ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sám milý Boh vie, ktoré vetry a vody hobľovaly túto krajinu, že na nej nezostal ani len najmenší vŕšok. Široké, nedohľadné tabule polí stáčajú sa do diaľky na všetky strany, niet im konca ani tam, kde vodorovnou čiarou podťaly oblohu a zdanlive zmizly v zelenkastom aj ružovom opare obzoru, v ktorom sa zrodil a pokračuje včasný, predjarný marcový deň.

Pozrite vôkol: tam, kde sa polia rozdrobily na pestrú šachovnicu, sedí dedina. Ponad ňu trčia riedke a čierne konáre agátov, skúpa ozdoba, podobná vraniemu hniezdu. Ľahučký dym kaderí sa kde-tu z komínov a tratí sa pod obrovským spiežovcom oblohy, blyštiacim sa do zlatista. Ďalej, tam kde nieto polí, kde sú len obrovské tabule vypočinutej zeme a jasne zelených ozimín, soskupily sa agáty a duby v smiešne malý háj, v ktorom sa belejú múry a krváca strecha majera. Aj na opačnej strane sa rozložil majer, no je to ďaleko, takže jeho biele budovy jagajú sa na slnci ako črepy skla, ktoré tam ktosi bol roztrúsil. A hľa — obráťme sa chrbtom k slnku, za ktorým sme celú zimu túžili: pred nami (kto ho vie, či na dostrel vojenskej pušky alebo na hodinu bystrého cvalu koňa — na rovine sa nevyznáš!) mesto vystrelo k oblohe vychudlé veže kostolov, komíny troch fabrík a šedivé kôstky meštianskych domov, aby sa na druhej strane rozliezlo do špinavých kútov, k hnijúcemu potoku a do zapáchajúcich jám.

To by bolo všetko.

Krem toho nieto už ničoho, len polia a polia, zem, zem kyprá ako čerstvý medovník, šťavnatá a teplá, popretínaná cestami, na ktorých blyští sa v koľajach posledná snehová voda.

Prvé dni marca zahnaly zimu a vyhnaly ľudí do poľa. Aj tak bol už čas orať. Starý Malenec už vo februári obchádzal svoje role, pozoroval, ako sa napájajú snehovou vodou, ako v nich voda sipí a stráca sa — a keď sa mu sused Kmoško smial, že akosi privčas sa stará, povedal:

— Prečo privčas? Či sa darmo hovorí, že Matej — vesny nádej? A Mateja je dnes.

Bolo to vtedy na Mateja a Malenec by si nebol nikdy odpustil, keby si v ten deň role neobzrel a so zemou sa nepolaskal. Tisíc Kmoškov mohlo ho vysmievať. Šiel. A videl: treba sa pripraviť na oračku. Zem už čochvíľa bude súca pod pluh. Už na Mateja videl, ako sa kde-tu od hrudy k hrude rozvláčala pleseň. Pospína teraz jemnou pavučinkou všetko. Je čas!

A dnes už teda ore tretí deň. Aj Rataj ore na susednej roli, tamto zas ore Stupka, hen tam Horváth a na panskom orú tiež.

Len Kmoško neore. A preca — lepšie starať sa privčas ako neskoro. Môžu potom prísť plané časy a bude po oračke. Nuž — on tento Kmoško málo dbá. Aj to tak podľa neho ukazuje, že žobrákom byť, alebo planým gazdom, vyjde na jedno. A Malenec už dávno hovorí, že celý tento lenivý Kmoško gazduje čertovi na budzogáň.

— Čihí!… ej, bodaj ťa: čihí! Nevidíš brázdu?

Ďurík sa oprel s boku o kravu a bičom ju pošľahal po papuli.

Malenec sa ešte viac hneval na Kmoška. Iš — ty, potvora, krivá brázda! Ako keby Kmoško bol tomu na vine.

Keď dotiahol brázdu k úvrati, nadniesol pluh, vzal otku a očistil lemeš od zeme, ktorá sa naň nalepila.

Z dediny zazvonilo na poludnie. Aj z mesta, z diaľky, doletel vlhkým povetrím zvuk zvonov, rozlieval sa teplým priestorom a miesil sa v ňom s jarným oparom a vôňou obracanej zeme.

Malenec sňal širák, prežehnal sa a premielal modlitbu. Ďurko zatiaľ vypriahol kravy a viedol ich k vozu na medzi. Starý za ním pozeral, neprerušujúc svoju modlitbu. A chlapčisko nič. — A ty čo? — chcel za ním skríknuť prostred Otčenáša, no vtedy už aj Ďurko strhol čiapku s hlavy. Zostal stáť pri voze, smiešne strapatý, zmrvený prísnym pohľadom otca, a jedným očkom škúlil nabok, tam, kde škovran zapadol do čerstvej brázdy.

Na súsednej roli aj Rataj dotiahol brázdu k úvrati a stiahol opraty: pŕŕr! Ondriš pustil udidlá a potľapkal fŕkajúceho koňa po pleci. Slnko zasypalo koňa zlatým prachom. Potriasal svalom na pleci, mykol hrivnatou hlavou a potom ju, ustatý, svesil nízko k zemi.

— Môžeš vypriahať, — riekol Rataj synovi, — a hoď mu žrať!

Ondriš zaviedol koňa k vozu, vypäl mu zubadlá a podložil otiepku suchej ďateliny, vzal vedro a odišiel po vodu.

Malenec pozrel za ním. Potom, keď sa stretli na medzi, povedal Ratajovi:

— Máš lepšieho pohoniča ako ja.

— Nuž, vyšli sme obaja. Aj tak nemal doma čo robiť. Nech aspoň poháňa.

— A ja som vzal tuto Ďurka na deň — na dva zo školy. Nech sa trošku vystre v poriadnej robote. Aj tak tam často nič súceho nerobia… len také pletky.

Potom sa Malenec na čosi rozpomenul a obrátil sa k vozu:

— Ďurík!

Ďurko sa vrhol cez priekopku a už bol tam.

— A pán kaplánko… kedyže k vám chodia?

— V stredu odpoludnia.

Malenec poprehŕňal si v pamäti kalendár.

— To je dnes?

— Dnes.

— Utekaj domov, — obrátil sa k synčekovi, — pôjdeš do školy. A keď na ceste stretneš Agátu, povedz jej, žeby sa pohla! Bude miesto teba poháňať.

Rataj sa oprel o Malenca pohľadom, z ktorého sa dalo vyčítať pohŕdanie. Aj sa mu v hrdle spriečila výsmešná poznámka, no nevyslovil ju. Len tak na pol slova sa ozval, aby Malenec nepodržal vrch:

— Hovoríš, že pletky… A kto ho práve vie, či pletky. My sa, sused, už tak veľmi škole nerozumieme…

Z diaľky, po ceste od dediny zjavila sa dievka práve v tej chvíli, keď si Malenec zaclonil rukou zrak a pozeral v tú stranu.

— Aha, Agáta už ide, — povedal.

Agáta stretla sa cestou s Ondrišom. Prehýnal sa na jeden bok. Vedro bolo ťažké, prameň ďaleko. Kedykoľvek narazil kolenom o vedro, vyčľaplo z neho trocha vody, ktorá mu vlhčila nohavice a liala sa do topánky.

— Vodíš koňa alebo oreš?

— Vodím, — odvetil Ondrej.

Slnko ho šteklilo po líci, bol by najradšej postavil vedro, sadol si na zem a díval sa okolo seba, na kypré hrudky zeme, zpomedzi ktorých kde-tu začaly sa vytŕčať prvé zaružovelé lístočky buriny. Bol by rád Agate riekol niečo veselého, čo by korenilo a rástlo z predjarného dňa. Okolo nich poletoval vlažný vetrík. Roznášal jeho myšlienky ako páperie. Nie, nič veselého si nemohol vymysleť. Veď ona sama, Agata, bola akási upiata, chladná a neprístupná.

— Aj ja budem, hádam, teraz poháňať.

Bol by ju podpichol nejakým žartovným slovom. No, nemalo to smyslu. Bola vážna, podobala sa strnulej svätici na obrázku a vôbec akosi nepatrila do tohoto dňa.

— Prečo neprídeš v nedeľu nikdy medzi nás? — spýtal sa, keď už dochádzali k vozom; zostal pri tom stáť a čakal na odpoveď. Otázka bola celkom nečakaná. Aj Agata zastala, no nevedela odpovedať.

— Koľko pekných kníh sme cez zimu prečítali! Aj by sme boli spievali, len nás nemal kto učiť. A teraz na jar chlapci začnú hrať futbal…

Agata stiahla pery do dvoch uzučkých pásikov, ako keby chcela povedať: čože ma tam po vašom futbale! Ondriš to vycítil a chytro dodal:

— Nebola by si sama. Veď dievčence chodily medzi nás. Nepočula si?

— Nie, — riekla najprv bezmyšlienkovite. Potom sa zrazu prebrala a opravila: — Ba hej, Verona Slancovie mi raz bola spomínala…

— A prečo si teda nikdy neprišla?

Nevedela, či ju nevysmeje, keď povie pravdu. No, Ondriš bol v tomto okamihu vážny a preto, vykračujúc znova vpred, vravela:

— Keď ste sa schádzali odpoludnia… Ja chodím vtedy na požehnanie…

Pozrela naň zpod bŕv, koso. Ani jediný sval sa mu v líci nepohol, neutrúsil ani slova, len sa akosi náhlo vzchopil, vzal vedro a zamieril priamo ku koňovi.

Keď Agata rozložila pred Malencom polievku a chlieb so slaninou, Rataj sa nezdržal a povedal:

— Veď by bolo, hádam, lepšie zajsť s kravami cez obed domov. S oračkou nie je tak náhlo... a časy, hádam, vydržia.

— Prečo domov? Aj tu sa nažerú a odpočinú si. A mlieka nedajú, keď chodia v pluhu. Kto na kravách ore, ten nech vodu dojí, hovoria, a je to pravda.

Potom už nevravel nič, len naberal polievku veľkou lyžicou a odlamoval veľké kusy chleba.

Aj Rataj s Ondrišom sa najedli. Potom sa na dlhú chvíľu zahľadeli do diaľky, do úžasne kľudnej a vyrovnanej hladiny rolí, z ktorých vystupovala para. Videť ju nebolo, len nozdry ju cítily a prijímaly; nozdry sa chvely, chvel sa i vzduch a zlatý prach slnka i všetka zem, zachvievali sa ľudia v svojej prapodstate, užaslí nad opakujúcim sa zázrakom jara.

Bežte, plužné kolieska, brázdou, a vy, blýskavé lemeše, rozrývajte zem krížom-krážom! Škovránok spieva… Okolo ľudí samé brázdy. Keď ich dosiaľ nieto, budú. Zrak po nich uteká veselo a keby mohol, válal by kotrmelce a piplal by sa vo vlažnej zemi, ruky by ju miesily a zuby hrýzly. Taká je.

Tam, kde sa na slnku blyštia múry majera, zvaného „Biely dvor“, na obrovskej, nedohľadnej tabuli poľa, dymia dve lokomobily. Ako keby vata alebo vlna kudlila sa z ich komínov. — Je ticho. Nepracujú. Parná oračka stojí v brázde, jednou súpravou orných želiez zarytá do zeme, voľnou súpravou zamáchnutá vysoko do vzduchu, takže odtiaľto z diaľky vyzerá ako strelený veľký vták, ktorý padol práve do brázdy a nadvihol z nej zdravé krídlo.

Potom sa ozval ostrý hvizd, prvý, druhý a tretí. Ondriš aj z diaľky rozpoznal, ako sa okolo parných strojov pohlo niekoľko ľudí, videl niekoľko bielych obláčkov dymu, čo vyskočily a rozplývaly sa pomaly v čistom povetrí, a potom sa ten veľký vták s rozmáchnutým krídlom pohol tiež a bežal brázdou ako jarabica.

Ondrišov otec sa díval tiež tým smerom. Oračka na konci poľa sa zakolísala, voľné krídlo spustila k zemi, druhým sa zachytila od zeme do vzduchu a bežala zas nazpäť.

V Ratajovi sa čosi vzopälo. Ruky, složené na kolenách, zaťaly sa do hrubých pästí. Nebolo však čo drviť — zostávaly prázdne v chvíli poludňajšieho odpočinku, ktorý sa končil.

— Potvora… až sedem brázd bere to naraz, — povzdychol naostatok, potriasajúc hlavou.

Azda to bolo všetko, čo chcel Rataj povedať. Ruky zostaly zaťaté, ležaly na kolenách, ťažké zablatené hrče, no slová boly ľahké a zanikly v povetrí ako biely dym ďalekých lokomobíl, hoci v nich bol zakliaty celý Ratajov osud.

Pozrel na Malenca. Ten dosiaľ odlamoval veľké kusy chleba a jedol, prežúvajúc každý kúsok dlho a dôkladne. Pomyslel si: tento Malenec môže sa na parný pluh prizerať sto rokov — všetko jedno. Bude sa potkýnať za svojím pluhom, poháňať ukonané kravičky do úpadu — a všetko složí do vôle Pána. Urodí sa? Neurodí? Jeho vôľa. Urodí sa na „Bielom dvore“ a u neho? Malencov to hriech a trest. Všetko je v rukách božích, i dobré i zlé, a keby nič dobrého na tomto svete nebolo, len všetko zlé, keby sa mu všetko v rukách priečilo a na takom bohatom majeri všetko bežalo ako po masle, Malenec ani slovíčkom, ani najtajnejšou myšlienkou o to nezavadí. Všetko je, ako Boh chce, a človek na tom nič nemôže meniť… A pri tom je aj zarytý zaostalec. Hľa, aký: keď sa chce robiť múdrym, vypáli mu to práve nasprosto. Na príklad s tou školou… Ech, darmo hovoriť!

Malenec vopchal si do úst posledný kus chleba, olízal nôž od slaninky a vstal.

„Na lánoch“, na obrovskom priestranstve poľa, ktoré sa ťahalo od majera „Hája“ temer až ku Ratajovmu záhonu, začalo čosi v pravidelných prestávkach lomoziť a vystreľovať: buch-uch-uch! buch-uch-uch! buch-uch-uch!

Všetci pozreli v tú stranu.

Rataj, hoci bol od slnka odvrátený, zaclonil si rukou oči. Pred nimi rozkladalo sa pole, čokoládová masa prehriatej zeme, na ktorej dohnívaly posledné byľky lanskej buriny. Nevideli nič zvláštneho. Len tam, kde koniec poľa strapatel sa čiernymi konármi agátov a dubov, až celkom pri majeri, pohyboval sa po okraji lánu čierny bod.

Dívali sa za hodnú chvíľu, ako čierny bod rastie, až zbadali, ako sa nadhadzuje a kolembá v kyprej, vlhkej zemi.

— Jeřábek má už traktor? — spýtal sa v udivení Ondriš, neobracajúc sa priamo na nikoho so svojou otázkou.

Ani by mu nebol mohol nikto odpovedať, keby nie Kováč, ktorý sa medzi nimi znenazdajky zjavil a prehovoril:

— Veru, už má.

Všetci sa strhli v prekvapení: Kováča ani nezbadali prichádzať, tak razom sa zjavil, ako keď vzbĺkne oheň zo slamy. Aj tak vyzeral. Obočie nasršené a tvár šedivú ako dym, kudliaci sa po suchom zemiačisku.

— A odkedy má traktor?

— Len teraz čo ho kúpil, — odvetil Kováč Ratajovi.

Rataj pokýval hlavou a pozeral v tú stranu, kde sa v čokoládovej zemi natriasal traktor s orúcim príveskom. Za volantom sedel človek, ktorého nemohol rozpoznať.

— A ten tam? — hodil rukou ku traktoru.

— Cudzí.

A tak, ako to jediné slovo zahučalo z Kováča, bolo možno vycítiť v ňom utajený hnev a nenávisť. Čakal, že sa zachytí na ňom Ratajova zvedavosť, že sa Rataj začne vypytovať a v jeho, Kováčovom vnútri že sa uvoľní pružina, držiaca na úzde hnev i žiaľ, a tie že sa potom budú môcť vyliať ako rieka z brehov, aby povolilo bolestné napätie, vrúce v ňom divokým varom.

Rataj len mlčky kýval hlavou. Neozval sa ani Ondriš, ani Malenec.

— To je ten pokrok, — musel sa teda ozvať Kováč sám. — Akýže je to pokrok, povedzte, keď taká mašina vyrazí človeku krajec chleba z ruky?

Obrátili sa k nemu. Čakali.

— Nuž… mňa už teraz Jeřábek nepotrebuje, keď má traktor!

Malenec prijal zprávu celkom prirodzene. Práve tak prirodzene, no viac sám pre seba dodal:

— Keď mu ore za troch, pravdaže nepotrebuje.

— Ba aj na štyroch radliciach môže razom orať! — uvoľnila sa v Kováčovi pružina. — Tak ako keď sme ešte v jeseni na štyroch pároch volov orali. Aj s nami so všetkými, pľuha, vybabral. Už — hovoril, — nepotrebujem voliarov. Musíte si nájsť prácu inde, voly predám. Tak sa aj stalo. Voly zožrali páni… a nás zas traktor.

— Tak… vás teda prepustil z roboty?

Rataj vypúšťal slovo za slovom celkom pomaly a vážne. Jeho zrak skĺzol po Kováčovi od nahnevanej tvári, na ktorej sa ježila dobré dva týždne neholená brada, dolu po mocných ramenách a zastal tam, kde z rozstrapkaných rukávov visely obrovské, rozpukané a červené ruky. Také ručiská, — pomyslel si, — čo schvatnú, to hneď aj zadrhnú alebo rozdrvia. A teraz budú zaháľať.

— Vidíte… prepustil. Troch nás prepustil. Keby aspoň… eh, darmo hovoriť! A to sa človek držal na majeri za ten biedny groš a myslel si: budeš drhnúť odpoly darmo, ale nech, bude to preca istejšie ako vo fabrike. Teraz nám dal isté. Môžem chodiť do mesta a postávať po uliciach… ako aj tamtí z fabrík.

Traktor hrmotil, vybuchoval a kolembal sa na širokých kolesách v kyprej zemi. Kováč sa za ním díval zlým pohľadom, z ktorého sršalo nepriateľstvo a nenávisť. Hľa — obluda zo železa a ocele, bez citu, bez ľudských radostí a starostí, bez ľudskej únavy, miesto srdca motor, miesto krvi benzín. Vzdychá a hromží, hnevá sa, no nie tak ako človek. Vzdychá a hromží, hnevá sa, ako keby sa jej nedarilo, ako keby chcela čím rýchlejšie hltať vzdialenosť od medze k medzi, ako keby sa chcela čím hlbšie zarývať do teplej zeme. Prekonáva všetko, ako keby sa jej veľmi žiadalo polaskania, robí bez citu a bez oddychu, ako keby chcela dokázať: takto ore traktor… a nie tak ako voliari, ktorých na konci každej brázdy musela čakať ženská s vodou, nie ako voliari, ktorí museli na úvrati pol hodiny mlátiť do volov, čo padaly a nevládaly ďalej.

Kováč cítil, ako keby sa mu traktor vysmieval. Stískal zuby, oči sa mu zlostne blyšťaly, no mlčal.

— Potvora… dobre to ore.

Ondriš to nepovedal tak, ako keby sa chcel Kováča dotknúť. Jednako — voliar sa schýlil ešte viac a medzi zubami zlomil odpoveď:

— Dobre. Len keby… keby sa to aspoň spokojilo s benzínom a nežralo voliarsky chlieb. Takto to zaslúži iba kopnúť…

Na oblohe nebolo ani obláčka. Slnko však badateľne prevaľovalo sa na druhý bok. Obzor bol čistý, miestami kaderila sa na ňom skupinka agátov alebo topoľov so strapatými vrcholcami, zem rozprestierala sa do ďaleka a pod vytrvalým bozkom slnka zhlboka a šťastne oddychovala. Tam, kde tmavely sa strechy vzdialeného mesta, vypínaly sa, ako nad hlavy trčiace, zaťaté ruky — fabrické komíny. Z troch len dva mávaly šedivou, nepokojnou zástavou dymu. Tretí komín — už dávno holá žrď bez vlajky.

Kováč pozeral k mestu. Teraz už nezbýva nič iné, len chodiť jeho ulicami, obchádzať domy a čakať náhodnú prácu. Bude chodiť a pozorovať ľudí, z dlhej chvíle rátať kostky na určitom úseku kamenného chodníka, okúňať sa pred výkladmi mäsiarskych obchodov a počúvať tupé a nezaujímavé reči, odznievajúce v skupinách chlapov, ktorým sa kdesi roztratil celý smysel života.

Bude na čas jedným z nich.

Na krátky čas. Lebo on so svojimi ohromnými rukami najde, hádam, prácu veľmi skoro. Veď také ručiská treba pohľadať!

Rataj dosť neskoro zbadal, že Malenec na úvrati dávno zapriahol svoje kravičky do pluhu. Až keď počul jeho: No tak, Sivaňa, pohni! — spamätal sa a vyhŕkol akoby v ľaku:

— Treba ísť!

Nebolo toho ani treba. Bo Ondriš práve viedol koňa k pluhu.

Kováč osamel. Oprel sa o Ratajov voz a pozeral sa po šírošírej rovine. Krik pohoničov a frfľanie traktora miesilo sa v diaľke — jediný zvuk, ktorým sa priestor ozýval. Niekedy zakvákala doňho svojím prekvapeným hlasom vrana so šedivou vestou. Poletovalo ich niekoľko po čerstvej oráčine, nadnášaly sa ojedinele zjašeným zamávnutím krídel a padaly zas rovno obidvoma nohama do brázd, udržujúc potom jedným-dvoma krokmi rovnováhu.

Pozoroval ich a bolo mu zas čohosi ľúto. Bol by najradšej pristúpil bližšie, až k nim, bol by sa ich spýtal, ktorá z nich sa pamätá, že ešte v jeseni on to bol, čo šiel spokojne za pluhom a zarovno so škrípajúcimi plužnými kolieskami spriadal si svoje presvedčenie: drhneš odpoly darmo, ale máš to aspoň isté…

Čokoládová, teplá zem!

Nebola jeho, no priľnul k nej a žil s ňou. Zráňal ju, obracal i dlávil, osieval i žal. Nie pre seba — a preca z tej práce žil. Za prácu na cudzej zemi platili mu darom cudzej zeme, a preca mu bola bližšia ako Jeřábkovi, ktorý prišiel Boh vie odkiaľ z Čiech, ešte ju, hádam, nevidel a už ju kúpil, tento zbytkár Jeřábek, ktorý na nej nikdy pracovať nebude.

Dnes len dokonale porozumel nezamestnaného Onderča, ktorý bol nedávno pred ním hovoril: Tak sa mi, kamaráti, každý deň ráno zdá, že už treba vstať a ísť do roboty. Človeku je akosi clivo za tou špinavou fabrikou… A zatiaľ môžem ležať bárs aj do večera.

Tak aj on teraz.

Clivo mu je za tou zemou. Môže na nej len ležať, nie pracovať. No, nič si nevyleží…

Traktor kuckal a kašľal a tiahol za sebou tri brázdy. Kováč pozrel za ním ešte raz, zaškrípal zubami, ako keby ho chcel prežreť, odlepil sa od voza a pomaly sa rozhojdal k lenivej chôdzi. A že boli Rataj s Ondrišom práve blízko úvratí, pohodil rukou k čiapke a povedal:

— Nuž, ja idem… Sbohom!

Ondriš plieskol bičom na pozdrav. Len Rataj nič. Už priveľa sa dnes trápil s Malencom. Nešly mu nijako z hlavy tie jeho oné… školské pletky. Keby naozaj pletky… nuž tak ako? Darmo by mu učiteľ neradil, aby dal Slavka na gymnázium, keby pletky. Aj ho dá od prázdnin do mesta. Prejde niekoľko rokov a bude ako Peter Zvarov, oktavánom. Dostane dajaké miesto… preca sa mu bude ľahšie dýchať ako nám. Teplá zem zaváňala blízkym jarom. Orali do večera.