ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skoro prišla správa do Budína o usmrtení Jaroslava Bozkovického. Na kráľovskom hrade bolo ticho o tom, lebo kráľ dnes zakázal všetky návštevy a držal počet s manželkou svojou.

„Beatrix,“ počal Matiáš, skúmavým zrakom ju merajúc, „tvoja sťažoba a žaloba na Bozkovca bola teda pravdivá?! Ako? Bože! Ty slzíš a si rozpálená?! — Pre spravodlivosť božiu — hádam —“

„Milosť, kráľovský manžel môj!“ volá Beatrix hlasom trasavým, citlivým. „Milosť! — Len aby neskoro nebolo. — Jaroslav je nevinný vzhľadom mojej krivej žaloby; a ak je takým spôsobom nevinný i z ohľadu žalôb mojich nepriateľov — ó, ponáhľaj, ponáhľaj, aby nebolo neskoro. Zvinila som, trestaj ma, ako sa ti páči, ale — ponáhľaj, ponáhľaj!“

Hovorila to s citom tak prenikavým, že by každý z toho spozorovať mohol, čo je cit ženy, ženy, ktorá každé opovrhnutie svojej osoby až k smrti pomstou prenasleduje, keď ale vyžiadané to okamihnutie príde, seba, svoju česť, svoju bytosť vstave je obetovať, aby ľúbený predmet ušiel každej pohrome. Taká je milujúca žena. Jedno okamihnutie, jedna prísna chvíľa zvráti osnovy úmyslov dlhé časy kovaných. A Beatrix ľúbila Jaroslava vrúcne, z celej duše, ako iného nikdy na svete. I žiaľ, i zúfalstvo, i dobrota, i mäkkosť srdca, i odvážlivosť lomcovali jej dušou, takže sama seba a všetko na svete by bola vstave obetovať pre odvrátenie každého zlého od hlavy Jaroslavovej.

Nikdy nie je žena krajšou ako v podobných okamihoch.

Muž to ale docela z druhej stránky berie; a tak i Matiáš. On zmŕštil obočím a akoby zlorečenstvo celého sveta naň upadlo — zaryl tvár do dlaní a stál dlho bez pohnutia, až naostatok zvolal: „Ha, zlorečená žena, ty! — Vidím — ó, Jaroslav môj, vidím, aké ti strojili úklady! Áno, krása tvoja dojala a láska moja k tebe vzbúrila — ale cnosť a šľachetnosť tvoja úlisne podkopala tvoju slávu a — dôveru moju a hádam i život tvoj. — Ó, večný bože, nedopusť!“ I zahalil si znovu tvár dlaňami.

Zazvoní Matiáš; dnu vstúpi komorník. „Hneď má byť posol do Viedne hotový!“

„Už od rána tu z Viedne poslancovia čakajú,“ odpovie komorník.

„Pusť ich dnu!“ odpovedal strmo kráľ.

Dvaja starší mesta Viedne vstúpili v čiernom obleku a poklonia sa hlboko pred kráľovnou a dotknúc sa rýdzeho lemu kráľovho, odstúpili na niekoľko krokov od kráľa a jeden z nich držaný, čiernou pečaťou zapečatený list s hlbokou poklonou odovzdal panovníkovi.

Mráz obišiel kráľovnú, čítajúcu smutné zvesti na tvárach poslancov i zatriaslo ju predčutie také trpké, tak nevýslovne bôľne, že nesmúc dať najavo pohyb svojej duše, dlhým šlárom sa zahalila a obrátila k oknu, akoby sa kráľovskému výsluchu nechcela klásť v cestu.

Kráľ pohliadnuc na list, zostal za chvíľu nepohnutý i oprel oči svoje na jedno miesto, čo bývalo vždy znakom hlbokého jeho zamyslenia.

„Čo mi nového donášate, moji milí?“ opýtal sa kráľ bez myšlienky, bez vedomia.

Poslanci hľadia naň so začudovaním, až konečne jeden z nich starší prehovorí: „Utratili sme nášho ochrancu Jaroslava Bozkovického.“

„A svedectvo, že je nevinne odpravený, drží vaša milosť v ruke,“ dodá k tomu mladší.

Kráľ sa teraz prebudil zo zamyslenosti, obrátil oči na list a čítal, potom zložiac list, hovoril: „Teda sú lapení vojaci viedenskou vrchnosťou, čo krivo prisahali? A Jaroslavova nevinnosť sa ukázala? A kedy bol — a na čí rozkaz odpravený Jaroslav?“

Také dával otázky kráľ — oči zas na jedno miesto upieral, ruky klesali a list padol na zem.

I vztýčil sa poslednou silou a kýval vyslancom, aby sa vzdialili. Uchýliac potom list — hodil ho k nohám kráľovniným i zvolal: „Tu máš svedectvo popravy a Jaroslavovej nevinnosti!“ a odišiel.

Čo hovoriť o biednej žene so zlomeným srdcom? O žene, čo milovala muža, neobsiahla jeho lásku, pomstila sa nad ním smrťou, a teraz by ho rada nechtami vlastnými zo zeme vyhrabať alebo slzami vlastnými vymyť, hoc sa k nej i nesklonil, hoc ňou i opovrhoval. Zaplakala, zatúžila, zabolestila, utiahla sa do samoty, a čo tu robievala, nikto nevidí, nikto nepočuje. Musí to zle vyhliadať v jej duši.

Kráľ Matiáš dopustil sa skutku na Jaroslavovi takého, ako Alexander na Kleitovi, zakalil značne slávu svoju. Sám od tej doby dlho nežil, lebo roku 1490 vo Viedni dokonal. Jaroslav bol odpravený roku 1485.