojakov. Vcelku je väčších, menších palôt a chýž, koľko v roku týždňov.“

„Záhrada bude pri ňom veliká,“ ponúkla Paulína k ďalšiemu rozprávaniu.

„Náš park?“ opravil ju Legenyi. „Ten obnáša vyše sto kablov.“^[9]

„Sto kablov?“ tlesla Paulína s detinským podivením do dlaní, hoci o tej miere nemala ani predstavy.

Legenyi hovoril ďalej: „Náš park je zriadený celkom po anglicky. Jedna vec by tam paničku prekvapila,“ naklonil sa ľúbezne k nej, „eremitáža.^[10] Pustovník kľačí pred krížom a modlí sa. Ústa mu idú ako živému. Náhle kto vstúpi, pustovník vstane, ide mu v ústrety, pokloní sa, riekne: ,Pax tecum!‘^[11] dá pobozkať ruženec a vráti sa zase na svoje miesto.“

„To celý div!“ tlesla zase Paulína do dlaní uradovaná. Kochala sa v opise majetku tak, ako čo by do jeho vládnutia vstúpiť mala. Vmyslela sa do toho stavu, ako by to bolo, keby ona stala sa paňou takého majetku. A nie div. Mladý pán prehodil daktoré slová, ktoré ona síce za plnú mincu nebrala, ale predsa jej uviazly v duši.

Žiarlivý Ferdinand urážal sa i jej radosti a otázok, sedel zamyslený, hľadel nemo pred seba, ani nejedol, ani nepil.

Lajoš prisvedčoval s úsmevom na všetko, čo hovoril pajtáš Károly a pritom zapíjal často husiu pečienku červeným budínskym.

Keď prišlo na platenie, hoci všetko rozkazoval Legenyi, predsa kupec Díner chcel zaplatiť.

„To by bolo,“ vyňal kupec pugilár, „aby ste si pre nás robili také nákladky!“

„Daj mi Bože!“ smial sa Legenyi. „Čo je mne pár sto mizerných zlatých? Keby som chcel, celú Pešť by som zakúpil.“

Aby ukázal ako málo si váži peňazí, vytiahol banknótu na desať zlatých a zapálil si ňou dymku, pravda len naoko, bo podstrčil iný papier.

„Keďže tak, teda už len plaťte,“ zasmial sa tučný Díner a batolil sa so svojimi do tanečnej dvorany.

Po ich odchode vzal ho za ruku Lajoš: „Ty, pajtáš, predsa sa chceš dotisnúť k tomu dievčaťu.“

„Nie k dievčaťu,“ opravil jeho omyl Legenyi, „lež k Dínerovmu mešcu,“ a zaplatiac účty, bežal i on za odchádzajúcimi.

Pri jeho príchode kupec a tetka sedeli zase na červenej lavici pri stene, Paulína držala sa za ruku s lekárnikom. Hotovili sa k štvorplesu.

Jurát sa im postavil voči a pokloniac sa s ľúbezným úsmevom, riekol: „Prosím, slečna.“

Uradované dievča, nemysliac mnoho, rieklo: „Odpusť teraz, Ferdinand,“ a vletelo jurátovi do náručia.

Párik sa postavil do kola, ale zapýrený Ferdinand pochytil svoj pinč a kvapil z dvorany.

„Kam, Ferdinand?“ bežali za ním otec i tetka, ktorí videli, čo sa stalo.

Lekárnik sa ani neohliadol, pošiel ako vyzauškovaný.

Ale takým zostal i kupec.

„Nepovedám,“ trepotal, smrkajúc mocne tabak, „že z toho nič dobrého nevykvitne? Pre šašky ošemetného pánika stratí ošialené dievča počestného, spoľahlivého oddanca.“

Náhle jurát postavil dievča s hlbokou poklonou na miesto, hneď odišla celá rodina domov.