ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drieňovský bol znamenitý učiteľ panslavizmu, a Adela, od prírody bystro-umná, dokázala sa byť nie menej znamenitou žiačkou. Od kolísky bola kŕmená nenávisťou k všetkému, čo sa volalo slavianskym, práve tak, ako naše „panské“ dietky napospol. Ale po prvé jej zdravý smysel pre všetko krásne a rozumné, a po druhé túžba striasť sa pekným spôsobom nepohodlného pytača, to dvoje osladilo jej pilulku cudzej príchuti. Drieňovský rozprával jej s ohňom o Slavianstve, jeho nádejach, túžbach a budúcnosti. Líčil živými farbami utrpenia južných Slavianov pod Turkom, ich heroické boje na brdách černohorských a hercegovinských. Dojemne lkal pred ňou nad duševnou biedou slovenského ľudu a krášlil svoje náreky citátmi zo Sládkoviča a Kollára. Potom jej prečítal v nemeckom preklade „Kavkazského pliennika“ a pohrúžil prijímavú dušu devinu do plamenistej Puškinovej poezie. Sama Marta, ktorá bola prítomná, keď čítal, zvolala na konci: „Göttlich!“ Jedným slovom, odokrýval pomaly pred očima devy celkom nový svet. Zprvu hľadela na výrečného učiteľa s nedorozumením. Veľkosť slavianskeho sveta, v ktorého šíro-šírych hraniciach živí sa tuleň i tiger, rastie islandský mach i palma, vznášajú sa hory a šumia morá, bola deve zem novonalezená. Ku koncu týždňa však bola dosť dobre vpravená do svojej úlohy. Vedela vysloviť čisto: „Kak paživajete?“ i „Zdravstvujte!“ a okrem toho naučila sa niektoré sloky Puškinove v pôvodine. Nielen láska, i neláska pobáda k pilnosti.

V sobotu večer sišla sa s Drieňovským na verande.

„Predsa sa trasiem pred zajtrajškom; bojím sa, že sa potknem vo svojej úlohe.“

On ju potešoval:

„Len smelo, slečna! Povážte, že usporíte trom stránkam veľkú mrzutosť: predovšetkým rodičom, potom sebe a konečne i ohnivému zaľúbencovi. On sa skoro poteší a vyhľadá si rovno márnu a obyčajnú dušu, ako je sám, tiež s grošmi. Vaši rodičia sotva vezmú vec seriózne, budú celú históriu považovať za plod vášho rozmaru. A potom, verte mi, škoda by bolo takú voňavú ružičku sviť s bodliakom do jedného venca.“

„Patrí i toto posledné do panslavistickej vedy?“ spýtala sa Adelka a vzdialila sa.

Drieňovský pozrel za odchádzajúcou dojemným, citným pohľadom.

„Drieňovský sa nado mnou smeje,“ dumala Adelka, líhajúc. „Ale, šibal, vie znamenite učiť. Kto by bol hľadal v suchoparnom, jednoduchom Slovákovi taký poklad divných, veľkých myšlienok! Ako mnoho krásneho počula som z jeho príjemných úst. Ako mu svietily oči, keď velebil svojich básnikov a mysliteľov; ako rástol, rozprávajúc o veľkom svojom národe, ktorého čelo opiera sa o severnú točňu a mohutná päta o Kavkaz, ktorého pravé rameno siaha na Alpy a ľavé k čínskemu múru. Aký ostrý sarkazmus sadol mu na umné ústa, keď spomínal holotu zradcov, utrativších pod sebou pevnú pôdu národa. Oni neznajú okrem maďarčiny a pár hladkých fráz — ničoho. Ach, má pravdu, má pravdu! My visíme v povetrí, ako Mohamedova rakev. Nad čímže môže zaplesať človek, ako Rudiny, alebo ako môj strýc? Čímže rozohreje hruď a povznesie myseľ, azda hlúpou kortešačkou? A potom, sme my vlastne tým, čím sa byť titvoríme? Aký je môj dobrý otec Maďar, keď nevie vysloviť ,öröm‘, čo mu dáš pol sveta? A slavianska poezia ako rozpráva do duše, ako slávik v našej považskej olšine. Ja som trpela s Pliennikom, ja som precítila strasti jeho hrdinskej Čerkesky…“

Adela zaspala. Ráno našla biely vankúšik skropený slzami.