ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak plynie život, tak chodí smrť. Načo fantázie a dobrodružstvá, ktoré sú vždy iba nezdravistými úkazmi, iba výnimkami, zriedkavosťami a spotvoreniami skutočného života. Neobyčajní ľudia a neobyčajné príhody majú byť i v poézii tak výnimkou a zriedkavosťou, ako sú oni nimi v živote. Stáva sa, že sa sháňajú spisovatelia po oných výnimkách. Náš brat toho nepotrebuje. My Slaviani sme národ idealistov, ale nie fantaztov.

V bočnej izbe čakaly už dámy na Dežanku. Kratiknotová plakala — hovorievala, že sa jej muž do jej plaču zaľúbil — ona aspoň bola doňho zaľúbená. Pani notárka priniesla si flakon kolínskej vody — jej nervy potrebovaly posilnenia. Izba, kde ležala Milka, naplnila sa ženami z predmestia. Počaly nábožnú pieseň — falošné, ťahavé ich hlasy ozývaly sa tichým smútočným domom.

Karol šiel do hostínca. Stretol sa s notárom, ktorý bol privyknutý, že mu každý vystúpil s trotoáru. Nešťastník, stretol sa s človekom, ktorý nevedel vyhybovať sa. Karol buchol do notára svojím svalitým plecom tak mocne, že sa biedny notár tri razy zatočil. Karol toho ani nespozoroval a šiel ďalej. Duša jeho bola celá v bôli ponorená, v bôli, akých málo znesú ľudia. I silná príroda Karlova klesala pod ťarchou bolesti.

V hostínci dali mu izbu. Zamkol sa a upadol do tichej smrteľnej melancholie. Svieca dohárala. Papier, do ktorej bola okrútená na spodku, chytil sa a osvietil červenkastým plameňom chyžu. Plameň zhasínal pomaly, potom vyblkovaly iba belasé plamienky z otvoru svietnika. Tma.

Tma bola i v duši mladého muža. Miesto, kde priliehal k malíčku jeho Milke prinesený prsteňček, pálilo ho. Belasé, mrtvé pery cítil na svojich ústach.

Dolu v hosťovskej izbe hulákali podnapití maďaróni, cigánske husle vrešťaly, basa húkala. Tak sa miešajú, hemžia a križujú zjavy ľudského života!

Rozpustilý smiech slúžky zavznel z chodby, hundranie podnapitého muža ho prerážalo. Vrznutie dvier — ticho.

Karol bol zriedkavý muž. Silný telesne, svieži duchom, svobodný vôľou, neodvislý majetkom, pripravený seriózne k životnému boju.

Každá pôtka bola mu radosťou, rozvlečením, zábavou, ba živlom.

Boja s osudom neznal, boj s Božou vôľou, ktorý rozzúril sa v ňom, bol mu nový. Boj s istou porážkou.

Zaklopal niekto na dvere.

„Kto to?“ ozval sa Karol surovým hlasom.

„Otvor, Karle,“ bolo počuť Miloslavov hlas.

Karol otvoril a zažal novú sviecu.

„Dobre, že prichodíš!“ riekol, a prse jeho dmuly sa búrne.

Miloslav s úžasom zhliadol v pravici priateľovej revolver.

„Čo chceš so zbraňou?“ pýtal sa ho udivene.

Karol pozdvihol revolver. „Teba zastreliť,“ riekol podivným tónom. „Aké by to bolo interessantné — videť ťa váľať sa v krvi — videť tvoje zhasínajúce oko — tvoje belasé pery, studené — krvavé…“

Miloslav ustúpil krok nazad. Karol položil zbraň na stôl a hľadel meravo pred seba.

Aké to máš divoké reči, Karle! Pováž, čo to má znamenať?“

„Plakať nemôžem, nevládzem — nuž zúrim. Každý človek má svoj spôsob vyrážať svoje city. Azda si sa naľakal?“

„Nie, brat môj, len zadivil! Guľka tvoja nerozmnožila by bôle prsú mojich.“

„Ani sám neveríš, ako pravdive som smýšľal so svojou hrozbou — prst trhol mocne kohútik. Bože môj, aký biedny, biedny som červ!“

Karol objal priateľa tuho, až sa mu dych zatajil.

„Kde naša sila, naša rovnosť s Bohom, náš Olymp v prsiach?“ pýtal sa Milko priateľa.

„Lož, lož, brat môj,“ tupo preriekol Karol a sadol zmorený na stolec, ktorý sprašťal pod mocným, pružným mužom.

„Nuž a vieš, kde som našiel večnú pravdu, balzam a kotvu života svojho?“ spýtal sa Miloslav.

„Proti hynutiu a smrti niet ani pravdy, ani balzamu.“

„Jest! V zamieraní duše, v ničení seba, v snížení sa, v pokore, v mrení, mrení osobnosti.“

Karol pozrel prísne na priateľa — on mu nerozumel.

„Nuž a kde zamiera duša a topí sa naša osoba?“

„V modlitbe,“ riekol ticho, no určite. Jeho tvár bola spokojná, ožiarená mierom a víťazným pocitom.

U hrobu starého Dežana zdvihol sa nový kopeň. Vence naň položené uvädly. Nad ním stáli dvaja priatelia.

Dážď spustil sa s neba, nepríjemný, studený dážď, ktorý tak až pichá v tvár, ako by ihly padaly z vozduchu. Otrhaný živý plot okolo cintorína stal sa priehľadným; lúky boly šedé, uvädlé. Vínohrady po kopcoch boly ošumelé, zapustlé — hŕby šedých palíc poukladané boly v rúnach. Mesto zahalené stálo v dažďovom oblaku. Dobre, že bolo mesto zahalené v mokrú rúšku — jeho biele domky a pľachom pobité veže nemýlily zrak. Pustota, hynutie a smútok kol do kola! Malichernosť, závisť, hlúposť v rúške! Na nebi i na zemi šedá nuda a bezfarebnosť.

Miloslav poodišiel od hrobu sestry. Karol prešiel rukou čelo.

Tvár jeho, dažďom zmáčaná, zasvietila tichým svetlom premoženého bôľa.

„Poďme k matke,“ riekol po chvíli pevným hlasom. „Kde naberie starucha síl, ktoré ledva našly sa v našich mladých dušiach?“

„Tam, kdes’ ich ty našiel,“ riekol ticho Miloslav a tisol priateľovi ruku…