Zlatý fond > Diela > Búrka v zátiší


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Búrka v zátiší

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Zuzana Rybárová, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Eva Kovárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 3 čitateľov

II. Ženích z mesta

Dom Orechovanského stál za dedinou, bližšie k horám, ktoré bránily Orechovany a celý kút pred severným vetrom. Zprava tiahlo sa nižšie pohorie, zľava holé kopce. Iba od juhu bol výhľad otvorenejší: tam nachádzaly sa role a pašienky orechovianske. K hradskej mali Orechovanci pol druhej hodiny. Viedla k nej poľná cesta, letom prašnatá do zadusenia, jaseňou a jarom blatnatá, že sa kolesá po osi zarývaly. Dedina mohla sa právom pomenovať zátiším. Sami dedinčania boli omnoho zachovalejší, ako ich súsedia, možno i zatvrdilejší v predsudkoch. Celý ich styk so svetom pozostával v návšteve trhov mestečka, asi tri hodiny vzdialeného. I kroj ženských zachoval sa v prastarej svojej pôvodnosti. Po okolných, viac svetských dedinách silno rozprestranily sa mašinové čipky na ženských čepcoch, živôtky vyšívaly hodvábom, ba počaly nosiť „vlniaky“ na hlavách. V Orechovanoch nosily ženy na čepcoch doma zhotovené klepané okrasy, dievčence chodily s voľnými vlasmi a nadol spustenými vrkočmi; žlté plachtičky ešte neboly vysúdené farbistým, vlneným ručníkom. Medzitým, čo u okolitých sedliaček pás vystupoval vždy vyššie a vyššie k hrudi, v stiahnutom krátučkom živôtku, prirodzené formy tela hyzdiacom, hľadala sa prednosť a krása, orechovianske dievčiny a ženy nosily prirodzene dlhý živôtok, nehatiaci rozvoj hrudi. Podobné, veľmi podstatné rozdiely nosiva často súsedia u nás bezprostredne, práve tak, ako dialektické odchýlky.

V dedine panoval starý zvyk, v panskom dome žilo sa dľa možnosti novosvetsky. Tetka Lydia rojčila o Itálii, Milane, novosvetský pán Orechovanský o maďarčine, jeho žena o zemianskych prednostiach, dvaja jej synovia, jestli prišli na pár týždňov navštíviť rodičov, nudili sa najmodernejšou nudou, pozdravovali sa vzájomne s „čau“. Starší, Ernest, bol malý úradník pri ministerstve, mladší, Pišta, študoval práva, oba však zdedili po matke pevné presvedčenie, že sú už od národa niečo lepšieho, ako iní ľudia. Ich otec bol síce fanatik, avšak predsa väzelo v ňom kus staro-uhorskej zemianskej bonhomie, táblabirovskej originality. Synovia zato zostali následkom výchovy chladnými zúrivcami; posledné pásmo, ktoré viazalo otca k otcovskej pôde, prervané bolo u synov haraburdáctvom nových škôl, vo vede plytkých, na cit málo alebo nič neúčinkujúcich. Už ako malí chlapci zanechali dom a kraj, a tak lepšie dojmy nemohly sa vkoreniť do ich sŕdc. Zato ich sestra viacej nassala zo sviežej prírody a pôvodnosti kraja a ľudu. Už ako dievča priľnula k svojej dojke a potom varovkyni s takou láskou, že starý Orechovanský, „purifikujúc“ svoj dom od „buta“ slovenčiny, neodhodlal sa bodrú Katarínu odohnať. Pomohol si fikciou, hovoriac, že Katarína pochádza vlastne zo Segedína… na čo i jej maďarské priemeno Kováč ukazuje! Okrem toho potešil sa tým, že prizval k dcérke Maďarča, nechutné, vzdorovité dievčisko s bezodným žalúdkom, mlsné, lživé a nečisté. Avšak umné slová Katky vnikaly do duše panského decka hlbšie, ako žvachot cudzinčaťa.

Front domu Orechovanského, obrátený k dedine, spočíval na štyroch bielych stĺpoch. Tam sa dobre sedelo večerom. Za domom bola dosť veľká záhrada s veľkým starým zapustnutým rybníkom. Vysoká trstina rástla po brehoch, v prostriedku na malom umelom ostrovku stála drevená filagoria. Čerstvý hôrsky potôčik vtekal do rybníka. Na červeno zafarbený člnok stál u brehu. Úzadie záhrady tvorily staré stromy, gaštany, lipy a agáty. Z celku i jednotlivostí bolo patrné, že si starí majetníci domu a majetku dobre vedeli a mohli nažívať. I široké izby, priestranné komory a pivnice boly toho dôkazom. Avšak časy sa menia…

Starý Orechovanský bol veľmi namrzený. Dostal od syna-úradníka list, ktorým zničené boly predbežne výhľady na postup v úrade. V postscriptume pýtal nadto okrúhlu summičku peňazí, a to obratom pošty. Panej Orechovanskej bolo oboje veľmi prirodzené a neskormútilo ju. „Náš syn nemôže predsa vyžiť s osemdesiat zlatými mesačnej gáže!“ To konečne uznal i Karol, avšak aká pomoc! Zase požička!

„Čo je viacej, keď i požička! Zabúdaš na blýskavé dedictvo, ktoré nás očakáva.“

„Zajac v húšti,“ zamrmlal Karol a ovinul sa do svojho chaláta, ako by trešťalo.

„To je iba otázka času, a veľmi krátkeho času. Brat tvoj leží už od roka, požil, požil… každému príde čas.“

„Isteže, brat môj je chorý, beznádejno chorý, avšak ešte žije! Nepekne, Lujza, čakať na smrť, neradno stavať na ňu plány. Aké mám vlastne právo očakávať niečo? Rovnako podelil nás otec… Brat šiel svetom, staval domy, bol činným, pilným gazdom. Čiastka jeho vzrástla! Ja som zostal v otcovskom… moja sa roztopila! A vieš, že nám už toľko dal, čo robila jeho dedovizeň? Áno, dal nezištne! Vrátil do týchto múrov, čo bol z nich vyňal.“

„Nuž ale veď nemá nikoho, okrem teba a tvojich detí. Aká nespravedlivosť očakávať to, čo právom pripadne deťom našim?“

Karol sa akosi rozveselil. V slovách jeho manželky nebolo naozaj ničoho neprirodzeného a skrivodlivého. Do chyže vklátila sa Lydia s otvoreným listom v ruke.

„List z Milana!“ volala už vo dverách. „Mio caro Milano!“

Tetka celá oživla. Hoci mala už skoro šesťdesiatku na shrbenom chrbte, strojila sa vkusne, zatierala šedivé vlásky a hovorievala, že človek nestarne, jestli má len srdce mladé. Vrásky na belunkej, jemnej tvári pravda inšie hovorily. Vtedy si dámy ešte nedávaly tváre massírovať.

„Aká si šumná, Lydia,“ žartoval Karol Orechovanský a sadol na nízky divánček.

„Pravda, belasá farba mi pristane?“ pýtala sa s úsmevom Lydia a sadla k nemu. „Práve mi píše Julietta, že dala už na poštu moju novú belasú robu z italského hodvábu! Aká radosť!“

Z bočnej izby ozvaly sa zvuky piana a klepanie kladivka. Matej Mráz prišiel ladiť klavír — pravda, až keď Herma trikráť poslala za ním. Na preddomí vzala ho za ruku a viedla do chyže. Bolo mu akosi ťažko okolo srdca.

Tetka Lydia strčila kudrnatú hlávku medzi dvere.

„Kto to šramotí?“ pýtala sa pani Orechovanská, melancholicky pozrúc do obloka.

„Dedinský rechtor,“ riekla Lydia, pokrčiac nosom; „Herma stojí mu za chrbtom, iste ho ona dala zavolať.“

„Zase sa jaší!“ vzdychla barónka a hodila rukou. „Herma má podivné passie! Pasáci, rechtori, staré dievky, to sú jej milí ľudia! Nedávno priviedla do salonu sedliacke dievčisko! Marka sem, Marka tam, a ukazovala jej všetky albumy a kresby. Mal bys’ jej to prísne zakázať!“ obrátila sa k svojmu manželovi s výčitkou.

„A či som nezakázal? Ale kto bráni mazlenu, keď ju chce otec pokutovať? Ty i Lydia vrháte sa mi do ramena!“

„Fi donc! rechtor!“ riekla Orechovanská a prešla si čez tvár bielym ručníčkom s vyšitými veľkými červenými sedemrožkatými korunami.

„A vždy po slovensky drkoce,“ rozohnil sa Karol; „nedávno pozvala ma ‚apenkom‘! Aký som ja ‚apenko‘?“

„Milano, mio caro Milano!“ vzdychla polohlasne Lydia.

„Macaroni, lazaroni, salamuči,“ rozsrdený doložil Karol Orechovanský; „ty tiež inšie nevieš, ako svoju polentovú Itáliu! Človek tu trčí medzi samou cudzotou! Žena po nemecky, tetka po taliansky a dcéra dokonca po slovensky otravuje vozduch a bridí starootcovský dom! Učily by ste sa po maďarsky!“

Orechovanský vyšiel, tresnúc za sebou dvermi, až sa solídne stavaný dom zatriasol. On sa skoro nikdy nenahneval, či išly veci dobre, či zle. Jediná myšlienka na slovenčinu vzbúrila v ňom žlč. Už chcel niekoľko ráz premeniť si meno na Diósfalvyho. Pohľad na začadené obrazy predkov odstrašil ho od toho kroku. Meno je meno, na ňom leží patina drievnosti. Okrem toho jeden Orechovanský vyznačil sa bol v bitke pri Moháči… Sláva historická tohoto mena sotva prešla by na Diósfalvyho. Tak z rodinných zemianskych ohľadov zostal pri starom mene, v daných príležitostiach však hovorieval, že je poľského pôvodu, hoci Orechovany neležaly v Poľskej. V zášti proti slovenčine súhlasila s ním jeho žena úplne, hoci menej z etnografických príčin, ako zo zásady nobility. K maďarčine nemala zvláštnej sympatie, no predsa lámala ju často len preto, že to kázala móda a moderní ľudia chválili.

„Vďaka vám, pane učiteľ,“ riekla Herma, keď Mráz schoval kladivko do hlbokého vačku svojho kaputa, „a teraz pôjdeme spolu na prechádzku.“

Matej Mráz bol by sa vyhovoril, ale nemčina, v ktorej boly slová tieto povedané, hatila ho, tak že vôbec málo hovoril. Herma prijala jeho mlčanlivosť za svolenie, a čo chvíľa stála pred ním oblečená, hotová na prechádzku.

„Už dávno chcela som sa vás opýtať po názvoch kvetov, ktoré rastú u nás. Vy vraj poznáte všetky korienky a bylinky, hovorila mi Marka Bohunková. Aké je to milé dievčatko! Keby mi nebránili, nesmela by ani z nášho domu.“

Pán učiteľ šiel mechanicky pri boku dievčaťa. Ani sám nezbadal, keď opustili dedinu smerom k pohoriu. Júnový deň skvel sa v plnej svojej kráse a farebnosti. Slnko bolo ešte vysoko, keď prišli k hore. Úzkym závozom kráčali strmo dohora. Dych mladej dievčiny zosilnel, čezeň bolo možno počuť tlkot srdca. Matej počul oboje. Na jeho tvár sadla červenosť mladosti; akýsi svobodný pocit ovládal starnúcim mužom.

„Aký to bol kus, čo ste hrali nedávno večerom? Mňa okúzlil! Akási slávnostná, hymnická svätosť dýchala z neho. I tatuškovi sa páčil,“ preriekla deva, keď vyšli na krížne cesty.

„Jestli sa nemýlim, hral som ,Kto za pravdu horí‘… je to stará slovenská pieseň.“

„Slovenská?“ zadivila sa Herma a jej oči sa zväčšily. „A Marka mi ju ani raz nespievala!“

„Marka jej nezná.“

Herme nijako nešlo do hlavy, ako by ju nemala Marka znať, keď je „slovenská“. I jej bol pochop „slovenský“ totožný so „sedliackym“. I podumala sama v sebe: „Predsa má pravdu moja mať, že sú rechtori iba do kaputov navlečení sedliaci.“

Herma odbehla, a za chvíľu priniesla hrsť kvetov a tráv. I počala sa botanická zkúška. Mráz ochotne vysvetľoval, prišiel takmer do ohňa. Prešli do slovenčiny, ani sami nevedeli ako. Z mlčanlivého učiteľa stal sa rečník. Prešiel do teorie, počal rozvinovať systémy… potom prišiel rad na prírodu vôbec. Umné poznámky devy viedly ho vždy ďalej a ďalej. Herma sadla k nemu, hľadela mu na ústa, prisvedčovala, alebo sa hádala; Matej celý omladol. Sladká vôňa viala z bytnosti mladej devy. V každom slove javil sa iskrenný, bezprostredný cit. Ona v ohni mladom položila svoju ruku na jeho plece, ako dieťa, ako opravdivé dieťa. Telom učiteľa prebehla sladká triaška. Dávno zabudnutý pocit preletel jeho dušou. Zmútil sa — zamĺkol. Pozdvihol oči — ony stretly sa s jasnými očami mladého dievčaťa. Ako milo svietily, aká hĺbka je v nich. Malinové polo-otvorené pery, koľko prelesti, koľko vnady! V črtách mladistvej tvári celá smes budúcich citov a myslí, ešte neprecítených a nepredumaných! To je ešte nepovedomá krása, pravý puk budúcej ruže! Nie… to je predsvit rodiacej sa hviezdy, vysokej, ďalekej hviezdy!

Už počalo slnko sadať za hory, keď sa na zpiatočnej ceste blížili k dedine. Marka bežala oproti nim s plačom.

„Čo ti je, Maruška?“ spýtal sa učiteľ dievčiny, ktorá nemohla prísť k slovu pre slzy.

„Bola som v panskom dvore, kišasonka mi kázali prísť, mladý pán Ernest pohuckali na mňa psa! Moja nová zásterka!“ a v tom ukázala roztrhanú zásterku.

„Azda nie naschvál?“ tešil učiteľ dievča.

„Naschvál, naschvál!“ pretrhla ho s krikom Marka. „Však sa Janko Olša zadušil, že im to odplatí! Povedia mladému pánovi, kišasonka, nech sa má na pozore pred Jankom! On zúri ako divý, vylomil veľký kôl z plota! A on je silný!“

„Ernest je divok,“ riekla Herma, obrátiac sa k učiteľovi. „Neplač, Marka, zásterku ti kúpim, a mladý pán dostane od apuška.“

„Apuško ich sa smiali, keď som volala na ratu,“ pokračovala Marka. Veľké slzy tiekly jej tvárou, hoci sa tvár devy trochu vyjasnila nad sľubom. Nová zásterka má mnoho príťažlivosti.

„Aby i na mňa nezahuckali psa — pôjdem rovno domov, slečna,“ riekol s ťažkou výslovnosťou nemčiny Mráz.

„Čo som podlžna za ladenie klavíra?“ pýtala sa deva a vyňala z vrecka malú aksamítovú tobolku. Tvár učiteľa zasmútila sa. Slová devine vrhly ho nazad z ideálnych snov do horkej skutočnosti. Strhol klobúk, chytil Marku za ruku a ubieral sa cestou k škole.

Prijdúc domov, nerozsvietil svetla, ale sadol v stemnelej už chyži do kúta na starootcovský kožený stolec. Drevené hodiny chrapľavo ťukaly na stene medzi oblokmi. Plechové kyvadlo za každým ťuknutím mihlo sa v pološere obloka. Starý kocúr priplichtil sa k svojmu pánovi, pritisol ľavý bok k jeho nohe a, vystrúc ohon dohora, vrčal prívetive. Jeho pán ho nepohladil po chrbte, ako obyčajne. Stará posluha učiteľova strčila hlavu medzi dvere a pýtala sa, čo sa bude páčiť.

„Nič, Kata!“ melancholickým hlasom odpovedal Matej Mráz. Nabil svoju trúbku, zakresal a počal púšťať veľké kotúče dymu. Dymkárom vraj nechutí potme… už či mu chutilo, či nie, on kúril tuho, až sa celá chyžka zaoblačila. Otvoreným vrchným oblokom valil sa dym do večerného vzduchu.

„Kľúč od veže!“ ozval sa sopranový hlas mendíkov v pitvore.

Učiteľ vstal a vzal s klinca veľký vežový kľúč.

„Čo tak neskoro?“ zamrmlal na chlapca, podávajúc mu kľúč. „Ešte sa pozabíjate na schodoch.“

O chvíľu ozval sa s veže hlas večerného zvona. Dumno a šumno niesol sa z neveľkých oblokov vežičky, potriasal kvetom líp. Splašené netopiere vyletovaly rojmi z veže a zo strechových oblokov kostola. Kľukatým letom krúžily ponad lipy a strechy domov. Oblôčky domkov boly temné, iba z kostolníkových sliepňala iskierka. Starý Bohunka sedel nad modlitebnou knižkou a čítal polohlasom modlitby. Na preddomí stála Marka s Jankom Olšom. Dvere nechala pootvorené, aby počula otca.

Janko jej priniesol prstenček s červeným očkom a k tomu parúťku rozmarínu. Ona ho vybozkávala v detinskej radosti, riekla, že ho rada, že zaňho pôjde, aby ju len smelo pýtal. Janko sa bál nielen mrzutého kostolníka, ale i svojich rodičov, majetných sedliakov. Oni tak ľahko nepristanú na chudobnú nevestu! Detinská Marka neuvažovala takýchto ťažkostí. Mala Janka rada od detinstva a nechápala, že by mohly povstať prekážky vydať sa za Janka.

„Ja sa zverbujem, keď ťa nedostanem, hoci ma i vyplatili,“ hovorieval Janko. No a starý Olša len nedá svojmu jedinému synovi urobiť takýto zúfalý krok! Mladé dievča nebálo sa teda budúcnosti.

„Marka, posteľ mi!“ zavolal Bohunka.

Dvere chalúpky zavržďaly a dievča vošlo do izby, žmurkajúc očami, neprivyknutými k svetlu. Ľahký krok šuhaja zašumel pod oblokmi.

„Zas tu bol mladý Olša!“ hneval sa kostolník. „A ty, zjašená deva, voždy s ním na preddomí! Hovorím ti, upusť od neho! Nebude z vás nikdy pár.“

Marka to už neraz počula, avšak dobre poznala svojho otca. On vždy dudre, ale nikdy jej nič nerobí proti vôli. I tu sa poddá. Olša je šumný šuhaj a ona ho veru rada. Všetko bude dobre.

Starý Bohunka ľahol spať a dlho vzdychal. Asi pred pätnástimi rokmi prišiel do Orechovian, boh zná zkade! Jedni hovorili, že bol dlhé roky vojakom, iní tvrdili, že slúžil u pánov, všetci však privlastňovali mu čosi tajnostného a veľkú zbehlosť vo svete. Vedel mnoho o cudzích krajoch — ba až hen za Pešťou bol. Požíval preto istú vážnosť, ktorá sa pojila s bázňou. Neisté podozrenie napomáhalo to, že starý kostolník dostával každoročne veľký list s piatimi pečaťmi, že žil dosť dobre, polo po pansky, a neposielal dcéru svoju na roboty preč z dediny. Iste, príčin dosť k pestrým klebetám. Jedine jeho príkladná nábožnosť chránila ho od podozrenia bosoráctva.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.