Zlatý fond > Diela > Búrka v zátiší


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Búrka v zátiší

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Zuzana Rybárová, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Eva Kovárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 9 čitateľov

I. Magister ludorum

Suďba dedinského učiteľa býva často nasledujúca: Mladý šuhaj prejde zo žiackeho života zrovna do úradu. Ledva počala sa rozvíjať duša, um samostatne mysleť, prijíma ho zákutie do svojho lona, prikuje k rozladenému organu a katedre, nožíkmi chlapcov dopihlikovanej. Čo dumať, o čom premýšľať? Predbežne a predovšetkým o ženbe. Najde sa dievčatko s červenými lícami v strakatej sukienke… Ošumelá strecha školskej chalúpky pokrýva onedlho šťastný párik. Roky bežia — deti sa množia… Čím dial, tým viac rozlaďuje sa organ a zosychá duša organistova; stupne katedry častým stúpaním dostaly korýtka — koľko ráz musela na ne stúpiť noha učiteľova! Abeceda a tabula Cebetis zunovala sa staríkovi, konečne zunovalo sa mu všetko, a preto si ľahol do hrobu na cintoríne na večný odpočinok. Veď cestu dobre poznal — nejedného dedinčana odprevadil ta svojím mekotavým spevom. Rodina jeho — zkade noha, zkade ruka, dľa aristokratických pochopov sedliakov-autochtonov — tiahla preč z opusteného domku — boh zná, kam! O nedlhý čas zmizne i meno jeho z dediny, v ktorej prežil a pretrpel toľko rokov.

Matej Mráz učí už desať rokov čulú mládež orechoviansku. Jeho otec, taktiež učiteľ, dušil sa každú sobotu, že dá syna radšej za ševca, hoci i za pastiera, len nie za učiteľa. Že mu skôr oči vykole, než by mu mal dať do rúk feruľu. Avšak milý Maťko zostal predsa so zdravými očami milým učiteľom, hoci i duša jeho túžila po „niečom vyššom“. Rozohnal sa bol totiž za teologiou, už sa videl na brehoch Sály, v kraji filozofie a piva! Otec umrel, zanechal vdovu a nezaopatrenú dcérku. Súdená feruľa neušla umnému, trochu podivínskemu Matejovi.

Po smrti matkinej vydal sestru za Martina Kalinu, svojho neďaleko bývajúceho kollegu. Tridsaťdvaročný muž zostal razom sám. Do jeho chyže vodvoril sa skoro staro-mládenecký neporiadok. Tu počal pomýšľať na ženbu, tým viac, keď i cirkevníci robili časté narážky, že by oni veru radi pani rechtorku. Matej Mráz prehodil čez plece botanickú pušku a vybral sa poľom a horami do užľabinského mlyna. Ta ho poslaly tetky. Cestou nasbieral hodne brúkov a motýľov, pripevnil svoju korisť ihlicami o zelenkastý klobúk. V sade mlynskom stretol sa s buclatou Aničkou. Ona vytreštila oči, potom vypukla v zdravý, hlasitý smiech. Pán učiteľ mal sa dosť zručne okolo matky, širokej mlynárky. Avšak buclatá Anička o ňom ani počuť. „Pekný pytač!“ smiala sa. „Chrústy a pandravy jedáva!“

Matej zanevrel na celé ženské pokolenie. Jeho um bol prijarý, aby si nevyhľadal nejaké zamestnanie. Prázdnota v srdci pobádala ho priľnúť k prírode. On si ju zamiloval, ako každý umný človek, odsúdený žiť v dedinskom zákutí. Poľovačka nezodpovedala jeho mäkkej prírode, nuž prišiel nevdojak na sbieranie rastlín a hmyzu. Robil to viacej z potreby srdca, než z vedeckých ohľadov, hoci si pekné prírodné známosti nadobudol. Vedel o každej rastlinke, kedy kvitne, kedy ide do semena. Nuž a táto nevinná zábava, tak úzko srastená s jeho citeľným srdcom, stala sa posmechom a zadovážila mu košík! Veru ho to veľmi rozhorčilo. Matej zahrešil (a to sa málokedy stalo), a Orechovanci zostali bez pani rechtorky. Už mu minulo tridsaťšesť rokov, a predsa ani raz nepomyslel, že jest na svete ženské pohlavie. Časom vo sne zkrsne mu postava mladého dievčaťa, ktoré vídaval ako študent na balkone v záhradnej ulici, keď ta chodieval s knihou v ruke. Sladká tajná túžba zahorela v ňom po každý raz, keď videl belieť sa široký záhradný klobúk… no to dávno, a sen je šumina a bublina. Naduje sa, vzplanie vo farbách a zlate — pukne a odpadne, ako špinavá kvapka. Tou špinavou kvapkou bola buclatá mlynárka.

Vo svojej záhradke sedí Matej Mráz a dymí z dlhej pípy. Lipy okolo kostola sú v plnom kvete, tisíce a tisíce včiel bzučí v ich košatých korunách. Najväčšia z líp rozkonárila sa nad šindlovou strechou kostolíka, tak že ho temer zpolovice pokrýva. Štvorhranná veža kuká nad zelený baldachýn krásnych stromov. Matej zadumal sa, ba takmer rozsmútil. Prišly mu nevdojak na um pyšné dumy mladého veku: skutočnosť veľmi delila sa od oných vozdušných stavieb bujarej fantázie. Tajná túžba po vzletnejšom živote častejšie ožívala v ňom, azda práve preto, že neznal chlopôt rodinného života a zachoval sviežosť duše. Keď vedel sa tešiť riedkemu rodzaju trávy, šípu, maliny, prečo by nemalo živšie zatrepotať srdce jeho pri rozpomienke na krásne časy mládeneckých snov, z ktorých nevyplnil sa ani jeden?

Ticho púšťal pán učiteľ belasé obláčky dymu do letného povetria. Bol to muž strednej postavy, živých čŕt a mal hlboké modré oči. Gaštanová brada okružovala zbarnavenú slnkom tvár. Ešte ani jedinej šedinky nebolo v nej badať. Chodil priamo, riedko sa smial a mal chýr prísneho, jestli nie mrzutého človeka. Občania ho radi videli pre jeho silný hlas a pekné pohrabné verše, pri ktorých „ešte len i prezpoľní plakali“.

Popri záhrade učiteľovej pohybovala sa mladá deva, v ruke knižku, pod pažou belasý slnečník. Rechtorov biely pes vybehol ako šialený z vrát a oboril sa na devu, ako by ju chcel zjesť s knihou i slnečníkom.

„Ideš ležať, Zahraj,“ bolo počuť silný hlas Mrázov, ktorý vytiahol pipasár z fajky a hrozil svojmu cerberovi. Pes utiahol sa s mrzutým kňučaním pod vráta.

Mladá deva zavrela knihu a oprela sa o plot.

„Dobre, že som vás našla, pán učiteľ,“ riekla veselo a roztvorila slnečník. Slnko bolo práve vyskočilo zpoza oblaka a hodilo svoje horúce blesky na spanilú, mladistvú tvár devy. „Náš klavír je dokonale rozladený… už týždeň nehrám. Prosím vás, ako dobrého majstra, pomôžte mi v biede. Dva klávesy vrčia, ani váš Zahraj, a tretí ide celkom na hlucho. Každý mesiac čakám nové sľúbené piano — ale posiaľ nič nechodí.“

„Myslím, že ste vo mne nenašli pravého lekára. Svoj starý klavír ešte po biede naladím. Ale pochybujem…“

„Prosím sans frase,“ pretrhla učiteľa devuška, jediná dcéra zemského pána Orechovanského, „i ja vám pomôžem. Niečo len dosiahneme. Nedávno večerom išla som s apuškom popod vaše obloky. Vy ste hrali na svojom starootcovskom štrngáči… kto vie také tóny vylúdiť z práchnivého škrychu — iste vylieči i moju truhlicu!“ Devuška sa zasmiala mladým srdečným smiechom a podala čez plot učiteľovi ruku. Čipkový rukáv zadržal sa na ratoliestkach živého plota, a biele ramienko zaskvelo sa, odrážajúc sa jarko od tuhej zelene. Matej nesmelo podal ruku deve, ktorá ju silno potriasla. No učiteľ nebol rád pozvaniu.

„Smiať sa chcú nado mnou,“ pomyslel si Matej Mráz, a akýsi stín sadol mu na tvár. On vôbec veľmi rád vyhýbal domu Orechovanského, ktorého hlavná „rezidencia“ bola v Orechovanoch. Po prvé nesmierna pýcha a márnosť, a po druhé tupé opovrhovanie slovenskej reči odstrašovaly skromného, ale jemnocitného muža od domu patronátskeho. Bol sa niekdy učil maďarčine, avšak len biedne zbytky zostaly mu v pamäti. A maďarčina panovala výlučne u Orechovanských. Ešte i domových sluhov najímal pán Orechovanský na Dolnej zemi, a iba pri dvoch somároch, slúžiacich za hračku deťom, nechal slovenského šuhajca, akoby na posmech. „V mojom dome nesmie nikto hovoriť po slovensky, iba pohonič somárov,“ hovorieval často. Pravda, vec ináč vypálila. Deti maly rady somárov a pri nich i čiperného sluhu! A hoci i bola slovenčina prísne vykázaná z panského domu, všetky deti, nevynímajúc ani veselej Hermy, naučily sa od somárovho pohoniča lepšie slovensky, ako od brutálnych a kmínskych dolnozemcov maďarsky, ktorí sa veľmi husto zamieňali. Jedni utiekli z „görbe országu“, druhých vyhnali pre krádež a zlodejstvo. Darmo, slovenský vozduch je čistý, prenikavý a s ním vtiera sa všade i slovenské slovo.

Herma Orechovanská nedávno prišla z mesta, kde ju „vychovávali“, a hoci mala 17 rokov, bola ešte pravým deckom. I črty jej tvári boly akési málo ustálené, málo vyvinuté. Milostná, belunká tvár bola čistá tabla, na ktorú mal ešte len písať život črty svoje. Celý svet pestrel sa pred jej veľkýma sivýma očima veselými farbami. Jej matka, rodom barónka, často hrešila dcéru pre rozpustila kúsky, ktorým chybela šľachtická „contenance“. V malých manželských nedorozumeniach často dávala cítiť svojmu manželovi vzácnosť svojho barónskeho pôvodu. Jestli prišli sedliaci k Orechovanskému, hneď ztratila sa z izby.

„Flakon!“ zavolala komornej, a mrštila sa, voňajúc kolínsku vodu. „Ernö,“ hovorievala svojmu ďalšiemu príbuznému, Ernestovi Klennerovi, ktorý letom u Orechovanských býval, „môj muž sa celkom zosedliači! Na zimu musíme do mesta! Vysvetlite to Karlovi.“

Karol Orechovanský nedal nič na všetky vysvetľovania. Malo to veľmi základnú príčinu. Majetok jeho ledva uniesol výdavky dedinského života. Úroky žraly vyše polovice dôchodkov — druhá čiastka nepostačovala na vrtochy ženine. V dome Orechovanských žila ešte tetka Karlova, Lydia Skalická, vdova po majorovi, ktorej počínal sa človek od poručíka. Do tejto rodiny volala Herma nášho učiteľa ladiť klavír; jeho to rozladilo.

Mráz ani nesľúbil, ani neodoprel. Herma pochválila jeho záhradu, sľúbila, že príde obzreť jeho kvety, a išla ďalej. Vysoká jej postava zmizla za vrbinami, okolo potoka nasadenými.

Medzitým sa večer sklonil na svet. Včelky už nebzučaly v lipách, zato tiahol listím večerný vetrík.

„Pán rechtor! pán rechtor!“ ozval sa veselý, polodetinský krik z brány školského domu, „strašidlo ide.“ Bránka záhrady sa rýchlo otvorila a dnu skočilo mladé sedliacke dievča. Dlhé vrkoče vinuly sa jej po chrbátku. Malé bosé nôžky strojne dupkaly pieskovým chodníčkom. Dôverne kľakla si k Mrázovi a schovala hlávku do jeho lona. Pred bránkou stál mladý chasník, asi dvadsaťročný, v bielej plachte, na hlave mal tekvicu, z ktorej boly vybrané jadrá. Dve dierky maly predstavovať oči, podlhovastá medzierka nos. Čez oči a nos tekvice svietil plamienok sviečky. „Hej, dám ti ja strašidla, Janko,“ preriekol učiteľ, zdvíhajúc dievča. „So svetlom nerobiť pletky. A ty, Marka, maj rozum! Už si nie viacej školské decko!“

Janko Olša, prekvapený prítomnosťou učiteľa, sňal rýchlo tekvicu s hlavy a, zahasiac sviečku, odbehol rýchlo.

Naozaj, Marka už vyrástla zo školy. Jej otec, kostolník, pri všetkej svojej chudobe maznal ju, ako mohol a vedel, ba staral sa všemožne, aby sa viac naučila a menej ťažko robila, ako ostatná dedinská mlaď. Adam Bohunka, znamenitý kostolník orechoviansky, nebol prastarým občanom orechovianskym. Kostolníkom stal sa len preto, že bol krajčírom, nosil krátku remeselnícku kacabajku s olovenými gombíkmi, čo sa lepšie hodilo, keď chodil po kostole so zvonkom, alebo keď utieral kratiknôtom oltárne sviece, ako široká halienka, alebo ťažký kožuch.

Pán učiteľ po šťastnom zahnaní mladého šuhaja sadol zase na lavicu, s ktorej ho bol vybúril neočakávaný zjav, a zatíchol. Marka obzerala kvety, kloniac sa ku každému. Ťažké vrkoče padaly jej do rezedy a zavlhaly rosou. „To parúťka rozmarínu; ale vonia muškátik; a táto panská tráva! — Bola by Jankovi za širák! Nedostane, naľakal ma.“ Tak a podobne klebetilo mladé dievča, skáčuc po chodníčkoch, až sa jej sukienka opálala. Na živôtku, vyšívanom červenou bavlnou, skvel sa rad bielych gombičiek. Krátke opliecko nezakrývalo barnavé ramienko. Učiteľ nevdojak pomyslel si na rameno Hermy. Bolo belšie, plnšie a pravidelnejšie. Načo je toto podivné porovnanie? Ako si to vysvetliť, že mu niečo takého skočilo do umu a drážilo obrazotvornosť?

„Spievaj, Marka,“ riekol a položil hlavu do dlaní. Marka, celá naradovaná, preskočila hradu a sadla na lavičku.

„Celkom novú novučičkú vám zaspievam, ale iba potichu,“ riekla, a o chvíľu ozývala sa monotónna pieseň na preddomí učiteľského domu. Bola to celá ballada o utopenej deve. Tóny vinuly sa z čistých mladých pŕs s tajenou silou, jasne, zvonno.

„Ja spievam, a vy spíte,“ riekla konečne urazeným tónom. Mráz sa strhol. „Nespím, ale to je smutná pieseň! Kdes’ ju sobrala?“

„Ešte je nie konec,“ rieklo dievča a počalo spievať.

„Domov, Marka,“ zahundral učiteľ roztržite a vstal. Dievča mu chcelo pri odchode ruku bozkať, on nedovolil. Dlho boly jeho obloky otvorené. Vôňa líp tiahla do skromnej chyže. Zabudnutý, sklamaný muž nemohol dlho zaspať. Aký to bol dnes divný deň!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.