Zajatý cezarevič

Na druhý deň letel chýr od jedného konca stolice do druhého, že Kálnického dcéra je panslávka čistého zrna.

Rudiny stal sa stoličným notárom a čaroval prstene s Piroškou Zmrzlény, zrelou už panenkou s dosť hodným venom.

Drieňovský nečakal na výpoveď, ale vypovedal sám. Nahnevaný Šimon Kálnický sa pri odobierke s ním pomeril.

„Všetkému je na príčine zajatý cezarevič,“ podotkol Ján starému pánovi a stisol mu srdečne ruku.

Dňom pred odchodom Adelka pribehla za ním do sadu.

„Chcem sa od vás bez svedkov priateľsky odobrať,“ prehovorila a chytila ho za obe ruky. „Vďaka vám za pomoc v biede — u nás je zas všetko v poriadku, len strýc mi nemôže zabudnúť hymnu. Vy ste mi pripravili mnohé krásne chvíle — verte mi, vaše nauky zanechaly vo mne hlboké dojmy. Možno, že sa ešte niekedy stretneme v živote — ja vám zo srdca želám, aby ste do tých čias veľa duší zapálili plameňom svojich myšlienok.“

Drieňovský nemohol slova preriecť. Sklonil hlavu a poceloval ľahúnko devine ruky. Adelka sa nahla k nemu a bozkala ho na čelo. Potom zmizla rýchle medzi kríkmi. Drieňovský stál dlho, dlho v zadumení. Bozk krásneho dievčaťa pálil ho na čele. S neba spustil sa tichý dážď a príjemne ochladzoval tvár učenca, šumiac melancholicky v košatých korunách líp.