ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svitlo… Nebo je hustými oblakmi zasklepené, celá príroda podriemkava a berie podiel v ľudskej žalosti; slnce neprebleskuje cez oblaky, ale len skrz tieto akoby z druhej, tretej ruky podáva prírode svetla. Bol to deň žalostný, akého sa Viedeň ešte nebola dožila.

Bátory bol kráľovským poručníctvom prinútil starších mesta Viedne privoliť k smrti Bozkovcovej. Títo sa síce odvolávali na kráľov súd; ale on dokazoval, že on je teraz kráľom, majúc v svoje ruky celú záležitosť práve od kráľa zloženú. Viedenskí mešťania prísne nakladali starším, ba hrozili im, aby Jaroslava neosudzovali; ale predsa našli sa niektorí, čo tu zlatom, tam hrozbami Bátoryho sa prinútiť dali k podpísaniu výroku smrti.

Dnes teda mal byť odpravený Jaroslav Bozkovický. Celá Viedeň bola nepokojná, ulice boli plné ľudstva, kadiaľ mal byť Jaroslav zo žalára vedený. Nie obyčajná zvedavosť, ale sútrpnosť hnala smutný, sudcov preklínajúci, odsúdenca požehnávajúci ľud vo veľkom dave na ulice. Rozličné povesti sa už z úst prednášali, lebo čo si človek žiada, to i rád verí, a nikdy neopúšťa nádeja za dačím vrúcne túžiaceho. Jedni hovorili, že ho majú potajomne odpraviť, druhí tvrdili, že len na popravisku milosť obdrží, tretí zas, že kata uplatili, aby ho len ranil, a iní zas inak dôvodili.

Neďaleko mesta sa vtedy rozprestierala veľká priestranina, na ktorej bol dakedy padol mešťanosta Vorlauf i s radnými pány a kde sa teraz nádherný palác, Lobkovický zvaný, nachádza. Tu bolo zrobené povýšené, červeným súknom obtiahnuté miesto. K tomuto miestu hrnul sa s úženými prsami zástup, ale na čele viedenského vojska bol Jaroslav vedený v nádhernom rúchu.

Ľud by už bol vzbúrenie urobil, ale mienka, že Jaroslav obsiahne milosť na popravisku, zdržala jeho rozjatrenosť na uzde; už Jaroslav vystúpil na popravisko a po vyčítaní mu výroku smrti pevným hlasom zvolal: „Bátory, Bátory! Ja umieram tvojou rukou, ľahkou smrťou, bo nie som si povedomý viny a skoro budem spojený s predky svojimi. Čo začneš ale ty, biedny, svedomím hryzený červík, v poslednej hodinke smrti? Ja ti nezávidím.“ I odhalil si sám krk i zavolal: „Tni!“

Zástupy ľudstva zavolali: „Milosť, milosť, milosť!“ Ale kat, majúci rozkaz, vyšvihol široký cvendžiaci meč rukami a hoc i ľud volal: „Neopovažuj sa, ty biednik,“ švihol a meč, blesknúc vo výške, zaviazol v rameni Jaroslavovom.

Kat ho vytiahol, prúd krvi vystrekol z poraneného miesta, už po druhý raz sa chystajúc obnoviť svoje dielo. Vzbúrený ľud začal hádzať zo všetkých strán, akoby na jedno slovo, do kata kamenie, a to práve keď ho zozadu Dobeš za hrtan ulapil a ním o zem trepol tak, že sotva kedy viacej prevodzoval svoje remeslo.

Dobeša dal zatvoriť Bátory v hospode i dal ho silne striezť; tento ale, uhliadnuc viesť bratanca z mesta, pochopil, čo to má značiť, i strhol zo steny svoj meč a ako rozdráždená levica nad vytrhnutým plodom prerazí stráže a prudkosťou blesku beží holohlavý na popravisko, i prerazí húfy ľudu, i pľaští kata, i hodí meč o zem, i v okamihnutí vyzdvihne svojho bratanca, dušu svoju, silnými ramenami a bez slova, bez slzy uberá sa s ním do mesta, v najbližšom dome ho zložiac. Vojsko to vidí, i Bátory to vidí a bohzná, prečo sa neopovažuje výjavu tomu prietrž urobiť; či sa bojí rozľúteného ludu, či ho svedomie hryzie?

Ľud kričí radosťou i hrnie sa v divom dave nazad do mesta, ale tým práve zapríčiní, že lekári sa len ťažko a neskoro predrať môžu. A tak on ležal celý zaliaty krvou, bez nádeje, bez možnosti zastavenia krvi. Dobeš škrípe zubami a ako zbesnený kľaje Bátoryho, kľaje Matiáša, oči jeho vystúpili z jamôk i stípkom stoja a kŕčovite zbrzdené ústa volajú: „Pomsta, pomsta!“

Ale Jaroslav vždy tichý, rozumný, dobrý, zbadajúc to, slabým, milostným hlasom vypovie: „Brat môj radostný! Nie tak, nie tak! Odpusť im! S ostatným vzdychom mojím prestane i ich revnivosť a boh vzbudí v ich duši city, čo ich sto ráz horšie trápiť budú ako mňa ich zločiny alebo teba tvoja ľútosť!“ — A potom uchytiac, tak horúce, ako mohol, a stisnúc ruku Dobešovu, vypovie: „Brat môj, potecha moja jediná, zdrav sa mi maj a odpusť — odpusť mi moje previnenia.“

Oko ticho zahorelo, pery ustávali, vzdych posledný primŕza a krásna duša krásnym hrdlom, krásnymi milostnými perami ubieha do krajov, kde niet smútku, niet závisti.