ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Kolesárovom vínohrade šumel čulý život. Pani notárka sedí široko rozprestrená za vrch veľkej tably z dosák umele poskladanej… na jej pravici pani Kratiknotová… najväčšie „priateľky“. Ako by nie, veď sa núkajú obapolne, ani jedna nechce prvá vziať kuraciu nožičku, veď jedna druhú chváli, jedna druhej vraví samé sladkosti, až div a zázrak. Notárka vyznamenáva sa kolossálnou tučnosťou: nuž čo bolo prvé, čo jej mala rieknuť kupcová? „Veru ráča chudnúť, pani notárka — dávno som ich nevidela — mnoho ztratili.“ Kratiknotová bola suchá, ako doska. Čo mala rieknuť notárka? „Ach, ako dobre vyzerajú, Frau fon Kratiknot! Stučneli, stučneli utešene!“ Jedna však myslela takto: „Ale je vykŕmená, ako brav; ba koľko centov váži?“ Druhá zase: „Kam sa tá osoba podieva, veď stenkla na chmeľovú rázsochu.“

Radný Búbela nehovoril nič, ale pil v tichej rezignácii. Možno, že mu víno vo veľkom hrvoli mizlo. Čiastka mu udrela do nosa, ktorý sa červenel. Pisár Papaj lhal o okkupácii, na ktorej sa zúčastnil ako vojak, ukazoval vojenskú medaillu, ktorú nosil ustavične pri sebe. Mladší ľudia bavili sa spoločenskými hrami na trávniku pod orechmi. Časom dochádzaly do ušú stolujúcich škreky dievčat a smiech mladých ľudí. Žukovský obživoval svojím divým rozmarom celú spoločnosť. Zručne vedel i Milku vtiahnuť do hry: pomáhala mu Margita, ktorá sa veľmi priateľsky chovala k deve a skoro ani neodchádzala od jej boku. Hra, pri ktorej bolo treba behať, rozohriala líca tichej Milky; ony horely purpurom. Čím dial, tým viac osmeľovala sa — konečne vedela zručne utekať, ako „ovečka“ pred vlkom.

Miloslav neveril svojim očiam. Ako nenútene stojí sestra jeho ruka v ruke s Karlom, ba usmieva sa jeho poznámkam. Skoro však pripútala ho k sebe Margita, tak že prestal pozorovať sestru. „Pôjdeme na vodu,“ riekla k nemu a dávala mu krčah. Miloslav šiel za ňou dolu vŕškom. Tam bola bazou obrastená, krásna studnička. Zôkol-vôkol rástly bukové kríčky.

Margita načrela pohárom kryštálovej studenej vody a niesla k ústam. Milo prichytil jej ruku.

„Taká rozhorúčená nesmiete piť, musíte trochu počkať.“

„Nedbám — tu je lavička.“

Sadli na lavičku u studienky.

„Nuž a čo vás do toho, jestli sa chcem nachladiť? Vari vám niečo záleží na mne?“ tichým hlasom riekla Margita.

Miloslav ustrnul. Hlas devy nebol celkom bez vlnenia. Hrou a bežaním rozprúdené ňadrá devy dmuly sa rýchlym taktom. Fialkovou vôňou vialo z nej, tak sladko, tak mámive.

Dežan necítil zvláštnej náklonnosti k Margite; bola mu pripovrchná, privšedná. No, že bola krásna, že z nej viala prelesť mladistvá — to cítil! Kto nenie slabý v dvadsiatom piatom roku v blízkosti krásnej devy? Jeho utiahnutá, seriózna príroda chránila ho posiaľ pred labyrintom erotických zápletiek. Ale tu, pri chladistom odtoku studienky, v stíne bučiny a bazu… mráz prebehol mu po chrbte. Už chcel zdvihnúť rameno, aby náhle objal devu… Margita pozrela priamo do jeho tvári. Zdalo sa mu, že akýsi triumf žiari z jej očú. On sa spamätal, vstal a hlboký vzdych vydral sa mu z pŕs. „Ušiel som z klepca,“ a šiel načrieť do krčaha vody.

„Ste mi dlžni odpoveď,“ riekla Margita tichým tónom. Zvučal v ňom cit obrazenia.

„Nuž, čo vám riecť, Margita! Chcete počuť pravdu? Áno, ste krásna, ste milá, hodná túžob mladistvých! Nuž ale medzi nami je veľká medzera. Uznajte sami, či je to pôda, na ktorej by sme sa sísť mohli? Vy ste živá, túžite po pôžitku! Ja som temný, zarazený, rozhorčený. Vám pení sa život a hrá dúhovými farbami — na mňa čaká utrpenie, práca, azda i žertva. Margita! zostaňme dobrí priatelia.“

Dežan už uspel zbadať, že Margita nenie proti nemu ľahostajná. S radosťou chopil sa príležitosti, aby prišiel s ňou na čisto.

Veselo podal jej ruku. Ona ju chytila a stiahla k svojej hrudi. Tvár jej bola bledá; pustila ruku Milkovu, obrátila sa tvárou k bazu. Nastala trápna chvíľa.

„Obrazil som vás?“ prosebne prihovoril sa jej Dežan.

Margita neodpovedala, obrátila sa k nemu. Na jej tvári nebolo zbadať zvláštne silného rozčulenia.

Prišli k ostatnej spoločnosti. Milko žasnul. Margita hrala sa ďalej, ako by sa nič nebolo stalo. Zas horely jej líca purpurom, zas ozýval sa jej smiech vozduchom. Veselo žartovala s poručíkom, ktorého nohy zapletaly sa neustále do šable. Na zpiatočnej ceste prijala rameno poručíkovo. Ako dôverne opierala sa oň! Pri odobierke sňala s pŕs fialkové pierko a pripäla ho vojakovi na kabát.

Pani notárka a pani Kratiknotová nemohly sa ani rozlúčiť! Celá spoločnosť zastala pred notárkiným domom, pokým si priateľstvom na veky sviazané panie premilé komplimenty váľaly.

Búbela šiel pozadku a dudlal k sebe: „Víno je dobré! Nuž a keď je víno dobré, má sa piť. A prečo by som nepil, keď je víno dobré?“

Kolesár poďakoval sa za milú návštevu a zabočil s dcérou a poručíkom do svojej ulice. Karol Žukovský šiel s Milkou popredku. Na dvore vítala ich Dežanová. Večer bol krásny, Karol navrhol, aby pozreli sa na záhradu v blesku mesiaca. Milka poslúchla, ako ovečka. Kdeže nabrala toľko smelosti, toľko nepochopiteľnej dôvery k mladému mužovi, ktorého ledva štrnásť dní poznala? Voľno, nenútene kráčala po jeho boku záhradou. Široké listy viniča akoby postriebrené svietily tichým leskom.

„Už je čas odísť, dlho sa bavíme u vás,“ riekol určite Žukovský, „a toho príčinou ste jedine vy. Ako ľúto mi vás bolo, keď som poznal vašu zavretosť a smutné vegetovanie! Ihneď rozhodol som sa, že pokúsim sa ožiariť váš temný byt. Preto som vám nosil knižky, preto som hovoril s vami o svete a živote. Vy ste utekali, a ja som dobre mienil. Či chcete i na ďalej utekať odo mňa?“

„Som nezdravé dievča,“ zašeptala Milka a zostala stáť.

„Áno, vaša dušička pekná, hlboká chorela samotou a dusným vozduchom jednotvárnosti. Bože, daj, abych bol šťastným lekárom.“

„Hlava ma časom bolieva! Vtedy som biedna, veľmi biedna.“

„Treba na vozduch výnsť, do života, do ruchu.“

„Ach, to je hrozný bôľ! Kto ho nepocítil, nemôže mať o ňom pochopu. Rada som, že žijem; avšak keď prijde na mňa onen hrozný bôľ, túžim po smrti.“

Karol sa zamyslel. V slovách devy zvučal tón pravdy.

Miloslav prišiel do záhrady. Všetci traja sadli na drnovú lavičku pod lipou v úzadí záhrady. Pred nimi stály slivone so zelenými malými slivôčkami. Hriadky kvetové tak milo pestrely sa v jasnom svetle mesiaca. Zďaleka ozývala sa monotónna pieseň.

Priatelia uvažovali rozličné svoje zámery a plány. Milka počúvala, tajac dych; silný oheň a pevná vôľa zvučala v slovách Karlových, tichá rozvaha v rečiach Miloslavových. Nikdy v žití svojom nepocítila Milka toľko slasti, toľko rozjatrených pocitov. Sama žasla, že rozumie umným slovám mladých ľudí. A keď i niečomu neporozumela, predsa hádala tajný smysel. Duša mladej devy rozvíjala sa rýchlym postupom.

Matkin hlas zavolal Milku. Karol potriasol jej rúčku iskrenno.

„Dobrú noc, sestrička, bez bolenia hlavy!“ riekol citným hlasom.

„Braček,“ riekol vážne Žukovský a oprel sa o drnové operadlo, „ty máš krásnu, anjelskú sestru. Diamant v hrude! Pred tebou neradno mi skrývať city svoje! Vyznávam ti bez obalu, že rozplamenila celú hruď moju nebezpečným ohňom. Neviem, či je to už láska. Pod istým rodí sa v srdci mojom. V takýchto okolnostiach treba rozhodne konať. Alebo utečiem pred vznikajúcim citom — alebo —?“

„Nuž?“

„Zostanem.“

Miloslav sa zadumal. Otvorene zdôveril sa Karlovi so svojím dnešným dobrodružstvom u studničky.

Oba priatelia sa zamlčali.

„A naše plány, naše výhľady?“

„Plány a výhľady by prekrižovala koketa Margita! Tvoja sestra nie. Či nebadáš vo svojej sestre um a veľkú silu? Z takých žien povstávajú heroiny, z Margít však rekrutujú sa Kratiknotové.“

„Čo by riekla sestra?“

„Veď to ma tlačí. Chcel bych, aby sa rozhodla vlastnou vôľou, rozkazom vlastného srdca. Uvidíme. Predbežne vyberieme sa na cestu.“

Už polnoc bila s veže a naši priatelia sedeli ešte vždy v záhrade.

V tom sprašťal plot.

Najprv ukázala sa ruka na plote, potom klobúk, a potom tvár. Mesiac jasno osvetľoval červený nos Búbelov.

Priatelia dali sa do hlasitého smiechu.

„Dobré ráno, pane rada!“ zavolal Karol; „aké to dobrodružstvá stvárate?“

„Domov chcem, domov,“ šomral mrzute Búbela; „nepovedali by mi, kde bývam?“

„Tu, tu, hneď v súsedstve, nech sa páči čez náš dvor.“

Priatelia pomohli Búbelovi čez plot.

„Nuž ale kde sa tu vzali tak pozde?“ pýtal sa Miloslav.

„Sám neviem. Sedel som vo svojej záhradnej búdke a zaspím. Mráz mi preskočil chrbtom. Chcem domov — tu predo mnou plot. Idem na ľavo — zas plot, na pravo to samé. Preleziem jeden plot — tu zas stojím pred novým. V ospalosti ztratil som orientáciu! Keď to pri mesiaci je celkom inakší svet!“

Priatelia vyprevadili Búbelu domov.

„Máte tu viac takých exemplárov?“ pýtal sa Karol Miloslava.

„Najdú sa, najdú!“

„Ba či i my budeme sa na starosť biť medzi plotmi?“

„Nie, nebudeme, Miloslave! Búbela je chudák starý mládenec; ani ty, ani ja nemáme k tomu vlohy!“

„Kto vie?“

Ešte dlho čarágali mladí ľudia vo svojej chyžke. Sú krásne besedy, keď kypí mladistvá sila a horí v útrobách oheň krepkého oduševnenia! Obraz za obrazom vyskytuje sa pred fantáziou, cit za citom vrie a hýbe prsiami. Kde ste, poetické vatry? Popol, popol zostal. Pod popolom kde-tu iskierka.