ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Miloslav Dežan skončil študia vo väčšom provinciálnom meste, keď mu doletel chýr o smrti otcovej. Citný, nervózny mladík skoro zúfal… Jeho otec, odchovanec najstaršej Štúrovej školy, vedel syna svojho vychovať v onom blahoslavenom duchu prešporských kruhov, rozprúdil v ňom už za chlapčenstva túžby a ideálne, skoro fantaztické pochopy o živote a tým pripútal ho k sebe dvojným sväzkom: i detinskej lásky i úcty, akú mávame k umnému, veľkému učiteľovi. Počas študií Miloslav obcoval verne s hŕstkou šuhajov rovno smýšľajúcich, neviedol však nikdy rozhodné slovo, ani nebýval volený do úradov tajného ich spolku. Predsa postrádali ho druhovia, keď neprišiel na zasadnutie krúžku. Jeho prítomnosť akosi osviežovala kruh mladých ľudí a nepovedome riadila a spravovala ho. Aspoň s istotou bolo badať, že nepokojné, destruktívne elementy, ktoré sa najdú v slovenských kruhoch, bezohľadnejšie vystupovaly, keď nebol Dežan prítomný, hoci nikdy nikoho nezahriakol. Keď údovia krúžka zasadli okolo stola, Dežan sadol do kútka na posteľ, shrbil sa a počúval nemo hádky a rokovania súdruhov. Avšak každý úd krúžka, pozdvihnúc slovo, vedel, že ho počúva Miloslav… Sú také natúry, ktoré magicky vlívajú na okružujúcich ich ľudí. Jestli prehovoril Dežan, stávalo sa to obyčajne ku koncu tuhej debatty; vtedy hovoril jasno, určite, slabým, akoby nesmelým hlasom, a vec sa rozhodla v jeho smysle. Že bol dušou krúžka, nevedel nik počas jeho pobytu v meste — až keď odišiel, ukázalo sa to: krúžok sa rozdvojil, potom roztrojil, až konečne celkom roztriasol.

Dlho moril sa Miloslav samotou — zpráva o otcovej smrti prišla po pohrabe — celé dni zamknutý v svojej chyžke. Matka volala ho domov. Neskvelé, no pre pomery naše dosť výdatné dedictvo malo sa usporiadať. Čakal naňho malomestský dom, početné vinohrady, role, lúky, piata čiastka mlyna (ako on hovorieval, každá piata lopata na kolese mlynskom) a ešte iné majetkové záležitosti, medzi ktorými ani pravoty nechybely. U nás je majetok bez pravoty bielym havranom. Všetko toto pripadlo naňho a jeho mladuškú sestru Milku, nad mieru jednoducho vychovanú dievčinu. Zdalo sa, ako by starý Dežan všetku svoju lásku a vychovavateľskú schopnosť bol vydal na syna, tak že pre dcérku máločo zostalo. Možno, že konal tak z princípu. Milka chodila vo veľmi skrovnom meštianskom rúchu, bola plachá, klonila pred cudzími hlavu, a jestli mohla, utekala preč, tak že mnohí navštevovatelia Dežanovského domu ledva pár ráz stihli videť plachú domácu dievčinu. Jej matka, osoba dobrá, no málo vzdelaná, považovala dcérino chovanie sa za prirodzené a správne. Veď ona za päť rokov po svojom vydaji onikala mužovi a nesedela nikdy za stolom, keď mali hostí. Zato bolo milo pozreť na jej kuchyňu, plnú komoru, bohatú bielizeň a čistotou skvejúci sa riad. Dom Dežanov stál jedným múrom v starom, meštianskom, úzkoprsom svete, vďaka ženinmu konzervativizmu, druhým múrom však na postati vzdelanstva, pokroku, duchovného života, vďaka jej mužovi, ktorý mal známosti, výchovu a vzdelanie, ďaleko presahujúce obyčajné medze.

Pustým zdal sa Milkovi dom, do nehož vstúpil prvý raz po smrti otcovej. Matka ho uvítala v sieni, čierno odená, a vyplakala sa, vyžalovala horko. Sestra chodila bez šumu po dome. Nebolo zbadať, kedy vyšla a kedy prišla do chyže. Ani na brata nepozrela otvorene, i pred ním klonila hlavu. Miloslav málo zapodieval sa so sestrou… čez krátke prázdniny bolo málo času a v dobu prvého jeho detinstva bola ešte len hruďným deckom.

Sám podivil sa, keď videl pred sebou vyvinutú pannu, avšak, Bože môj, ako divno vyvinutú! Jej postava, plná hruď, dlhé vlasy, jasné modré oči prezradzovaly, že stojí pred ním šestnásťročná deva, no jej pohyby, jej chovanie sa bolo také detinské, plaché, nepochopiteľné, že ho srdce zabolelo. „Veď ja mám sestru,“ zajasalo nepoznanou radosťou srdce mladého muža. „Prečo mi to neprišlo na um v hrozných hodinách prvého bôľa za otcom? Bola by ma spomienka na sestru posilnila.“

„Poď, Milka, ukážeš mi otcov hrob,“ riekol Miloslav sestre po smutnom, tichom obede.

Milka zahalila hlávku do čierneho ručníka. Milo svietilo jej zdravé líčko z čierneho rámca. Miloslav užasnul. „Veď je krásna, neobyčajne krásna… a keby sa ešte nehrbila… keby chodila voľno, nenútene, keby sa šatila vkusne!“ Srdce jeho pocítilo sladkosť bratskej lásky, prvý raz pocítil silno oblažujúci cit brata. Stál pred polo-neznámou. Naše študentské tuláctvo odcudzuje nás od rodiny.

Kráčali zle dláždenými ulicami mesta. Miloslav stretal sa so známymi, ktorí ho ticho vítali. Stretol i takých, ktorí ledva zaďakovali, keď ich pozdravil. Nuž veď bol Dežanov syn, mestského úradníka, prísneho, bezúhonného, ktorý bol kameňom urážky pre hladných; mesto bolo totiž bohaté a mešťania chudobní. V takých mestách sa veľmi dobre kradne, čomu nechcel nijako porozumeť starý Dežan. Na jeho smrť čakali, ako na čarodejné slovo, ktorým uvoľňujú sa od kliatby zahrabané poklady.

Mladí ľudia stúpali hore vŕškom k cintorínu. Deň jasal sa v mladom lete. Sýta zeleň pokrývala nestrmé kopce, zeleň viniča, jasná, veselá zeleň, hra rozličných farbových nuancí. Nakopené skáľa belelo sa medzi vínohradmi, tu i tu vidno bolo začernelý, machom obrastlý múrik, chrániaci prsť pred dažďovou riavou. V doline kolísala sa vetrom zelenkavo-šedá raž, jej vlny bežaly rýchlym behom jedna za druhou. Veselý bujný potok obmýval lúky. Zeleň lúk bola tuhšia, než zeleň viniča, miestami pretrhnutá belasým a bielym kvietim a červenkastou ďatelinou. Škovránky trepotaly krýdlami vo vozduchu: koľko života, koľko radosti v ich pestrom, nemelodióznom speve. Sypú s azurovej výše svoje jasné, čisté hlasy, ako by perly sypal na vyleštený tvrdý mramor, každá perla vydá iný ceng, a predsa súrodný, podobný… Na živom plote cintorína usadila sa celá republika plebejských vrabcov a robila opravdu parlamentárny vresk — málo rozumu, málo nót a všetky nepekné. Nuž ale život, život je to predsa i v živom plote, ale v jeho ohrade… pole mrtvých!

U hrobu Dežanovho zastala Milka a odvrátila sa. Miloslav stál nad ním ticho, složil klobúk a hľadel na svieži kopeň. Ťažko mu bolo okolo srdca. Po ceste, okolo cintorína vedúcej, tiahol voz, jeho gazda hrešil surove a šľahal kone zúrive; najprv bolo počuť hvizd biča, potom údery remenáka na chrbát koní. Oko mladého muža padlo na vysokú postavu sestrinu. Ako sa zmenila tu v samote! Stála voľne, nenútene. Jej hlávka bola zodvihnutá; škoda, že stála k nemu chrbtom. Čím viac padala na dušu mládenca ťažoba nezvyklej siroby, tým bližším cítil sa byť sestre. Jej bezpomocné, utiahnuté, utlačené postavenie zväčšilo bratskú lásku k devuške. Vzal sestru za ruku.

„Miluška, otec nás opustil,“ riekol, „my sa neopustíme!“ Sestra pozrela naňho udivene. Veľká slza perlila sa v jej významnom, veľkom oku. Bojazlivý bol výraz jej tvári. Brat ju privinul k sebe. Ona nevdojak kľakla u hrobu. Stál nad ňou nepohnute. „Modlí sa,“ zašeptal Miloslav sám sebe; „prečo sa nemôžem i ja pomodliť?“ I hľadal slová modlitby, na ktorú dávno myslel… ony zunely mu akosi mŕtvo dušou… ako by nerozumel slovám, uviazlym mu v pamäti od detských dôb. Složené ruky roztrhol a prešiel dlaňou čelom. Zdalo sa mu, že čuje nad hlavou šum vtáka, veľkého, čierneho vtáka — veď začernelo sa mu niečo nad hlavou! Nie, nad ním pnie sa čisté, nedosiahle nebo — ba nič — púhy vozduch, prázdny, bezobsažný, voľný, široký, ako skepsis v duši ľudskej. A kol do kola život, jasot, smes hlasov a farieb, skutočná, živá materia, hynúca a v hynutí sa rodiaca, vo večnom obnovovaní, vo večnom prúdení sa, ako myšlienky v ľudskej hlave. A pod zemou hnijúce, smutné pozostatky roditeľa a učiteľa, otca i dobrodincu. Pod hlavou má stružliny, jasné niekdy oči jeho sú teraz pašou červom… Bezdno, hrôza, hynutie bez obnovenia. A kde večnosť — kde summa citu a žitia? V sestrinej modlitbe?

Milka vstala a podišla. Za ňou ubieral sa brat, bledý a zmorený. Hnevný výraz dostala tvár jeho. Studený pot vysadol mu na čelo.

Sú boje v mladých dušiach, o ktorých sa sýtym mudrcom ani nesníva. Šťastlivci skočia hneď do stredu svojho „presvedčenia“, hotoví, obutými nohami, medzitým čo iní, vnútorne pohnutí a složenejší ľudia, prekonať musia tŕnistú púť. Sú ľudia, ktorí sa s hádankou naučia hned i jej rozlúštenie nazpamäť, tak asi, jako: „sedí pán na streše, fajčí a nekreše — komín, čo je to?“ Iní zase celou silou svojho ducha namáhajú sa nad rozlúštením tajnej hádanky bytu a života. Neradno smiať sa nad nedôverčivými, nehotovými, blúdiacimi, pochybujúcimi, oni draho platia za dumy svoje.

„Už nepôjdeš do sveta?“ pýtala sa Milka brata svojho, keď vyšli z bránky cintorína, niekdy čiernou farbou natretej, ale teraz už dažďom a slnkom vybledlej.

„Nuž a čo bych robil v Boríne, Milka moja? Nie mi je súdeno zasadnúť pod otcovský orech, ani okopávať vinice! Mňa túžba volá preč — nuž ale neboj sa, len na čas. Často navštívim rodičovský dom a toto mesto, preplnené čudnými ľuďmi.“

Milka si nemohla domysleť, prečo volá jej brat Borínčanov čudnými ľuďmi. Azda myslí na mestského pisára Papaja — ktorý je veru opravdu čudný; azda na radného Búbelu s veľkým hrvoľom, ktorý tak opatrne ukrýva čiernym hodvábnym ručníkom. Azda mu prišiel na um polobláznivý Daňo, tancujúci ulicami za krajciar, alebo stará Magdola, o ktorej ide chýr, že je bosorka.

Nuž Miloslav nemyslel ani na Papaja, ani na starú Magdolu, ale na celý malomestský abderitský svet v jeho celej totalite. Predovšetkým na mešťanostu, ktorý okrášlil mestskú aleju tým, že dal každý druhý krásny storočný gaštan vyťať, ostatné však prečistiť tak dokonale, že zostalo každému iba pár konárov, a to preto, že pánu mešťanostovi húsenice padaly na nový klobúk, keď sa raz hustou starou alejou prechádzal! Na mestského notára, ktorý bol pod pantofľou svojej polovičky, pod jeho botou však bolo celé mesto i s mešťanostom, tak že mala pani notárka vlastne votum decidivum, hoci nechodila na ratúz. Na mestské zastupiteľstvo, ktoré mlčalo, keď sa malo ozvať, a po krčmách vykrikovalo až strach. Na kňaza, ktorý mal tučné dôchodky, a nevzal za celý rok do ruky knihy, okrem úradných a ceremoniálnych. Na tých niekoľko rozumných a poctivých ľudí, ktorí dobre mysleli a cítili, ale nič nekonali. Na rodinkárske kliky, ktoré viedly tuhý klebetársky boj. Na ženy, ktoré boly sriadené v dva veľké voje: jedna stránka, nazvaná „žlto-ružovou“, bola pod kommandom notárky, druhá, ktorú zvali posmešno „krinolínovou“, pod velením bohatej kupcovej Kratiknotovej. Okrem týchto hlavných stránok bola ešte kopa podstránok, ktoré sa vzájomne nemilosrdne farbily na špeciálnych kávových vizitách, vo všeobecných žlto-ružových alebo krinolínových otázkach však išly celkom svorne. Na týchto čudných ľudí myslel Miloslav, a striasol sa. Mal vnikavý zrak — jemu neušly malichernosti, duševná holota a pletichárstvo. Odchovaný vyšším duchom, zahĺbený v pekné študia, rozpálený národnou myšlienkou, nenávidel celý nízučký „svetík“ celou svojou trochu nahorklou dušou. Možno, že kocúrkovskému nášmu „svetíku“ i krivdil. Jeho koncepcie, túžby a žiale boly primocné, než by mu boly dovolily nazreť pozornejšie do malomestského života slovenského, v ktorom najdú sa i zaujímavé črty. On pred nimi zavrel oči, zívnul a nuda objala ho do suchých ramien, keď pomyslel na svoju patriu.

Milka sa zasmútila nad tým, že sa brat naskrze rozlúči s pustým a smutným domom rodičovským. Ešte nikdy necítila takého smútku v srdci. Nuž veď to srdce bolo ešte útle, nevyvinuté, nespôsobné k zápalistým citom. Až smrť otcova a príchod brata zaklopaly na hruď zrejúcej devy. Jej prebudenie spôsobil smútok: šťastná deva, ktorá prijde k povedomiu a svojmu samostatnému cíteniu v radosti, na vrelých ústach milenca, v trasení prvých citov ľúbosti. Temná kvetina, ktorej rozvinutie napomohla smrť a urýchlilo horké rozlúčenie.