ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drieňovský vyšiel na verandu. Dvojrohý mesiac plával nebom a s lipy nad Váhom klokotal slávik. Hrmot gazdovských vozov zavznieval od hradskej. Celá krajina pripravovala sa k nočnému pokoju. Drieňovský bol smutný. „Aký to život!“ dumal. „Človek sa večne musí ruvať! Samé protivy, ach, a aké neprirodzené!“

Dosky verandy zaškripely pod pružným krôčkom: Adela sa zjavila. Ján sa chcel vzdialiť.

„Neutekajte, vy svárlivec!“ zavolala svojou milostnou prostosrdečnosťou. „Ja som vás schválne vyhľadala. Ste mi veľmi, veľmi potrebný.“

„K vašim službám,“ preriekol v rozpakoch náš filolog.

„Nás oboch nerozumie svet,“ pokračovala smiešnym patosom deva, „a preto musíte byť chtiac-nechtiac mojím dôverníkom. Však vy zodpoviete mojej dôvere? Ach — veď vy neviete byť zradcom. Pomyslite si: dnes mi Rudiny, váš súper, tam u Váhu vyznal lásku! Rozumiete, opravdivú lásku, so všetkými pri tom nevyhnutnými vzdychmi! Bože môj, robil vám ten človek prepodivné oči, ani odratý baran v jatke! Ale celá veselá historka má veľmi smutnú stránku. Vy znáte naše rodinné pomery, viete, že je do Rudinyho u nás všetko zaľúbené, počnúc od dobrého otca až po — po Martu.“

„Nech si ho vezme Marta,“ pomyslel si v duchu novopečený dôverník mladého dievčaťa.

„Pomyslite si, pane Drieňovský, aká surmia by sa v našom milom, pokojnom dome strhla, keby vospustná, vzdorovitá, nemóresná Adela takto obrátila chrbát budúcemu podžupanovi, ablegátovi, pašovi a boh vie, čo z neho ešte očakávajú!“

„Myslím, že sa vec v prvej čiare týka vás samej, a potom —“

„Áno, ale to potom! Verte mi, ja nemám ani vôle, ani vlohy k romantickým scénam. ,Neposlušná dcéra‘, ,nevďačnica‘, ,slzy‘, ,prosby‘ a tak ďalej — to všetko sa mi protiví z hlbiny mojej duše. A skutočne, je mi veľmi ľúto mojej mamušky. Pre Boha, poraďte mi, čo tu robiť?“

Toto neočakávané, prosté vyznanie rozohrialo dušu mladíka. Videl po prvý raz v živote pred sebou ženské stvorenie, ktoré tak detinne a srdečne zasväcuje jeho prvého do svojich tajností. Videl rozpálené líce, počul nepravidelný dych, svedčiaci o rozčulených citoch. Avšak ako tu pomôcť? Ako tu zodpovedať milostnej dôvere? Adela patrne ctila v učiteľovi muža v krásnom smysle slova. „Buď teraz mužom, múdrym a pomoc poskytujúcim!“ volalo mu svedomie.

„Vy ste celkom na čistom sami so sebou?“ pýtal sa Drieňovský vážne.

„Na čistom — vy ma urážate svojou otázkou! Povedzte úprimne, za čo držíte Rudinyho, ale úprimne.“

„Ja ho držím za prázdnu hlavu, na akých je, žiaľbohu, u nás hojná úroda. Vietor, polovzdelanosť a vnútri práchno.“

„Oblíčené, oblíčené práchno, že zdá sa zďaleka byť žulou — ale len veľmi zďaleka.“

„Nuž a čo ste mu riekli, jestli sa smiem spýtať?“

„Odkázala som ho na nedeľu. Dnes máme, chvalabohu, iba pondelok!“

Drieňovský sa zamyslel. Akýsi cit pomsty zkrsol v jeho srdci, cit pomsty za nesčíselné urážky, ktoré musel mlčky znášať od svojich chlebodarcov, ich spoločnosti. Rudiny by bol práve vhodný exemplár, na ktorom by sa mohol vyvŕšiť za mnohé pretrpené úštipky, niekedy i z koralových ústok samej Adelky sa vinúce.

„Ja viem len jeden východ z tohoto labyrintu,“ ozval sa konečne, „a to je, aby sa vec tak narafičila, že by ste nie vy jemu, ale on vám vypovedal z priateľstva.“

„Inšie neviete? Už som ztratila bitku. On vám tak horí za mnou, ako pivonka na svätého Ducha. A potom je krotký — z ruky berie.“

„Viete byť srdnatou?“

„Nuž?“

„Ostaňte panslávkou, a ja vám za to ručím, že pána Rudinyho ohne premenia sa na arktické ľady.“

Adela uprela zvedave svoje jasné oči na učiteľa, až sa mu duša v tele zasmiala. Ticho pokračoval:

„O tri týždne máme stoličné voľby. Rudiny kompetuje za hlavného notára, valný to stupeň k nádejnému podžupanstvu, alebo k vyslaneckému mandátu. Vy sa ukážete revnivou Slaviankou — chýr o tom sa roznesie, ako blesk — Rudiny bude museť voliť medzi vami alebo stoličnou karriérou. Verte mi, poznám našich pánikov: pre nich sú stoličné úrady zeme šlarafské, oni sa prekúšu k nim i cez horkú bryndzu; oni často obetujú starootcovskú zem a avitické krby svoje márnemu titulu, tým ochotnejšie, keď je s ním spojená pláca. Zabudli pre ne otcov, vyzliekli sa zo svojstva. Myslíte, že nezahodia k vôli nim lásku? A aká hlboká môže byť láska takého Rudinyho? Veríte, že by sa taký švihák mohol dušou zamilovať, večne, neskonale? Ja myslím, že nie.“

Adelka sa zamyslela. Na druhý deň ráno privítala učiteľa s veselou tvárou. „Pane professor, môžte počať prednášky, aby ste ma uspôsobnili k podivnej úlohe. Ja som sa rozhodla.“