ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slávny Budín stojí v lesku slnečnom, nádherne dnes slnce zaligotalo a bohato ožiarilo obzvlášte kráľovskú palotu, v ktorej teraz Matiáš kráľ vojenskú radu držal.

Dĺžkou paloty ťahal sa dlhý, zeleným súknom pokrytý stôl; za vrchstolom sedel na vysokom nádhernom stolci kráľ Matiáš, po bokoch jeho radcovia, medzi ktorými prvé miesto zaujímal palatín Imrich Zápoľa a obaja Bozkovci.

„Milí moji verní! Známo vám je, že chcem potrestať odbojnú Viedeň, a to tiež viete, že nerád dlhé reči marím, ale krátku, ináč dobre premyslenú radu milujem. Ktorá je v tejto záležitosti mienka vaša?“

Len tak krátko hovorieval Matiáš o verejných záležitostiach, tým ale dôraznejšie a obšírnejšie konal.

Nato začal úlisný Bátory hovoriť: „Veľký Alexander náš! Tu je jedine tvoja vôľa platná. Skúsili sme za čas celého tvojho panovania, že zrak tvoj popredku prezrel úplne a dokonale nielen výhody, ale i následky vojenských podujatí; a nariadenia tvoje nás vždy vodili k sláve a víťazstvu, ráč nám i teraz vysloviť svoju vôľu, pokývni nám, a my pôjdeme za tebou, kde nás povedieš. Podľa nášho zdania sme sa dnes tu len na to zišli, aby sme, vypočúvajúc rozkazy tvoje, zvedeli, akú úlohu má každý z nás prevziať.“

„Nechcem ja,“ odpovie Matiáš, „sám rozhodovať nad vecami vojenskými, lebo sú tu nielen hlavy v bojoch zošedivené, ale i ináč muži zaslúžení a múdri, ktorých rada mi nikdy ľahostajnou byť nemôže. Súd si konečný, pravda, podržím sám.“

„Slávny kráľ náš!“ prevzal reč Jaroslav Bozkovický, „ak má rada a mienka mladého akú-takú platnosť, počuj moje slovo. Stav Viedne len dotiaľ môže byť pre nás výhodný, pokiaľ jej cisár na pomoc nepríde; preto myslím, aby sa výprava na Viedeň čím skôr podujala. Čas prináša zmužilé výhody, ale sláva alebo hanba neraz od jednej čerstvo prichádzajúcej hodiny závisí. Poďme teda čím skôr na odbojnú Viedeň.“

Vedel Jaroslav živo prednášať. Matiáš sa s radosťou usmieval, vidiac Bozkovca, miláčika svojho, tak odhodlane hovoriaceho, a to tým viac, bo on vlastne myšlienkam jeho vlastným výraz dával.

„Dobre, dobre,“ zvolali mnohí, len Bátory zmŕštil obrvami a skloniac sa hovoril dač susedovi svojmu Bakačovi.

„Buď teda po vôli vašej,“ hovoril ďalej kráľ, „ja som práve tej istej mienky, aby sme sa čím skôr vypravili, pokiaľ cisár väčšiu silu nezoberúc, Viedni väčšiu a výdatnejšiu pomoc nezašle. Pripravené je všetko, teraz nám iná otázka nastáva, ktorej rozhodnutie mne náleží. Vodcov môjho vojska v tejto vojne ustanovujem nasledujúcim spôsobom: Čierny pluk povedie Dobeš Bozkovický, vojsko štajerské a korutánske nádvorník; pluky uhorské odovzdávam vodcovstvu Jaroslava Bozkovického, ale hlavné veliteľstvo celého vojska si zostavujem sebe. Ostatní zostanú na svojich miestach.“

Táto reč bola neočakávaná, ač práve kto Matiáša poznal, vedel, že máva často nápady, v rozhodnej dobe prekvapujúce; ale nenávisť proti Bozkovcom bola pre milosť kráľovu, im tak často osvedčovanú, taká veľká, že sa teraz pri menovaní ich mien väčšina zdržať nemohla, aby nemŕštila tvárami a mrmot nevydávala odporný, obzvlášte ale Bátory strane výlučne uhorskej na čele stojaci.

Vedel a vie to každý, že bol kráľ Matiáš dobrodružný, prívetivý, každej strane a každému stavu prístupný; ale vedel a vie to tiež každý, že vášeň jeho bola neohraničená, kedykoľvek zbadal, že si ľudia zo samej závisti, revnivosti a nenávisti doby žitia svojho strpčujú, jeden druhému krivdu robia a jeden na druhého pre márny zisk, alebo ešte pre márnejšiu slávu i vtedy, keď by pri tom záležitosti verejné trpieť museli, šomre. Najprísnejší ale býval Matiáš pri podobných, často sa opakujúcich výjavoch proti velikášom krajiny.

I teraz najavo danú nevôľu prítomných velikášov spozorujúc, nedal vášni svojej dlho času Matiáš, ale ako obyčajne okamžite stiahol obočie i zavolal hlasom prudkým: „No nepáči sa vám moje velenie? Hádam zato, že majú Moravania vývodiť vojskám uhorským? Ha, poznám ja vaše náruživosti, poznám ja vašu národnú nenávisť! Vy Uhri súc, by ste mali byť pyšní, že Štajersko, Korutánsko, Rakúsy a Morava teraz zväčšujú vlasť vašu a mali by ste znať, že panovník nad národy sebe zverenými spravodlivo panovať a v dobách rozhodných nie na osobné pletky, ale na zásluhy a schopnosti hľadieť musí. — Ja vašu revnivosť, vašu závisť osobnú, boh mi svedok, trpieť nebudem! — A teraz rozkazujem vám hovoriť, čo kto má proti môjmu menovaniu vodcov?!“

Povstal Bátory, na ktorého bol Matiáš zrak uprel, a začal smelo hovoriť: „Milostivý pán náš! Že zveruješ cudzozemcovi vojská uhorské, mrzí nás a bolí nás to, keď ale dôveru svoju skladáš na človeka tvojej dôvery úplne nehodného, nemôžeme to bez pohnutia mysle našej tebe docela oddanej niesť a považovať.“

Kráľ uprel prudko zrak na Jaroslavovu pokojnú a vážnu tvár a akási búrka žiarila z tváre, blýskala z Matiášových posunkov.

„Koniec rade — Bátory do žalára — Bozkovec na čelo plukov uhorských!“ takto zlomkovite hovoril kráľ nanajvýš rozhnevaný. Všetci sa začali z miesta hýbať, keď sa ale Jaroslav k reči hotovil, všetci zas utíchli.

„Slávny kráľ a pán môj! Závisť a nenávisť z neho hovorí, ale nebuď nespravodlivý a vyslyš tiež i obviňovania, bo čas a vernosť moja zvíťazí nad nenávisťou a pravda vyjde navrch. Teraz ale, prosím ťa, odpusť chybiacemu, bo i ja sám sťažovanie si Bátoryho, ktoré proti tebe vedie, dávajúcemu mňa, nie Uhra, za náčelníka plukom uhorským, za spravodlivé uznávam. Ja rozumiem môjmu ľudu, uhorskému Uhor. Prosím, uváž dôležitosť tohoto vojenského pravidla a ráč ma prepustiť i postaviť ku boku môjho bratanca k Čiernemu pluku. — Ó, kráľ môj, zvíťaz nad sebou, všaks’ premohol už toľko národov, a odpusť Bátorymu, každého ramena ti teraz treba; ja Bátorymu odpúšťam, a keby malo byf pravdivé udanie jeho — tu sa osvedčujem za nehodného milosti tvojej.“

„Nech sa teda stane podľa vôle tvojej, choď k boku Dobešovmu, Bátorymu buď daná milosť na tvoje slovo, ale očakávam od neho vývod z jeho nepravých rečí.“

Tým ukončil kráľ radu a celý rozmrzený odišiel do svojej izby, Jaroslav ale zvolal: „Teraz ťa i ja menujem Alexandrom, bo si sám seba premohol.“

„A ty musíš byť Kleitom jeho,“ zamumlal Bátory.

Posledný radca vyšiel z radnej paloty a kráľovský strážnik zamkol obrovské dvere.