Zlatý fond > Diela > Búrka v zátiší


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Búrka v zátiší

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Zuzana Rybárová, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Eva Kovárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 3 čitateľov

VII. Jemný, ale nie slabý učiteľ

V dome Orechovanských panoval nepokoj a rozorvanie. Starý nevedel si rady, keď Marka určite vyjavila, že sa viacej do panského domu nevráti. Aurel posielal sluhov do Bohunkov. Konečne sám prišiel, i čierny chlieb mu chutil, i slovenčina išla hladko. S tichým sarkazmom vítal ho Bohunka; vľúdne síce obracal sa k nemu, avšak v úplnom povedomí svojho domového práva. Marka vedela sa voždy vyšmyknúť z domu, keď sa blížil.

Pani Orechovanská sŕdila sa svojím najbritkejším hnevom. Koľko sebazaprenia stálo ju prijať okolnosťami nanútenú chovanicu, a teraz ona sama uteká od toho veľkého šťastia, prebývať v takom vysokom dome! I klebety s posmechmi chodily krajom nad rozmnožením sa „barónskeho pokolenia“, i ovocie tohoto samozaprenia malo odpadnúť dľa klauzuly testamentu! Stálo tam totiž, že v prípade tom, keď predloženie testátora nebude vyplnené od jednej alebo druhej stránky, celý majetok má pripadnúť špitálu.

Karol prechádzal sa po izbe v hroznom rozčulení. Jeho pani sedela u obloka a nervózne sa usmievala. Horké to boly úsmevy!

„Kto by to bol pomyslel o hlúpej sedliačke! Nechce a nechce navrátiť sa k nám, vipera jedovatá! Tam všetky naše výhľady! Ako kaňa hľadí na nás fiškál špitálu… divím sa, že už neporobil kroky!“

„Nuž a či si ty nie pánom v obci? Nemôžeš ty prinútiť dievčisko, aby prišlo a vyplnilo vôľu nebohého? Prútmi by som ju dala dohnať, pod pandúrskymi puškami musela by nevďačnica vtiahnuť do nášho dvora!“

„A starý Bohunka? Už nie je viac naším poddaným, Lujza; tie časy sa už dávno minuly!“

„Minuly a s nimi míňame sa i my! Sedliacka háveď nosí hlavy vysoko, ba i synov dáva do škôl, aby brali úrady a chlieb deťom našim. Svet ide na ruby, samá svevoľa a znevažovanie vyšších stavov. No a takí blázni, ako bol tvoj brat, ešte podpaľovali sberbu, ešte jej majetky hádžu do lona, majetky, patriace nám a našim deťom!“

Karol bol rozsmútený. Strašný bankrot visel nad jeho hlavou. Čo nepožraly maďarizátorské vrtochy, roznosily pijavice úžernícke.

„Len jedna nádeja kynie nám, Lujza!“

„Nuž?“

„Aurel si musí vziať Marku za ženu!“

Hlas Karlov bol dutý, slabý, no rozhodný. Bolo vidno, že myšlienka dávno v ňom vznikla, on sa však neopovážil ju vysloviť pred svojou vysokourodenou ženou.

Lujza striasla sa, ako vŕba, keď do nej hrubou sekerou zatnú. Jej syn a sedliacka dievka — jak hrozná to mesalliance! Zaplakala. Čipkovaný ručníček so sedmorohatou korunkou v uhle ssal horké slzy materi, ktorá Aurela nadovšetko milovala.

Veľký nepriateľ sĺz, Orechovanský, zastal v prostred izby, zakrútil sa do chaláta, vypäl prse a hnevno zakríkol:

„Nuž či chceš, aby ťa Icig Pejseles vyhodil? Bude to nóbl a stavu primerane, keď v tejto izbe bude sa klátiť židovská kačica v špinavej sukni?“

I to bola hrozná myšlienka pre Lujzu Orechovanskú. Do podobného dilemma prichádzajú často naše odrodilé zemianske rodiny. Alebo Žid, alebo sedliak, t. j. sblíženie sa k tomu národu, z ktorého pošli a ktorý nazývajú sedliackym, alebo panstvo židovskej rassy na starootcovských imaniach. Odtrhnutie sa od národa narobilo z nich sluhov tam, kde boli predtým páni a dôležití činitelia. Staré mená miznú a na ich miesto prichádzajú všelijakej predložky -baumy, -steiny a -thaly. Ináč to byť nemôže!

Aurel bol povolaný do úzkej rady. Rodičia očakávali tam odpor, kde ho nenašli, to jest u syna — syn vyjavil im totiž svoje odrazené útoky na dedinskú krásku. Lujzu zarmútilo ľahké svolenie synovo, no celkom pokorilo odvrhnutie takého skvelého nabídnutia so strany Marky.

„Nuž ale či si jej vysvetlil, že zostane zas len chudobným dievčiskom, keď nevyplní podmienky záveti?“

„I starému i dcére som to dokonale vysvetlil. Starý bosorák hrá sa na proroka, dedinského Diogenesa. Ustúpte mi, pane, zo slnka! tak znejú jeho reči. On je spokojný s legátom, ktorý mu poručil strýc, a podpory, ktoré mu posielal, uložené v sporiteľni, postačia dcére na veno!“

„Nemožno, nemožno!“

Čas približoval sa, kde sa malo rozhodnúť, komu má prináležať majetok, poťažne jeho manipulácia. Celý dom Orechovanských zmietal sa, ako loď v búrke. Jeden prístav ukazoval sa, jestli doňho nedopláve Aurel — stroskotanie lodi je nevyhnutné.

Jasná mrazivá zima ležala na kraji. Matej Mráz tuším už dľa mena mal na nej priateľa: on sa zotavil. Vrásky s čela mizly, zaneprázdnenie v škole dobre účinkovalo na jeho ztrasené vnútornosti. Avšak čím viac rástla telesná sviežosť, tým živšie vystupovaly pred dušu jeho akési neblahé stíny.

Kto sa topí, slamky sa chytá. Vo svojom bezvýchodnom postavení Orechovanský obrátil sa k Mrázoví. Bieda pokoruje pýchu. Úprimné vyznanie nasledovalo.

„Vy ste rozšafný muž, vás počúvajú v dedine. Prosím vás, urobte niečo za nás! Mám deti! Synovia si pomôžu vo svete, ale mám dcéru, mám dcéru! Čože bude z mojej Hermy!“

Zatriaslo sa srdce v prsiach učiteľa. Bližšie cítil sa byť posunutým k milému stvoreniu, keď počul vyznanie bezpomocnosti Karlovej. Bieda sbližuje ľudí, a najstrašnejšia forma ľudskej bezpomocnosti a biedy: smrť, ich rovná.

„Prosím vás, nakloňte starého Bohunku, poučte jeho dcéru. Ona bude nám po celý čas anjelom-dobrodincom, ona prinesie do nášho domu, čo nám vrtoch podivínskeho brata môjho odoprel. Či je to nie spravedlivé a prirodzené? A čo má jeho starý sluha z toho, keď zostane zatvrdilým? Majetok pripadne peštianskemu špitálu. Núti nás obapolná výhoda k spoločenstvu. Zabudli sme svoje postavenie vo svete, rodinu a utlumili v sebe pýchu, ktorá je naším zdedeným hriechom. Zabudol som svoj patriotizmus, svoje maďarské city. A všetky tieto obete nič neplatia?“

Matej Mráz sklonil hlavu na prse a zadumal sa hlbokou dumou. Celá jeho pravdivá, mravná príroda volala: nie! Vy pyšní, odrodilí, bijete ľud, prenasledujete ho, zapovrhujete reč jeho! Celé veľké utrpenie národa slovenského predstalo vo vypuklom, plastickom obraze pred jeho dušu. Dvere bočnej izby sa pootvorily: za čalúnom bolo vidno tvár Hermy. Nie zvedavosť ťahala ju, nie púha zvedavosť. Ona videla učiteľa, ako išiel k jej otcovi. Srdce jej zatrepotalo mocne, stiahlo sa kŕčovite. Tajná moc, temná obava nútila ju vojsť dnu otvorene. Posledné slová otcove primaly ju zastať vo dverách.

Učiteľ vstal so stolca, vzpriamil sa, oko jeho horelo mužným ohňom. Horúce rojčenia mladosti oživly v jeho stiesnených prsiach, bodrosť mladosti rozprúdila krv.

„Veľká vaša dôvera, veľkomožný pane, lichotí mi, ďakujem za vašu dobrotu a blahosklonnosť. Azda veľmi čierno hľadíte na pomery svoje. No, to nie moje dielo. Vy ste za dobré uznali pozvať mňa ku pomoci v nesnádzach svojich a pomôcť vyrovnať rozdory vaše s Bohunkovci. Na toto vyzvanie môže byť len jedna odpoveď: Nemôžem nič urobiť!“

„Vy nemôžete, nechcete?“ zavolal Karol a prekrižoval ruky.

„Veď ja nevládnem ani osobami, ani nevlívam na ich srdce a vôľu. Nuž ale, keby v mojej moci stálo v túto hodinu oddať vám Marku, ja by som toho predsa neurobil!“ Zvučne, pevne zunel hlas Mrázov.

Orechovanský sadol na kreslo a vyvalil šedé oči na biedneho rechtora, ktorý razom tak počal rásť pred ním, že jeho celá veľkomožnosť zdala sa byť trpaslíkom.

„Manželstvo je veľká, svätá, mravná inštitúcia, ktorá nemá byť nadužitá pletichami a bočnými ohľadmi,“ pokračoval Mráz. „Ale i bez týchto dôležitých ohľadov ako si môžete predstaviť zdarné manželstvo vášho syna a Marky? Tu niet ani tiene rovnosti. Ona vybrala si s dovolením otcovým ženícha, znáte ho, Janka Olšu, a urobila múdre. Ona hodila majetok čez bord s ľahkým srdcom, lebo má zdravú dušu, opravdový cit. Ako vás zahanbila prostá slovenská dievka! A tu mám ešte jedno slovo, pane Orechovanský, ktoré mi dávno ležalo na srdci. Aký cit máte vy pre ľud, z ktorého chcete mať devu pre syna? Pamätáte sa na strašný, obrážajúci vtip so somárom a slovenským chlapcom? Či ste zabudli more zášti, ktoré šumelo čez desaťročia v týchto múroch, v ktorých sa predkovia vaši po slovensky modlievali? Hroznou, hroznou lekciou poslúžil vám brat, ktorý vás znal a bol tajným síce, ale vrelým milovníkom slovenského národa! Pre Boha, aké tragické naučenie! A predsa prichádza pozde. Veľká je medzera medzi nami a vami, vy a vaši roztvárajú denne jej otvor. Medzi nami je taký rozdiel, ako medzi láskou a zášťou, milosrdenstvom a ukrutnosťou. Ako môžete privolávať na pomoc niekoho z nás? A konečne, ruku na srdce, nebola by Marka púhou obeťou vašich rodinných záujmov, no nie len ona, ale i sám váš syn? Po krátkom opojení nasledovalo by hrozné otrezvenie. Ona sa nikdy nevpraví do pomerov vašich, na každom kroku upomenula by manžela svojho na svoj stav, svoj pôvod. Ach, a ako sa chránite pred spomienkou len na svoj pôvod! Celý váš život je nepretržité tajenie vášho pôvodu, a tu chcete mať v dome takého budíčka? Nie, vy to nemôžete seriózne mysleť. S druhej strany i ona bola by nespokojná. Nechajte na svobode vtáčka, roztrepal by si krýdelká na mrežiach vašej blýskavej klietky.“

Karol Orechovanský počúval, počúval… Už boly odznely slová Mrázove, a on ešte vždy mlčal.

„Ztrata je nevyhnutná,“ doložil konečne Mráz. „Kto bude mať k nej viacej sily: starý kostolník so svojou dievkou a či vy so synom?“

Karol vstal a bez slova ztratil sa v dverách svojho kabinetu. Azda prebudilo sa v staropečenom renegátovi svedomie? Sotva. Dlhoveká zrada na národe znemravňuje nenapraviteľne.

Učiteľ sa zmiatol. Sám seba naľakal sa. Ba akási ľútosť ovládala jeho citným srdcom.

Nervózny, hlasitý plač ozval sa v dverách. Učiteľ obzrel sa: pred ním stála Herma v slzách. Jej oči, plné vlahy, blysly sa, ako hôrny kryštál keď naň padne rosná kvapôčka.

„Milý môj, milý môj!“ zalkala deva a položila ramená svoje na plecia učiteľove. Zblízka hľadela mu do očú. Dych jej vial na jeho tvár, ramienka ležaly celou svojou ťarchou na jeho pleciach. Úžas, smrteľný úžas, ovládal srdcom dobrého Mateja. City sa menily, ako farby na bubline. Úžas oslabol, skutočnosť mizla; schytil devu do ramien a bozkával náružive jej vypuklé, svieže, malinové pery. A zase bôľ, zase stonanie. „Bože môj, Bože môj!“ vzdychol a vyrval sa z náručia Hermy.

„Ja ničomník, ničomník!“

„Vy ste šľachetní, milý môj! Čo vás trápi?“ pýtala sa Herma Mráza, ktorý si zakryl oboma rukami tvár a klesol do kresla, v ktorom pred chvíľou počúval sám domový pán jeho slová. Slová, slová — ach, keby videl skutky! Ako sa protivia, ako si protirečia! Tys’ podliak, Matej! Nepretrpel si muky svojej… nevyzdravel si?

„Zasmejte sa, Herma, zase sa zasmejte! Oh, aký to bol dobročinný smiech! Čo som vykonal? Odpustite mi, odpustite!“

„Čo mám odpustiť? Ja som prišla k vám. Prijmite ma, neodsudzujte ma! Nie smiech, ale plač, sladký, šťastný plač mi svedčí! Pozrite do mojich očú, či nevidíte opravdovej lásky?“

„Čo máme z lásky, Herma? Rozpáli hlavy a srdcia naše, a nechá temný, večný bôľ… Povedzme, že sa nám sníval krásny, bôľno-sladký sen. Prišlo ráno, sen ulietol a sadol k boku svojmu bratovi, anjelovi smrti. My sme, možno, bez viny vpadli do tejto priepasti. Nesme trpelive svoj osud.“

Učiteľ sa sosbieral. Herma zostala stáť, primrazená k zemi. Bledosť pokryla jej tvár. Chápala smysel učiteľových slov, ktorými zničil jej otca; porovnala tie slová s tým, čo stalo sa pred minútou… Jej um pracoval mlunnou rýchlosťou, srdce striasalo sa bázňou, ba istotou, že Mráz nikdy viacej nesblíži sa k nej podobným spôsobom. Celý mužný ráz jeho zablýskal sa pred ňou v tvrdej rozhodnosti. Videla jeho nekonečnú lásku k slovenskému ľudu — ona hatí jej šťastie.

„Nuž a či srdce moje nemôže práve tak zahoreť láskou k rodu, ako vaše?“ pýtala sa určitým tónom, vychádzajúcim z hĺbky čistých dievčenských pŕs. Mráz bol už vo dverách, pevne odhodlaný neohliadnuť sa. Stisol zuby, zaťal päsť a šiel strmo, rovno, bez odobierky. Otázka devina sputnala jeho nohy. „Neobzrem sa,“ zamumlal sám k sebe a chcel ďalej. „Ach, za to milé slovo aspoň raz ešte pozrem na anjela.“ Obzrel sa.

Aká krásna, zduchovnelá, detinná stála tu pred ním! Sú okamihy, kde roztrieska sa pevná vôľa naša, ako krehké sklo.

*

Dom Orechovanského rútil sa, práskal na všetkých koncoch, ako stavisko, postavené na piesku alebo na trasovisku. Úver, zosilnený chýrom o dedictve, klesol razom, zmenky pršaly, ako ľadovec, a prebíjaly strechu domu. K všetkému tomu doletela hrozná zpráva z Pešti: mladší syn Karlov, Pišta, defraudoval pomocnú študentskú kassu, prišiel pod vyšetrovanie; hanba a strach vtlačily mu do ruky revolver. V mestskom lesíku našli ho s roztrieskanou lebkou.

Lujza Orechovanská padla do mdlôb; prebudená lekárom, ktorý náhodou bol v dedine, zakvílila srdcolomne: a divno, po slovensky volala na Boha. V smrteľných bôľoch prestáva titvorenie a komediantstvo, hoci tropené bolo celým životom.

Aurel písal z Pešti bližšie zprávy o samovražde brata svojho. List jeho znel sucho, a predsa priniesol veľký bôľ, čierne zúfalstvo pod krov Orechovanského.

Lekár bol zaneprázdnený s úbohou matkou. Herma vbehla do chyže a kľakla bledej materi k nohám.

„Pane doktor, prosím, navštívte i učiteľa — umiera!“ Ďalej nemohla. Matka a dcéra objaly sa. Prvý raz vrúcne, bez horkosti, bez stínu úprekov.

Doktor vstúpil do učiteľovho bytu. Mráz ležal na diváne, zakrytý bundou. Oči jeho boly vypúlené, prse dmuly sa kŕčami. Starý Bohunka stál pri jeho hlave, utrápený, rozbolestený. Marka skríkla na vchádzajúceho doktora:

„Pre Boha, pomoc, pán doktor! Umiera!“

Viac nemohol ani doktor konštatovať. O chvíľu prestaly prsné kŕče, Mráz cítil sa ľahšie.

„Marka,“ riekol, „poď bližšie.“

Marka naklonila sa nad umierajúceho. On šeptal:

„Popros slečnu Hermu, aby nesmútila za mnou. Boh pomohol nám rozlúštiť ťažkú hádku. Bozkaj jej ruku v mojom mene.“

Marka hlasno zaplakala.

„Ticho!“ rozkázal doktor. „Chorý potrebuje pokoj.“

„Buď šťastná s Jankom, Marka; tys’ bola silnejšia, ako ja. Boh vám pomáhaj!“

Marka nerozumela slovám svojho učiteľa.

Nastala krátka agonia. Bohunka složil ruky mrtvého a zatlačil mu oči.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.