ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Udalosť na plese naplnila celý Dínerov dom žiaľom, plačom, vzdychmi. Čoho sa obával otec, stalo sa. Hneď na druhý deň dostala Paulína takýto list od Ferdinanda: „Paulína! Na teba čaká o mnoho väčšie šťastie, než aké ti môže poskytnúť chudobný lekárnik. Nechcem ti byť na prekážku. Považuj teda sväzok náš za pretrhnutý naveky. Iď tam, kam ťa zve tvoja skvelá hviezda.“

Otec zúril, robil trpké výčitky. Paulína a tetka plakaly. Za celý týždeň bol Dínerov dom ako dom smútku, kde hlava rodiny leží na márach. Úbohá Paulína neodvetila nič na všetky otcove výčitky, len plakala a plakala ustavične tak, že sa i otcovi zaželelo nad ňou. Dojatý jej ustavičným plačom, plakal i sám a tešil svoje milované dieťa so slzami:

„Neplač, decko moje,“ objímal a bozkával ju, „ešte sa to dobre skončí. Boh ti dal telesnú spanilosť, ja som ti zaopatril dobrú výchovu, dúfaj, že ťa stretne ešte inakšie šťastie. Ferdinand ti nebol súdený, tak i pošiel.“

Ale Paulína žalostila stále. Považovala to za velikú nečesť, že sa jej strhol oddanec, a to taký, ktorého nedržala za dôstojného seba.

„Ešte taký jeden zelinkár! Taký kuchár nemocných!“ lkala na prsiach tetkiných. „Čo teraz svet povie o mne. Ako už pozriem komu do očú?“ úpelo na neresti života ešte nezvyknuté netrpezlivé dievča a popúšťalo tým viac úzdu svojej bolesti, čím viac ho ľutovali a tešili.

„Mňa tak pohaniť! Mnou tak zhrdnúť!“ vzdychala a vždy samú seba k väčšej žalosti popudzovala.

Ten, kto to zapríčinil a svojou ošemetnosťou zadal nevinnému dievčaťu takú ranu, nevedel nič o tom, čo sa povodilo, a radil sa so svojím pajtášom Lajošom, ako by vylúdiť od kupca čím najviac peňazí. Po mnohom rozmýšľaní usniesli sa na tom, povedať, že na pošte zahynulo štyritisíc zlatých, ktoré poslal poručník, a požiadať kupca, aby za ten čas, až sa chyba napraví, pomohol v súrnej potrebe dvoma tisícmi. Pre väčšiu bezpečnosť napísali aj lživý list, ako by od poručníka.

S týmto listom zabral sa Legenyi v nedeľu popoludní k Dínerovcom.

Nájduc tam všetkých vyplakaných, smutných, zarazil sa i sám trochu. Ale hneď sa dovtípil svojím prenikavým umom, čo je vo veci, a podľa toho rýchle premenil plán a odhodlal sa na inú cestu.

„Dovoľte,“ riekol svojím sladkým a smelým spôsobom, keď sa posadil, po ponúknutí, na pohovku a založil krížom ramená, „dovoľte mi hneď zpočiatku jednu úprimnú otázku, ku ktorej ma núti priateľská láska k tomuto domu. Neráčte mi, prosím, zazlievať zvedavosť. Je to zvedavosť dobrého, sústrastného priateľa. Zdá sa mi, tak súdim z vašich tvárí, že sa tu čosi nepríjemného prihodilo.“

„Poviem vám bez okolkov, pán veľkomožný,“ vzal Díner so stola list a prisadol k hosťovi. „Ten mladý človek, ktorému ste ráčili predchytiť dnes týždeň tanečnicu, moju dcéru Paulínu, bol jej oddancom. Tú maličkosť si tak pripustil k srdcu, že hneď v pondelok nám poslal tento list, v ktorom svoje slovo berie nazpät.“

Paulína sa vrhla do kresla, zakryla si bielou šatkou oči a začala žalostne plakať.

„Teda príčinou vášho žiaľu a paničkiných bolestí som ja,“ pokrútil Legenyi hlavou a spustil smutne hlavu. Po kratučkom mlčaní vzdychol: „Žiaľ mi, nekonečný žiaľ, bo som zarmútil anjela a snáď nepotešiteľne. Azda bol oddanec prirastený k srdcu, odorvanie zapríčinilo teda nezahojiteľnú ranu?“

„To práve nie,“ ozvala sa tetka. „Ba nemohla ho nikdy vystáť, odhodlala sa za neho len na primlúvanie a naše nástojčivé naliehanie.“

„Keď je tak, náhrada by sa snáď našla,“ vstal Legenyi s pohovky a prešiel sa po svetlici, pohrúžený do hlbokých myšlienok. „Ale,“ riekol po chvíli, mnúc si čelo.

Všetci to pozorovali s podivením a tajnou radosťou, lebo uhádli, čo asi chcel nový priateľ povedať.

Tento zastal pred paničkou: „Škoda, že táto ruža vykvitla vo velikom meste.“

„Ona rada mešká na vidieku,“ prispela mu na pomoc tetka. „To jej radosť, keď môže dusné povetrie peštianskych ulíc zameniť za voľný vzduch. ,Ach, ako je to tu dobré!‘ vzdycháva. ,Blaho tomu, kto nemusí žiť medzi tými múrmi‘.“

„Pri takom vkuse tejto peštianskej perly náhrada za stratu by sa našla,“ chopil ohnive ruku Paulíninu, ktorá spočívala na ramene kresla.

„Pán veľkomožný chce nám, tuším, poradiť dákeho vidieckeho ženícha,“ ozval sa otec, aby ponúkol Legenyiho k určitému vyjadreniu sa.

„Áno, vidieckeho,“ prisvedčil tento. „Na miesto lekárnika postavil by som — samého seba!“ Posledné slová povedal polohlasne, nachýlený k Paulíne, a bozkal jej ruku.

Paulína pozrela unyle na neho, tázave na otca a tetku a vzdychla. Legenyi sa hodil na pohovku, kde kupec sedel, položil mu dôverne dlaň na stehno: „Odpusťte, pane, že som tak smelý. Nezvykol som robiť mnohé okolky.“

„Ba zabúdate sa príliš, pán veľkomožný,“ riekol uradovaný otec. „Paulína je meštianska dcéra.“

„Je perla panien, ktorá sa hodí na dačo vyššie než zelinky sušiť a korienky variť,“ stisol Legenyi kupcovi stehno. Potom vyskočil hbite, lapil zase za ruku zapýrenú Paulínu: „Čo, slečinka? Nájdete vo mne náhradu?“

„Ako otec chce,“ rieklo dievča stydlive.

A otec si pomyslel: „Hoc dačo i prehnal chvastúnsky mladý muž, je to predsa inakšie šťastie než s tým zelinkárom.“ Riekol teda: „Ráčte dobre povážiť, pán veľkomožný, čo činíte. Moja Paulína je dcéra meštianska a veno jej obnáša len dvadsaťtisíc.“

„Veno?“ zasmial sa Legenyi. „Čo mne veno? Nechcem nič, len tohoto anjela, ktorému, s vaším dovolením, udeľujem prvé počestné poľúbenie,“ bozkal Paulíne tvár, potom ruku a vzal ju popod rameno, prosiac o otcovské požehnanie.

Po jeho obdržaní nastalo rozjímanie, čo, ako. Usniesli sa na tom, že si budú prisahať bez odkladu, pri dišpenzácii, a to v takej tichosti, aby o tom nikto nič nevedel. To si prial i mladoženích i nevesta. Mladoženích preto, aby mu rodina, keď by sa o tom doznala, nekládla do cesty prekážky. Nevesta preto, že sa prvé manželstvo s malou česťou rozišlo. Obaja tak chceli, aby boli svoji čím skorej, lež aby predčasne nikto o tom nevedel, komu nič do toho.

Mladoženích sa osvedčil, že ani poručníkovi nič o tom nebude písať, aby nevzbúril proti nemu rodinu, nepoužil zle svoju moc, nezakročil proti predsavzatiu. Potom, že chce prekvapiť všetkých, predstaviť sa im neočakávane s milovanou manželkou. „Otvoria tí oči,“ smial sa, stisnúc Paulínu, „keď sa im takto predstavíme!“ Z tej príčiny, že nechce z domu nič žiadať a že so všetkými výdavkami spolieha sa na milého pána tesťa. Urobil pritom tak panskú tvár, ako by mu tým milosť preukázal, že dačo od neho prijme.

„No, no, no!“ potľapkal ho tento po pleci. „A kedy potom mieni vaša veľkomožnosť odviezť manželku?“

„Keď složím právnickú skúšku,“ odvetil jurát. „Bez toho domov nepôjdem. Mám síce dobre plateného fiškála, ktorý za mňa všetky pravoty vedie a je muž rozumný, môžem sa spoľahnúť na neho, ale predsa je to vždy bezpečnejšie, keď i sám pán do právnych a pravotných vecí sa rozumie. Najmä u nás v Uhrách,“ dodal, „v tejto krajine pravôt a pravotárov.“

Kupec to pochválil a navrhol mladoženíchovi presťahovať sa hneď do jeho domu, čo tento i ochotne prijal, na velikú radosť Paulíninu.

Vôbec, všetko sa dokončilo toho dňa na uspokojenie všetkých. Každý obsiahol viac, ako čo by bol i len dúfať mohol. Paulína oplakávala stratu lekárnika, miesto neho dostala pána veľkomožného, malého králika. Legenyi prišiel hľadať pôžičku a našiel i peňazí silu i peknú mladú ženu.

S dobrým teda rozmarom sadli si všetci ku večeri. Starý pán sa osvedčil: „Dnes týždeň ráčili ste nás hostiť vy, pán veľkomožný, teraz my pohostíme trochu vás.“

A ženské núkaly gavaliera tak, že by boly pchaly do neho dobré veci ako do husi púčiky.

Prisluhovaly mu i výbornou tokajčinou, ktorú Díner sám predával za lacnú cenu, po dvadsať zlatých buteľku. Ale škoda bolo i načať. Pri striezlivom gavalierovi sa ukázalo, že čoho kto má nazbyt, to si nežiada. Sotva omočil pár ráz do kališteka kúštiček cvíbaku.^[12] Rozprával pritom, kde má vinice na Heďali a koľko sudov vína, podajedno už storočné, leží v jeho pivniciach. Svoju striezlivosť vyhováral tým, že mnoho musí študovať a to že sa s pobúrenou krvou neznesie. Najlepšia je vraj, ako i Pindar povedá,^[13] voda a tlstý pán tesť mu dal za pravdu; preto len sám pustil za neho pár pohárikov dolu hrdlom, so srdečným prípitkom na dlhý a blažený život novomanželov.

Rozhovory trvaly až ďaleko po polnoci. Ani potom nič nespali, ani mladý, ani mladá. Obaja boli plní jeden druhého. Pán novomanžel spal, rozumie sa, na svojej hospode.