Jurát

Ešte ležal na posteli, keď prikvitol pajtáš Lajoš. „Kdes’ bol, kujon?“ harušil ho. „Čakal som na teba márne až do noci. Muselo sa ti dobre vodiť u Dínerových.“

„Nad očakávanie,“ prisvedčil Legenyi.

„Hostili ťa, a hej?“

„Znamenite,“ pretiahol sa Legenyi.

„Peňazí teda jest!“ podskočil Lajoš. „Syp, dávaj, dlžen si mi sto zlatých.“

„Musíš mi požičať ešte viac, barátom,“ vystrel Legenyi proti nemu ruku.

„Kieho čerta?“ zarazil sa Lajoš. „Chodils’ teda darmo?“

„To nie,“ uškrnul sa Legenyi. „Ale miesto peňazí dostal som ženu. Pekná Paulína je mojou oddanicou.“

„Paulína tvojou oddanicou?“ postúpil Lajoš krok nazpät.

„Áno. Prisaháme o krátky čas. Vtedy budú potom i peniaze. Rozumieš?“ utrel si Legenyi fúzy. „Teraz ma ešte musíš založiť. Vynahradím ti potom pôžičku trojnásobne a život bude ako v oleji. Zaopatrím i tebe prístup k Paulíne.“

„Tebe pomáha čert, ak je to pravda,“ dupol Lajoš nohou. „Ale načo ti peniaze?“

„Hm! Vidíš, aký som šklban,“ ukázal Legenyi na svoju deravú košeľu. „Či to pre mladoženícha? A prenášam sa pred svadbou k Dínerovým. Musím si zaopatriť dáke počestnejšie ľachy,^[14] aspoň bielizeň. Ženské sú, vieš, zvedavé, vyštúrajú všetko. Ak nájdu moje handry, povedia: ,Čo to za pána, čo dobrej košele nemá?‘ a vyženú ma. Ty, Lajoško, máš ešte tristo zlatých, požič mi ich.“

„Toto!“ ukázal mu Lajoš figu. „Navráť mi, čos’ dlžen. Lužeš, neverím ti. Chceš len vyklamať odo mňa ostatný peniaz, keď ti Díner nedal. Tys’ cigáň, loptoš, krutila.“

„Lajoškám!“ pozrel na neho prosebne Legenyi, „nehub moje i svoje šťastie. Akú chceš odo mňa pokutu, ak pod dvoma týždňami nie som zaťom Dínerovým?“

„Obesíš sa tu v mojej prítomnosti,“ ukázal Lajoš na hrubý hvozd, trčiaci zo steny.

„Obesím,“ zaklína sa Legenyi Bohom i všetkými svätými, „ak nie, zabi ma ako psa.“

Na mnohé prosenie dal mu konečne Lajoš dvesto zlatých, pod nečestnou podmienkou, že mu dá Paulínu k nadužitiu a obaja sa zaviazali prísahou. Legenyi prisahal, že vyplní, čo sľúbil; Lajoš, že o ženitbe, ani pred ňou, ani po nej, nikomu nič nepovie.

Tamten, náhle si pokúpil potrebné ľachy, preniesol sa k Dínerovým a hneď behal za dišpenzáciou, ktorú i vybehal. Už na deviaty deň prisahali mladí ľudia pri zatvorených chrámových dverách. Za svedkov boli povolaní, podľa obyčaje velikých pánov, dvaja žobráci.