ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň vybrali sa priatelia na cestu.

Smutno bolo v dome Dežanovskom. Dežanová nemala pokoja, chodila po dome; v smútku a pustote, akú cítila, počala prevetrovať svoju bielizeň, potom drhnúť dlážku, klopať staré diváne, umývať obloky; najatí ľudia vyvaľovali z pivnice prázdne sudy, vymývali ich a zapaľovali sirku na drótoch, vpustených do sudov. I starý vínny preš, umiestený v dvornom stavisku, bol prehliadnutý, vyčistený — ako by bolo vínobranie predo dvermi. Gazdinká bola pri všetkom: tu rozkazovala, tam hrešila, a tu zas sama prikladala k dielu svoje neúnavné ruky.

V hornej izbičke ležala Milka na divánku, na hlave studený obkladok. Matka častejšie nazrela za ňou. Ráno poslali pre doktora. Doktor, emancipovaný Žid, zatočil sa niekoľko ráz na svojich krivých nohách po izbe, zamaušloval pár fráz, ako: „Wenn die dolores aufhören, werden sich die Schmerzen schon lindern,“ predpísal recept a odišiel.

Súsedky sú vždy útlocitné. Dve prišly navštíviť chorú. Každá tvrdila, že pred toľko a toľko rokmi mala práve také bolenie hlavy. Jednej pomohol mak s medom a pušným prachom v konopnej handričke na čelo priložený; druhá tvrdila, že jediný prostriedok je: uvariť konopné hlávky v octe, odvarok precediť, pomiešať s vajcovým žĺtkom a vypiť.

O mladých ľuďoch niesly sa všakové reči mestom. Kratiknotová naozaj bola mladému Dežanovi naklonená. Často ho spomínala pred Eufrozinou, najstaršou svojou dcérou, najmä ako kapitán Kriehuber prestal chodiť do domu. Z jedu a zlosti bola by dala hneď dcéru prvému pytačovi — veď Kriehuber chodí teraz do notárov; tam majú „zelené“ dievčisko, notárkinej sestry dcéru, také ledačo zkade ruka, zkade noha, ba tuším až hen z Moravy! Zlosť Kratiknotovej nemala hraníc, keď počali povrávať v kruhoch žlto-ružových, že veru je už Kriehuber zasnúbený s pobehajkou Hanáčkou.

„No, nevídali — aké šťastie! Vojak, tulák! Večné cigánčenie, a nedaj Bože vojny! Muža zabijú, plno detí a bieda zostane žene — no, glänzendes Elend!“

„Ba kde len vezmú kauciu? Azda má nejakého ujca na Morave. Veď je notár nebohatý — no a ona, nadutá osoba! Ako by sme nevedeli, že bola ševkyňou — obyčajnou ševkyňou! Teraz aká veľkomožná! Vedia, Frau von Kratiknot, poštový sluha mi hovoril, že jej doniesol čipky z Viedne dobierkou; 150 zlatých platila len za čipky! U notárov býva slávne vínobranie, stará hus chce sa čipkami vyfintiť. Celú garnizonu zase zavolajú. Ba i z N. prijdú mladí ľudia.“ Tak tvrdila pani radová Králiková, pletúc ohromnú punčochu. Bola to tak asi adjutantkou hlavného štábu.

„Veru to smrdí, pani súsedka. Prečo volajú ľudí práve z N.? Tam bola niekdy švajdlenou — haha! Staré známosti! A jaké známosti! Teraz však chce hrať prvé husle v našom meste! Ach, dnes je veru zlý svet!“

„Ba ešte inšie som počula — avšak len ako tajnosť —“ a tu zväčšily sa oči Králikovej, punčocha padla jej na koleno. „Hovoria, že kapitán Kriehuber nechodí tak k vôli zelenej žabke, ako k vôli samej notárke!“

„Ah, pani súsedka, to je hrozné! No, tomu neverím!“

„Hm, všeličo sa deje…“

Napriek sľubu tajnosti na druhý deň šiel mestom chýr, že kapitán Kriehuber… atď.

Samo sebou rozumie sa, že dróty telegrafu išly i do domu notárky. Povstala búrka. „Od koho to počuli?“ inkvirovala nahnevaná notárka prvú stanicu klebety — to išlo ďalej, až sa sled ztratil v kruhoch krinolínových.

Zamiešali do veci i mužov. Notár sa povadil s Kratiknotom v kassíne, nadali si vzájomne do koňov, zdvihli proti sebe palice. Pokojamilovní mešťania vrhli sa od kartových stolov medzi rozdráždených ľvov; nové téma pre žltú ružu i krinolínu. Vo svade vyšly na svetlo všelijaké drobné tajnosti: o podplácaní, o miešaní piesku do soli atď. Každá v hneve objavená tajnosť dala pôvod ku komentárom, klebetám; celé mesto bolo v napružení a živom rozochvení.

Kassíno zato kvitlo ďalej, hoci bolo čez leto menej navštevované. V prednej izbe stál starý biliard a dva stolíky; na jednom hrával sa skúpy mešťanosta piket s Búbelom, na druhom bola živá taroková partia, ktorá sa každodenne povadila, na druhý deň však zase svorne hrať počala. V druhej izbe bol okrúhly stôl, na ňom niekoľko maďarských a nemeckých novín. Proti nemu stál veľký, štvorhranný, za ktorým sa pilo víno a klebetilo o dušu. Predseda bol tam mestský nadlesný, ktorý napriek svojmu úradu málokedy vyšiel z mesta. Zato však bol prvým novinkárom. Najsviežejšie a najspoľahlivejšie zprávy bolo možno od neho zvedieť. Auktorita jeho bola už rozhodná, tak že kto mohol sa odvolať: „feršter to riekol“, nepotreboval ďalších dôkazov.

Na tomto stole robila sa kritika, cenily sa majetky, prisudzoval alebo odsudzoval sa charakter, ba často i česť. Beda človeku, ktorého odsúdil kassínový areopág. Mohol bezpečne oprášiť prach borínsky s obuvi svojej a odísť.

„Počuli, pán kmotor (alebo súsed, báči, alebo meno s „von“), mladý Dežan sa vrátil — a že chce tu ostať pri gazdovstve.“

„Pletky,“ odpovedal nadlesný, „mladý je taký pansláv, aký bol jeho otec; tu nemá čo hľadať.“

„Veď má pekný majetok — teraz donáša do pol druhej tisícky; keď si ho sám bude obrábať, donesie i dve.“

„A jeho sestra? Vydá sa, a majetok sa rozdelí.“

Tak sa starali páni kassinóti o výživu mladého Dežana.

„A potom, veď sa môže dobre oženiť… počúvam, že zabieha do Kolesárov.“

„No, to je riedka plachetka! Majetku dosť, ale dlžoby! Ani by neverili!“

„Čo, Kolesár má dlžoby?“

„Vyše práva, vyše uma i rozuma! A to u Židov! U Žida dlžoba rastie, ako z vody.“

„Že akýsi mladý vetroplach prišiel s ním. Počúvam, že na verejnej ulici ukázal na poctivého mešťana so smiechom.“

„Počul som, že napodobnil samého mešťanostu, ako chodí a jako vraj zle po uhorsky hovorí. Toho mi skoro naučíme! Ba či má pas?“

„Veď už oba odišli. Idú vraj žobrať po panslávoch, aby založili panslávske gymnázium.“

„Čit!“ riekol nadlesný, keď videl, že do klebetnice vstupuje Kratiknot. „Pani Kratiknotová vyhodila siete po Dežanovi, lebo — lebo —“

„Nuž čo — lebo, lebo…“ štyria súsedia strčili hlavy dohromady.

„Má dcéru Eufrozinu — a jadierka už hrkajú.“

Nuž tak to išlo celý rok. Medzi témata zaujímavých rozhovorov patrily mestské záležitosti, úrody, vína a niekedy i politika. Posledná mala hlavné svoje sídlo na kolkárni. Tam viedol veľké slovo mestský fiškál, pisár Papay, radný Tehényi a pár „intelligentných“ Židov. Kto by neznal našej malomestskej diplomacie! Politizovanie obmedzuje sa na nádavky a slovíčko „keby“ hrá hlavnú úlohu. Okrem politiky pestovali tam v malej búdke makao. Kto prehral všetko, pokračoval ďalej na dlh. Koncom semestra hráči boli si vzájomne dlžni veľmi veľké summy, keď sa však porátali, nevyšlo z celého nič. Preto nebolo radno s väčšou summou sadnúť za stolík… keď prehral človek, prehral hotové, vyhrať mohol iba požiadavku, ktorá sa nedala likvidovať.

Mestský archivár (jeho práca záležala v tom, že napísal každý štvrťrok kvitanciu a vyzdvihol svoj plat) trpel na mierny záduch, predsa však hral kolky, hoci mu veľmi prekážalo jeho veľké brucho. Pokým guľa bežala, krútil sa celý, mykal nohou, sťahoval tvár. Jestli guľa chybela svoj cieľ, buchol botou do doskovej steny, len tak zduňalo a s povaly sosypal sa prach.

Doktor Pereles chodil od stolíka k stolíku a robil „duchaplné“ poznámky. Považoval sa za veľkého ostriaka. Dlžoby platil týždňom po rekrutačke. Títo ľudia tvorili mocnú fallanx, a hoci sa i nenávideli, predsa udržovala ich v svornosti dojná kravička: mesto so svojimi dôchodkami. Sirotám dáva štát kuratelu — no opustenejšej siroty niet, ako bohaté mesto. Kto tam raz sedí v sedle, ťažko ho je vyhodiť; žiaľbohu, nie vždy dobré živly sadnú do sedla.

Prišly prázdniny — študenti navrátili sa do rodného mesta. Kolesárov syn, ktorý ako Vladimír šiel do Prešporka, vrátil sa už ako Aladár. Márne boly nádeje otcove, že sa v onom meste polepší. Zato však naučil sa nosiť skielko v ľavom oku a pískať árie z Offenbachovských operiet. Syn chudobného čižmára vrátil sa s eminenciami a s láskou k svojej materčine, hoci nevyniesol z domu nejakej prípravy… Tak to býva u nás!

Dežanov dom ožil. Priatelia vrátili sa z dlhej púti. Mala stará Dežanka roboty! Jej holúbok priletel! A jaký je hodný, od slnka opálený! Zmocnel a zosilnel.

Milka, bledá a ubiedená, s tichým, radostným úsmevom vítala brata svojho. Karlovi bolo ľúto dobrého dievčaťa. Povinnosť volala ho domov.

„Zajtra pôjdem, Miluška…,“ riekol jej a chytil jej bielu ruku, „chcem odísť uspokojený. Ja vás milujem. Keď ste pláli v ružovej sviežosti a zdraví, vzbudili ste vo mne čistú, mocnú náklonnosť. Teraz morí vás nemoc, líce vaše zbledlo a spadlo — no môj cit sa ešte väčšmi rozohrial. Som priamy, suchý človek, a preto nečakajte odo mňa výlevov… chcete… som váš.“

Oči dievčaťa sa zväčšily a zablysly nezdravistým, svetielkujúcim bleskom. Stála ako socha.

Kto pozná celý nekonečný obsah lásky v duši čistej, šľachetnej ženskej? Kto vnoril sa do hlbiny silných citov, do roja túžob iskrenných? Celá duša, každý dych, každý klepot srdca velel deve, aby stisla mužnú, silnú pravicu, aby oprela sa o mocnú hruď mladého, ako skala pevného muža.

Nestalo sa tak.

Bez odpovedi odišiel Karol domov. Na kartičku napísala mu Milka len tri slová: „Prijdite v jaseň.“