ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Teplá, suchá jaseň má veľké prelesti a príťažlivosti vo vínnom kraji. Broskve zrejú, pod tuhou zeleňou révy kuká gustiózny strapec. Listy čerešieň sčervenely, lúky zahorely slabými plamienkami jasienok. Na oboch bokoch potoka vidno sudy a käde, naplnené vodou, aby zapučaly a tak spôsobnými sa staly prijať révovú krv. Radný dom Borína v ten čas vydržiava svoje jediné múdre shromaždenie, v ktorom určí sa deň vínobrania. Múdri páni chodia po chotári, uvažujú, či je už všeobecná zrelosť hrozna na dennom poriadku. Konečne určí sa deň. Poetické, triumfálne rozjarenie myslí! Dňom pred srokom radno je navštíviť vinice. Mne sa aspoň najvypuklejšie javí bohatstvo a štedrota matky-prírody v obraze dobre zarodenej vinice. Neukladajte mi hrozno na kitajský porcellán! Nezasnubujte lesk hroznových periel so zlatým kovom, a hoci by ste ho vkusne uložili do zamatového viniča, hoci by sa nádoba skvela vypuklými obrazmi, skvostmi umenia a vkusu. Krásu hrozna možno precítiť jedine tam, kde ono zrie, neodlúčené od svojho materinského kra. Šedý stĺpec — on už nejednu révu podopieral — tak vážne trčí zo zeleného mora listov, ako sťažeň potopeného korábu: jednotlivé vlny, bujné výhonky viniča, pnú sa ponadeň. Tu zpod širokého lista bronie sa veľkozrnný strapec — polovička zŕn je brunastá, druhá hrá do zlatista. Neďaleko neho je volské oko, veľkozrnný strapec, temný ako noc, iba pel jasní ho, ako úzky rožtek mesiaca letnú čistú noc. Vo tme nádych nesmelý svetla, aristokratický rizling, žiari zelenkasto, ako malachit, modré, drobné hrozno pýši sa počtom svojich zŕn. Sú pne, ktorých listie mizne pred hojnosťou ovociny. I listy jednotlivých vínnych krov majú svoj zvláštny tvar. Jedny sú široké, temnozelené, iné zas drobnejšie, s pestrejším krojom, zapletenejšími žilkami. Živé, jemné farby hrozna, energická zeleň listov milo kontrastujú so šedou, pilne okopanou zemou, s belasým nebom, so žltým, vädnúcim listím stromov.

Rád bych zostať v tejto dŕžave prírody… avšak suchá moja poviedka núti ma do suchoty skutočného života ľudského. Život prírody nadchne ma každý raz a pero mi letí po papieri, sám cítim sladkosť tvorenia, sám cítim v sebe silu a pružnosť. Neradno však žiť a cítiť pre seba…

Nuž teda nazpäť!

List Miloslava na Žukovského. „Brat môj a druh duše mojej! Neprichádzaj! Zostaň doma, v blaženom kruhu svojich sestier, pri boku svojho starého otca. Sestra mi hovorí, že ťa pozvala; teraz sama odvoláva svoje pozvanie. Nevykladaj zle slov mojich. Neprichádzaj!

Tratím sa, brat môj, ako slabý potôčik v saharskom piesku. Ešte vlhne, vlhne púšť, kde-tu vyrazí klíček — no už neuspeje vyzrieť v kvet!

Vieš, akú magickú silu mal som v kruhu tvojich následníkov školských. Sú ľudia, ktorí do dvadsiatehopiateho roku vydýchajú celý svoj obsah — do vozduchu. Medzi tých patrím. Arabská poviedka hovorí, že potomci kmeňa Asra umierali pri pocite prvej lásky. Ja som umrel pri prvom vkročení do života. Znáš moje plány, ktoré dozrely na ceste našej. S akým ohňom vrhol som sa ich uskutočniť! Celú augiášsku stajňu našiel som v rodnom meste. V ramene cítil som silu a bodrosť Heraklesa… Márnosť, márnosť, brat môj!

Avšak krátko a konfúzno: s mojím bojom proti malomestskému hlupáctvu, defraudáciám, klebetám, egoizmu, nadutosti, nepotizmu a jako sa volajú hlavy hydry, dusiacej náš dobrý ľud meštiansky, vyšlo to veľmi smutne. Za pekného rána bol som osamelý, centrom všetkých urážok, klebiet, pletích, nádaviek, — jedným slovom, der bestgehasste Mann! Kde sa podela moja magická sila nad ľudskou vôľou?

Všetko ide male, pessime. Kradne sa viac, ako prvej, vegetuje sa mizernejšie, ako prvej. Kdeže je oceľová sila vôle, ktorá chcela z pustej skaly vylúdiť iskry? Zožrala ju hrdza života.

Široké téma! Márne štúdia, márne cesty. Naša lebka je nič inšie, ako schránkou veterných obrazov! Čudujem sa, že viem ešte logicky mysleť a — písať.

Nuž s Bohom, maj sa dobre! Ty máš onú pružnosť života, ktorá mi chybuje. Nuž podrž ju, zaoceľuj ju, vyviň blahodarnú činnosť za našu ideu! Jedno, čo ma teší, je, že pri všetkých nezdaroch zostala láska k Slavianstvu a Slovenstvu vo mne neskalená! ,Es muss auch solche Käuze geben,‘ teším sa s Goethom. Ja som prototyp dobrého, nečinného, nesmelého, slabého, holubäcieho Slováka! Chvála tebe, Hospodine, že naša fajta vymiera! Počúvam, že následníci naši sú energickejší, reálnejší, zručnejší! Boh žehnaj ich milé hlavy! Nech zahanbia našu netrebnú, roztúženú, snilkársku fajtu!

Pri všetkej láske, ktorou ťa milujem, opätujem prvé slová svojho listu: Neprichádzaj! Tvoj Miloslav.“

„Milo kväcne hneď, ako prázdny mech, keď ho nedržím za šticu,“ riekol Karol, keď prečítal list. „,Neprichádzaj,‘ aký to nesmysel. No, divím sa, že nepíše: tu ti posielam revolver, porto som vyplatil, zastreľ sa. Práve pôjdem na vínobranie do Borína.“

Karol vybral sa o týždeň. Sadol na svojho „Havrana“, ktorého vlastnoručne kŕmil na staniciach.

Večerné slnko zafarbilo zlatom veže Borína, keď sa spúšťal dolu vŕškom. Často musel vyhýbať vozom, na ktorých osy pripravené boly oceľové taniere, ktoré vydávaly prenikavý hlas každým drgnutím voza: znak, aby sa vozy vyhýbaly v úzkych cestách. Vo veľkých vozoch, vlastne kadiach, viezli mušt, v putniach niesli robotníci hrozno nepodlávené.

Mesto bolo akoby vymreté. Starík sedel pred oblokom na kamennej lavičke a pokrútil hlavou, keď zazrel sviežeho jazdca. Pred Dežanovci zastal jazdec, skočil s koňa, kantár hodil mestskému hajdúchovi, ktorý zevloval neďaleko. Hajdúch robil sprostú, smiešno-smutnú tvár.

Preddomie bolo tiché, iba dve baby vyšly z brány. V pitvore voňalo voskom.

Dvere prvej chyže boly pootvorené. Otvoril dvere.

Tma, slabo osvetlená červenkastými plamienkami sviec. Na prostred izby na stoličkách rakev, v rakvi žltá, spanilá tvár Milky Dežanovej.

Matka a brat pribehli k dverám, videli Karla a zostali stáť vo verejach. Karol odhodil bičík a pristúpil k mŕtvole. Vrúcne, oddane bozkal jej modré pery. Potom stál a hľadel nemo do schudlej tvári. Na čele mŕtvoly ukázaly sa belasé fľaky.

Prišly dievčence s vencami. Margita Kolesárová položila veľký venec k nohám Milkiným — nohy boly oblečené v biele pančušky. Azda nič nevyráža mizernosť smrti, ako nohy mŕtvoly na postlaní. Narty trčia tak dreveno; zdá sa, že sú zväčšené.

Z ulice zaznievala tiahla, vincúrska pieseň. Trenčianky, nájomnice, vracaly sa z vínohradov. Biedne dcéry Kysúc! Teraz žijú chvíle hojnosti a bujnosti prírody. Ich spev je veselší, ako tam na horniakoch, keď Židom zemiaky okopávajú.

Karol stiahol prsteň s malíčka — prsteň so svojím menom — pre ňu chystaný, a nastoknul ho na chladný prst mŕtvej devy…