Zlatý fond > Diela > Zajatý cezarevič


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Zajatý cezarevič

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 6 čitateľov


 

I

Rodina pána Šimona Kálnického shromaždila sa do záhradnej verandy, kde besedovali a čítavali noviny, ktoré nateraz preplnené boly rusko-tureckou vojnou. Šimon Kálnický patril k zriedkavým horno-uhorským zemänom, ktorí zachovali popri starootcovskom majetku niektoré dobré vlastnosti nášho starého zemianstva. Držal mnoho na „osobnú dôstojnosť“, nosil sa dľa prastarej módy a nenávidel Nemcov, hoci jeho manželka Letitia, chudučká a niečo márnivá osôbka, prislúchala k nemeckému národu. Pochádzala zo Spiša, nosila každodenne hodvabné šaty a pýšila sa jedinou dcérkou svojou, Adelou, ktorú až nad mieru zbožňovala. Dvoch mladších šarvancov ponechala celkom učiteľovi Jánovi Drieňovskému, hovoriac: „Syn zlé dieťa — zachce, uletí, zachce, priletí, ako holub.“

U Kálnických jedla vdovský chlieb pani Marta, sestra domovej panej, vdova po majorovi, ktorá znala len dva ľudské stavy: vojenský a nevojenský. Kálnického brat Ďuro, starý mládenec, ktorý skoro celý svoj majetok prekortešoval a len tým sa pýšil, že pätnásť ráz prepadol pri rozličných voľbách, žil teraz tiež u Šimona z pozostatkov svojho niekdajšieho majetku. Keď sa blížily nejaké voľby, neobyčajne omladol, rozjaril sa, ako vyslúžený husársky kôň, keď počuje trúbiť „galopp“. Že nemal viac prostriedkov sám na svoj účet prepádať, pomáhal druhým, čo sa mu dosť dobre darilo. Celá rodina bola úsilne oddaná dnešnému politickému prúdu — starý pán zo zemianskych zásad, ženské z módy a Ďuro Kálnický z kortešského ducha.

„Rudiny nechodí — môj piket, môj piket!“ vzdychla pani Marta piskľavým tónom. „Pán učiteľ, mali by ste sa naučiť túto hru,“ obrátila sa k Jánovi Drieňovskému, sediacemu na konci stola a zahĺbenému do akéhosi týždenníka. On sa rozpačite usmial. Bol to mladý, šesťadvadsaťročný muž, vysoký, s niečo ku predku naklonenou šijou. Jeho bledá, pravidelná tvár zrkadlila zádumčivosť, ale z jeho pevne a akosi urputne sovrených úst hľadela pevná, nezlomná vôľa. Dokončiv historicko-filologické študia, prijal predbežne učitelské miesto u Kálnického. Jeho prísnosť, mlčanlivosť a akási vzdorovitosť vynútily mu u mužov istú úctu, najmä Ďuro Kálnický zabúdal sa rozhadzovať v jeho prítomnosti. Dámy nemaly z neho veľkého prospechu — bol k nim vľúdny, ale ich nezabával. Marta svoje želanie vzhľadom na piket každodenne opakovala — a on mu jednako nevyhovel.

„Ah, to je predsa hrozné!“ skríkol zrazu Šimon Kálnický a počal z dlhého čibuka dymiť, ako Vezuv. „Počujteže a žasnite: dodatočný telegramm: Bukurešť. Včera rozhodná bitka na Lome. Ruské vojská na hlavu porazené, cezarevič s celou svojou armádou zajatý. Korisť nesčíselná.“

„Čok jašša, čok jašša!“ zavolal Ďuro Kálnický z plného hrdla a zahrešil nepekne, až sa domová pani zhrozila. „Nech žijú naši tureckí bratia! Smrť Moskáľom!“

Pani Marte sa zasvietily oči, odbehla do domu a o chvíľu vrátila sa s plátnom. Šimon Kálnický ju chcel objať.

„Tys’ opravdová Marta starostlivá! Hľa, ona už myslí na rusliny!“ A pritom strhol s hlavy červený fez, obnažiac vážnu plešinku.

Chlapci, hrajúci sa pod verandou, kričali za svojím strýcom piskľavým tónom.

Drieňovský sa začervenal a vypil na dúšok pohár červeného vína, hoci nemiloval vína a chlipkával ho, ako mladé dievča. Nepozdvihol síce zraku, ale jasne cítil, že sa oči Adeline naňho uprely. Adela mala veľmi významné oči: ona nimi, tak rieknuc, hovorila. Keď pozrela na človeka, zdalo sa mu, že ho oslňuje. Veľké, ťažké vrkoče vinuly sa jej šijou. Ako jediná dcérka bohatých rodičov, privyknutá na lásku matky a dobrotu otca, bola niečo rujného rázu a rada sa posmievala. Nie síce zlostne, ale s bujným humorom, tak že sa každý rozosmial, koho si vyvolila za terč svevoľných poznámok. Jej krok bol pospešný, pružný — kráčala celou svojou bytnosťou, vkladala celú svoju živosť a rozmarnosť do svojich ľúbezných krôčkov. Z Drieňovského sa nemohla smiať, cítila akúsi neistotu, ak nie bázeň v jeho prítomnosti. Ostatne s ním sa riedko vídala — on jej navidomoči vyhýbal.

Vonku zarachotil voz. Chlapci sa vyrútili z brány a o chvíľu doviedli na verandu mladého človeka, veľmi elegantne, ba švihácky oblečeného.

„Vitajte, pane Rudiny!“ zavolal Šimon v maďarčine, ktorá dokazovala, že sa pán Šimon narodil na brehu Váhu, a nie na Hortobádi. Naši páni zemäni počínavajú rozprávku po maďarsky, keď sa chcú však ďalej pustiť do zábavy, pokračujú po slovensky, alebo v prítomnosti dám po nemecky. Naturam si furca atď. „Dobré noviny, dobré noviny — Rusov zničili — cezarevič lapený — bude to v Pešti za fakľáda! Sadnite si, sadnite — vypijeme na zdravie Mehmed Aliho fľašku novo-mestského!“

Koloman Rudiny, čakateľ rozličných stoličných úradov, ba präsumptívny podžupan stolice, uklonil sa vľúdne dámam a pred Adelku položil utešenú kameliu. Pochádzajúc zo starej zemianskej rodiny, študoval a nedoštudoval v Pešti práva, mal v stolici zvučné meno — oboje ho oprávňovalo ku skvelej úradníckej karriére. Z jednej právnej disciplíny složil zkúšku, ale len praktickú, totiž zo zmenkového práva, ktorá zkúška neobťažila síce veľmi jeho hlavy, zato však rudnický jeho majetok.

„Aj, aj, dámy trhajú rusliny pre hrdinských Osmanov,“ prehovoril Rudiny, spúšťajúc sa elegantne na krížovú záhradnú stolicu.

„Ja s mojej strany vyšívam pantofle pre apušku,“ preriekla Adela zvonivým, úsmevným hláskom. „To značí mier.“

„Áno, mier za Prutom, diktovaný Osman pašom — veľmi významne.“

A tu počali páni kuvať dôkladné strategické plány. Ohnivý Rudiny jasal v potupných a posmešných slovách na Rusov a kul plány, ako by mali Turci ruského cezareviča po Carihrade na povrázku vodiť.

„Dovoľte, pane Rudiny,“ ozval sa zrazu Drieňovský, ktorý nikdy nemiešaval sa do reči, keď sa ho netázali, „zkadiaľ ráčite zatvárať, že je telegramm celkom pravdivý, na ktorom zakladáte zničenie ruskej armády?“

Prísne oči mladého učenca uprely sa vzdorovite na šviháka. Všetko zatíchlo — i Marta prestala rusliny driapať. Kálnický sa zasmútil nad tým, že môže vôbec niekto pochybovať o pravdivosti takej radostnej zprávy. Adela odhodila bielunkou rúčkou vrkoč, ktorý jej bol padol na prse.

„Aj, aj,“ pomyslela si, „pán inštruktor vie i hovoriť — a to náležite tvrdo,“ a už sa tešila na nejaký výstup.

„Vy ste teda rusofil, pane?“ preriekol strmo Rudiny — stará obyčaj našich horno-vidieckych „Maďarov“, keď nevedia, kam z konopí.

„O tom nie je teraz reč,“ odsekol odhodlane Drieňovský a jeho pekne krojené pery pevne sa stiahly. „Ja som si dovolil pochybovať, že by sa armády tak ľahko chytať a za Dunaj hádzať daly — a najmenej armády ruské.“

„No, no, páni moji,“ zamiešal sa Kálnický, „my veci nepremeníme, škoda je sa rozhorliť; o pár dní sa beztoho dozvieme, kto mal z nás pravdu.“

Bolo videť, že vyhýba nejakej ostrejšej rozprávke, hoci ho mrzelo vystúpenie Drieňovského, ktorého si veľmi vysoko vážil. Do Rudinyho bol práve tak zbláznený, ako do Turkov.

Adelka pozrela tak posmeľujúco na Drieňovského, že učiteľ zamumlal pod fúz: „Aký neočakávaný spojenec!“ a cítil sa ako generál, majúci za sebou silnú rezervu.

„Čok jašša Mehmed Ali!“ zakričal Ďuro Kálnický a štrngol si s Rudinym, ktorý podivným spôsobom ustúpil od sporu. Mal vážnejšie myšlienky na srdci. Zaľúbený do domovej slečny a jej groší, horel želaním zameniť pole vojny údolím lásky. Bohatú nevestu potrebovaly známosťami zmenkového práva obťažené Rudnice.

Slnko sa chýlilo k západu a občerstvujúci chlad len sa tak valil z parku a záhrady. Bola to krásna záhrada, hraničiaca úzadím s Váhom. Zadná čiastka porostlá bola vekovými lipami, pod ktorými vinuly sa piesočnaté chodníky. Pani Kálnická navrhla prechádzku, čo sa všeobecne prijalo; celá spoločnosť sa pozdvihla — len Ďuro Kálnický zostal sedeť a nalial si vína. Drieňovský odišiel s chlapci do domu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.