ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po šťastlivom tichom veselí, keď už panej veľkomožnej panstvo viac ujsť nemohlo, ukázala táto trochu zlosti. Odpustila síce pri spovedi u františkánov zelinkárovi: ale nezabudla na košík. Aby sa vymstila, sadla hneď po sobáši k stolíku a napísala takýto lístok: „Pán kuchár nemocných! Jednej mysli sme boli, ale predišli ste ma. Keby ste vy neboli poslali, bola by som vám ja poslala košík. Lebo vedzte, že vaša, zelinkami a retortami páchnuca osoba sa mi nikdy neľúbila. Legenyei, Legenyi Paulína, rodená Díner.“

Odľahlo jej, keď tento kúsavý list do lekárne k Murínovi poslala. Ale čoskoro počala trochu pochybovať, či má naozaj zabezpečené to blaho, ktoré jej tak spupné slová vnuklo.

Mladoženích podstúpil v manželstve značnú premenu, mal celkom inakšie maniere. Pred sobášom bol ukrutne pilný, čítal, vždy študoval, aspoň sa staval, že to robí. Hoc i ležal rozvalený na pohovke. Náhle zaklopal niekto na dvere, kupec alebo Paulína, hneď skočil k otvorenému „Corpus Juris“. Divili sa potom, akú hromadu zákonov musí mať v hlave pravotár. Tak činil pred sobášom. Po sobáši prestal si lámať hlavu. Staral sa len o „baša dohán“, Corpus Juris a Tripartitum^[15] ležaly zapadnuté prachom, ak ich neomietla chyžná. Potom ten, čo pred sobášom i najlepšiu tokajčinu sotva omlsol, po sobáši si rád prichýlil i zo stolového vína pohárik-dva, a to bez vody. No, ale to nič. Manžel si môže viac dovoliť než panic; a v medových týždňoch kto by študoval?

Najnápadnejšie bolo, že práve v týchto medových týždňoch pán novomanžel stal sa omnoho pohyblivejším. Tie dni pred sobášom sedel ako prikovaný vo svojej svetlici: po sobáši vychádzal často z domu, a to nikdy nie s manželkou. Nešiel s ňou nikam na návštevu, neukázal sa s ňou nikde na verejnosti, neodviedol ju ani len do chrámu alebo divadla. Bočil od nej, ako by sa za ňu stydel. Paulína to brala za pohrdu a čoskoro počala spomínať neprístojnosť nerovného stavu manželov a báť sa budúcnosti.

„Bože môj,“ myslela si, „aký to vezme koniec? Teraz je v mojom a pohŕda mnou; čože bude vtedy, keď ja vstúpim do jeho?“

A šlo to so dňa na deň horšie. Veľkomožný vychádzal vždy častejšie a bavil sa kdesi dlhšie. Prichádzal len k obedu a večeri, naposledok len po polnoci alebo nadodňom a to opilý.

Pritom vydieral ustavične veliké sumy od kupca, hneď pod tou, hneď pod inou zámienkou.

Odvolával sa pritom vždy na svoje zamýšľané prekvapenie. Domov o peniaze písať nechcel, aby mohol náležite prekvapiť a aby sa snáď pyšné zemianky proti Paulíne nedohovorily, pri príchode jej dakú nastrojenú ostudu neurobily, ako osobe im nerovnej. Potom on hotovil hrom na hlavu poručníkovi pre oklamstvá. Lebo peniaze len z jeho ruky dostať mohol, preto nič z domu žiadať nechcel. On by mal prosiť za svoje? Nie, radšej bude trpieť začas núdzu. Kupec, očankaný takýmito rečami, hoc i krútil hlavou, len dával. A prečo by nie? Veď to pôjde do dcérinho vena.

Dcéra sa tiež vždy dala udobriť. Lebo jej Karolčo bol sladká hubka, vedel lichotiť a zaobísť človeka. Keď ho obviňovala z výstredného, neporiadneho života, vyhováral sa tým, že ako jurát s jurátmi držať a podľa ich obyčajov spravovať sa musí. Keď mu vytýkala márnotratnosť: „A čo mne,“ hovoril, „pár tisíc zlatých? Čo každý deň strovím jednu tisícku, zato ešte vždy budem pánom.“ A keď sa sťažovala, že sa nudí bez neho, polichotil, objal, pobozkal a bolo dobre.