ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„A ja vás nenávidím, pane Ernest,“ počala Herma trestnú kázeň svojmu príbuznému. Jej oči sršaly naozaj hnevom.

„A ja zas len tvrdím, že ťa rád, do zbláznenia rád, Herma, hoci sa túlaš s kadejakým čertom po poli.“

„Náš rechtor je poctivý, umný muž, on má pred sebou svoj cieľ, a pekný cieľ.“

„Polienka čítať a zvoniť.“

„Vy nemáte ani len takého cieľa, pane Ernest! Či od vás človek počuje inšie, ako pletky a daromnice? Psa huckať na ľudí vám zakazujem. Je to barbarstvo a poukazuje na surové srdce!“ Herma hovorila tieto slová povýšeným hlasom. Vtedy on zvučal plno, zvonno, ako ceng ocele.

Pani Orechovanská prišumela do izby, s ňou vošla vôňa parfymová. Dozvediac sa príčinu sporu, rozsrdila sa na dcéru.

„Tys’ večným advokátom sedliackej sberby; mňa už viac ráz namrzel tón, v ktorom obcuješ s domestikmi a podobnou čeliadkou. Dnešný tvoj kúsok zaslúži trest! Do svojej izby, Herma! Do večera sa mi nehneš!“ Jedovitý bol hlas panej Orechovanskej.

Herma odišla do svojej chyžky. Tam ležaly ešte včerajšie kvety. Uvädlé ich hlávky nevydávaly viacej vône. Herma sadla na svoj divánčik a rozplakala sa srdečným plačom. Matkin prísny hlas, jej tvrdosť ju rozsmútily. Zdedila síce i ona kus matkinej rozhodnosti, ale mala pritom mäkké srdce. Avšak celá horkosť jej duše vyliala sa na Ernesta, ktorého jej svet a snáď i rodičia určovali za budúceho manžela. Tam na strojnom stolíku ležaly darky od neho: porcellánové amoretty, farbistý vejár, album a Petöfiho básne v skvostnej červenej väzbe. Herma schytila všetky dary a hodila na spodok šatnice medzi staré rukavičky. Zvädlé kvietky vložila do pohára a postavila na toaletný stolík. Sama bola úplne spokojná s takouto pomstou. Utíšila sa. Keby tu bol Mráz, ako by sa mu vedela vyžalovať! Veď sa nemá komu ponosovať!

„Katuša!“ zavolala konečne, otvoriac dvere.

Stará slúžka pribehla.

„Čo ti je, holúbok môj?“ riekla dobrá starena v čipkovanom čepci. „Veď si mi plakala, dušinka.“

„Rozprávaj! Tú o Zlatovláske, rozprávaj, Katuša!“

„Ah, ako by neplakalo, dieťa moje,“ sprasla ruky Kata, zahľadiac sa na stôl, „stračia nôžka v tvojom poháre! Nevieš, že stračia nôžka prináša bôľ a ľútosť? Vyhoď ju!“

„Nie, Katuša, ja chcem bôľ, ja chcem ľútosť. Ty len rozprávaj.“

Blesky večerného slnka zasvietily do devinho oblôčka. Katuša sadla na stolček u divána a počala svoju povesť. Bez prestávky vinuly sa jednoduché sady z úst starenky. Herma znala nazpamäť celú poviestku, ba často pomáhala Kate, keď ju pamäť opúšťala. A predsa, ako verne, ako súcitne počúvala starenku! Novým kúzlom zaujala ju stará báj. Srdiečko svieralo sa jej strachom, a plesalo radosťou nad konečným víťazstvom dobrej Zlatovlásky.

Už bola tma, keď zašumely hodvabné šaty pred dvermi Herminej izbušky. Vstúpila jej mať. Katuša sa sobrala.

Matka sadla na diván a vyňala bielu šatku. Slzy sa jej vyrútily.

„Ty si neposlala odprosiť urazenú matku, Herma! Moje srdce krváca nad tvojím neposluchom! Čo znamená tvoja hlavatosť? Pováž sama, aké je to chovanie! Ako sa môžeš unížiť a kompromittovať náš dom. Sám Klenner je hlboko obrazený tvojím nepochopiteľným chovaním sa. Sedliacke dievky prichádzajú za tebou, a keď ich odoženú, ty durdíš sa a vadíš s rodinou. Voláš do domu dedinského rechtora, ktorý nezaslúži, aby prekročil náš prah! Okrem toho, že je iba rechtorom, hovorí tvoj otec, že je tajný pansláv a zradca. Či nenahliadaš záhubnosti svojich plebejských vrtochov?“

„Ale, mamička, veď len nemôžem baróna nejakého zavolať, aby mi naladil klavír!“

„Nie o tom je reč, ale o spôsobe, ako obcuješ s podobnými ľuďmi. Jean hovorí, žes’ kostolníkovu dievku bozkala na čelo! Nuž či sa to svedčí na jedinú dcéru Orechovanského?“ Slzy prešly, surový hnev zunel hlasom barónky.

Herme malo srdce puknúť. Žiaľ matkin ju odzbrojil. Stala sa mäkkou a povoľnou. Vrúcne bozkala ruku matkinu a prosila za odpustenie, hoci si nebola povedomá zvláštnej chyby, okrem toho, že zarmútila matku.

Orechovanská vstala s divána a vyviedla dcérku z izbového väzenia. Mier zavládal v dome. Herma popravila si vlásky a celý večer počúvala trpelive hladké reči Ernestove. Pred odchodom na pokoj chytil ju za ruku.

„Mesačná je dnes noc; poď, Herma, na rybník.“

Herma dala sa zaviesť k rybníku. Ernest skočil do člnka, podal Herme ruku. Mladí ľudia odsotili sa od brehu. Čln plával ticho po hladine, údery vesla kreslily rastúce kolá po vode. Neďaleko filagorie prestal Ernest veslovať. „Pozor, Ernest,“ bolo počuť hlas Karla Orechovanského, „čln sa ľahko prekotí.“

„Nemajte starosti, báči,“ odpovedal Klenner. Jeho hlas sa triasol. Ticho pokračoval: „Herma, už je čas, aby sme my dvaja prišli na čisto! Tebe nenie tajnosťou, prečo prichádzam do toho zátišia! V divine slovenskej rastie voňavá ruža! To si ty, Herma. Rodičia moji chceli by ma videť ženatého: želanie ich uchádzajúceho života!“

Klenner zamĺkol. Herme blysnul nevdojak obraz psami honenej Marky. Zimnica zatriasla mladým, rujným tielkom devy.

„Nuž ale načo šíriť reči. Ja ťa zbožňujem, Herma! Z veľmesta priťahuje ma tvoj krásny zjav sem do pustých Orechovian! Poď so mnou do života z tejto mŕtvoty!“

Ernest spustil sa na koleno a chytil Hermu za okrúhle ramienko. Srdce dievčaťa bilo tuho. Dobre síce šípila, čo chce Klenner v Orechovanoch: priame vyznanie lásky, prvé v jej živote, predsa ju prekvapilo. Krv vbehla jej do tvári, tepny slychové bily tuho.

„Poďme na breh!“ vyronilo sa zo stiesnených deviných pŕs.

„Až po tvojej odpovedi, milka moja, Herma predrahá!“ Čln narazil na schod filagorie, stojacej v prostred rybníka. Trstie zašumelo. Herma vyskočila z člnka, hnaná nepovedomou úzkosťou. Čln sa odrazil od schoda, ona zostala na schode sama.

Vbehla do filagorie. Tam padla na kolená, položila hlávku na slamenú stolicu. Dotknutie ruky Ernestovej pálilo ju na ramienku. Nikdy nepocítila niečoho podobného. Vážna, otvorená tvár Mateja Mráza predstala razom pred jej dušou. Tuším ju vystríhajú verné, umné oči jeho!

„Nerobže pletky,“ zavolal z loďky Ernest, ktorý medzitým prihnal čln zase k schodom. Akosi surovo znel v ušiach Herminých jeho hlas.

Herma sa spamätala a vošla do člna.

„Domov, deti,“ zavolal s brehu Karol Orechovanský, ktorému šiel už sen na viečka.

Pár úderov vesla, a čln bol u brehu. Ernest objal Hermu okolo pása a vyzdvihol z člna na breh.

Herma nespala celú noc. Ráno prišla matka so zprávou, že Ernest Klenner žiadal o jej ruku. Starej bolo pytačstvo Klennerovo veľmi po vôli. Manželstvo bude najlepším liekom plebejskej choroby. Klenner je svetským človekom, šľachticom a kavalírom. Aké tu váhanie?

Hermu neprekvapilo svatanie matkino. A ona predsa zbledla. Jej veľké oči dostaly nezdravistý lesk, črty prosté a detinské zduchovnely, ako by dozrely. Do bielej podušky vtisla tvár, hrubé vrkoče padaly až na zem. Temným, hlbokým nárekom zavznela čistá panenská hruď.

Matka si k svojmu prospechu vysvetľovala dcérin usedavý plač. Odišla, a poslala otca do dcérinej izby.

„Hermuška, ženích sa ti hlási,“ riekol citne starý pán, „a niet proti nemu nijakej podstatnej námietky. Nuž iba tvoje svolenie čakáme s matkou! No, no, Hermínka, načo reveš, ako organ! Maj rozum, veď ste rodina a známi od detinstva! Načo je to prepiate citlivuškárstvo!“ Starý pán položil svoju ruku na hlávku dcérušky. Ona chytila otcovu ruku a tisla na ňu bozky.

„Eh, načo to, Herma! Upokoj sa,“ a s tým poberal sa veľmi rýchlo von. Nebol priateľom sentimentálnych poryvov.

Pred dušou devy zaľahla tma. Ona nevedela z nej východu. Neznala sama seba, neznala svojho srdca. Jej um nebol ešte taký skrystalizovaný a ustálený, že by bol mohol riadiť jej vôľu. Nemala vôle, sily chceť alebo nechceť. Vývin tela nekráča voždy zarovno s vývinom duše. Ernestova pytačka bola predčasná. On svetskou rukou začiahol nemilosrdne do panenského krážu útlych citov! Kráž devinho cítenia bol čistý, nikým nedotknutý, cudzím lúčom neprekrižovaný. Klennerovo nabídnutie rozrušilo razom tichý mier dievčenských snov. Prísnosť žitia oviala ju mrazivo.

„Katuša,“ prihovorila sa svojej kojnej Herma, „polož mi ruku na čelo!“

Katuša poslúchala svoju mladú veliteľku.

„Máš studenú hlávku, pyštek môj zlatý, len očká tvoje sú nejasné! Ach, ty Bože náš! Azda si mala strašné sny! Ležala si nebodaj na srdcovej strane! Nepočúvaš na starú Katušu. Uvarím ti lipového kvetu so šalfiou a čiernym korením! Priložíš si podbielový lístok na čielko, holúbätko.“

„Otvor oblok, Katuša!“

„Bože uchovaj! Ranný vietor duje, a tys’ len v ľahunkých nedbalkách.“

„Otvor, hovorím ti,“ riekla prísno Herma.

„Nuž buď tvoja vôľa, duša, ale je to nie zdravo.“

„Po obede zajdeš k pánu rechtorovi. Za rybníkom pod veľkou lipou na lavičke budem ho čakať. Nevrav nikomu o tom. Chcem byť s ním sama!“

„Ako prikážeš, ako prikážeš! Pán rechtor je veru múdry pán, zná zeliny; má v skleničkách malé pilulky, ktorými už mnohých vyliečil. Brožikova Zuza mala záškrt, len-len umreť! Pán rechtor dal jej piluliek, a za tri dni vyzdravela! A teba čo bolí, anjel môj? V boku ťa pichá?“

„Nevrav toľko, Katuša, hlava ma pobolieva. Vyplň moju prosbu a neklebeť.“

„Mlčať chcem, ako hrob! Kdeže bych ja klebetila? Ja som sprostá stará žena.“

„Chcem byť sama, Kata,“ riekla konečne Herma a pokryla tvár rukami. Starenka vyšla, za dverami pokrútila povážne starou hlavou. Potom položila ucho k dverám.

V izbe bolo ticho. Starena, úprimne oddaná svojej veliteľke, rozsmútila sa nad jej neobyčajným stavom. Ešte ju nikdy nevidela takú rozčulenú. V kuchyni počala variť svoje zelinky, pravda tajne. Keď bol liek hotový, urobila nad hrnčekom znamenie kríža a pomodlila sa Otčenáš.