ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Temný žalár, len maličkým oknom, hrubou mrežou prepleteným, vkráda sa doňho slnečná žiara. Z mokrých stien padá potuchnutá voda; povetrie je zdusené a pustá nemota tu prebýva. Ďaleko odtiaľto bude hlučné divadlo sveta, lebo sem žiaden ľudský hlások nepreniká. Na prostriedku žalára je rozprestrená slama a na slame odpočíva sem uvrhnutý Jaroslav. Jeho telo, v mučiarni hrozne skrižované, teraz bez pohnutia leží; duša ale zabrala sa ďaleko do krajín snov a obrazných preludov.

Zdá sa mu, že je už na popravisku, už cíti dušu slobodne z tela vyprostenú a pravdu uhliada neskaleným okom. Čuje, ako svedomím znepokojený a prenasledovaný Bátory vyznáva, že najal skrivodlivých svedkov, aby prisahali na veci ním vymyslené; vidí kráľa plačúceho nad smrťou nevinného miláčka. A zas sa mu zjavuje Dobeš, pomstiaci jeho smrť, a celé prúdy krvi celých krajín tečú po jeho otcovskej zemi.

No ďalej ho zvádza jeho obrazotvorná myseľ; vidí on svoj národ v budúcnosti slnečnou slávou ligotať sa, vidí statočný kmeň moravský a kmeň zbrataných Čechov a Slovákov vznášať sa na vrcholec svojej slávy.

No pásmo natvorených slov je v zdaní jeho pretrhnuté hrmotom kľúčov, i potrháva sa jeho tvár, i pozdvihujú sa ruky a ústa samy pre seba šomrú: „Prečo ma teraz, keď sa mi tak pekne zdá, mordujú? Zastaň, zastaň, žalárnik! Ja sa k činom mnou nikdy neobmýšľaným nepriznám — priveď kata — poddám sa pod jeho meč, ale mučiť sa nedovoľujem — smrť chcem, život nepotrebujem.“

Takto volal Jaroslav, tvár svoju do stuchnutej slamy hlbšie zarývajúc, bo myslel, že ho zas nútiť chcú, aby sa priznal k zločinom — ktoré Bátory vymyslel.

Ale poznovu utíchol.

Po brehoch Dunaja ubehuje jazdec, túli sa ku koňovi, bodá ho ostrohou, a kôň a jazdec sotva dýchať môže. Privlečie sa ustatý kôň naostatok predsa len ku Viedni, zastane, spadne a už ho viac niet; uhnaný a prehnaný kôň sa viac ani nehnul. Len jazdec ide prosto k žalárnikovi a teraz vstupuje do temnice Jaroslavovej.

„Milosť a kráľovské pozdravenie,“ počal onen jazdec a vyslanec Matiášov hovoriť Jaroslavovi. „Prichádzam od jeho kráľovskej milosti Matiáša, donášajúc vám, vzácny pane, radostnú novinu, že sa kráľ nad vami zľutoval a nič iného od vás nežiada, len aby ste sa priznali k skutkom, z ktorých ste obžalovaný a sprostí vás žalára.“

Posol sa zamlčal a hrobovú tichosť nepremohol ani Jaroslav. Premýšľal on, nie síce čo má odpovedať, ale či toto nie nový Bátorym usnovaný podvod. Nakoniec prehovoril: „Nie mi je viac milosti kráľovskej treba, tým viac ale zavrhujem takú milosť, ktorá by mojou cťou a mojím svedomím bola kúpená. Ničím som sa neprevinil proti zaslúženej milosti kráľovskej, vždy som mu vernosť a vďačnosť zachoval, a predsa ma kráľ uväzniť kázal, vytrhnúc ostatok môjho života nielen z chrámu slávy a šťastia, ale zošliapol ma bez ľútosti tu do hnusnej tejto temnice. Vydal ma súdu mojich najhorších nepriateľov, ktorí ma krivo obžalovali a nespravodlivo súdili! Iď teda ku kráľovi a povedz mu, že mi už viac nič vziať nemôže, a ja od neho nemám väčšej milosti očakávať nad tú, aby ma pozbavil bremena života! — Nie, nie, nechcem inšej milosti od neho.“

Slová tieto len mdlo vypovedal a obrátiac sa zaryl do slamy svoju hlavu. Poslovi slzy vypadli, pohliadol ešte raz naň, a žalárnik zavrel za ním železné dvere.