ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rudiny viedol Adelku na ramene a kráčal strmo, tak že predbehol ostatnú spoločnosť. Pani Kálnická hľadela s úľubou za vzdiaľujúcim sa párikom — ona si želala z celej duše spojiť manželským sväzkom mladých ľudí. Jej muž bol úplne presvedčený, že sa tak stane, a tešil sa tomu. Staré meno Rudnických, hoci v novej forme, náležite mu imponovalo. O chvíľku Koloman spozoroval, že ich nikto nenasleduje. Stáli pod košatou lipou — u nôh sa im valil bystrý Váh. Lúče zapadajúceho slnka ožiarovaly malebné rumy hradu na druhej strane rieky. Mladý pánik sa odhodlal a krátkymi slovami, nie bez citu, vyjavil Adelke svoju horúcu lásku. Adela sa zarazila, purpurový rumeň sadol jej na líce a dych sa jej zarazil v prsiach. Ona síce šípila, kam cieľa časté návštevy mladého eleganta a lahodné poznámky dobrej matky, ale vyznanie lásky ju nepripravenú prekvapilo. Vytrhla ruku zpod ramena svojho sprievodcu a zostala stáť dva kroky proti nemu.

„Tu moja ruka,“ hovoril pohnutým hlasom Rudiny, vystrúc k nej pravicu, „udrite, Adela, udrite smelo, a budeme na čistom.“

Srdce devino búchalo prekvapením a akýmsi bôľno-sladkým pocitom. Necítila k nemu náklonnosti, ba naopak, držala ho za márnivého a jednoduchého človeka, smiala sa v duchu nad jeho slabosťami, predsa však cítila akési zimničné rozochvenie. Niet ženy, ktorá by zostala ľahostajnou, keď sa jej po prvý raz vyznáva láska, a čo by bol zaľúbenec úplným Kalibanom. Nadto vedela, ako dobre je zapísaný Rudiny u rodičov. Odhodlaná bola na „nie“ hneď v prvom okamihu — ale ako?

„V nedeľu,“ zavolala dosť pevným hlasom, zvrtla sa a kráčala svojím pružným krokom nazad.

Rudiny šiel pomaly za ňou. Nedočkal ani večere, a s divným pocitom, ale nie beznádejným, sadol do vozíka a ušiel.

Po večeri sa spoločnosť rozišla. Adela išla do svojej izbietky, pritlačila čelo na tablu obločnú a veľké, vrelé slzy vyronily sa jej z očú.

Úzkosť jej svierala prsia — ona prvý raz počala rozmýšľať, čo je to život. Ako by bola hupkom skočila z detinstva do zrelého veku. Takéto prechody stoja obyčajne slzy. Konečne sa zasmiala, utrela oboma rúčkami slzy a smiala sa chutne, šťastne. Tvár zaľúbeného polo-Turka objavila sa jej v smiešnej podobe. „Ale čo bude v nedeľu?“ pomyslela si, a smiech uletel s tvári. „Máme ešte sedem celých dní, avšak sa minú.“ Zdola od verandy bolo počuť strýcovo „Čok jašša!“ — on už prevrátil po kortešsky tri litre. Konečne sa zdvihol a ubieral sa neistým krokom zrovna do postele.