ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Celá Viedeň stojí na nohách, bázeň pred nepriateľom hýbe všetkým ľudom, bo Viedenčania vedia, že Matiáš nie je nepriateľ slabý, dajúci sa ľahko odstrašiť; poznajú spolu zmužilosť Čierneho pluku, bo viac ráz už hľadeli na hrdinnosť, na jeho neohrozenosť. I radi by sa poddali, ale vojsko cisára Fridricha leží v meste a káže dúfať v skorú pomoc cisársku; preto sa všetko v radoch nachádza, v zbroji sa cvičí, mestom prudkým krokom kráča na násypy mesta, chtiac tam uvidieť, či prichádza očakávaná pomoc a či je možná obrana mesta.

Slnce počalo zachádzať — a tu zo západnej strany do mesta začalo prúdiť mnoho sto kusov hovädzieho dobytka, množstvo vozov s inou potravou, znamenité pluky nemecké na pomoc Viedni poslané od cisára. Radosť, pokriky, jasot všeobecný. Novv život nastal vo Viedni, bo touto pomocou znovu pookriali nádeje, dôvera v chrabrosť svoju a poslanú silu obživila ducha už skoro pokleslého, takže celé mesto pokojnou mysľou očakáva v najbližších dňoch objaviť sa majúce udalosti.

Na násypoch mesta rozostavené sú delá, ktorých pažeráky ako priepasti záhuby hrozili nepriateľovi. Viedenčania stáli na baštách a ohradách mestských, súc hotoví každého okamihu prijať nepriateľa guľami. Za mestom je zas ticho; nevidno tam človeka, bo každý roľník, dedinčan, bojac sa nepriateľa, hľadal v meste útočište, vták zas, bojac sa štrngotu zbrane, ďaleko do hôr uletel.

I minul sa deň prvý i minul sa deň druhý a čierna noc opanovala rozľahlú Viedeň, ale sníčky boli ďaleko od obyvateľov. Ťažké vozy s delami, prachom a guľami burácali po kameni, bo sa všetko privážalo k násypom, kde toho najväčšia potreba mala byť.

I stálo toto mesto hotové a k dlhému i statnému boju pripravené, keď sa od východnej strany objavili dlhé, dlhé rady prichádzajúceho nepriateľa.

I došiel Matiáš pod samé hrady Viedne, zriadiac už doma vojsko svoje tak, žeby v každom okamihotu k nápadu bolo hotové. Vojsko uhorské stálo vpredu, pluky štajerské a korutánske tvorili prostriedok, Čierny pluk strážil šťastie víťazstva, aby neutieklo.

Už včasráno začal Matiáš šturmovať viedenské ohrady; zornice vídať nebolo, lebo ju zakryli oblaky dymu. Slnce zas zachádzalo, ale ho nikto nevidel pre vždy viac a viac hustnúce mrákavy. Celý deň sa bojovalo ale bez prospechu; len tisíce mŕtvych a ranených ležali na viedenských hradbách a v Matiášovom tábore.

Uhorské vojsko bolo náramne zmenšené. Noc bola tichá, Matiáš nespal, ale ohliadal vojsko svoje a pripravoval strašnejší budúci deň. Viedenské vojsko bolo rovne činné. Porúcané múry sa opravovali, domy v meste nepriateľskými guľami pozapaľované sa dusili, chrámy sa otvárali, útočište dávajúc tým, ktorých domy boli rozborené alebo ľahli popolom.

I nastal znovu deň hrozný. Ačpráve viedenskí obyvatelia s kráľom vyjednávať začali, predsa sa držali statne a zmužilo. Ohnivé gule a strely pršali z násypov do Matiášovho tábora. Slnce vystúpilo na najvyšší stupeň a preniklo blesky svojimi husté dymové oblaky. S týmto sa zdalo, že i Viedni nová nádeja vzchádza, lebo všetko doterajšie šťastie zdá sa utekať od Matiáša. Už sa z táborov Matiášových len tu i tu strieľa, keď medzitým z hradieb viedenských prúd gúľ a striel sa neprestáva valiť. Viedenskí hrdinovia sa už osmelili aj výpad z hradieb urobiť a veľkú škodu vo vojsku Matiášovom pôsobiť.

Na pobreží Dunaja leží Čierny pluk, v prostriedku šiatrov vypína sa jeden vyšší, na ňom zástava Čierneho pluku si so zimným vetrom zahráva. V šiatri sedí Jaroslav a Dobeš, udatní to Bozkovci. Jednoduchá stráž ostríha plátenné dvere.

„Čo je za príčina, kráľ zakázal pluku nášmu v dnešnej bitke podiel brať. Ó, Jaroslav môj — na nás sa len teraz búrka valí.“

„Možno sa priplazili naši nepriatelia k trónu jeho — zvlášte posledná rada na hrade budínskom mnoho dopomohla k rozknísaniu dôvery kráľovskej v nás; ale hádam má predsa kráľ iný cieľ — —“

„Áno, áno, iný cieľ,“ pretrhol Jaroslavovu reč Dobeš, „ty ho vždy vyhováraš, a nemyslíš na jeho vrtkavosť, nemyslíš, že by ťa v dobrej vôli obsypal všetkými pokladmi zemskými, ale v zlej, pri najmenšej tôni podozrenia by ťa, hoc najväčšieho miláčka, vydal katovi. Taká je jeho povaha. — Ale však on skoro pocíti — že Čierny pluk následkom jeho rozkazu nečinne stáť musel.“

Vtom počuť silné bubnovanie: vbehne do šiatra vojak a oznamuje útek vojsk uhorských, štajerských a korutánskych.

Jaroslav i Dobeš vyskočia zo šiatra a sotva vydali rozkazy, už Čierny pluk zo svojej mrzutosti vytrhnutý stál v radoch.

Dobeš pravé, Jaroslav vedie ľavé krídlo Čierneho pluku; zostavili oni tým spôsobom svojich hrdinov, aby len zo dvoch strán zovreli utekajúce vojská a im takrečeno bránu urobili. Sami sa ale hnali na Viedeň. Utekajúci sa teda zachránili útekom od gúľ nepriateľských; Čierny pluk ale, zastanúc si na mŕtvolách svojich spolubojovníkov, začal znova znepokojovať Viedenčanov a ich násypy napádať.

Slnce sa už klonilo k západu a boj sa obnovoval. Nastala skorá zimná noc a Jaroslav s Dobešom užili vojenskej lsti. Delá svoje, z ktorých strieľali na ohrady viedenské, hneď tiež i s vojskom odvážali na iné miesta, odtiaľ ale vystreliac, zas na inú stranu. Tým sa stalo, že Viedenci večerným a nočným časom beztoho nevidiac, obracali svoje výstrely, kde sa najviac blýskalo, a zavše sa minuli žiadaného účinku.

Tak sa bojovalo s malými prestávkami až do rána. Čierny pluk mnoho neutratil, keď medzitým Viedeň na mnohých miestach bola zapálená a jej hradby značne porúchané.

K ránu dňa 22. januára roku 1485 zobral Matiáš ostatky uhorských plukov a pritiahol k polnočnej strane mesta na pomoc Dobešovi, že tu bola slabšia viedenská posádka, odoslal ho s polovicou pluku jeho na pomoc Jaroslavovi, ktorý sturmoval stranu mesta, čo posledný mocný odpor vyvíjala.

Čierny pluk bol pohromade. Za hodinu trvala bitka a Jaroslav je prvý na viedenských baštách. Za ním sa valí Čierny pluk ako roj včiel a za chvíľu opanuje celú poslednú polovicu mesta. Tu sa však ukázala Jaroslavova ľudskosť a mierumilovnosť vo vznešenom svetle. Zhromaždil svoj pluk a hovoril k nemu: „Tu sme, boh nám pomohol bojovať proti ozbrojenej ruke; sláva vám, spoločníci moji! Ale boh vás podmaní a vytvorí z chrámu víťazstiev budúcich, ak opriete svoje meče a bodáky proti bezbranným a neozbrojeným. I títo premožení sú ľudia: prestaňte, hodní synovia Čierneho pluku, od mordov a vraždenia, neprznite slávu svoju hrdinnosťou ožiarenú — mordom a vraždou!“

Tieto slová, ako rozkaz vodcu, oznámili podriadení náčelníci svojmu ľudu; a Čierny pluk, zvyknutý poslúchať, rozišiel sa po hospodách i plesal s vďačnými viedenskými obyvateľmi. Medzitým i Matiášove pluky zaujali polnočnú stranu a navzdor kráľovským príkazom lúpili a zabíjali obyvateľstvo. Viedenčania, zhliadnuc Čierny pluk v meste, sami s Matiášom poddanie sa vyjednávať začali.

Polnočná strana, zanechavšia tam svoj majetok, utiekala sa k Jaroslavovi do poludňajšej časti mesta, lebo tu nachádzala vo víťazoch obrancov imania a života svojho.

Poslednejšia strana jasala radosťou a dávala hody čiernym vojakom; strana polnočná tenula v dyme a požiaroch.