ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Starý Bohunka podobal sa v mnohom ohľade onomu francúzskemu gardistovi, ktorý po vybavenej službe kamenie rozbíjal na ceste. Napoleon ho zazrel, spýtal sa na jeho minulosť a chcel mu udeliť nejakú milosť. „Ja som svoju povinnosť čestne odbavil,“ riekol veterán, „prosím, veličenstvo, nemýliť ma v práci.“

Ján Orechovanský, u ktorého slúžil Bohunka, napadnutý bol na Bielej hore troma dolnozemskými guerillami v širokých gätiach. Verný sluha zaťal zuby, vytiahol lušnu z voza a začal mlátiť po hlavách zbojníkov. Dvom preboril drahocenné lebky, tretí zutekal. Pán jeho chcel ho odmeniť… Adam sa zaškaredil… a prosil o prepustenie zo služby. Akási túžba po svobode ovládala jeho dobrým srdcom. Neskôr privolil, že prijímal časom peňažné podpory od svojho bývalého pána… nie pre seba, ale pre svoju sirotu dcéru, ktorej matka umrela po pôrode.

Neočakávané šťastie dcéry skoro pomiatlo starnúci mozog kostolníka. Bôľ vtiahol mu do srdca… Zdalo sa mu, že do domu prišlo nie šťastie, ale že zavítala pohroma.

Jeho dcéra mala prejsť pod opateru Orechovanských, mala prispôsobiť sa k svojmu veľkému majetku. Otec zavolal Marku, vysvetlil jej nové pomery a pýtal sa jej, či chce vstúpiť do nového sväzku. Marka nevedela, čo má urobiť. Dobré, láskavé reči Hermine veľmi silno účinkovaly na ňu. Herma líčila jej pekný život, bezstarostný, hojný na nepoznané pôžitky. Nie div, že hlávka devy blčala a myšlienky vrely. Starý Bohunka bol chvíľu sám v rozpakoch. Konečne riešil, že všetko ponechá na vôľu dcére.

„Nuž?“ pýtal sa jej a pozrel na ňu ostrým, prenikavým pohľadom. Rumenná tvár jej bola mu dôkazom, že v nej už uspely zkrsnúť túžby po nepoznaných slastiach.

„Však ty budeš so mnou, apuško! Ako ty chceš!“

„Teda choď v mene Božom,“ riekol starec, a tieň sadol na jeho tvár. Bozkal ju na čelo, vzdychol. Orechovanský bol sám prišiel pre svoju chovanicu. Zakúsol do kyslého jablka a podriadil sa ustanoveniam záveti… konečne manipulovanie a užívanie takého majetku nedá sa tiež len tak opustiť. V prsiach urputného Adama zúril tajný bôľ. On lúčil sa s dcérou svojou, ako by na smrteľnej posteli. Nedal znať city svoje, ale hlboko bol ubolený nad tým, že Marka nebránila sa, keď ju presádzali do druhého domu.

Marku priviedli, ako mladú divú srnku, do panského domu. Triasla sa, keď pani Orechovanská tiskla na jej čelo materinsý bozk! I laskať ju musela po slovensky… po slo-ven-sky. Každé slovo tislo sa jej tažko hrdlom. Sama Marka cítila sa zle, veľmi zle. Plakala, keď ju nadievali do moderných šiat. A naozaj, ztratila v nich celý svoj pôvab. Predtým jemná, hladká a zručná, ako veverička, teraz razom neohrabaná lže-kišasoňka. Bystrý krok premenil sa na ťažký v tesných botinkách, voľné vrkoče, vtesnané do frizúry, sedely na jej hlave, ako by boly falošné.

Avšak ženská príroda je veľmi mäkká a spôsobná k metamorfóze. Neminul mesiac a Marka navykla sa na nový kroj. Všetci jej lichotili, Herma z úprimného sesterského srdca, jej matka z navyknutosti a s utajeným hnevom, Lydia preto, že nemala svojej vôle. Herma bola neunavná učiteľka Marky. Pod jej rukou počala sa vyvíňať, brať na seba iné pohyby a zvyky, pravda že nemaly pôvodného rázu. Karol Orechovanský staral sa prilepiť na ňu kus maďarčiny.

Matej Mráz zotavil sa zo svojej choroby, začal vychádzať za zelinkami a brúkmi. Avšak nie tak, ako predtým, príkry vrch ho odstrašil, na jarý skok čez bystrinu neodvážil sa. Po vychádzke cítil unavenie a mdlobu.

Marka prelomila aristokratickú výlučnosť u Orechovanských, pán rechtor bol tam častejšie pri obede. „Keď máme v dome kravskú dievku,“ hovorila zlostne pani, „čo by sme nemohli mať i kantora.“ Herma chovala sa k nemu menej dôverne, zato však s nekonečným uvážením. Ozlobený Klenner zanechal ich dom a klebetil po okolí, ako vedel. Sipel pomstou na rodinu, v ktorej si utŕžil odmrštenie.

Marka sedela vo filagorii a trápila sa vyšívaním. Aurel pozeral na jej červenkasté, niečo hrubé prsty. Tvár devy zbledla trochu, ale neztratila pôvodnú sviežu živosť. Veľké vrkoče bujno vinuly sa jej okolo hlávky.

„Aká si zručná, Marka,“ riekol mladý pán, a sadol k deve, hľadiac na jej prácu, „pekne vyšívaš. Kde si sa to naučila?“

„Hermuška mi to ukázali. Ah, horkýže pekne. Viac páram, ako šijem.“

„A slovká už vieš, čo som ti napísal?“

„Ešte nie všetky. Ablak oblok, széna seno, pince pivnica, to sú ľahké.“

„Aké máš pekné vlásky,“ riekol Aurel, a pohladil rukou silný jej vrkoč. Ona neodporovala. Ruka Aurelova klesla na devino plece. Ona ďalej vyšívala.

„No, nechajže prácu, Mariška, poshovárajme sa radšej. Ja rád počúvam, keď hovoríš.“

„Áno, a potom sa mi smejete, ako pani veľkomožná alebo pán Klenner.“

„Nie, nie, Marka! Mama sa nesmeje, a Klenner už sotva k nám príde. Ja sa už dokonca nesmejem. Tvoje oči sú také jasné, príjemné, tvoja pera taká svieža! Čo tu do smiechu? Tys’ bohatá, ľahko dohoníš, čos’ zameškala. Tu niet ničoho smiešneho!“

„Naozaj?“ spýtala sa Marka so živou radosťou a pozrela na Aurela dôverne.

„Naozaj, naozaj! Aby som ti dokázal, že mi je nie do smiechu, dovoľ, abych bozkal tvoje milé líce.“ Aurel sklonil sa k nej a bozkal ju. Marka sa začervenela a prešla rukou to miesto, na ktoré ju bozkal. Bola v nedorozumení. Tak mnoho chýb narobila v tomto dome a v pomeroch nezvyklých, že bála sa protestovať proti Aurelovej dotieravosti, aby azda zas neurobila nejaký priestupok. „Čo na to povie Herma?“ podumalo dievča.

„Vidíš, že si ťa vážim a ctím, Marka. Tys’ nie viac sedliacka dievka, si kišasoň, si naša.“ Aurel prisadol bližšie, Marka sa málo ďalej pomkla.

„Vari sa ma bojíš? Čo som ti kedy urobil zlého? Ja ti chcem dobre, len dobre. Tys’ nezkúsená, prostá; som hotový dávať ti rady, ba ochrániť ťa, keby ťa napádali, alebo sa nad tebou smiali. Dôveruj mi.“ Marka sa úprimne zaradovala nad slovami Aurela a pozrela naňho s výrazom vďaky na tvári.

Aurel chytil ju za hlávku a poceloval ju na ústa.

„To sa nesvedčí,“ rieklo úbohé dievča, slabo brániac sa jeho laskaniam. Krv udrela jej do tvári a srdce počalo biť mocne. „Mladý pán, mladý pán,“ preriekla trasúcim sa hlasom. „Čo povie Herma, keď jej zradím, že ma bozkali; a ich apuško?“

„Blázonko, či všetko musí vedieť Herma a apuško?“

Až teraz svitlo Marke, že vec nenie taká prostá a nevinná, keď sa mladý pán ostýcha, aby to zvedela sestra. Slabé podozrenie zkrslo v nej.

Aurel azda pobadal vznikajúce podozrenie a ohraničil sa iba na slová. Mnoho lichotivých, dojemných slov pohovoril. Ona ho počúvala nemo a uspokojila sa.

Večer neraz mala vyznanie na jazyku… Herma znala všetky jej myšlienky a city, prečo by teda mala tajiť pred ňou i scénu vo filagorii. Avšak iná úzkosť zavrela jej ústa. Pri večeri nemohla zniesť Aurelove oči, ktoré sa častejšie na ňu uprely. Hriech ležal jej na duši.

Úzkosť nevzdialila sa od nej ani ráno. Na poludnie zašla do parku, sadla v húštine na trávnik a zamyslela sa. Húština zašumela a pred ňou stál Janko Olša.

„Dobrý deň, urodzená kišasoňka, dobrý deň,“ počal šuhaj horkým tónom. „Vari ma už neráča poznať? Nie div, veď sú už skoro dva mesiace veľkomožnou!“

„Janíčko!“ zavolala Marka srdečným, radostným hlasom a skočila s trávnika.

„Preč! Nie som tvojím Janíčkom viac! Moje háby nesvedčia tvojim strakatým handričkám, ani moje tvrdé ruky k tvojim hodvábnym! Ja som hlúpy sedliacky paholok, ty si urodzená kišasoňka! Ach, aká si pekná! Aká si pekná! Ako ľahko si zabudla na hlupáka, ktorý bol dobrým kostolníkovej dcére! Teraz je to niečo inšieho! Piješ kávu, chodíš v panskom obleku!“

V Marke zatriaslo sa srdce tuhým bôľom. Zaplakala hlasno.

„Čo ja môžem zato, veď som ťa nezabudla; bude nám dobre, mám už i ja peniaze!“

„Had, had, ako sipí! Nuž maj si, maj svojich panských frčkárov, teš sa zo svojho nalepeného panstva!“

Marka chcela ho oblapiť. On ju hrubo odsotil, že mala padnúť. Rameno jeho zdvihlo sa k úderu.

„Bi, Janko, bi, jestli som sa previnila,“ prosila deva celá v slzách.

„Nie, nie si hodna mojej bitky! Ako pes obchádzal som panský dom, azda sa reku ukáže milostivá pani! Ani stopy! Nuž dobre; konečne som ťa dolapil; vedz, že dnes alebo zajtra, alebo neskôr červený kohút zakikiríka na streche tvojho nového otca! Ja to budem, ten zlodej, ja, Marka, či vieš?! Potom ma chytia, dajú do želiez, budú biť palicami; potom ma dajú do väzenia, zahrabú za živa. Pre teba, falošnica, pre teba! Aby si ma mohla vyzradiť, ešte raz ti hovorím: ja to budem, čo zapáli vaše prekliate hniezdo! Čo zalamuješ rukami?“

Marka sa ešte raz vrhla k Jankovi.

„Ach, aké utešené panské šaty!“ a s tým chytil jej šaty u hrdla a oddrapil. Hrdlo devy blyslo sa v poludňom slnku, ktorého sporé blesky predieraly sa čez listie agátov.

„Toto si vezmem na pamiatku,“ riekol, máchajúc kusom šiat, „žes’ bola mojou milou, keď si ešte oplecko nosila a bosá hrabala so mnou seno! Nuž adié, bohatá, fajná frajla!“

„Pre Kristovo umučenie, Janíčko, odpusť mi, odpusť mi!“ zvolala Marka v úzkosti a žiali, padnúc na kolená. Jej strojná hlávka klesla do trávy. Hlasitý plač ozýval sa húštinou.

„Áno, len krič, len krič, aby prišli tí panáci a psami vyhnali ma zo záhrady, ako niekdy teba, áno, teba! Tys’ im to všetko odpustila, ale prisahám ti, že im ja neodpustím! Pozri ten nôž!“ a vytiahol z kapsy veľký nôž, „nech len prídu tí tvoji noví priatelia!“

Marka zatíchla, len bolestné tlumené vzdychanie ozývalo sa z jej pŕs. Ona bola svojím novým postavením ohlušená, celkom vybitá z koľají svojho života. Čo zažila v posledné časy, bolo jej všetko také nové, neslýchané a nevídané, že nie div, keď, tak rieknuc, pozabudla na Olšu, ačpráve sa denne tešievala, že už teraz nebude môcť jeho matka nadávať jej do žobráčok a pobehajok zkade ruka, zkade noha. Ináč sa vec mala s Olšom, ktorý len to cítil a vedel, že jeho Marka stala sa paňou a je preňho ztratená. Azda práve neobyčajný osud devy rozplamenil jeho náchylnosť v náruživú lásku. S odporom a ťažkosťami často mení sa príchylnosť v opravdový plameň náruživosti.

Oči Jankove svietily divokým hnevom, ľútosť a cit hlbokého obrazenia premenily dobrého šuhaja na zúrivca.

Marka oblapila ramenami jeho nohy. On ju surovo odsotil a zmiznul v húštine.

Sama zostala biedna Marka. „Bože môj, Bože môj!“ lkala v zúfalstve. Ako hnusily sa jej panské šaty, celý život panský! I Herma predstavila sa jej ako stelesnená zlosť. Nevdojak pomyslela na scénu vo filagorii a razom cítila sa byť hriešnicou, nehodnicou. Prišla jej na um Olšova hrozba! Mráz prebehol jej kosťami! Čo tu robiť? Mlčať, až vzbĺkne Orechovanských dom a Janka lapia ako paliča?

V úzkosti sobrala sa so zeme a bežala do domu otca svojho. Starec sedel za stolom a písal. Bol totiž dedinským kronikárom. Každú udalosť, počet narodených, zomrelých, chod povetrnosti a úkazy nebeské — všetko stálo dôkladne naznačené v zaviazanej knihe. Písmeny, ktorými písal, rovnaly sa tlačenému starému švabachu.

Dvere jeho chyže sa náhlo otvorily. Adam sňal okuliare a pozrel. Jeho dcéra prišla, ale nie rozradostená a kvetúca, ako inokedy, ale zlomená, nešťastná, uplakaná.

Starec sa ani nehnul s miesta a chcel ďalej písať. Marka ho objala. Usedavý plač, ba viacej výkriky rozliehaly sa po izbe. Adam ľahko odtisol dcéru.

„Čože ťa sem priviedlo, k biednemu starcovi, Marka?“ Hlas jeho bol mäkký, avšak čez podivnú mäkkosť prerážal bôľny cit.

V rýchlych, potrhaných slovách opísala Marka scénu v parku. „Pomáhajte, tatuško, pomáhajte! On podpáli dom Orechovanských, on ich nožom pokole! Jeho zabijú, ó, ja prenešťastná stvora!“

Starec nemo načúval žaloby a úzkostlivé náreky svojej dcéry.

„Nuž či si o tom hovorila s pánom veľkomožným?“

Na zápornú odpoveď Markinu zamlčal sa Bohunka. Zavrel knihu, vzdychol a riekol:

„Môj rozum nesiaha čez plot panského parku! Ty si zanechala obydlie otca svojho! V ňom by ťa on bol obránil pred každým napádateľom! Prečo ťa neobránil Orechovanský?! Prečo neutiekaš sa k jeho mocným rukám?“

„Otče, pomáhajte, nik mňa viac nevylúdi z domu tohoto!“

Adam Bohunka poslal pre pána rechtora. Mráz prišiel a zľaknul sa, keď pozrel na Marku. Jeho umnému pozoru odhalil sa celý stav jeho žiačky. Nevdojak robil parallelu medzi svojím a Markiným osudom. Bolo v oboch mnoho spoločného, hoci sa i v mnohom líšily. Rozdiel bol v tom, že jeho duša bola už prepálená v ohni náruživosti, azda už zhasínajúcej.

Marka išla do komôrky. Dlho radili sa mužovia, čo vlastne počať. Pán učiteľ nebral hrozby Olšove za vážne. „Čas ukáže, ako sa boriť treba s vlnami života.“ Ach, a jemu ani čas neukázal.

Marka vyšla z komôrky… opravdová Marka! Panské šaty zmizly, zas belelo sa oplecko na jej ramenách. Tvár jej sa vyjasnila, postava vzpriamila.

Učiteľ vnútorne tešil sa zdravému smyslu devy. On ničoho dobrého netušil z náhlej premeny stavu.

„A ja nebudem kišasoňou,“ riekla Marka a objala otca, „a čo by mi tri dediny niekto podaroval! Ja budem vašou Markou!“ V slovách devy znela rozhodnosť vôle.

Starý Bohunka pokýval hlavou, akýsi dobrý úsmev zasvitol mu na ústach.

Dvere sa pádne roztvorily. Vstúpil Janko Olša. Zadivený zostal stáť vo verejach. Mrak s jeho tvári zmizol: zostal tam len výraz radostného udivenia.

„Marka!“ zavolal a sadol na lavicu, okolo pece postavenú.

Marka pribehla k nemu a vzala ho za ruku.

„Nie tak, nie tak,“ zamiešal sa Bohunka; „k nám nechodieva sa oblokom, ale dvermi.“

„Tento výbuch búrky prechádza šťastne,“ pomyslel si Mráz, vidiac, ako sa narušená harmonia napráva v rodine starého kostolníka.