Zlatý fond > Diela > Búrka v zátiší


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Búrka v zátiší

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Zuzana Rybárová, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Eva Kovárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 3 čitateľov

V. Sklamanie

Matej Mráz nevedel, čo sa okolo neho robí, akýsi hmlistý chaos povstal zôkol-vôkol. Vietor podul, listie lipy zašumelo — čez šum lipy počul jasný smiech. Či jesto smiech, ktorý umŕtvuje?

Prešlo osem dní. U Orechovanských očakávali domového pána. Pani Orechovanská vyhľadala podobizeň nebohého švagra, ovinula ju nezábudkami a zavesila na stolík svojho manžela. Tetka Lydia sadla na talianskeho pegaza a spustila sonett na smrť „muža zaznaného svetom“. Sonett hemžil sa zásluhami, o ktorých sa nebohému ani nesnívalo. Ernest robil časté návštevy po okolí, predčitoval Herme hlúpy nemecký román, plný lunného svitu, lásky medzi chudobným šuhajom a bohatou dedičkou a podobných trivialít. Herma počúvala trpelive, pri čítaní tak voľne mohla oddať sa svojim dumám. Jej bolo celkom ľahostajné, či sa chudákovi dostane bohatá dedička a či tak alebo onak svietila luna.

Školské stavanie spustlo. Ostatní žiaci rozbehli sa… veď bolo po exámene. Prišiel bol totiž dekan a odbavil ho nakrátko.

„Čože je s naším učiteľom?“ pýtal sa dekan miestneho farára na ceste z kostola. „Veď zbiednel a zostarnul povážne.“

„Melancholicus, rogo humillime pán brat,“ odpovedal starec a zašnupal zo striebornej tabaterky.

Tak premenila sa škola skoro na komoru učiteľovej gazdinej. Na laviciach stály korytá a všakové hrnce. Katedra ovešaná bola starými hábami.

Pán učiteľ ľahol hneď po zkúške do postele. Zima lomcovala celým jeho telom, hoci bola vonku neznesiteľná horúčosť. Sotva sa o tom dozvedela Marka, pribehla k svojmu „pánu rechtorovi“; so slzami v jasných očiach pýtala sa ho, čo ho bolí, čo mu je.

„Nič zvláštneho, Marka, veď to prejde,“ drkotal Matej Mráz a kryl sa po bradu pod paplon. Marka nasnášala perín, varila kozičkové thé a vôbec pomáhala hlúpej starenke, ktorá vedela ledva zdravého obslúžiť. K večeru bolo učiteľovi ešte horšie. Tvár mu plála plameňom.

„Aby ste nazaspali!“ prikazovala Marka starej Kate. „Včasne ráno prijdem.“

Starenka doniesla si kúžeľ a vreteno. Jedno rameno praslice prisadla a počala priasť.

Pred očami učiteľovými počaly sa robiť koncentrické kolá, hneď úžily sa, hneď rozťahovaly do nesmiernej velikosti. Izba kolimbala sa, jako búrou zmietaná loď. Už-už sa prevracala.

Mráz sa chytil peľasti a sadol. Kol neho šero. Mesiac zaoblačený vrhal slabé svetlo oblokom. Tichý chrapot stareny ozýval sa z kúta.

„Sám, sám,“ podumal Mráz, a srdce mu malo puknúť žiaľom. Ešte nikdy nepocítil celej, horkej ťažoby opustenosti. Uzavrel, že ráno pošle po Kalinovú, svoju sestru.

Hlava sa mu stala svobodnejšou, fantazmy zmizly, ale zato cítil v duši hlboký bôľ. Nežná, potlačená vo vývine duša rozvila sa razom, rozšírila, vylietla z nízkosti… a v tom ohlušená, zadlávená klesla v hrobový smútok. Príroda jeho, prístupná silným citným potraseniam, vkolísaná bola okolnosťami v mier a unylosť… ona, tak rieknuc, nevykvasila sa náležite. Hovoria, že v rozvalinách Herkulanuma našli mladé víno, hermeticky zatvorené. Ostalo muštom až do odkrytia; až na boží deň vynesené počalo sa kvasiť. Dušu učiteľovu vyniesly na boží deň krásne oči devy, jej plné jahodové pery; jej jasný smiech sotil ju do večnej noci.

*

Brička zastala pred bránou panského domu. Starý a mladý Orechovanský sostúpili s nej.

Celá família vyronila sa na preddomie.

Karol hodil rukou, keď ho chcela žena objať.

Otec a syn vošli mlčky do izby. Na ich tvárach sedela mrzutosť.

„Nuž rozprávajte! Čo sa stalo?“ pýtala sa neposedná tetka.

Karol zazrel podobizeň bratovu nad stolíkom.

„Ale nás obúšil!“ riekol. „Dajte ho do zlatého rámu!“

„Mon dieu, mon dieu,“ zalkala v zlej predtuche pani Orechovanská.

„Viete, maman, kto je dedičom strýca?“

„Nuž?“ zavolali jedným hlasom Orechovanská, Lydia a Ernest.

„Marka Bohunková,“ riekol Karol a zasmial sa nechutným, nervóznym smiechom.

„Úžitok majetku má apuška,“ potešil zostrašenú spoločnosť Aurel.

„Do jej vydaja, a to pod podmienkou, že ju prijmeme do rodiny, vychováme, uvedieme do sveta, ináč všetko pripadne špitálu.“

„Sedliacku dievku!“ zakričala Lujza. „Nikdy, nikdy!“

„Jedným slovom, hru sme prehrali!“ tichým hlasom riekol Karol.

„Nešľachetník, odštiepenec! Corpo di Bacco Maledetto!“ hnevne zasipela Talianka.

„Veď som vždy hovorila, že je švagor pobehaj, ničomník,“ doložila pani Orechovanská.

„Veď taký testament nemôže byť platný! Tu sme my, jeho rodina, tu si ty, jeho vlastný brat!“

„Hm,“ pokrčil ramenami Aurel, „strýc darúva svoj nadobudnutý majetok. Kto mu môže zakázať?“

Ján Orechovanský odôvodnil svoju poslednú vôľu tým, že je Adamovi Bohunkovi zaviazaný večnou vďačnosťou. On ho zachránil pred smrťou, a slúžil mu verne. Adam neprijal za života odmeny, aspoň po smrti chce teda Ján Orechovanský zaplatiť svoj dlh… Pekné legáty rodine venované maly ju pomeriť s osudom. Ani na tetku nezabudol.

Bol to búrlivý deň pre rodinu Orechovanských! Lujza padala z mdloby do mdloby, starý hrešil, tetka fňukala.

Herma zaplakala radosťou. Hádka jej života, ktorá tak tiesnila jej mladú dušu, rozuzlila sa razom. Klenner sprotivil sa jej v hlbine duše. On to bol, čo na Marku nahuckal psa! Na Marku, ktorá razom stať sa mala údom ich rodiny. Akási poetická nálada oviala excentrickú devu. Unikla zo spoločnosti a rovno bežala do Bohunkov. Našla dvere zatvorené.

„Kde je Marka ?“ pýtala sa ženy, ktorá neďaleko šaty prala.

„U pána rechtora,“ riekla ženička a trepla piestom o prádlo, až tak fŕkaly kvapky. Herma bežala prosto do školy. Matej Mráz bledý, utrápený sedel v koženom kresleHerma zľakla sa jeho vychudlej, bledej tvári. Zastala v dverách. Razom vyletelo jej posolstvo z pamäti.

„Čo vám je, pane Mráz?“ zavolala súcitným hlasom a priblížila sa k nemu. Zase pootvorily sa jej pery, oči plály zvedavosťou. „Vy ste nezdraví, veľmi nezdraví!“

V učiteľovi zamrelo srdce.

„Aké to šťastie, slečna, že vás ešte raz vidím! Už som nemyslel, že sa to stane. Vy ste taká krásna, taká dobrá!“ V jednotlivých slovách chorého idealistu ozývala sa plnosť lásky, horúcej, nekonečnej lásky.

Ako blesk preletela hlávkou dievčaťa jakási divná myšlienka. Odstúpila nazad a pozrela učiteľovi do tvári. Aký tichý, sviatočný mier vial z nej! Či to predzvesť toho večného mieru? Živo rozpamätala sa na všetky výstupy; ona počala chápať, vždy jasnejšie, vypuklejšie, pravdivejšie maľovala sa jej dojemná postava skromného muža — počala hádať jeho stav, jeho chorobu…

„Aké bohaté máte srdce, priateľ môj,“ riekla konečne a sklonila hlávku…

Vošla Marka. Herma trasúcim sa hlasom riekla dievčaťu radostnú novinu a tisla ju na srdce. Marka nerozumela Herme, bozky slečnine pálily ju na tvári. Učiteľ znal niekdajší pomer Jána Orechovanského a Adama Bohunku, a hoci ho zvesť prekvapila, uveril, že je pravdivá. Krásna duša Hermy zablýskala sa pred jeho očima v celej svojej nádhere. Herma prichodila mu ako hviezda, ktorá zdá sa k nám blížiť… pravda, často zmizne v temnistom azúre neba. Hlava učiteľova klesla na operadlo kresla, oči sa zavrely. Mrtvý muž, a srdce ešte bije, cíti a bolestí!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.