E-mail (povinné):

Ján Chalupka:
Juvelír

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Jana Jamrišková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

Druhý obraz

Scéna ako v prvom dejstve

Výstup 1.

MILOSLAV: Vaše pozvanie mi prišlo veľmi vhod, lebo som už sám, hneď od toho nešťastného rozhovoru, túžil, aby som sa mohol s vami medzi štyrmi očami poshovárať.

ĽUDMILA: Dovoľte, pán Miloslav, ale…

MILOSLAV: Ešte vždy taká chladná? Ešte stále nemôžete zabudnúť?

ĽUDMILA: Zabudnúť?… Na také čosi sa nemôže zabudnúť. Ale ak si myslíte, pán Miloslav, že som vás pozvala…

MILOSLAV (zarazený): Nepozvali ste ma teda…?

ĽUDMILA: Ani mi to na um nesišlo.

MILOSLAV: Naozaj ste ma nepozvali? — Ľudmilka…?

ĽUDMILA: Načo, vari sa poshovárať…? O čom by sa mohla klebetnica s vami shovárať…?

MILOSLAV (prosí): Ľudmilka, nebuďte taká zlá. Viete, že som to tak nepovedal.

ĽUDMILA (vzdoruje): Ale ste na to mysleli!

MILOSLAV: Boh mi je svedkom, že som myslel na Sabínu, a nie na vás.

ĽUDMILA: Mali ste mi to hneď povedať!

MILOSLAV: Keď ste hneď odišli…! Ani neviete, aký som bol nešťastný! Nemal som pokojnej chvíľky, kým mi nepovedali, že ste po mňa odkázali.

ĽUDMILA: Už som povedala, že som po vás ani neodkázala, ani som vás nepozvala.

MILOSLAV (chce ísť. Ľudmila sa trhne, lebo by bola rada, keby ostal): Škoda… Vidím, že ma ten ľahkomyselník pokladal za blázna.

ĽUDMILA (dvojsmyseľne, naráža aj na seba): Keď sa dáte od každého vodiť za nos…

MILOSLAV: Za tento nepodarený žart si Stonoha odnesie svoje.

ĽUDMILA (len aby ho zdržala): Z takýchto fígľov nemôže vzniknúť nič dobrého.

MILOSLAV: Ako to ráčite myslieť? Tými klebetami som naozaj nemyslel vás. Ako by som mohol tak uraziť svoju najvrúcnejšiu lásku…? Ľudmilka, však ste tomu ani vy naozaj neverili? … Pravda? … (Ľudmila kýve hlavou, odvráti sa, lebo sa usmieva.) Preto som sa dnes odhodlal vysloviť to, čo som dosiaľ len tajne v srdci skrýval, že totiž…

ĽUDMILA: … že ste sa konečne odhodlali zaviesť ma k oltáru, proti vôli Frntolinky a tútora, nie?…

MILOSLAV: Áno, Ľudmilka. Na nikom a na ničom mi už nezáleží, len aby ste boli navždy so mnou.

ĽUDMILA: Čo sa vám to tak naraz porobilo? Veď dosiaľ som počúvala iba reči o vašej chudobe. Vždy a všade ste omáľali ten svoj biedny los; tak sa mi to zdalo, ako keby ste sa ma boli chceli striasť, aby som si na vás nijaké nároky nerobila.

MILOSLAV: Priznávam sa, nemal som toľko odvahy.

ĽUDMILA: A kde ju odrazu beriete? A potom, nezabúdajte, že to ženské pokolenie potrebuje toľké šperky a všelijaké daromnice, čo si chudobný učiteľ nemôže nikdy dovoliť, a že sa len po sobáši ukáže, akého ducha je tá dievčina. Veru, pán Miloslav. A už ste sa smierili s tým, že vás bude žena chovať a nad vami vládnuť, že budete pod pantofľou, keď sa priženíte…?

MILOSLAV (stojí ani omráčený): A ktože vám to všetko porozprával?

ĽUDMILA (už jej ide do plaču): Ten, komu ste sa zdôverili, kým ste sa rozhodli oženiť sa. Nuž, nenamáhajte sa, pán Miloslav, nemusíte mať nijaké obavy.

MILOSLAV: Boh mi je svedkom, že som pri týchto rečiach na vás nemyslel.

ĽUDMILA (plače): Viem, že na mňa nemyslíte nikdy… Ale takto sme si kvit. Lepšie je vrátiť sa z pol cesty, ako neskoro banovať. Načo by ste si brali klebetnicu… (Odchádza s plačom — vo dverách sa stretne so Sabínou. Hodí sa jej na prsia a plače.)

Výstup 2.

SABÍNA: No, čože je, slečinka… Čo, môj holúbok…?

ĽUDMILA: Ja už nebudem nikdy šťastná… oh…

MILOSLAV: Prisahám vám, že som to na vás nevzťahoval a že som tým nič urážlivého nemyslel.

ĽUDMILA: Odíďte, kým je nie neskoro.

MILOSLAV: Prekliaty Stonoha!… Veď sa ja s ním poshováram. Adieu!… (Prudko odíde.)

ĽUDMILA: (chvíľu sedí, potom vyskočí a uteká ku dverám): A on naozaj odišiel… Ach, čože som to urobila, ja nešťastnica.

SABÍNA: Láska nehnevaná nebýva milovaná.

ĽUDMILA: Prečo som bola hneď taká príkra?… I keď to povedal, nemusel to myslieť zle a na mňa.

SABÍNA: Veru, veru, i mne sa zdalo, že ste s ním ostro zaobchádzali. Poslať ho preč…!

ĽUDMILA: Ak sa mu niečo stane, mám ho na svedomí.

SABÍNA: Nič sa mu do zajtra nestane. A nechajte ho, nech sa potrápi. Tým viac vás bude ľúbiť.

ĽUDMILA: Iste, Sabínka?

SABÍNA: Pravdaže, veď aj ja tak robím so Stonohom. A ešte zato do Váhu neskočil a neskočí ani ten váš.

Výstup 3.

SABÍNA: (na zaklopanie zavolá): Voľno…!

ŠKRABÁČIK (opatrne otvára dvere, bojazlivo vchádza. Je krátkozraký, starší pán, s plešinkou, s dlhými fúzmi. V ruke nesie kyticu poľných kvetín): Ruky bozkávam, krásne panny. (Postojí pri dverách a hľadá cviker.) Kde som ho len založil… To od toľkého rozčúlenia a šťastia, neviem, kde mi hlava stojí. Prepáčte, prosím. (Hľadá po všetkých vreckách.)

SABÍNA (prejde bližšie k nemu): Prosím, nech sa len páči. Hľadáte čosi…?

ŠKRABÁČIK: Áno, prosím, cviker. Bez neho dobre nevidím, ale myslím, že aj tak som našiel, koho som hľadal. (Kľakne si, ale najskôr si vytiahne vreckovku a položí pod koleno.) Moja drahá!… (Sabínka pozrie na Ľudmilu, tá zas na ňu, potom sa pri jeho reči potajomky rozchichocú.) Až do predvčerajška som netušil, že ma ľúbite, moja gnedigste. A len čo som zvedel o tejto vašej nekonečnej láske, aj ja som zahorel túžbou po vás. Chcem vám do smrti byť dobrým mužíčkom a sľubujem vám, že budete po mojom boku spokojná a šťastná. (Vchádza Frntolinka s Irmuškou.) Nie som už mladík, ale rozvážny muž, ktorý vám chce dať všetko, čo mu ešte jeseň života žičí, a o všetko sa chce s vami podeliť. Prijmite túto kyticu na znak mojej večnej lásky.

FRNTOLINKA: Čo ste rozum potratili?!… A vy si tu dáte vyznávať lásku od takého starého báčiho! Nemáte svedomia…?

SABÍNA: Veď my o ničom nevieme, urodzená pani.

ŠKRABÁČIK: Starý báči…? Neráčte ma pred mojou, prosím, takto ponižovať. (Sabíne.) Neverte jej, moja drahá Irmuška. Nie som taký starý. A viem, že to na vašu lásku nemá nijaký vplyv, že ma budete i naďalej ľúbiť.

IRMA: Irmuška…? Oh… (Zamdlieva.) Vy sa vydávate za mňa…?

SABÍNA: Ja…? Nikdy by mi to ani na um nesišlo.

FRNTOLINKA: Ako by potom vedel tento pán, že ho ľúbite, a prečo by pritom hovoril o Irmuške?

ŠKRABÁČIK: Ako, vy neráčite byť Irmuška…? Kde sa mi podel ten cviker… (Hľadá.) A ktorá je, prosím, panna Irmuška?…

FRNTOLINKA: Čo chcete od nej?…

ŠKRABÁČIK: Chcem jej povedať, že ju ľúbim, aby sa už netrápila za svojou láskou, o ktorej som dosiaľ nevedel. Keby som len bol tušil, už by som bol dávnejšie prišiel… (Hľadá stále pritom cviker.)

IRMA: (prejde k nemu): Ja vás ľúbiť?… A čo by som z toho mala?… Kto vám to povedal?…

ŠKRABÁČIK: Teda to nie je pravda?…

FRNTOLINKA (búcha palicou): Kto vám to povedal, že vás moja dcéra ľúbi?

ŠKRABÁČIK: Počul som o tom!

IRMA: Keď ste počuli, asi ste zle počuli. A nerobte si posmech zo seba a z nás. S Bohom.

ŠKRABÁČIK: Naozaj ma neľúbi?… (Odchádza.) Bolo by možné? Nepochopiteľná vec. Prosím, räčte mi vrátiť kvetiny. (Vezme ich od Sabíny a odchádza.) Takto ma pobalamutiť…

Výstup 4.

IRMA: Takáto bezočivosť…! Už predvčerom ma zastavil na ulici akýsi studióz, ktorý mi tiež povedal, že počul, ako som doň celá preč. Že by si ma vzal, keby som mu dala peniaze na obchod, ktorý si chce otvoriť. Že ho už škola zunovala. Taká bezočivosť. A teraz zas tento.

FRNTOLINKA: Tu čosi nie je v poriadku. Ľudmila, poď sem. Nerozširuješ ty po meste takéto plané chýry… a nevydávaš sa za Irmušku?

ĽUDMILA. Mala by som sa aj za koho vydávať.

FRNTOLINKA (buchne palicou): Hovor slušne!

IRMA: Veru by si mala. Taký ercíhung nikdy nebudeš mať ako ja.

ĽUDMILA: Taký ercíhung, ktorý ma naučí iba leňošiť, nepotrebujem.

FRNTOLINKA (buchne palicou): Mlčať…! Ledva čakáš, aby sa Irmuška vydala, preto len ty môžeš rozširovať také plané chýry o nej. Povedz…?

ĽUDMILA (dá sa do plaču): To je nie pravda. Veď chodím, len čo vykročím z domu, so Sabínou, nech ona povie. S nikým ani slovka nikdy neprehovorím.

SABÍNA: Svätá pravda, urodzená pani. S nikým sa nerozprávame.

IRMA: Len s pánom učiteľom, tajne po kútikoch.

SABÍNA: Nech tak nevravia, slečna Irma. (Klopanie. Ľudmila si rýchle poutiera slzy, prestane plakať.)

FRNTOLINKA: Ráčte vstúpiť…! Herein…!

Výstup 5.

ŠIROKÝ (vojde rázne. V ruke má kyticu fialiek, sotva ich vidieť. Je oblečený sviatočne, ale kabát je mu malý, rukávy krátke): Tak, už som tu.

SABÍNA (hovorí Frntolinke): Ten iste prišiel po groše, urodzená páni, za mäso.

FRNTOLINKA: Hm…! No, poďte bližšie, pán Široký, nebojte sa. Vitajte u nás.

ŠIROKÝ: Veď ja sa nebojím. Ako by som mohol potom chytiť takého poriadneho vola, keby som sa bál…? Prišiel som…

FRNTOLINKA: Viem, prečo ste prišli, len chvíľku počkajte, dostanete svoje. Irmuška, nože mi podaj vrecúško.

ŠIROKÝ: Dostanem…?

FRNTOLINKA: Pravdaže…

ŠIROKÝ: Teda ani hovoriť nemusím, aby som zapôsobil… Hehehe…

FRNTOLINKA: Ale kdeže. U nás…? U nás ste vždy vítaný. Taký, aký ste.

ŠIROKÝ: To ma teší. Načo dlhé škrupulírovanie, však…? Hehehe… (Ide k Irmuške, chytí ju za ruku.) Tak poďme…! (Ťahá ju ku dverám.)

IRMA: A kde…? Veď tu vás mamička…

ŠIROKÝ: No, na faru spísať ohlášky, aby mohla byť čím skôr svadba.

ĽUDMILA (sa obráti a smeje sa. Sabína tiež.)

IRMA: Svadba?…

FRNTOLINKA (na chvíľku stratí reč).

ŠIROKÝ: Pravda, hoci som len mäsiar a zabíjam všetko, čo mi príde pod nôž, mám cit, panna Irmuška, a nenechám vás tajnou láskou sa trápiť. Teda poďme na faru. (Chce ísť.)

FRNTOLINKA: Stáť…! Kto vám to povedal, že vás moja Irmuška ľúbi…?

ŠIROKÝ (hanblivo): No, veď to, prosím, vidím, keď chodieva ku mne do jatky. Vždy sa usmieva a pozerá mi na ruky, keď vážim teľacinu.

IRMA: Tak zle vidíte. Pozerám, aby ste mi nedali o pol funta menej, a nie na vaše ruky. Mala by som na čo pozerať.

ŠIROKÝ: Tak ma neľúbite…? (Šmarí kyticu o zem a zahrozí.) No, teš sa, ty potrimiskár akýsi… A prečo ste mi povedali, len čo som vkročil, že dostanem všetko…? A teraz odrazu nič…?

FRNTOLINKA: Myslely sme na peniaze, pán Široký.

ŠIROKÝ: Na peniaze…? No, s Bohom. A ten nech sa ma vystríha! (Prudko odíde.)

Výstup 6.

FRNTOLINKA: Takáto hanba. Nebudem sa smieť ani na ulici ukázať.

IRMA: Mäsiar ma príde popýtať, a že som doň tajne zaľúbená… Oh, mamička… poďme k tete… (Plače.)

FRNTOLINKA: Nikde nepôjdeme. Musím zvedieť, kto takéto chýry rozširuje. Asi ten tvoj učiteľ. Myslí si, že predsa privolím, aby si sa skôr vydala než Irmuška. Alebo nás chce vyhnať posmechom, aby ste si mohli, čo chcete… Ale ani jedno, ani druhé sa nestane! Nech sa teší, ak sa dozviem, že to bol on. Poď, Irmuška, musíme sa porozprávať. Už nikomu v tomto dome nemôžem veriť. (Odíde aj s Irmuškou.)

IRMA (bedáka): Takto ma potupiť pred celým svetom… Taká som hladná! (Zájde.)

Výstup 7.

SABÍNA: To je dielo toho prekliateho pochábľa Stonohu. Ten hľadá ženíchov, aby ste sa mohli vydať.

ĽUDMILA: Tým horšie pre mňa. Teraz všetci obviňujú Miloslava. Čo tu robiť… (Pomaly sa otvoria dvere.) Zas jeden ženích…? (Vojde Stonoha.) Poslal vás Miloslav?…

STONOHA (veľmi smutný, bez slova si sadne, na klobúku čierny závoj).

ĽUDMILA: No, tak vravte… Poslal vás Miloslav…?

STONOHA (pohrebným tónom): Poslal…

ĽUDMILA: Kde je…? Nič sa mu nestalo…?

STONOHA (ako hore): Neviem…

ĽUDMILA: Shovárali ste sa s ním?

STONOHA (ako hore): Áno.

ĽUDMILA: Bol veľmi zarmútený…?

STONOHA (ako hore): Bol.

SABÍNA: Čo ste reč stratili, či čo…? Hovorte poriadne. Čo je s vami…?

STONOHA: Koniec!

SABÍNA: Koniec?

ĽUDMILA: Koniec!

SABÍNA: Nuž, ale čomu…?

STONOHA: Všetkému… (Ťažko si vzdychne.)

SABÍNA: Všetkému…?

STONOHA: Veru, nemôžeme sa pobrať, moja Dulcinea. Už je po všetkom. Keď Miloslav odišiel od vás, len rukou kývol na moju otázku a hneď sťahoval vašu obrúčku s prsta. Aby som vám ju doručil a nota bene, jeho prsteň nazpät požadoval.

ĽUDMILA (zdesená): To som veru nečakala. (Plačlivo.) Svoj prsteň prijímam, ale jeho mu nevydám. Ponechám si ho ako žalostnú pamiatku, aby som mohla úbohým dievčatám dávať výstražný príklad.

SABÍNA (rozoženie sa na Stonohu): A vy, pane, už sa aj practe a viac sa mi na oči neukazujte. Vy ste pôvodcom všetkého! Či vás sám čert neviedol, aby ste také pochabstvá vystrájali?… Ženíchov hľadať!! Však vás tí ženíci naučia, najmä ten mäsiar, po kostole hvízdať. Keby ste si hľadali radšej ženu, ktorá by vás držala na uzde.

STONOHA: Bol tu už Široký…?

SABÍNA: Bol a tešte sa, ako vás zrichtuje.

ĽUDMILA: Prečo ste mi rozpovedali tie veci, s ktorými sa vám Miloš zdôveril ako priateľovi…? Teraz vidím, že nič zlého s tým nemyslel.

STONOHA: Bodaj ho aj s Eviným pokolením. Raz to vyzvedá, čo len môže, a potom si ty vinovatý. Nuž a vy takto…?

ĽUDMILA: Keby ste mi neboli rozprávali, nič by som nevedela. A teraz môžete hľadať dvoch ženíchov… ale aj jednu mladuchu.

STONOHA: Sabínka, Dulcinea moja, pomôžte mi aspoň vy.

SABÍNA: Kým všetko nenapravíte, nechcem o vás ani počuť. Kto to kedy slýchal…? Chodia sem s kyticami ani na sobáš rad-radom. Už tu boli dvaja pobláznení.

STONOHA: Dvaja…? Utekám aspoň toho tretieho vrátiť. (Odíde.)

Výstup 8.

SABÍNA: Ešte aj tretieho…?

ĽUDMILA: Už je po mojom šťastí… Tak málo ma ľúbil, že nevidel, že len na vzdory všetko robím…?

SABÍNA: Mužskí sú niekedy slepí. (Klopanie.) Aha, to je ten tretí. Kde je metla…? Nebolo toho už dosť…? (Hľadá metlu.)

ĽUDMILA: Počkajte, Sabínka, veď… (vchádza Randaházi, má kyticu a kvetinku v gombíkovej dierke.)

SABÍNA: Ženích?

RANDAHÁZI: Alászolgája, kezit csókolom, knedigste.

SABÍNA: (našla metlu): Von…! Ale už sa aj practe.

RANDAHÁZI: Ale ráčte prepáčiť, neviete, prečo prichodím…

SABÍNA: Už nehľadáme ženícha, von!!! (Uteká za ním s metlou, vtom rýchle.)

(Opona.)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.