E-mail (povinné):

Ján Chalupka:
Juvelír

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Jana Jamrišková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

Dejstvo I.

Izba v dome Frntolinky. V kúte stojí krinolína. Vzadu oblok, zprava i zľava vchody. Stôl, stoličky, skriňa.

Výstup 1.

STONOHA (starý mládenec, opatrne otvára dvere a nazerá dnu. Komická figúra. Okrúhla usmiata tvár, červenkastý nos. Menšia plešinka. Bez fúzov): Ani živého ducha!… Nepovedal som ti? Len sa smelo dnu. (Vojde, za ním prichodí Miloslav.)

MILOSLAV (mladý, asi dvadsaťdvaročný učiteľ. Veľké čierne oči, malé fúziky. Jemný, uhladeného správania. Obzerá sa nedôverčivo): Počuj, ty potrimiskár, ak nás tu pristihnú…

STONOHA (sadne si za stôl): No, ty si bojko!… Myslel som, že ti láska dodá sily, keď sa vkradneme k tvojej najmilšej. Mne by aspoň dodala. Ale tebe? Trasú sa ti kolená, ani čo by si bohvie čo zlého robil.

MILOSLAV: Keby si toľko nerozprával a radšej striehol, či niekto nepovolaný neprichodí.

STONOHA: Teraz naozaj neviem, čo mám robiť. Stará pani s Irmuškou sa pustily svetom až do strelnice — to som na vlastné oči videl, nuž načo strážiť?… Načo strážiť — milý priateľko — keď mačka vyšla na vandry a myši môžu mať hody… hahaha…

MILOSLAV: Nesmej sa tak hlúpo. Môže prísť aj pán tútor alebo niekto známy.

STONOHA: A za kým by prišli, keď pani nie je doma? Pomyslel som si, tí zaľúbenci môžu túto hodinu využiť!

MILOSLAV: Nuž a čo tu chceš potom ty?…

STONOHA: Bezo mňa by si tu nebol, môj milý… A potom, chcem sa priučiť hrkútať. Čoskoro to budem aj ja potrebovať, nuž chcem vedieť, ako to ty robíš. Vedel som, že ste si prisľúbili randevú.

MILOSLAV: Ako si to zvedel?

STONOHA: Čo ťa po tom…? Hehehe… Oj, viem ja dobre, že si znaky dávate a že telegramy na dvoch nohách hore-dolu lietajú.

MILOSLAV: No a potom?… Quid tibi ad haec?

STONOHA: Mám výsostný záujem, aby som ťa čo najskôr videl ako šťastlivého mladoženícha… Hehehe… To dodá aj Sabínke chuť a ja budem tiež onedlho žiariť od šťastia.

MILOSLAV (sa smeje): Oženiť sa…? Ja…?

STONOHA: Pravdaže. A načo chodíš potom na randevú?

MILOSLAV: Aby som spoznal svoju nastávajúcu. Ale hneď sa oženiť? Oj, braček môj milý, to si musím rozmyslieť, lebo ľahko sa to povie, ale urobiť to — v tom je háčik. (Stojí pri obloku.) Ktosi ide… Už prešiel. Poďme čakať na priedomie.

STONOHA: Aby ťa každý okoloidúci videl a prezradil frau Frntolinke?… Nie, braček.

MILOSLAV: Ale veď tu nemôžeme ostať… Takto sa votrieť do cudzieho domu… (pozerá oblokom). Ľudmilka neprichodí…

STONOHA: Vyčkaj času ako hus klasu. Kým prejde z dolného konca na horný, to chvíľu trvá. Musela odprevadiť frau Frntolinku. Koľko ceremónií robí tá baba! Odprevádzať ju musia, v ústrety jej musí vždy niekto prísť… Ako nejakej princeznej.

MILOSLAV: Nedajbože, aby sa tak vrátila aj s Ľudmilkou. Chcel by som sa s ňou už vážne poshovárať.

STONOHA: Heureka! Ty sa chceš vážne poshovárať s Eviným pokolením? Či sa možno s ním vážne shovárať?

MILOSLAV: S Ľudmilkou možno. Ľudmilka je…

STONOHA: … múdra, skromná, pracovitá, pekná, viem. Iba ostatné sú nanič, však?… Takto hovorí každý zaľúbený mladík.

MILOSLAV: Každé pravidlo má výnimku!

STONOHA: To je možné! Ja keby som bol na tvojom mieste a mal takú krásavicu za snúbenicu, veľa by som neškrupuloval. Raz k tomu aj tak musí dôjsť, nuž čím skôr, tým lepšie, kým ti ju niekto zpod nosa neuchytí.

MILOSLAV (vyskočí): Čo to táraš…? Vari o niečom vieš…? Krúti sa niekto okolo nej…?

STONOHA: Ešte nie, ale môže sa to stať! Preto čím skôr prevezmi sladké jarmo. Vieš, že frau Frntolinka hľadá ženíchov, kde len môže.

MILOSLAV: Hej, hľadá, ale pre Irmušku.

STONOHA: Ale niektorému sa môže zapáčiť aj Ľudmilka a gnedige Frntolinka ju dá, len aby sa jej striasla! A len aby si ju nedostal ty.

MILOSLAV: Kým sa nevydá Irmuška, nesmie sa vydať ani Ľudmilka. A mám si ju azda vziať proti jej vôli a proti vôli pána tútora?

STONOHA: Ja na tvojom mieste — by som ju aj uniesol… Našiel by som si útulný domček, čo-priam len slamou prikrytý, pred domom by bola malá lavička, pod smutnou vŕbou. Tam by sme vysedávali za letných podvečerov… Okolo domčeka zelená lúka, cez ňu sa ženie bystrý potôčik do rybníka, v ktorom sa pohrávajú pstruhy. Na brehu záhradka, večer mesiačik…

MILOSLAV: A chleba nič?

STONOHA: Žemličky namiesto chleba…! A v lete jahody, maliny a čučoriedky a naostatok černice a plánky.

MILOSLAV: Zabudol si tŕpky alebo komprdy a pre teba pochabé huby… A napokon, povedz: preto si ma sem dotiahol, aby si ma oboznamoval so svojimi náhľadmi na manželstvo…?

STONOHA: Musím ťa zaúčať a pripravovať ako tvoj najlepší priateľ. Lebo neviem, či tie moje náhľady nebudeš onedlho potrebovať.

MILOSLAV: Z tvojich náhľadov nevyžijem. Obávam sa, že by som z tvojej romantiky zahynul hladom a zamrzol kdesi na brehu jazera pod smutnou vŕbou.

STONOHA: Keď ťa človek počúva, skoro by neveril, že si zaľúbený. Zaľúbený nehľadí na svet čiernymi okuliarmi.

MILOSLAV: Keď je žalúdok prázdny, i srdce vychladne.

STONOHA: Čo sa hladu týka, práve som ti to rozriešil; či si bol azda hluchý…? A že nezamrznete, za to ti ručím: pod jednou perinou sa zohrejete! Či ma chápeš?

MILOSLAV (netrpezlivo hľadí oblokom): No, skončil si už…?

STONOHA: Ale kdeže. Teraz ti poviem čosi o sebe. Ja a moja ani trochu nebudeme prieberčiví; pristaneme aj na zemiačky.

MILOSLAV: Varené, a či pečené…?

STONOHA (vyskočí): Na to najdôležitejšie by som bol skoro zabudol. Naša romantika vyžaduje aj dve kozičky. (Sadá si, sám sa nechá unášať svojimi predstavami.) Moja Dulcinea (Miloslav sa smeje) ich ráno podojí, potom ich s gitarou v ruke zaženie na kraj lesíka, jahôd a malín nasbiera a napoludnie sa vráti. Ja medzitým hybaj k rybníku — a na obed misa pstruhov na stole. A ešte čosi! U mňa sa budú chovať v lete v zime hrdličky — samček a samička — ako príklad manželskej lásky a svornosti. Sabínka i ja si budeme hrkútať ako tie hrdličky.

MILOSLAV: Ty tu táraš, kým sa ja trápim starosťami. Nedovolím, aby tú úbohú stvoru, tú milú dušu macocha ďalej trápila a mučila.

STONOHA: Ľahká pomoc: ožeň sa s ňou a tráp ju ty. Tak, tak, braček. Matka je matka a macocha je macocha. To je už raz darmo.

MILOSLAV: Áno…! Stará sa len o svoju fiflenu, o svoju Irmušku.

STONOHA: Bližšia košeľa ako kabát. A či nehovorí aj porekadlo: koľko bielych vrán, toľko dobrých macôch. A punktum!

MILOSLAV: Čo tu teda robiť? Mám ju zažalovať?

STONOHA: Zomrel kráľ Matej: už je po spravodlivosti!

MILOSLAV: Prosbopisy — štemple; od Kaifáša k Annášovi. Ísť k advokátovi? A kým sa dočkám konca procesu, ostarnem a mladosť ju fuč.

STONOHA: Keby tej macochy nebolo, mohli by ste žiť, nie priam nádherne, ale celkom spokojne. Ľudmilka má dom, z ktorého jej už dnes patrí polovička a po smrti vdovy…

MILOSLAV: Pán Boh vyslyš!

STONOHA: … pripadne jej celý. Hniezdo by si teda mal, nemusel by si teda platiť nájomné. Okrem toho má role, lúku… To vám na chlebík postačí a kravičku si tiež môžete vychovať. Vravím ti, nepremýšľaj a ožeň sa! Počúvaj, ona ti má, ani by som si to nebol pomyslel, aj tisíc zlatých v sporiteľni. A o iných, pravda, skromnejších kapitálikoch sa dozvieš od sirotského otca.

MILOSLAV: Ale ty si chlapík podkutý na štyri nohy! Odkiaľ to všetko vieš…? Pravda, taký pobehaj i to vie, čo sa každý deň v desiatich domoch varí… Ale toľko je isté, že o veci treba uvažovať…

STONOHA: Bravó! Tak sa mi páčiš. Už aj letím… (Chce odísť.)

MILOSLAV: Kam ideš?

STONOHA: Na faru, vypísať ohlášky. Hneď som tu!

MILOSLAV: Ty pochábeľ! Máš už súhlas nevesty, macochy a pána tútora? Nemáš, tak ostaň tu a seď, lebo ho aj tak nedostanem. Kým sa nevydá princezná Irmuška, Ľudmilka sa nesmie vydať, aby jej šťastie nepokazila. Gnedige Frntolinka sa tak rozhodla a naviedla aj sirotského otca, aby jej skôr nedal svolenie, kým ona nedá.

STONOHA: Tu máš! Už mi je súdené ostať starým mládencom naveky. Sabína sa nechce skôr vydať, kým sa nevydá Ľudmilka… Prekliate Evino pokolenie!… (Malá pauza. Obaja úmorne premýšľajú. Stonoha ohryzuje cigaru.)

STONOHA (po chvíli): Situácia je beznádejná.

MILOSLAV (prikývne): Celkom beznádejná.

STONOHA: Niet východiska.

MILOSLAV: Absolútne niet východiska.

STONOHA: Sabínka sa nevydá, kým sa nevydá Ľudmilka. To je strašné.

MILOSLAV: A Ľudmilka sa nevydá, kým sa nevydá Irmuška. To je strašné.

STONOHA: Nedá sa teda nič robiť.

MILOSLAV: Nedá sa vôbec nič robiť.

(Pauza.)

STONOHA: Iba ak…

MILOSLAV: Iba ak čo?

STONOHA: Iba ak by sme Irmuške našli ženícha.

MILOSLAV: Keby sa vydala Irmuška, vydala by sa Ľudmilka.

STONOHA: Keby sa vydala Ľudmilka, vydala by sa Sabínka.

MILOSLAV: Slovom, Sabínka sa vydá, ak Irmuške nájdeš ženícha.

STONOHA: Teda nájdem Irmuške ženícha.

MILOSLAV: Lenže ťažko nájdeš človeka, čo by si Irmušku vzal.

STONOHA: Nájdem ho, čo by som do samého pekla poň išiel. Pre teba to urobím, aby si dostal Ľudmilku. Hádam potom aj Sabínka bude ku mne láskavejšia.

MILOSLAV: Práve prichádzajú. Ľudmilka aj Sabínka.

STONOHA: Pre všetkých svätých! Sabínku som nečakal, ak ma tu nájde, vyhodí ma. Kdeže sa skryjem? (Skryje sa pod krinolínu.)

Výstup 2.

MILOSLAV: Ruky bozkávam, krásne panny. (Klania sa.)

ĽUDMILKA (je mladá, driečna dievčina. Dlhé vlasy, jemné správanie): Pán Miloslav! Čo vám to sišlo na um prísť k nám! Keby sa tak gnedige frau Frntolinka dozvedela…

MILOSLAV (ju chytí za ruky): Nevráti sa, slečna. Vyčkal som, kým odišla, a Sabínka nás neprezradí, však?

SABÍNA: Radšej znesiem od nej trochu hromobitia, ako by som vás mala prezradiť.

MILOSLAV: Zaľúbený má vždy porozumenie pre iného zaľúbeného. Pravda, Sabínka…?

SABÍNA (je staršia, dvadsaťpäťročná. Nie je pekná ani špatná. Je komicky naivná, trochu hundre): To ja, prosím, nemôžem vedieť…

MILOSLAV: Ľudmilka zlatá, taký som šťastný, že ťa vidím. (Drží ju za ruky.)

ĽUDMILA: I ja sa teším, ale…

SABÍNA (sa odvráti): No, počkajte, ja sa nebudem dívať.

MILOSLAV: Smiem vám ukradnúť bozk?

SABÍNA: To je vždy celkom zbytočná otázka.

MILOSLAV: Nuž, teda oprobujem. (Chce bozkať Ľudmilu.)

ĽUDMILA: Nie, Miloslav, niekto príde.

SABÍNA: Len rýchlo, kým nepozerám.

STONOHA (vykukne z pod krinolíny).

MILOSLAV: Ľudmilka… prosím…

SABÍNA: Ale ste nešikovný. Ja by som už bola nie jeden, ale päť bozkov ukradla.

MILOSLAV (jej zašušká): Teraz nepozerá… (Nešikovne ju bozká.)

ĽUDMILKA tiež ticho): Ešte raz… (Dlhý bozk.)

SABÍNA: Ale už dosť… (prejde dopredu od obloka, Stonoha znova zalezie).

MILOSLAV: Už som zunoval toto kradnuté šťastie a rozhodol som sa, že budeš navždy moja.

SABÍNA: Ale, pán učiteľ, takéto reči.

MILOSLAV: To je pravda, Sabínka. Aj na vás čaká veľké šťastie.

SABÍNA: Veľké šťastie…? Aha, už viem, to šťastie sa volá Stonoha… No, veru. Pekné šťastie… Taký pochábeľ.

MILOSLAV: Ale Sabínka, ja viem, že ho ľúbite, ako môžete takto hovoriť…? Veď Stonoha je poriadny človek!

SABÍNA: Poriadny človek…? Poriadny človek pracuje, ale on len pochabstvá vystrája.

MILOSLAV: Čo nie je, môže byť: složí posledné exámeny a bude advokátom.

SABÍNA: Tie exámeny skladá už desať rokov.

ĽUDMILA: Práve preto ich už zanedlho složí… Ako dobre, že nemusím čakať na teba, kým složíš exámeny… Ale zas čosi iného sa nám stavia do cesty.

MILOSLAV: Všetky prekážky premôžeme, Ľudmilka. Len aby si bola vždy a vo všetkom so mnou. Ja už poznám spôsob, ako budeš môcť byť onedlho navždy moja.

ĽUDMILA (pritúli sa k nemu): Ako? Povedz, Miloško, ako…?

MILOSLAV (pozrel na Stonohu, ktorý dával znamenie, aby nepovedal): Stonoha… Nie, radšej ti to nezradím.

ĽUDMILA: Teda mi neveríš a nechceš mi dožičiť tú radosť? Dobre. Ani ja sa ti už s ničím nezdôverím… (vzdorovite vstane a odíde od neho).

MILOSLAV (ide za ňou): Ale, Ľudmilka, nemôžem ti to prezradiť, lebo nič ešte nie je isté a všetko by sa pokazilo. A keby sa o tom klebetilo po meste, nikdy by sa náš zámer nevydaril a ja by som ťa zas stratil…

ĽUDMILA (prudko sa obráti): A či som ja klebetnica? Oh, takto ma poctiť…! Kto vám môže viac veriť než ja a komuže vy máte predovšetkým veriť: mne! (Fňuká.) Nikdy sa za vás nevydám… Oh, aká som nešťastlivá…

MILOSLAV (nevie, čo robiť): Ale, Ľudmilka, tak som to nemyslel. Nechcem, aby sa o tom vopred hovorilo, keď ešte…

ĽUDMILA: Odíďte! Keď sa mi v tomto nechcete zdôveriť, ako mi chcete veriť celý život…?

MILOSLAV: Ľudmilka, chcem sa s tebou poshovárať…

ĽUDMILA: Nechcem vás vidieť! (Dá sa do plaču a vybehne.)

Výstup 3.

SABÍNA (ide za Ľudmilou ku dverám): Ale, Ľudmilka, hneď takto…

STONOHA (vystrčí hlavu, tíško): Rozprávaj jej o mne! (Schová sa, lebo sa vracia Sabína.)

MILOSLAV: Mohol by som ísť za ňou, Sabínka…?

SABÍNA: Zavrela sa do svojej chyže a nikoho nepustí, kým sa nevyplače. Už ju poznám.

MILOSLAV: Vy ste mi svedkom, že som ju nechcel uraziť, ani nahnevať. Prosím vás, vysvetlite jej to a poproste za mňa, aby mi odpustila.

SABÍNA: No, vy ste len chlap, hneď prosiť o odpustenie. Len ju nechajte… príde aj bez odprosovania, len čo sa vyplače.

MILOSLAV: Čertovský Stonoha…!

SABÍNA: Vidíte, ja to vždy hovorím, že on fígle vystrája. Tu to máte! Aj vám čosi vykonal ten pochábeľ…?

MILOSLAV: Práve naopak, dobre mi poradil, ale s tým sme nerátali, že to bude musieť vedieť aj Ľudmilka!

SABÍNA: Vidíte…? Čo máte z jeho rady…? Zvadu! Čo ináč by mohol pochábeľ poradiť?

MILOSLAV: Ale mne naozaj dobre poradil! A vy, prečo sa naň tak čertíte? Veď je statočný, poriadny, múdry… (Stonoha sa vystrčí zpod krinolíny a blažene sa usmieva) rozumný, počestný. Ani muche neublíži. A čo je najdôležitejšie… veľmi vás ľúbi (Sabína sa blažene usmieva). Keď hovorí o vás, stále len vzdychá, očami krúti, až mi je ho ľúto. Volá vás svojou Dulcineou.

SABÍNA: Veď mu ja ukážem, Dulcineu! Nech mi nechodí na oči. (Stonoha rýchle zalezie.) Aby ho hus kopla. I predošlú nedeľu, práve keď som sa do chrámu božieho chystala, len ti nevdojak priskočí a… (hanblivo), nehanblivec akýsi, hneď ma bozkáva… Či sa to patrí…? Moja frizúra bola hneď v pekle.

MILOSLAV: Vidíte, aj to je dôkaz, že vás veľmi ľúbi.

SABÍNA: Naozaj…?

MILOSLAV: Nemali by ste ho tak odstrkovať.

SABÍNA: Odstrkovať…? A či sa mám dať na posmech sveta verejne bozkávať? Keby prišiel večer. Ale som mu vtedy povedala! Do kalendára si to nenapíše…! Za sklo si to nedá — to mu prisahám!

MILOSLAV: A on?

SABÍNA (usmieva sa): Nuž, prosím, rozchichotal sa, jašo akýsi, a vraj aby som sa nehnevala, že ma nechá, takú vyfrizírovanú odfotografovať. Len samé žarty vystrája.

MILOSLAV: S vami nie, Sabínka. Na vás myslí vážne.

SABÍNA: Naozaj…? Keby to bola pravda. — Ale on? Hneď sa mladej vyškiera, hneď starej zalieča a za chrbtom jej figu ukazuje… No, povedzte, môžem mu potom veriť…?

MILOSLAV: Jemu vždy, Sabínka. Najšťastnejší je, keď môže byť pri vás!

SABÍNKA: Naozaj…? (Smeje sa hanblivo.) I ja sa teším, keď ma pochytí, vyobjíma a vystíska, že mi až kosti praštia, bodaj ho porantalo. A… (hanblivo), chcel, aby som ho vraj pobozkala, priam tak, ako ste vy chceli od slečinky. To si počkáš! Keď je truľo… Keď ma nasilu bozká, čo mám robiť…? Ja sa neviem brániť… Ale odo mňa sa toho nedožije! Tak!

MILOSLAV (kýval za chrbtom Stonohovi, ten sa osmeľuje, zas zalezie a zas vyliezol): Ale dožije, Sabínka, dožije. Už hádam pôjdem, lebo sa naozaj môže frau Frntolinka vrátiť. Nezabudnite odprosiť Ľudmilku. S Bohom.

SABÍNA: Nezabudnem, pán Miloslav, nezabudnem. S Bohom. (Odprevádza ho ku dverám.)

Výstup 4.

STONOHA (zatiaľ vyliezol zpod krinolíny a kľakol si. Keď sa Sabína obráti, vztiahne túžobne obe ruky k nej): Moja Dulcinea!

SABÍNA (zľakne sa): Svätý Florián… Ach, ten naničhodník všetko vypočul…

STONOHA: Všetko, moja Dulcinea! A teraz to povedz aj mne, povedz konečne „áno“…

SABÍNA: Kde je metla, hneď ti poviem „áno“! A s dôrazom!

STONOHA: Povedz „áno“, aby som ťa mohol pritisnúť na svoju mužnú hruď… do môjho objatia poď, v ktorom môžeš byť stále, v zime v lete, aj na jeseň. Pekný domček si postavíme, pre teba kúpim kozičky, gitaru a hrdličky…

SABÍNA (najskôr sa ohnala metlou, potom ju skloní a s blaženým úsmevom sa blíži k nemu. Metlu má v ruke): Miško, môj…

STONOHA: Na gitare ti budem hrávať, keď budeš kozičky pásť, hrdličky nám budú hrkútať… (Sabína si mu sadla na kolená a pritíska si k sebe metlu.) Aj my si budeme hrkútať… Spravíme si hniezdočko a budeme ako v raji… (Chce ju bozkať, ona mu nastrčí metlu a vyskočí.) No, povedz áno a daj sa mi bozkať.

SABÍNA: Figu, ľaľa ho… (Uteká pred ním.)

STONOHA (chce ju chytiť): Moja Dulcinea… Nebuď taká zlá a povedz, že… (Za scénou hneď na to „Dajte hrnce drotovať, ženičky… misky, rajnice…“ Obaja sa zarazia a stoja.) Ký Parom ho musel práve teraz doniesť.

SABÍNA: Na hanbu sveta tu vyčíňate. Ak vás tu teraz nájde, celé mesto ma bude ohovárať, že ja, čestná panna, bola som sama s vami v izbe… Ten drotár ide sem… Čo teraz?

STONOHA: Jediný bozk a hneď sa stratím…!

SABÍNA: No, ale takto si vynucovať… (Ostatné zanikne v bozku Stonohovom, ktorý len tak mľaskol.)

STONOHA (oblizuje sa): Ani v raji. A teraz pod krinolínu, aspoň sa pocvičím na budúce časy, ani čo by som to našiel… (Zalezie pod krinolínu.)

Výstup 5.

SABÍNA (stane si pred krinolínu).

DROTÁR (vojde. Starší, asi 50-ročný, dlhé vlasy, hladkej tváre. Prešedivený. Na chrbte náčinie na drotovanie. Krošňu): Boh daj šťastia!

SABÍNA: Bodajže ťa aj s Macom…! Ako som sa ho zľakla: či ste to naozaj vy…?

DROTÁR: Ako ma tu vidíte.

SABÍNA (netrpezlivá, stojí pred krinolínou, chcela by ho dostať von): Nemáme teraz, Maco, nič, príďte inokedy, hoci zajtra.

DROTÁR: Nuž a to zas ako… Slečinka ma sem zavolali, že máte puknutú misu a že ju hneď prinesie, aby som vraj počkal.

SABÍNA: Hej, mali sme, ale je už opravená, slečinka o tom nevedeli. (Odprevádza ho von.) Tak s Pánom Bohom a príďte inokedy, inokedy. (Pri dverách sa stretne s Ľudmilou, Sabína skočí zpät pred krinolínu.)

DROTÁR: Tak s Pánom Bohom.

ĽUDMILA: A misu nám kedy zadrotujete…?

DROTÁR: Vraj je už zadrotovaná, hovorí slečna komorná…

SABÍNA (v rozpakoch): Už si spomínam… hej, len predvčerom sa mi na dvoje rozsypala… No, dobre ju pozaťahujte, aby urodzená pani nič nezbadali.

ĽUDMILA: Nijaké strachy, veď ona do kuchyne nechodí a na novú vám groše nedá. (Podáva misu drotárovi.) A kdeže ste boli, Maco, od takto roku? Len včera sme vás spomínali: Ten náš Maco, vraj, kdesi okolo Brna kosti složil. (Drotár sa smeje.) No, keď nebolo po vás ani chýru ani slychu.

DROTÁR: Nuž, slečinka, zatáral som sa ja, na moje staré dni až hen za ten nešťastný Berlín.

SABÍNA (je ani na tŕní): Čo nepoviete…?

ĽUDMILA: Až za Berlín?

DROTÁR (sadá si na zem a chystá sa drotovať): Ej, ale mi bol ten Berlín dal…

ĽUDMILA: A čože?

DROTÁR: Veď nás tí Berlínčania, prosím vás, všetkých drotárov ako dajakých zlodejov zlapali a ozlomkrky až na hranice vysankovali. Nuž tak! Bodaj sa, aj s tým, kto to nariadil, prepadli do zeme. Už som sa zapovedal: od Moravy ďalej sa moja noha nepohne. Veru tak. (Drotuje.) A tým Berlínčanom to, bohuprisám, príležitostne vrátime…

ĽUDMILA (prejde k Sabíne, tá rýchle odchádza ku dverám): Miloslav už dávno odišiel?

SABÍNA: Hneď, len čo ste vyšli…

ĽUDMILA: Bol smutný…?

SABÍNA: Trochu… ale musím ísť na jatky po pečienku, lebo urodzená pani bude nadávať.

ĽUDMILA: Ponáhľajte sa, Maco. Idem s vami; a, povedzte, neodkázal mi dačo? (Vychodia.) A nevypytoval sa na mňa?

SABÍNA: Veľmi ho trápilo… (ostatné zaniká vonku).

Výstup 6.

DROTÁR (má misu v ruke): Oj, ľahko ja tebe pomôžem, za pár Otčenášov budeš ako nová. — A tri groše budú moje. (Drotuje a spieva.)

Oj, ty moja mať slovenská, smutná si. Skľučujú ťa odjakživa zlé časy… tvoje deti po svete sa túlajú, bo výživy doma nemajú…

RANDAHÁZI (vchádza, je asi tridsiatnik, pôsobí dojmom chytráka, ale v skutočnosti je hlúpy. Nosí vykrútené fúzy, napomádované vlasy, chudobnejšie šaty, ale starostlivo čistené a vyhladené): Sluha ponížený! Prosím o prepáčenie, mohol by som sa shovárať s milostivou paňou?

DROTÁR: Mohli, akože by nie.

RANDAHÁZI: Teda, môžem ju tu počkať?

DROTÁR (spieva si potichu, veľmi si ho nevšíma): Môžete…

RANDAHÁZI (vyťahuje z etüi niekoľko šperkov a rozkladá po stole): Toľko krásy ešte gnedige nevidela pokope, ako dnes uvidí… Tento jedinečný prstienok na jej maličké ručičky…

DROTÁR: Hm… (Drotuje.)

RANDAHÁZI: Kde išla gnedigste, neviete? A kedy sa vráti?

DROTÁR: Neviem.

RANDAHÁZI: Tak prečo to nepoviete hneď? Prečo ma tu necháte nadarmo čakať? Viete, s kým máte česť? Som Randaházi Sándor de Eadem et in Trhanová úr!

DROTÁR (pokojne, práve odložil misu a berie si nový drót): Nuž a čo? Keby ste boli hneď aj sám cisár pán, aj tak vám nemôžem nič iného poradiť, ak sa chcete s urodzenou paňou shovárať, len aby ste počkali.

RANDAHÁZI: Bezočivosť! Nemôžete oznámiť Jej Urodzenosti, že tu na ňu čakám?

DROTÁR: Nemôžem, lebo nie som z tohto domu. Som tu hosť ako vy. A okrem toho, nikoho niet doma.

RANDAHÁZI: Tak vy ste drótoš… a takto sa osmeľujete shovárať so mnou, s juvelírskym majstrom?… Ph!… (Prudko odíde.)

DROTÁR: Vzal ťa Parom aj s panskou potvorou. (Drotuje, končí prácu. Spieva.)

Zanecháva ženu manžel, sestru brat, pre pár groší ide hrnce drotovať. Pre pár groší v štyri sveta končiny, na ratovanie svojej drahej otčiny.

(Vstane, odloží misu.) Vraj juvelír… a nech si je… (smeje sa)… tak, misa hotová, tri groše sem…, groš na tú gramatiku…, veď chlebíka mi na rádaš iste dajú. Ešte som ani omrvinky v ústach nemal. (Prechádza sa po izbe, hneď to, hneď ono obzerá. Zrazu zastane pred krinolínou, podoprie si boky a krúti hlavou.) Bysťu svete!… Takú cifrovanú klonku som ešte nevidel, a už som sa na všetky strany dosť potáral. (Blíži sa ku krinolíne.) Do takej maľovanej klonky veru hocijakú sliepku nepodsypú. (Stojí pred krinolínou, Stonoha sa v nej zamrví.) Voľačo tu šuchoce — ale, Maco, pozor! Aby ti z nej voľačo nevyletelo rovno do očú. (Dvíha krinolínu.) Či si dobrý a či zlý? Nech sa páči ozvať sa…! Čižmy…! A kde je čižma, tam musí byť i noha. Či ste to, ľudia dobrí, dakedy videli…? Chlap pod sukňami… (Stonoha vyskočí, krinolína mu ostane visieť na pleciach.)

Výstup 7.

DROTÁR (chytí Stonohu): Ale teraz ťa mám v hrsti!… a hneď mi povedz, ako si sa dostal do toho klepca…?

STONOHA (shodil krinolínu): Tichšie! Tichšie, preboha!

DROTÁR (preloží si ho z ruky do ruky): Vraj tichšie, ľaľa ti ho! Ďakujem pekne. Nuž a keby si bol dačo odvliekol, na komže by to prischlo, ak nie na drotárovi…? Počkaj, musíme sa poshovárať…!

STONOHA: Len mi pusťte krk, Maco; poviem vám hneď, čo je vo veci. Juj, nože ma pusťte.

DROTÁR (pustí ho): Nedbám, ale mi teraz povedzte, ako viete, že sa volám Maco… Počkať! To netreba, na to si aj sám dám odpoveď. (Zasa ho chytí.) Dobre si ty počul, ty lapaj, že ma tá panička po starej známosti Macom volala. Ty si veľký figliar, ako vidím. Bolí…? No, počkaj. Keď uhádneš moje priezvisko, hneď si na slobode.

STONOHA: Maco Čurimuri, len ma už pusťte. Ach! (Ohmatáva si krk.)

DROTÁR (s úžasom): Že vraj Čurimuri…! Tisíc striel že ti, aby ti. Vari vám to sám čert pošepol, a či máte škriatka pri sebe?

STONOHA: Viem to aj bez škriatka aj bez čerta… hahaha… ešte keď som do školy alebo poza školu chodieval, vy ste už pod oblokmi vyvolávali: Dajte hrnce drotovať… A my, nezbedná školská čeliadka, za vami sme volali: Čurimuri, choďte domov gazdovať!

DROTÁR: Nuž aj vy ste boli medzi tými samopašníkmi?

STONOHA: Veď som si za to tu i tu dve ferule utŕžil… hahaha…

DROTÁR: Dobre sa vám stalo… hehe, a mohli vám viacej priložiť, lebo, ako vidím, ešte vás tie študentské fígle nepopustily.

STONOHA: Pst! Pst! Nie tak nahlas, lebo niekto príde a naozaj mi naloží niekoľko na chrbát. Preto, domine Čurimuri, jazyk za zuby…! (Tajomne, obzerá sa.) Nikomu ani slova o tom, čo ste teraz videli a počuli.

DROTÁR: Ani keby pásy zo mňa drali…! Ale teraz mi povedzte, akože ste sa pod tú klonu dostali a čo tu chcete?

STONOHA (bokom): Musím ho ošvábiť.

DROTÁR: Nože nie tak pod nos, ja na toto ucho nedopočujem.

STONOHA: Viete, Macík, to bolo tak… To bolo tak, že my sme… my sme, my veselí šuhajci a paničky, hrali sme sa na žmurky… Každý sa skryl, kde vedel, no ja som sa učupil tam pod tú nešťastnú krinolínu. Dlho ma hľadali všade, až sa rozišli, keď ich hľadanie zunovalo. To je celá komédia, rozumiete?

DROTÁR: No, akože by nie…? Ale vidieť, že z vás chlap nikdy nebude. Kto to kedy slýchal, aby sa chlap schovával za sukne? No, keď sa oženíte, máte sa na čo tešiť, keď sa už slobodný držíte sukní.

STONOHA (smeje sa): Ja by som sa jej rád držal. (Dôverne.) Macík, počujte, neviete o niekom, kto by sa chcel oženiť?

DROTÁR: Tak, teda ste už ženatý a chcete sa jej striasť?

STONOHA: Ale nie som, len by som sa rád oženil. Preto potrebujem niekoho, kto by sa oženil.

DROTÁR: Anciáša vášho, robíte zo mňa somára, či čo? Chcete sa oženiť a hľadáte, kto by sa oženil?

STONOHA: Tichšie…! I ja sa chcem oženiť, ale nemôžem. Najskôr sa musí môj kamarát oženiť, a preto hľadám ženícha pre jednu pannu.

DROTÁR: Nuž, nech si ju vezme váš kamarát.

STONOHA: On už má, ale si ju nemôže vziať, kým sa jej sestra nevydá.

DROTÁR: To je složité, prisám. Nuž ale, ak je pekná, aj ja by som sa ešte raz oženil. Moja nebohá, Pán Boh ju osláv, by sa nenahnevala.

STONOHA: Ona chce mladého a pekného, a čo je hlavné: bohatého!

DROTÁR: Tá vari chce veľa, bodaj ju!

STONOHA: Vy tak chodíte z dom do domu, všímajte si a poopytujte sa. Tu máte za námahu. (Strčí mu dvadsiatnik do ruky.) Ale jazyk pritom za zubmi, a keď nájdete, príďte do krčmy.

DROTÁR (obzerá peniaze): Hm! Toto je biely havran v našej krajine. Čo sa z tej Brandenburskej donieslo, to sa už popremieňalo. Nuž vďaka. (Strčí peniaz do opaska.) A toho ženícha teda budem hľadať.

STONOHA (stojí pri obloku): A kde ste sa naučili tú pieseň?

DROTÁR: Veď som azda i ja bol v Martine, keď sme tú komédiu hrali. Ej, a tie trávnice ma tak rozgurážily, že ma dobre nevychytilo. — Poď ho do tanca!

STONOHA: Ja, preboha! Už sa vracajú. Čo robiť…? Pod krinolínu už nejdem ani za nič! Majte sa dobre.

DROTÁR: Ale počkajteže. Za ten dvadsiatnik si zaslúžite, aby som vám to rozpovedal celé. Muzika hrala, až mi žilky tancovaly, a tu ma jedna driečna osoba tak vyzvŕtala, že som skoro krpce postrácal. (Už predtým si znova sadol na zem, chrbtom k Stonohovi.) Veru, vtedy som sa vytancoval.

STONOHA: Už sú v dome… No, Bohu poručeno… (Vyskočí oblokom.)

DROTÁR: … až do bieleho rána. Potom sa mi vyše tri dni ťažilo drotovať. Len by som bol spal. Aj vám sa to stane, keď… (Obzrie sa, nikoho nevidí, vyskočí.) Bodaj ťa… Či ho čerti vzali…? Alebo je zas pod tou krinolínou? Nie…? A kde teda? (Vlezie pod ňu. Vtom vchádza Ľudmila a Sabína.)

Výstup 8.

ĽUDMILA: Kde je Maco…?

SABÍNA (uteká ku krinolíne).

DROTÁR (vychádza zpod krinolíny): Tu, prosím ponížene. (Vstáva.) Už je misa zadrotovaná. Nech sa páči.

ĽUDMILA: Vari ste aj krinolínu drotovali… (Smeje sa. Sabína tiež vlezie pod ňu.) A vy tam čo hľadáte, Sabínka?

SABÍNA: Spadla mi ihla a nemôžem ju nájsť.

DROTÁR (smeje sa): Tú ihlu už nenájdete, lebo ušla oblokom… hehehe. Ale pôjdem, lebo aj tak som sa dlho zabavil. Mohol som za ten čas pochodiť celú ulicu. Ale aj kuchárky si rady pobesedujú v jatke, či nie je tak…? (Schová si náčinie.)

ĽUDMILA: Nože sa len preto na nás nehnevajte, aby ste nás nepretiahli.

DROTÁR: Ako po starej známosti — tri groše.

SABÍNA (pozerá oblokom, hľadá, potom zakýva): Chvalabohu.

ĽUDMILA: Aj ja by som myslela, že (prezerá misu) dva groše budú až vyše hlavy za takú prácu.

DROTÁR: A či nie je moja robota náležitá…?

ĽUDMILA (smeje sa): Ale moja kešeň nie je náležite naplnená. Maco, ako pre starých známych — dva groše.

DROTÁR: Ďakujem, slečinka. Dobrá gazdiná bude z vás, ako vidím. Nech je po vašom, ale pridajte mi toho chlebíka. Veď bolo žitko ako nikdy.

SABÍNA (podáva mu okruch): Máte pravdu, len keby nás tí pekári netaxovali, ako sami chcú.

DROTÁR: Ďakujem. Zostávajte s Pánom Bohom. (Odíde.)

ĽUDMILA: Do skorého videnia.

Výstup 9.

ĽUDMILA: Čo tí chlapi mohli vyhútať, keď mi Miloslav sľúbil, že už čoskoro budeme svoji?

SABÍNA: Mali ste čušať a bol by vám to za jeden bozk prezradil. Ale vy ste sa hneď urazili.

ĽUDMILA: A či som ja klebetnica…

SABÍNA: Ale veď to nepovedal. Zbytočne sa durdíte. Ale ja sa dozviem, čo vyhútali. Stonoha mi to prezradí. Ten len to nepovie, čo nevie.

ĽUDMILA: Na každý spôsob musím na to pripraviť gnedige frau Frntolinku. Dnes jej poviem, že sa chcem vydať, a to čím skôr.

SABÍNA: Len opatrne, lebo hneď bude patália. Už sa vracajú domov. (Stojí pri obloku.) A pozrite. Irmuška, ten slimák sa ponáhľa; to je zlé znamenie.

ĽUDMILA: Skočte im v ústrety, lebo sa začne hromobitie ešte skôr, kým ja začnem.

SABÍNA: Už je neskoro. A tí dvaja sa tu tiež potulujú. Ak ich videly, amen s nami. (Vchádza Frntolinka a Irmuška.)

Výstup 10.

FRNTOLINKA (staršia pani, šedivé vlasy, zlostná. Zdá sa, že viac hrá a predstiera svoju chorobu, než v skutočnosti ju pociťuje. Hovorí trochu maznavo. Len čo vojde, hneď si sadá ukonaná): Pohár vodičky…

ĽUDMILA (skočí a podá jej vodu).

IRMA: A mne čosi jesť — som hladná!

SABÍNA: Nič nemáme!

IRMA (nepekná, pehavá dievčina. Veľké ústa, lenivá. Trochu obmedzená. Rada komanduje ako matka): Ale ste vy dve len daromnice. Či ste nemohly aspoň na pol cesty v ústrety prísť…? Vidíte, aká je mamička ustatá. Pravda, keby ste nemaly starosť o galánov, ktorí tu obskurujú, boly by ste prišly.

ĽUDMILA: Aj ty by si sa tešila, keby tak niekto okolo teba obskuroval. Ale ťa ani jeden nechce!

FRNTOLINKA: Ej, ale ti melie ten jazýček.

IRMA: Takáto impertinencia! Vidieť, že si nevzdelaná stvora. Ani by som s takým neprehovorila. Učiteľ! Ja som dostala poriadny ercíhung a tam som mala iných ctiteľov, nie takých zkaderuka-zkadenoha.

ĽUDMILA: A všetci poutekali.

FRNTOLINKA: Lebo sa mi nepáčili. A punktum! (Uderí palicou, ktorú má v ruke.) A obed je už hotový?

IRMA (čosi žuje, prešla k obloku. Opovržlivo mykla plecom na Ľudmilu).

SABÍNA: Švábka bez omastku a len tak v kepeni, či v šlafroku.

FRNTOLINKA: Nuž, a či si už toľko nezaslúžim, aby ste mi, ako sa patrí, obed prichystaly…? (Vyskočí prudko.)

ĽUDMILA (tíško Sabíne): Aha, ako ožila.

FRNTOLINKA: Čo to mrmleš?

ĽUDMILA: To, že sme nemaly ani masla, ani slaniny a do sklepu sme sa nemohly vlámať, keď kľúče s vami vandrovaly.

FRNTOLINKA: A pečienky nič?

ĽUDMILA: Ani kúsok.

FRNTOLINKA: No, si mi ty za kuchárku. A sviečkovice ste nepriniesly?

SABÍNA: Ani kúska. Nadarmo som sa dvakrát do jatky ustávala.

FRNTOLINKA: Nech si nežiada, aby som sa ja ta vybrala.

SABÍNA: Škoda námahy. Veď viete, pani urodzená, aký je to grobian. „Takej veľkomožnej,“ povedal mi, „na rováš nedám! Stále po funtíku dáva nosiť a celý rok neplatí.“

IRMA: Aký človek, taká reč!

FRNTOLINKA: Nuž, a ty si čušala? Či si mu nemohla svoje poriadne povedať?

SABÍNA: A či som mu to darovala…? Ale on sa rozchichotal a s ním všetky kuchárky. Psou hanbou som musela zutekať. Ba ešte aj kričal za mnou: „Kto nemá na pečienku, musí pristať aj na hartovnicu.“

FRNTOLINKA: A to mne. Taký nímand, niktoš! (Ľudmile.) A veľkomožný pán tútor čo povedal?

ĽUDMILA: Mrdol plecom, keď som mu vašu žiadosť predniesla, že mi on vraj v čas potreby dá, čo mi patrí. Že nesmie moje peniaze medzi cudzích ľudí len tak nemilobohu rozhadzovať. Keď sa vydám, dá mi všetko!

IRMA: To sa načakáš… (Ironicky sa smeje.)

ĽUDMILA: Ani nie tak dlho.

FRNTOLINKA (s plačom): Ja, dobrá matka, ktorá sirotu chová a zaodieva — musím toto počúvať. Vraj cudzím ľuďom! A mňa ten oplan nie za matku, ale za cudziu stvoru pokladá… takýto nevďak…

ĽUDMILA: Moja matka — nebohá už v hrobe hnije — a jej peniaze ma chovajú a zaodievajú. A čo zjem, odpracujem, veď mám ruky samé mozole.

FRNTOLINKA: Nevďačnica akási!… Oh, žiaľom mi srdce puká… Takto si ma uctievať a takto sa shovárať s matkou! (Vyskočí.) Choď mi s očú a viac sa predo mnou neukazuj… (Lamentuje a sadá.) Toľký nevďak za moju starostlivosť.

ĽUDMILA: Ja viem, to by sa vám páčilo, vyhnať ma z môjho otcovského domu. Ale ja sa nedám! Dnes-zajtra sa prisťahuje aj môj nastávajúci a čo najskôr bude svadba.

FRNTOLINKA (sotva lapá dych): Čo… čo si to povedala? Vydáš sa? A máš súhlas pána tútora a môj…?

ĽUDMILA: Pán tútor s tým nechce mať nič, môžem si robiť, čo chcem, a na vaše svolenie nebudem čakať, lebo viem, že chcete všetko len pre svoju Irmušku.

IRMA: Mama… Nesmie sa vydať predo mnou… nesmie sa vydať skôr ako ja… (Plače, Sabína ju utešuje.)

FRNTOLINKA: Neboj sa, dcéruška. Polovica domu je moja, ešte aj ja tu mám slovo. Ak sa chce nasťahovať, tak len s mojím svolením. (Ľudmile.) Najskôr sa vydá Irmuška a potom si rob, čo chceš.

ĽUDMILA (plače tiež, Sabína behá od jednej ku druhej): Oh, môj Miloš… nikdy nebudeme svoji…

FRNTOLINKA: Kým nemá Irmuška ženícha, nech mi ten učiteľ nechodí na oči. Pred Irmuškou ani myslieť na sobáš!

ĽUDMILA: Mám ostať starou pannou…? Ako Irmuška…?

IRMA (sa zvráti, omdlieva): Oh, takto ma pohaniť…

SABÍNA (naleje na ňu vody): Irmuška…

IRMA (vyskočí): Hlupaňa, pokazíš mi frizúru! Ale to vám vravím, ak sa vydá predo mnou, ja si voľačo spravím!

FRNTOLINKA (búcha palicou): Už som povedala, a punktum! Keď nájdem Irmuške ženícha, choď si aj ty za svojím. Ale takto sa zmeniť…! Predtým bola ako baránok, samá ochota a láskavosť, nikdy neodvrávala… a teraz! Strašné!

IRMA: Priúča sa od pána učiteľa!

ĽUDMILA: Závidíš mi, lebo teba nemá kto priúčať!

IRMA: Pah!…

FRNTOLINKA: To bolo veľa na mňa… Sabínka, poprav mi posteľ. (Vstáva a ide.) Vieš, Irmuška, do Jána budeme tu a po Jáne ideme k sestre.

SABÍNA: Chvalabohu. (Ide za Frntolinkou.) Urodzená pani, už poludnie dávno odzvonili a môj žalúdok pýta svoje.

FRNTOLINKA: Čo ste si navarily, to si aj zjedzte. — Poď, Irmuška moja drahá, poď. Navaríš mi kávičky.

IRMA (škrabe sa na hlave): Veď keby som vedela.

SABÍNA: Prídem vám teda pomôcť.

IRMA: Taká som hladná…!! (Zájde.)

ĽUDMILA: Prečo jej pomáhate? Veď dostala ercíhung.

SABÍNA: Tej nepomôže ani tridsať ercíhungov.

ĽUDMILA: Ale fintiť sa naučila. Tá… tá… tá… tá… (pomaly sa otvoria dvere, v nich sa zjaví Stonoha).

Výstup 11.

STONOHA: Čistý luft…? Iba na slovíčko…

ĽUDMILA: Čo tu chcete? Čochvíľa sa môže niekto vrátiť.

STONOHA: Veď len na slovko…

SABÍNA: Tak už vravte, lebo vás privrznem medzi dvere.

STONOHA: Miloslav vám odkazuje, aby ste sa nehnevali, ale že som všetko ja zavinil. Odkazuje, že už onedlho pôjdete písať ohlášky.

ĽUDMILA: Nepôjdem, pán Stonoha. Práve teraz som dostala rozsudok: Kým sa nevydá Irmuška, ani ja sa nesmiem vydať.

STONOHA: Irmuška sa vydá!

ĽUDMILA: Ako?

SABÍNA: A kto si ju bude brať?

STONOHA: Prvý chlap, ktorého stretnem. Nájdem jej ženícha!

ĽUDMILA: To sa povie, ale kde a koho? Kto by si ju vzal…?

STONOHA: Hoci z pekla samého Lucifera, ale privediem jej ho. S Bohom. (Odchádza vtom rýchle.)

(Opona.)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.