Bozkovci

Po Jaroslavovej smrti zasadol smútok na celú Viedeň, ktorá sa nemohla odmeniť svojmu dobrodincovi. Bátory odišiel k uhorskému vojsku, Dobeš zas, pochovajúc bratanca svojho, utiekol k cisárovi, ktorý strašného muža nielen láskavo prijal, ale mu i svoje pluky pod moc vydal, aby tak tým skorej stratené zeme nazad mohol vydobyť. Dobeš zverenému vojsku vo dne v noci pokoja nedá, neustále napredujúc. Kto ho pozoruje, zaviera na pomätenosť mysle, bo o jedlo, o pokoj nestojí, zúri ako lev, hrozí rukou, škrípe zubami a zas má okamihy, v ktorých sadnúc si, nemo oddáva sa myšlienkam.

Prišiel k Viedni, ale ani slovom jej neuškodí, bo má nielen tie miesta ustavične pred očami, na ktorých dakedy, a to viac ráz s Jaroslavom víťazne bojovával, ale je spolu povďačný mešťanstvu za sútrpnosť jeho. Ale potom vtrhnúc do Moravy, ktorú tiež Matiáš držal, a upadnúc do šialenej zúrivosti, hubil vlastnú svoju vlasť, až porazil docela kráľovské vojsko, a ho zo zeme docela vytisol. Prehodil sa potom s víťazným vojskom cez Dunaj a Heinburg začal šturmovať.

Dobývanie netrvalo dlho, pevnosť padla a posádka prišla v jeho moc i s jej vodcom — Bátorym.

Čím viacej mal v poslednom čase príležitosti v oči hľadieť smrti, tým viac sa vlnila zúrivosť v jeho prsiach, dostávajúc potravy i rozplamenilo sa jeho oko ohňom nevídanej pomsty, akonáhle počul, že vrah jeho duše najodpornejší a najneznesiteľnejší nachádza sa v jeho rukách.

Zasadnúc tak rozľútostnený Dobeš vo veľkej palote so svojimi vodcami, dá predviesť Bátoryho a zočiac ho, hrozne sa zamračí, zmŕšti obrvami i hlasom pomstiteľa vyvolá: „Ha, prekliaty hanobník! Predsa ťa ruka božská priviedla do rúk mojich, tras sa pred pravicou mojou!“ I vytrhol z pošvy svoj ohromný meč.

Ale kňaz, starý Pavol, čo vychovancovi svojmu vždy po boku stál a zvlášte od smrti Jaroslavovej ho z očú nespúšťal, ozve sa prenikavo: „Syn milý! So zničením tela nezatracuj i dušu a dovoľ, aby aspoň poslednú povinnosť, svätú spoveď, vykonal.“

„Áno! Spovedaj ho z hriechov, nešľachetníka bohaprázdneho,“ kričal rozľútený Dobeš.

Priznal sa Bátory k hrozným skutkom svojim, a ako to Dobeš čuje, tak mu zlosť, nenávisť, pomsta zas zatieni rozum i pozdvihne znovu meč i mieri proti Bátorymu: „Zhyň, potvora pekla!“ volajúc.

Pavol mu vstúpi v cestu i prudko hovorí: „Zastaň, syn môj! Rozpamätaj sa na ostatnú prosbu Jaroslavovu!“ A na tieto slová ľúty lev Dobeš premenil sa na slabé decko; meč mu vypadol z ruky i zarinčal na podlahe, on ale zbledol ako stena, ramená mu opadli, slzy sa zo zrakov vytlačili a ústa vyriekli: „Áno, vyplň sa vôľa Jaroslavova, maj si život na bremeno vlastné, ja ti ho darúvam, hoc ty mne viac môj navrátiť nemôžeš, bos’ vyrval dušu z tela môjho a umoriac dušu, umoril si i telo.“