ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Popoludní našiel pán Rudiny rodinu Kálnických úplne shromaždenú na verande. Drieňovský bol tichý a mlčanlivý, ako obyčajne; pán Kálnický nebol veľmi dobrej vôle. Turci nielen že nelapili cezareviča, ale ich stíhala porážka za porážkou — a to ho úprimne kormútilo. Ďuro Kálnický darmo pokrčil v hneve celé číslo novín — Sulejmanovi nepomohol tým vydobyť víťazstva.

„Ešte stojí Plevno a v ňom hrdinský Osman,“ tešil Rudiny turkofilský krúžok a zalial potechu červeným vínom.

Adela pozrela významne na Drieňovského, tak že nevdojak sklonil hlavu k novinám.

„Pokým mu Skobelev a Totleben nezapražia omáčku,“ poznamenala Adelka a začervenala sa až po uši.

„Ľaľa, aký strateg!“ smial sa jej otec.

Jeho brat sa naježil. „Azda i ty sympatizuješ s barbarmi?“ zamrmlal a odhodil dohorenú cigaretku cez zábradlie verandy.

„Nie, strýčko,“ horlila deva, „ale s hrdinským národom, ktorý leje drahocennú svoju krv za svobodu svojich a našich bratov.“

Rudiny sa usmial v nedorozumení. Slová devine považoval za satyru.

„Nie, nie, pane Rudiny, to nie je smiešne! Turci vraždia dobrý bulharský ľud už od pol tisícročia, a čože vykonali k ich spáse Angličania, Nemci — a vaši rytierski Maďari? V najnovšom čase robili fakľády k pocte katom a šibeničiarom. Jediný Rus, barbar, ako vy hovoríte, stal sa Samaritánom ubitého na púšti, a preto, ako ženská, nemôžem cítiť s iným, ako s ruským národom.“

Oba Kálnickovci onemeli úžasom. Marta zavolala slabnúcim hlasom: „Eau de Cologne!“ a Rudiny zbledol zlosťou, ako stena.

„Pán Rudiny sa vie dokonale pretvarovať! Pred týždňom tam u Váhu bol celkom mojej mysle!“ riekla Adela zlostným tónom.

„Slečna Adela žartuje,“ preriekol Koloman s núteným úsmevom.

„Proščajte, gospoda!“ zavolala veselo Adelka a odišla rýchlo do izby.

Jej matka chcela za ňou, ale ju zdržal muž.

„Nechaj mladého pochábľa, veď znáš jej bizarné kúsky.“

Tu sa ozvaly zo salóna zvuky piana. Adela hrala: „Hej, Slováci!“

Ustrnutie spoločnosti vzrástlo. Drieňovský bol bledý, očakával všeobecný nápad. Avšak ľak a zmätok spoločnosti bol taký veľký, že nikto naňho ani nepomýšľal. Šimon Kálnický šiel za dcérou do salóna.

„Čože to stváraš, Adela? Ako sa chováš? Prestaň s nebezpečnou ariou!“

„Na rozkaz, drahý apuško, ak sa vám to nepáči; mám tam pre tých dvoch pánov vonku ešte niečo naporúdzi…“ A počala mocnými akkordmi hrať „Bože, caria chrani.“

Nešťastný turkofil chytil dcérku za rameno. Adela vyskočila, objala ho horúce a tiskla nečítané bozky na jeho ústa.

„Blaznieš, dievča — nože, veď ma už pusť — čo sa ti robí?“

Bozky milovanej dcérky uchlácholily dobrého zemäna.

„Dovoľ, apuško — idem sa ospravedlniť,“ a pošla k obloku, hľadiacemu na verandu. Jej jasná, ľúbezná tvár spanilo svietila v temnom úzadí. Hrubé vrkoče splývaly jej voľne šijou.

„Pane Rudiny, poznáte krásnu báseň ,Klevetnikam Rossii‘?“ zavolala, dusiac smiech, a počala deklamovať:

V tom zmizla v obloku. Bolo všetkého dosť a dosť. Rudiny dal zapriahať. Starý korteš ho sprevádzal.