ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Čo nového vo svete?“ pýtal sa pán Eugen Kolesár, advokát na odpočinku, Miloslava, vchodiac do jeho malej izbičky. Bol to starý, dobrý chlap, verný slovenskej veci, avšak príliš obozretný. Zachytil bol dobré časy a zhospodáril si pekný groš. Keď sa počaly hrnúť nové zákony, nahneval sa na more paragrafov a šmaril pravotný poriadok do kúta. Všetku svoju pozornosť venoval svojim viniciam a pivniciam, žil si dľa vôle, iba časom zatínal päste, pravda vo vačku. Celý moderný maďarský svet hnusil sa mu. „Keď ho nemôžeš premeniť, aspoň obráť sa mu chrbtom,“ hovorieval, nepomysliac si, že každý nemôže sa chrbtom obracať životu. Dežan privítal hosťa, ďakoval mu za priateľstvo, preukázané nebohému otcovi.

„Prišiel som pre vás, Miloslave, aby ste išli so mnou do môjho vínohradu; veď ste tam neraz strávili veselé chvíle.“

I pobrali sa. Úzkym závozom stúpali na neveľký briežok. Biela vínohradná búda vítala ich. Pred búdkou pod orechom stál bielym obruom prikrytý stôl. Mladá deva vyšla z búdky s taniermi.

„Azda už nepoznáte moju Margitu,“ prehovoril veselo Kolesár, utierajúc si pot s čela, keď spozoroval, že sa jej Miloslav nepriznáva. A veru to nebol div. Pred niekoľkými rokmi videl decko — a teraz stála pred ním v jarej kráse panenskej. Ľahký rumenec pokryl jej líca; purpur sviežich líc tak milo odrážal sa od bieleho slameného klobúka so širokou strechou.

„Pán Dežan je pyšný,“ riekla s úsmevom; „včera ma stretol na ulici, ani ma nepozdravil.“

„Nestalo sa to naschvál,“ vyhováral sa Miloslav; „som krátkozraký.“

Mužovia usadili sa k stolu; studená pečienka im veľmi dobre chutila. Margita počúvala ticho ich rozhovor a časom odbehla.

„Smutné časy žijeme,“ riekol Kolesár a zapil si smútok energickým hltom vína.

„Ba veselé, baťuška,“ zavolal Miloslav, „veselé, jaré! Či nevidíte kol do kola, ako sa svet zaoberá našou otázkou? Nevidíte, ako všetko kysne a vrie, ako mladé víno! Všade ruch, všade pohyb myslí! Pah! ja bych ani žiť nechcel v časoch konečného triumfu Slavianstva. Potom bude už všetko hotové, nastolené. Že nám je horko znášať tlak, to je isté; avšak my trpíme a vidíme pred sebou istú, veľkú budúcnosť. Tí, ktorí nás tlačia, ktorí teraz kulminujú, hľadia do priepasti, ktorá ich pohltí. To je veľký rozdiel.“

„Vám je ľahko hovoriť,“ melancholicky riekol Eugen Kolesár; „ste mladí a máte nádej, že dožijete obrat — ale my, my! Ta, za vaším otcom pôjdeme, ktorý, neborák, tiež vždy čakal na hodinu vykúpenia, a necháme vás tu v borbe a biede.“

Nastala pauza. Margita pozrela významne na rozsmútenú tvár otcovu a potom ľahko hodila okom na mladého muža. Tvár jeho plála mladým ohňom, oči sa mu iskrily.

„Neumrete beznádejne! Jaro, jaro ide. Boh dožičí vám ešte mnoho rokov! Čo sa môže všetko stať! A potom, veď nejde o vás a o nás. Koľko verných, krásnych ľudí opustilo tento náš svet! V mrúcom ich oku neplály lúče zornice. Oni skoro vstali, v tme a noci. My sme šťastní, že vidíme zoru. Verte mi, svieže ráno, prvé svitanie má mnohé prednosti pred jasným, triezvym dňom.“

„Ach, ja vidím síce zoru, ale zoru západu,“ ticho preriekol Kolesár. Slnko skutočne spustilo sa na kopec, obrastený bujným viničom. Ružové oblaky v úzkych pásmach krášlily západné nebo. Plný mesiac vykukol na východe. Kolesár bol vždy smutný pri pohári. Ináč býval dobrej, krotkej vôle.

„Apuško, už bude čas domov,“ riekla Margita a prehodila čez plece biely ručník. Kolesár vstal a pozorne zamkol ťažký zámok pivnice; Margita povnášala do búdky taniere.

Ticho stúpala malá spoločnosť dolu vŕškom. Miloslav podal Margite rameno; starý pán šiel popredku. Pred pekným domom Kolesárovým odobral sa Dežan od otca a dcéry.

„Zajtra pôjdeme zase — nech sa vám páči, budem vo vínohrade celé popoludnie.“

„Mňa tam nevidíte,“ podumal Miloslav. Čo si to ako utajoval, Margita sa mu zapáčila. Veľké, ohnivé oko, vysoká postava, akoby sordinom temperovaný hlas — to všetko utkvelo v jeho pamäti, a čo sa jako bránil; akýsi sladký cit ho ovial, keď mu zkrsol pred očima obraz mladej devy.

Na druhý deň bol zas pri Kolesárovej búdke. Margity tam nebolo. Starý pán ho srdečne privítal a sám obsluhoval. „Nuž a kde je vaša dcéruška?“ spýtal sa nevdojak Dežan.

„Na jakomsi pikniku u notárov,“ riekol namrzene Kolesár. „Nuž, keď sa človek nemôže celkom utiahnuť. Nuž a viete, ja by som nikdy nešiel medzi tých…“ a tu nasledoval celý rad najzúrivejších epitet, „avšak som otec, dcéra je mladá, rada si poskočí — čo robiť? Pravdaže, tam mi ju kazia. Už je celkom odcudzená. Aký div! Čo jej môžem poskytnúť? I moja ide za svetom. Aká pomoc! Syn mi prišiel ako dokonalý beťár zo škôl. Maďarón zatvrdilý. Noviny mi habal… Teraz som ho dal do Prešporka — azda sa premení. Prvé maďarské listy, ktoré mi písal, poslal som mu nazad… on však zas len po maďarsky „kedveš apám“. Hrom sa tomu… ale čo počať — konečne som zunoval ja. Takí sme my bohatieri!“ Mrzutý bol Eugen Kolesár. Cítil svoju malomocnosť, hanbil sa sám pred sebou, že nevládal riadiť svoj vlastný dom vo svojom duchu.

„I Margita napáchla tým duchom?“ pýtal sa Miloslav.

„Dcéra mi je ešte urputnejšia! Veď to ma hnevá! Syn ide preč z domu, dostane sa pod ruku neprajníkom a do kola odrodilej mládeže… To človeka trochu ospravedlňuje. Ale dcéra mi je tu na očiach! A predsa aký rezultát? Smutno, pane, smutno!“

Miloslav sa hlboko zamyslel. Poctivý, dobrý človek náš musí trpeť vo vlastnom dome národnú apostaziu! Ako ho to mrzí, ako sa metá a svíja — a nič naplat! Divný, divný je ten náš svet.

Miloslav mal ísť do sveta — jeho priateľ Karol Žukovský už dva listy písal, kde ho volal do Prešporka, zkadiaľ mali podujať dlhšiu cestu. Karol Žukovský bol niečo starší ako Miloslav, ničmenej spojený s ním sväzkom najužšej družby. Žukovský bol ohnivý, hrmotný, živý šuhaj; veľmi často púšťal sa do nebezpečných podnikov a veľa ráz bol by zle pochodil, keby nebol poslúchol rozvažitého svojho priateľa Miloslava. Časom oheň prevládal rozvahu, tak pred rokom, keď sa bol zaplietol do súboja. Súboj vyšiel dosť šťastne pre Karla — no mal predsa nepríjemné súdobné následky.

Listy nič nepomáhaly, Miloslav odkladal cestu k veľkej radosti matky a sestry. Za pekného letného rána zabúchal niekto na bránu u Dežanov — o chvíľu objali sa dvaja priatelia: Žukovskému bolo dlho čakať, i prišiel sám pre svojho priateľa.

„Filister, filister,“ smial sa Karol, „rozsedel sa, a sedí ako huba na zhnitom pni! Hej, veď ťa vytiahnem z tohoto Kocúrkova! Veď tu celkom zhniješ, ako stojatá voda.“

„Už sa len slož,“ riekol Miloslav. Dežanová mala plné ruky roboty. Duchny sa prevliekaly, slúžky stavaly do Miloslavovej izby novú posteľ. Starenka posbierala celú svoju kuchársku vedu, aby mladým dobre chutil obed… Neborká, chcela ich pevne pripútať k domu, aby jej neulietli…

„Veď je tu dobre,“ hovoril Karol, roztiahnuc sa pohodlne na diváne, vytiahol cigarku a zapálil si so zručnosťou a eleganciou vkusného fajčiara, „nedivím sa, že sa ti nechce z tohoto hniezda. Hľa, aký milý výhľad — vaša záhrada preplnená veľkými oblúkmi záhradného viniča — aká krása! No dávam ti tri dni sroku! A tá tvoja mamka — aký nám to obed pristrojila — silné, chutné jedlá dobre chutia žalúdku, rozmaznanému štrúdľami, vyciveným mäsom hostincov. A kde tvoja sestra, o ktorej si mi písal?“

„Braček, ona je velmi utiahnutá. Pred cudzími uteká. Dosť som sa nahromžil — nič nepomáha. V úzkych pomeroch vychovaná nemá nijakej spoločenskej rutíny.“

„Eh, čo tam po rutíne! Vieš, ako sa mi príkri každá rutína. Príroda nemá rutíny, ani Homer, ani národná pieseň.“

Priatelia sa zamlčali. Belasé obláčky dymu tiahly izbou.

Milka vyšla z domu a brala sa k záhrade, Karol skočil k obloku. „Ah, to je tvoja plachá sestrička! Amice, veď nemá najmenšej príčiny schovávať sa — aká štíhla postava — ba i chodiť vie! Obráť sa, devuška, obráť, abych videl tvár! Nádejem sa, že sa nepodobáš pánu bratovi. Tak — už vidím líčko… Bielou rukou siahla po viniči — iste chytila motýľka. Milo — ty barbar! Veď ty máš krásnu, veľmi krásnu sestru!“

Miloslava trochu zamrzely poznámky priateľove. Nevedel iste, či niet trocha sarkazmu v rečiach Karlových.

Karol vyšiel na dvor.

„Váš brat je nezdvorilec,“ riekol, blížiac sa k Milke, „neviedol ma k vám na poklonu! Som Karol Žukovský, na ten čas tulák. Mám česť poznať vás, slečna, z listov vášho pána brata.“ Milke udrela krv do tvári. Najprv urobila pohyb, ako by bola chcela utiecť… predsa spamätala sa a zostala stáť. Karol jej podával ruku, ona nesmelo, nezručne dotkla sa prstami jeho ruky.

„Krásnu máte záhradu,“ pokračoval Karol, tiež trochu pomútený; „nechceli by ste mi ju bližšie ukázať?“ Milka otvorila rýchlo malé dvierka, cez ktoré vošiel mladý muž pod vinič. Milka nevedela, či má za ním ísť a či zmiznúť v kuchyňských dverách. On sa obrátil a zadržal dvierka. Nevdojak vkĺzla do záhrady. Úbohú, až temer smiešnu figúru robilo dievča… nahrbená, červená ako pivonka, počala hrať sa rohom zásterky. Karlovi bolo ľúto… videl naozaj zostrašenú, bojazlivú devušku, ktorej urobil nevdojak bôľno, avšak nazpäť nechcel.

Prechádzka záhradou bola veľmi trápna pre oboch. Počínal rozprávku na všetky možné lady — a dostával odpoveď „áno“ alebo „nie“ slabým, trasľavým hlasom. Miloslav prišiel obom ku pomoci. Žartovne vítal ho Karol — a medzi časom uspela Milka ztratiť sa zo záhrady.

„Nie, brat môj,“ riekol Žukovský, „smrteľný hriech tak zanedbávať tvoju sestru! Veď je ona celá zotročená, nesvobodná, nesamostatná! A jaké umné oči má. Prečože ju nevyvedieš z kuchyne i na čerstvý vozduch! Tak neprídeme ďalej… Biednych psotou kŕmia, do dier zalezajúcich vytápajú. Mužovia chabí, ženské plaché ako laňky — potom nežalovať sa na útisk!“

„Čo robiť? Plachosť mojej sestry má hlbšie príčiny, a možno, že je i jej šťastím. Jestli je i jednoduchá, teda má i skromné nároky, ktoré dajú sa ľahko vyplniť. Načo by som ju mal vytrhovať z jej pokoja? I tak pozdáva sa mi, že nenie tak ticho-spokojná, ako prvej bývala.“

Karol sa zamyslel. „Nuž teda čuj: volaní sme k tvojmu starému mentorovi na zajtra do vínohradu. Dobre, pôjdeme, ale nie bez tvojej sestry; to je moja hosťovská prosba.“

„Sotva pôjde; nechodieva ani ta.“

„Pôjde!“ určite riekol Karol a šiel sám do poľa. Mal dobrú obyčaj, že, prijdúc do nového mesta, poobzeral si okresnosti dokonale. Na severe počal svoju púť — driapal sa na vrch, stojaci nad Borínom, spúšťal sa do dolín. Neskoro večer prišiel domov, bez večere ľahol si do postele a zaspal tuho.

Milo dlho svietil. V záhrade na kamennom schodíku sedela Milka a plakala. Smútok, desný smútok zaľahol na jej dušu. — Sú okamženia nepochopiteľného žiaľu, nemajúceho jasnej príčiny. V časoch prvého vývinu duše ľudskej opanúva ju niekdy istá choroba. Je to choroba časom nebezpečná: často raní smrteľne.

V srdci opustenej devy zkrsla akási neznáma, nikdy nepocítená túžba po neznámom, ďalekom, nemožnom. Čím viac dusila v sebe čudné city, tým viac zosilňovaly sa v nej. Dnes večer vybúšily v dlhom, usedavom, srdečnom plači. Matka vyšla za ňou.

„Čo ti je, Miluška? Uspokoj sa, prílišný smútok je tiež hriechom. Kto nedá sa potešiť, dokazuje vzdorovitosť proti Bohu a jeho nariadeniu. On sám poslal na nás kríž, dcéra moja — on sám pomôže ho i preniesť.“

Milka sa rozplakala kŕčovite. V jej prsiach ozýval sa hlboký ston. Darmo tešila ju matka.

„Nechaj, dovoľ…“ šeptala Milka, „no, už mi je ľahšie! Pozri, mamička, už sa usmievam!“ A naozaj, bledá luna osvietila slzami zrosenú, usmievajúcu sa tvár devy.

Povial vetor, listie stromov a viniča zašumelo. Do toho šumu miesily sa slová rozjatrenej device.

„Mamička, od smrti otcovej býva mi časom tak úzko, tak desno okolo srdca. Tu na lebku mi čosi tlačí a v pravej sluche tepe mi to, akoby kladivkom. Mne zdá sa, že nemám nikoho, že som sama, ba vtedy nikoho nemilujem, ani len vás! Potom ma hlava bolí, taká mi je ohúrená, tupá. Všetko ma mrzí, hnevá, a musím všetku silu sobrať, abych nehrešila sluhov; nechcela som vám to povedať, abych vás nezarmútila. Dnes však musím všetko vyznať. Preto mi je ľahšie! Tajiť je hriech.“

Dežanová sa naľakala, a rozhodla hneď, že pošle zajtra pre doktora. Nemohla zaspať, dcérina depressia duševná ju trápila. Už sa počalo brieždiť, keď zasnula. Pri prvých bleskoch zory vstala a išla k dcére. Našla ju v tuhom sne. Paplon bol zpolovice na zemi — krásne prse devy belely sa v pološere predsvitu. Bohaté vlasy splývaly v temných vlnách. Starenka pozorovala nepravidelné dmutie sa dcérinej hrudi, krátky dych, časom tiché postonávanie. Biele ramienko raz sa vzpriamilo — raz stiahlo… Zľakla sa dobrá mať. Trasľavou rukou zodvihla paplon a ticho položila na devu. Rukou dotkla sa jej čela: bolo studené.