E-mail (povinné):

Ján Chalupka:
Juvelír

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Jana Jamrišková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

Dejstvo III.

Scéna ako v prvom dejstve. Izba u veľkomožnej Frntolinky.

Výstup 1.

ĽUDMILA (sedí a vyšíva): Voľno.

STONOHA (váhavo vkročí): Ponížený služobníček, slečinka. Nezazlievajte mi, prosím, že som sa opovážil prísť a složif vám poklonu, hoci ste ma odohnali s hrozbou, aby som vám už neprišiel na oči. Ale ja, ako holubica s olivovým listom, prichádzam k vám, aby som vám zvestoval pokoj a smierenie.

ĽUDMILA: Nech vás za to Pán Boh požehná.

STONOHA: Teraz už len na vás záleží, aby sa ten spor vyrovnal. Teda: o klebetách a ženských daromniciach ani muk pred Miloslavom. Súhlasíte…?

ĽUDMILA: A vy o tom pochybujete?… Budem radšej nemá. A tento prsteň mu na znak úprimnej lásky vraciam.

STONOHA: Tak mu treba. Zatiaľ sa môže pokochať aj s prsteňom, kým mu celú ruku nepodáte. Už to bude onedlho… (tajomne). Uvidíte… Dnes-zajtra sa Irmuška vydá a potom je rad na vás. (Vchádza Frntolinka s Irmuškou.) Idem za Milošom, čaká dolu. Ak bude čistý vzduch, privediem ho sem!

Výstup 2.

STONOHA: Ach, pani urodzená, aj kišasonka už doma… doma… Tak skoro…?

IRMA: Veď ste nie slepý.

FRNTOLINKA: Ale, Irma…! Akýže je to móres?…

IRMA: Veď vidí, načo sa opytuje?… Taká som hladná!!

STONOHA: Panna Irmuška má pravdu. Aká otázka, taká odpoveď. — Veď ja som len taký neogabanec, ale ona sa naučila na tom Spiši zdvorilosti. My dvaja sa teda k sebe nehodíme. (Vzdychne.) Moje nádeje boly máme. (Ľudmile.) Prečítajte si tieto noviny, ak vám na tom záleží, aby ste sa ešte dnes dostali pod čepiec. Služobník, mladá nevesta. (Odíde, Ľudmila si prečíta noviny, zasmeje sa a odbehne.)

FRNTOLINKA: Čo môže byť v tých novinách, že sa Ľudmila tak rozchichotala…? (Dá si okuliare.) Nože mi ich podaj.

IRMA: Ej, veď sa vy rozumiete do nemčiny ako hus do piva.

FRNTOLINKA: Nuž a či sú to nemecké noviny…? Pozrime!…

IRMA (ujedá si zo smidky chleba): Veru. Mysleli ste, že ten hlúpy „KRAJAN“?

FRNTOLINKA: Nože si ich prečítaj ty; potom mi to povieš po slovensky.

IRMA: Hneď, len čo sa najem. (Hovorí s plnými ústami.)

FRNTOLINKA: Nič iného nerobíš, len čo od rána do večera ješ.

IRMA: A vy nie…? (Vezme noviny, číta pre seba, prstom si pomáha, čosi mrmle, potom noviny zahodí.)

FRNTOLINKA: No…?

IRMA: Mamička, tomu ja nerozumiem.

FRNTOLINKA: Že vraj nerozumiem… (Pľasne rukami.) Či to svet počul?… Nuž a či som ťa nevypravila na Spiš na ercíhung…? Či si tam nebola celý rok…

IRMA: Horkýže ercíhung… Bola som gazdinou u akéhosi Tesnošila a doma sa celkom inakšie handrkovalo ako v škole. A do školy som zriedka chodila. Pani Tesnošilová mi vstrčila svoju princeznú do ruky a tú som musela varovať a kolísať.

FRNTOLINKA: A prečože si sa mi nesťažovala, alebo nenapísala? Figu by som im bola dala, veru, a nie dvadsaťpäť zlatých, ktoré som v samých dvadsiatnikoch ako srieň pani Tesnošilovej do ruky odčítala.

IRMA: Nuž ako som sa vám mala vyponosovať, keď som písať nevedela, ani nemeckú abecedu. Rozum, rozum. (Ukazuje na čelo.)

FRNTOLINKA: Ale som sa ja, nešťastnica, dožila vďaky od dcér.

FRNTOLINKA (volá): Ľudmila!

Výstup 3.

ĽUDMILA: Rozkážete…?

FRNTOLINKA: Povedz, prečo si s takým smiechom odbehla a tie noviny shodila?

ĽUDMILA: Veď vám to Irmuška mohla vysvetliť; či ich nečítala?

FRNTOLINKA: Ani preslabikovať ich nevedela.

ĽUDMILA: Teda tak. Akýsi pán, toho a toho veku, vraj si hľadá manželku, pannu či vdovičku, ktorá by bola ešte v dobrej chuti. On ako obchodník, má vraj v kapitáloch tritisíc zlatých, ale že bude spokojný aj s polovicou, ak mu ju mladucha prinesie. Že by sa tu chcel osadiť… A ak by sa niektorá osoba na to odhodlala, aby ho dnes alebo zajtra večer poctila svojou návštevou. Býva v krčme u „Bieleho havrana“, číslo izby 13.

FRNTOLINKA (pozorne počúvala a bolo na nej vidieť, že jej skrsla nejaká myšlienka): No veru ja som sa nazdala, že je tam Pán Boh vie čo. A to ti bolo tak na smiech?

ĽUDMILA: Akože by nie, keď ma ten pochábeľ posielal o čepiec do „Bieleho havrana“.

FRNTOLINKA: No dobre, teraz si hľaď, aby si to perie čím skôr dopárala. (Ľudmila odíde.) Už čo je, to je, pre nás by bol vítaný ten biely havran, však, dcéra moja. Čo myslíš?

IRMA (zuby vyškiera): Veru áno.

FRNTOLINKA: Ej, bola by to pre nás výhra, keby tých tisíc päťsto zlatých tam nezavadzalo.

IRMA: A čože je…? Či je to toľko?… Ani nie pol milióna.

FRNTOLINKA: Netáraj do sveta. Veď je to pol milióna ako psovi mucha. — Privri tie dvere, aby nás tá jazyčnica nepočula. Tak. — Ja aspoň nevidím lepšieho spôsobu, ako by som ťa mohla dostať pod čepiec.

IRMA (podopiera sa oboma rukami pod bradou o stôl): To sa rozumie.

FRNTOLINKA: Veď oprobovať môžeme. A čo, keď sa pojednáme a on niečo spustí. A konečne i na osobe veľa záleží.

IRMA: Veru áno.

FRNTOLINKA: Keď uvidí tie tvoje falošné oči! Tie červené líčka! Tie krásne vlasy! Hneď zabudne na zlatiačiky. (Klopanie.)

IRMA: Herein!

Výstup 4.

STONOHA: Prepáčte, že prichodím, ale chcem vám čosi rozpovedať. Ten pán, čo si v novinách ženu hľadá…

FRNTOLINKA: A prosím vás, ktože je to…?

STONOHA: To nemôžem prezradiť… Ale vám to predsa poviem dôverne, to je juvelír…!

IRMA (vyskočí od radosti): Čože, juvelír!

STONOHA: Bol sa mi zdôveril, čo mieni urobiť. Teda on dal do novín, aby sa mu hlásily panny a vdovičky. Ale… to len tak, naoko. On si už vyvolil.

FRNTOLINKA: A čože nás po tom. Vari ste si nemysleli, že aj moja Irmuška pôjde za ním. Pah! Mala by za kým. Obyčajný juvelír. Neogabanec nevzdelaný!

IRMA: Ale, mamička, veď… (zamĺkne pod prísnym pohľadom matky).

STONOHA: Ale kdeže by. Nechajte ma dopovedať: on si už vyvolil vašu Irmušku a ako statočný človek chce prísť k vám a celú vec medzi štyrmi očami vybaviť.

FRNTOLINKA (usmieva sa): To sa mi páči, to je iste vzdelaný človek.

IRMA: A mne sa to páči ešte väčšmi, chichichi…

STONOHA: Požiadal ma, aby som vám to oznámil. A ak sa všetko dobre podarí, mne budete mať za čo ďakovať. Ale ak sa vec zle vydarí, Stonoha nie je zodpovedný. Či ma rozumiete…? Adieu! (Odíde.)

Výstup 5.

FRNTOLINKA: Už je to len raz statočná duša, ten Paprika. Za to grobianstvo, čo si mu urobila, bol by sa ti iný zle odslúžil, a tento nie je ani pomstychtivý, ba ešte nám aj priateľstvo preukazuje. A aké! — Len tie peniaze mi robia starosti. Poviem mu, že dom je môj, že tá lúka je hodná svojich päťsto zlatých.

IRMA: Nuž a sporiteľničná knižka…?

FRNTOLINKA: Pravdu máš, Irmuška. Už si dávno také múdre slovo nepovedala. Na šťastie je ešte v mojej skrini.

IRMA: Len to je galiba, že tá knižka nie je naša.

FRNTOLINKA: Veď Ľudmila nemusí o tom vedieť. Aspoň na čas mu ňou oči zaslepíme, a keď budeš raz pod čepcom, potom sa mu aj tak otvoria. Teraz chytro, skočíme kúpiť aspoň jeden sál, aby si niečo mala, keď ten juvelír príde.

Výstup 6.

ĽUDMILA (príde z druhých dverí): Chvalabohu, sú preč. Ako mi srdce bije — už nie od žiaľu, ale od radosti. Len ako mu pozriem do očú? Ach, ako mi je úzko.

(vchádza Stonoha, za ním Miloslav. Nemo sa poklonia, aj Ľudmila, a stoja bokom k sebe. Stonoha stojí medzi nimi).

Výstup 7.

STONOHA: Toto je ale divná vítačka…! Ani éljen, ani sláva, ani na zdar, ani hurá… Nič… Ani ľavá stránka, ani pravá. Nuž, čo si ja úbohý prezident tohto hajksrátu počnem? Akože tu rokovať? Ty, Miloslav, stoj tuto vľavo; ja, keď sa dajaký ablegát sem zatára, stanem si na pravú stranu: a vy, Ľudmila, máte centrum. Či viete… (Ľudmila a Miloš, ktorí medzitým na seba bokom pozerali a potichu sa usmievali, naraz vybuchnú v hlasný smiech.) A toto je čo?… Veď sa v poriadnom hajksráte len vtedy rozchichocú, keď daktorý poslanec alebo dačo vtipného povie, alebo dačo hlúpeho vystrelí. (Zaľúbenci si padnú s veľkým smiechom do náručia.)

MILOSLAV: Ľudmilka moja!

ĽUDMILA: Miloslav môj!

STONOHA: A kde je Sabína?… Ja sa takto nehrám. Toto je naozaj nie snemovňa, ale komédia.

MILOSLAV: Chvála Pánu, že nie tragédia.

STONOHA (nadstrčí chrbát): Bite, koľko sa naň zmestí a koľko sa vám páči.

MILOSLAV: Domine Paprika, ty si už neraz prekročil v obcovaní s ľuďmi medze mravopočestnosti a slušnosti. Zaslúžil by si veru dobrý výprask, ale ti odpúšťam, lebo ešte máš vydať Irmušku. (Podáva mu ruku.)

STONOHA: Už má pol čepca na hlave… hehehe…

ĽUDMILA: A táto nehoda má aj tú výhodu, že utúžila našu lásku.

STONOHA: Len neviem, čo je so Sabínkou.

ĽUDMILA: Príde skoro. Išla do mlyna. Od tých čias, čo vyabrichtovala toho juvelíra, je smutná. Bojí sa, aby sa to nedozvedela mamička.

STONOHA: Ani muk o tom. Ani pán juvelír nebude nič spomínať.

ĽUDMILA: Mamička prichodí domov. Von hore dvorom po záhumní.

MILOSLAV: Nohy na plece. (Odbehnú so Stonohom.)

Výstup 8.

FRNTOLINKA: Už keby som len tú tvoju rozkuštrenú frizúru nevidela. Ako Cigánča, keď vylezie z brloha a vystrčí hlavu z koliby. Ľudmilka, priprav pre Irmušku hrebeň a mašličky. (Ľudmila zájde do bočnej chyže.)

IRMA: Aká rozkuštrená frizúra…? Veď je podľa módy.

FRNTOLINKA: No veď práve tá nešťastná móda i najkrajšie dievča tak zohaví, že nie je na poznanie. Len sa už obliekaj, lebo nevieme, kedy príde. (Irma prešla do vedľajšej izby, tam sa obliekala. Teraz vyjde v spodničke, stojí vo dverách.) A taká rozgajdaná! A tie cundry na tej spodnici…! (Napráva ich.)

IRMA: Nechaj, veď sa prikryjú: krinolína všetko zakryje.

FRNTOLINKA: Ani si sa neumyla, ako treba. — Ponáhľaj sa. Preboha, už je pred kostolom. Vošiel do kostola. To bude vari on!

IRMA (upravuje sa).

FRntolinka: Akiste je nábožná duša. — Veru nie ako naši mladí páni; tí by šli na vohľady z krčmy s cigaretou v ústach.

IRMA: Keď sa tak naučili.

FRNTOLINKA: Veď, veď. Aj pán rechtor chodí s fajkou do školy. Ako potom môže deti priúčať na móresy…? (Pozerá oblokom.) Už je pred domom, skoč do bočnej chyže a obleč sa. (Strká ju do vedľajšej izby.) Ľudmila, pomôž jej. (Klopanie.) Herein!

Výstup 9.

RANDAHÁZI (nesie kyticu kvetov): Alászolgája… Ponížený služobník. (Bozká jej ruku, ktorú mu vznešene nadstavila.) Pani urodzená, prichodím splniť slovo, ktoré som dal pánu Stonohovi, svojmu dôverníkovi. Iste vám povedal, že som veľmi zaľúbený do vašej ctenej dcérušky. Kdeže je…?

FRNTOLINKA: Veľmi ma teší, že mám šťastie privítať vás vo svojom skromnom, ale zato počestnom príbytku. A prosím o odpustenie, moja Irmuška sa oblieka… (dôverne). I ona sa už za vami po ulici obzerala, preto sa chce teraz ukázať čo najparádnejšia…

RANDAHÁZI: Kým sa naša kišasonka ukáže, môžeme si vybaviť naše veci; na to nijakého svedka nepotrebujeme, však…?

FRNTOLINKA: Tak je. Matka rozhodne a dcéra privolí. (Dá sa do plaču.) Už ju stratím, poslednú oporu svojho žitia… Ona je taká poslušná vo všetkom… Neviniatko úbohé, ach, a edukovaná…! Čo si len počnem bez nej…

RANDAHÁZI (utešuje ju): No, uspokojte sa, pani urodzená. Bude v dobrých rukách. A aby ste, urodzená pani, videli, ako stojíme, tu, hľa, mám tri veksle. — Nech sa páči pozrieť.

FRNTOLINKA: Pekné, pekné. Zavolám dcérušku. (Rýchle odíde do vedľajšej izby.)

RANDAHÁZI (presvedčil sa, či je preč): Počkajte, veď ja vám vytriem oči aj s Paprika Mišom. (Vyťahuje etui.) Hlavne týmto im oči zaslepím. Hehehe… Bolo by dobré, niečo mladej neveste na ukážku podarovať. Na taký lep sa hneď chytia obe veľkomožné, lebo pochybujem, že by tej starej base sišlo na um, že nie je všetko zlato, čo sa blyští… Hehehe… (Pripravuje si darčeky, vtom prichodí Frntolinka a naparádená Irmuška.)

Výstup 10.

IRMA (cestou hrozí matke): Mama, ja som hladná!

IRMA (sa pokloní, narazí nohou o krinolínu, že skoro spadne. Frntolinka ju buchne do chrbta).

RANDAHÁZI (bozkáva jej ruku): Aj keby ste mi ju neboli predstavovali, hneď by som ju bol poznal. Ako by vám bola z očú vypadla. Vidím, že som sa vo svojom očakávaní ani trochu nesklamal.

FRNTOLINKA (drgne Irmu): Ukloň sa za taký pekný kompliment.

IRMA (pokloní sa, zakrývajúc si oči): Dínerin… chichichi…

FRNTOLINKA (buchne ju, ale sa pritom milo usmieva): Je trochu hanblivá… lebo ešte nemala s chlapmi nič do činenia. Také neviniatko… (hladká ju). Už sa skoro rozlúčime… ach, srdce mi pukne od žiaľu, keď na to pomyslím. Taká múdra, poslušná, tichá, pokorná… (trochu si poplače). Ale sa teším, že ju dostanete vy. Vidíš, Irmuška, aký je pán Randaházi gavalier? Svoj sľub splnil, teraz záleží na nás, aby sme tú svadobnú smluvu zavŕšili. — Preto, moje zlato, dones tú knižku. Choď, dones…

IRMA: Či ste oslepli…? Veď vám leží pred nosom.

FRNTOLINKA (drgne ju a hundre): Hubaňa…! Ach, nevidím, keď nemám tie okuliare. — Tento chatrný príbytok je odhadnutý na dvetisíc zlatých ročného nájmu; pol domu patrí mne a túto polovičku hneď po svadbe dám prepísať na vaše meno. Bolo by lepšie, keby ste mohli odkúpiť od mojej pastorkyne aj druhú polovicu, aby ste mali celý dom hneď pre seba. Ona by vám ho lacno predala.

RANDAHÁZI: O tom by sa tiež mohlo uvažovať, ale neskoršie, lebo ja ako obchodník potrebujem predovšetkým hotové peniaze do obchodu, aby som mal z čoho žiť aj so svojou sladkou ženičkou. (Pritúli sa k nej. Irma sa chichoce a zakrýva si oči. Trochu sa odťahuje, mater ju tisne zpät.)

FRNTOLINKA: Ako obrázok, tak si pristanete. Ako obrázok… (Rozplýva sa. V obloku sa zjaví hlava Stonohu, ktorý sa vyškiera a raduje sa.) I hotové peniaze budú, pán zať… Joj, či som rada… (Bozkáva Randaháziho, on sa odťahuje.) Hneď by som vás oboch zjedla.

RANDAHÁZI: Teda hotové peniaze…

FRNTOLINKA: Budú, budú. Tú tvoju lúku, Irmuška, už dávno chcel náš sused kúpiť. Teraz mu ju predáme; tá je veru aj medzi bratmi hodná päťsto zlatých.

RANDAHÁZI: No, zatiaľ by som sa aj s tou maličkosťou dajako uspokojil.

FRNTOLINKA (ukazuje mu sporiteľničnú knižku): V sporiteľni je tisíc päťsto zlatých, všetko strieborné mince, ale tá suma sa môže len po pol roku vybrať; tak to určil môj nebohý. Pol roka po Irmuškinej svadbe.

RANDAHÁZI: Aj tak dobre. Vidíte, ako pekne sa vedno pokonáme? Pri vzájomnej statočnosti všetko ide aj bez advokáta. A teraz sa dohovoríme o svadbe.

IRMA: Chichichi… o svadbe? (Frntolinka ju drgne.)

RANDAHÁZI: Neviem, či budete súhlasiť, ale ja by som chcel, aby sme sa sosobášili podľa novej módy.

IRMA: No, to nebude nijaká svadba. (Sklamaná.) Veď to nemôže byť ani pravda.

RANDAHÁZI: To je, verte mi, skutočná pravda. Oznámime svetskej vrchnosti svoj úmysel, tam si naše mená zapíšeme do mestského protokolu — a punktum!

IRMA: A je to naozaj teraz moderné?…

FRNTOLINKA: A to len tak nahlucho?…

IRMA: Ty tomu nerozumieš, mamička, je to moderné. Mne by sa to páčilo aj tak.

FRNTOLINKA: Pravda, pravda, nemusí byť veľká svadba a vyhneme všetkým klebetám, posmechom a urážkam.

RANDAHÁZI: Ak teda súhlasíte, dnes-zajtra sme svoji. Sem ruku a pekný bozk.

IRMA (nastrčí mu ruku, ale sa odvráti): Ja sa hanbím…

FRNTOLINKA: Čože sa hanbíš…? Predo mnou…? (Dá ich dokopy, takže sa nešikovne bozkajú.) Musíte si zvykať na seba.

RANDAHÁZI: Ugy van, nagysádka. A teraz na potvrdenie tejto manželskej smluvy ráčte prijať tieto skromné darčeky. To je briliantový prsteň, tuto zlaté náušnice a tu je emalírovaná náramnica. (Vyťahuje všetko postupne z etui.)

IRMA (všetko si obzerá, vezme náramnicu do ruky): A toto je načo…? Či na ruky, a či na hrdlo?… (Skúša ruku.) Moja ruka je na to prichudá a na hrdlo je to priúzke.

FRNTOLINKA: Hahaha… Nuž a či si nikdy brazletňu nenosila…?

IRMA: Ah, či tak. Nuž, je tá náramnica?… Tú musím začarovať.

RANDAHÁZI: Ak dovolíte, ja sám ju začarujem. Prinesiem vám ich, aby ste si mohli vybrať, ktorú sami chcete. A teraz hneď zájdem k pánu mešťanostovi a oznámim mu naše rozhodnutie. Môj kompliment… — (Bozkáva každej ruku. Na Irma sa zahľadí zaľúbene, tá sa zasmeje.) Adieu!

Výstup 11.

FRNTOLINKA: Irma moja, ktože by si bol včera pomyslel, že ešte dnes budeš nevestou…

IRMA: Aj včera som mohla byť… chichichi… Veď tu bol pán Škrabáčik a mäsiar… hahaha… Vieš ty čo…? Tí mi priniesli šťastie, lebo sa po meste rozchýrilo, že sa chcem vydávať.

FRNTOLINKA: Keby si netárala. Mäsiar a juvelír, to je tebe jedno?

IRMA: To nie… (Tlieska rukami a skáče.) Teraz som už celkom nobl: pani Randaházi et Eadem von Trhanová. Budem sa musieť hore držať. (Chodí sem-ta po izbe, vznešene kýva hlavou, Frntolinka sa spokojne usmieva.) A hneď poletíme ku krstnej mamičke.

FRNTOLINKA: Pravdu máš, lebo tá by prehendovala…

IRMA: Aprehendovala, nie prehendovala…

FRNTOLINKA: No, veď vravím; či tak, alebo onak, veľmi by ju to chrenkovalo, keby sa o tejto významnej udalosti mala od cudzích ľudí dozvedieť, a nie od nás.

IRMA: Ale tá vyvalí oči. Takú vznešenú krstnú už nikdy nebude mať. (Vbehne Randaházi celý udychčaný.)

Výstup 12.

RANDAHÁZI: Gnedigste… Gnedigste…

FRNTOLINKA: Bodaj ťa… Ale ste nás, pán syn, naľakali. — Prepánajána, čo to má znamenať…? Nech sa páči sadnúť.

RANDAHÁZI: Prepáčte, je mi veľmi náhlo… Som ako na tŕní. Ráčte mi, prosím vás, len do večera sto zlatých, alebo aspoň päťdesiat zlatých požičať.

FRNTOLINKA: Ale načo?

RANDAHÁZI (pozerajúc von): Neopytujte sa, ale dajte, kým nie je neskoro.

FRNTOLINKA: Nuž, veľmi rada by som, môj drahý syn, ale práve včera som všetky svoje podlžnosti vyplatila: kupcov, mäsiara, krajčíra a dnes sotva by som jednu desiatku nasbierala.

RANDAHÁZI (utiera si pot s čela): Tá by ma nespasila. Jednému oplanovi som dlžen sto zlatých, dotiera na mňa ako na zlodeja. Ak mu do večera neprinesiem aspoň polovičku, dá ma hodiť do áreštu. Ak tú malú sumičku nemáte poruke, aspoň by ste ju mohli dakde vypožičať.

FRNTOLINKA: Aj keby som celé mesto pobehala a nohy si po kolená zodrala, ani tak by som ani groša nepriniesla.

IRMA: Mamička — tú knižku. (Ukazuje na stôl, kde leží sporiteľniam knižka.)

FRNTOLINKA: Ty blázonko — veď sporiteľňa je na deň cesty a pán syn potrebuje peniaze hneď.

RANDAHÁZI (vidí oblokom polic. kapitána): Nie, ja túto hanbu neznesiem. Že som tu nemohol aspoň kúsok zlata predať, aby som sa takto nemusel ponižovať. Nie, ani na ulicu viac nevyjdem. (Vytiahne pištoľu.) Radšej sa hneď odstrelím, ako v potupe žiť. (Všetko hral, aby vzbudil dojem.)

FRNTOLINKA (vykríkne a zamdlieva; zvalí sa na pohovku).

IRMA (kričí v obloku): Ľudia, ratujte nás.

RANDAHÁZI (vidiac, že nič nedosiahol, skloní pištoľ u a uteká ku dverám, kde sa srazí s mestským kapitánom).

Výstup 13.

MESTSKÝ KAPITÁN (vytrhne Randaházimu pištoľu a zdrapí ho za golier. Mestský kapitán je starší, asi štyridsiatnik, s vykrútenými fúzmi, s energickou tvárou): Halt…! (Frntolinke.) Prepáčte, pani urodzená, že som sa takrečeno vrútil do vášho domu, ale — (prísne pozrie na Randaháziho, ostrejšie hovorí), urobil som to z úradnej povinnosti. S týmto — pánom — mám čosi prehovoriť.

RANDAHÁZI (naľakaný): Nech sa páči.

MESTSKÝ KAPITÁN: Vy ste teda ten — juvelír! Máte pas…?

RANDAHÁZI: Už som pochodil krížom-krážom celú krajinu, ale dosiaľ som pas nepotreboval.

MESTSKÝ KAPITÁN: Ani by vám nebol osožný, keby ste ho i mali, lebo ktovie na aké meno by bol vyhotovený. (Vytiahne fotografiu a porovnáva originál s podobizňou.) On je to, pán juvelír. Či viete, pani urodzená, čo tento chlap vykonal a kto je to…? Obyčajný tulák. Tento lotor už niekoľko dievčeniec oklamal sľubom manželstva a o peniaze ich obral. A tie, chúdence, ho môžu čakať do sv. Vida.

IRMA: (smeje sa. Frntolinka jej jednu šuchne).

MESTSKÝ KAPITÁN (Irme): To nie je ani trochu do smiechu, panna Irma. S jednou vdovicou sa aj sosobášil, a ako som počul, i u nás si hľadal ženu.

IRMA (utiahne sa do kúta, obráti sa k Randaházimu chrbtom. On sa cynicky usmieva).

MESTSKÝ KAPITÁN: Keby sme boli prišli o niekoľko dní, už by vás nemal kto z toho bahna ťahať. Tvoj tovar rozpredáme. Má práve takú cenu ako ten, čo handrári predávajú. (Otvorí dvere.) Marš…! (Pokloní sa a odíde.) S Bohom.

Výstup 14.

FRNTOLINKA: (chce vstať, ale zamdlie): Oh…

IRMA (volá): Ľudmila, rýchle hofmanské kvapky… Kdeže sa tá stvora podela… (Odbehne a prinesie pohár octu.) Mamička…

FRNTOLINKA (natrie si octom sluchy, sadne si): Čo si teraz počnem, ja nešťastnica… Po sláve — hanba a neslýchaný posmech. Mladý zať v putách a mladá nevesta bez ženícha. (Hľadá Irmu.) Moje nebožiatko.

IRMA: Oj, o mňa nemajte starosti. Keď nie tento, bude iný.

FRNTOLINKA: A či si myslíš, že chlapi rastú na stromoch…? Že len potrasieš a hruška ti spadne do lona…? Ani nevieš…

IRMA: … že je už poludnie a ja som hladná.

FRNTOLINKA: Veď ty svoju ľahkomyseľnosť ešte neraz oplačeš, keď sa dostaneš na sirotský chlieb.

IRMA: Veď ma ujček opatrí a po jeho smrti všetko zdedím. Lenže potom budem mať na každý prst aj desať záletníkov.

FRNTOLINKA: Nie, toto ja neprežijem. (Chodí sem-ta.) Idem svetom, lebo tu z toho posmechu zblazniem. (Volá.) Ľudmila!

Výstup 15.

ĽUDMILA: Čo rozkážete?

FRNTOLINKA: Či vieš, Ľudmilka moja, čo sa tu robilo…? (Slabým hlasom.)

ĽUDMILA: Akože by som nevedela, veď je pol mesta na nohách. Všetci svorne nášho „zaťa“ odprevádzali do kamrlíka.

FRNTOLINKA: A čo si sa celý čas tu neukázala…?

ĽUDMILA: Veď by som bola od hanby zhorela.

FRNTOLINKA: Nuž či sa ja môžem potom čo i len v obloku ukázať? Na ulici by ma každý obkukával, kŕdeľ detí by za mnou behal… Nie, nie. Ešte dnes odídeme k ujčekovi.

IRMA (vyskočí a tlieska rukami): Šarmant! Šarmant!

FRNTOLINKA: To je jediné moje útočište. Dom prenechávam tebe, rob si tu, čo chceš.

ĽUDMILA (sebe): To je veru najlepšie v takýchto okolnostiach.

FRNTOLINKA: Pošli Sabínu k fiakristovi, aby sa pripravil, že mám pred sebou súrnu cestu. Nech ma počká pred mlynom. Daj mu aj závdavok.

ĽUDMILA: Dobre. Idem poslať Sabínu.

FRNTOLINKA: Irma moja, posbierajme si medzitým, čo nevyhnutne potrebujeme. Ostatok nám neskoršie Ľudmila pošle. Len rýchlo, čím skôr preč z tohto hniezda. (Odídu do bočnej chyže.)

IRMA: Ale ja som hladná… (uteká za matkou).

ĽUDMILA (vráti sa, nájde sporiteľničnú knižku, schová): Dobre, že ju tu zabudla. S mojou sporiteľničnou knižkou by chceli gazdovať. (Složí ruky ako by na modlitbu.) Chvála Pánu Bohu, že ma z tohto trápenia už oslobodil. (Vchádza Frntolinka, pripravená na cestu. Batôžtek v ruke. Irma tiež.)

FRNTOLINKA: Tak, Irma, sberaj sa čím skôr.

IRMA: Počkaj, ten chlieb… (Vráti sa po chlieb.)

FRNTOLINKA: Ľudmila, zostaň tu zdravá a odpusť mi… (fňuká), v čom som ti ublížila.

ĽUDMILA: Do šťastného videnia. (Vojde Sabína.)

FRNTOLINKA: Obávam sa, že ma tento žiaľ položí na smrteľnú posteľ. Príde fiaker…

SABÍNA: Už aj čaká. (Frntolinka odchádza aj s Irmuškou.)

ĽUDMILA (ide k obloku a kýva).

SABÍNA (tiež kýva): Pozrite, tam stoja Miloslav a Stonoha. Zakývam im. (Kýva.) Už idú. (Rýchle sa obe upravujú.)

Výstup 16.

STONOHA (vbehne s jasotom): Ľudmila, Miloslav už ste svoji!

MILOSLAV: Aj bez ženícha…

STONOHA: A teraz: čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra. So svadbou nemeškať, tá musí byť do Jána. (Sabíne.) A my dvaja?…

SABÍNA: My budeme svoji, keď sa Hron s Rimavou spojí.

STONOHA: Hron s Rimavou sa spoja v Čiernom mori, ale ja tak ďaleko nechcem ísť. A vy dvaja čo tu stojíte ako na tŕní, choďte… (Ukáže palcom.) Ale radšej nič nepoviem. Miloslav, uhádni moju myšlienku. (Chytí ich a odvedie do bočnej izby.)

STONOHA: Sabínka.

SABÍNA (hanbí sa a usmieva).

STONOHA: Sabínka moja… (chce ju objať.)

SABÍNA: To si vyprosím, pán Stonoha. (Vymkne sa mu.)

STONOHA (vytiahne zpod kabáta malú gitaru a začne brnkať na ňu): Moja Dulcinea. Buď mojou vernou ženuškou. (Hrá jej do uška.)

SABÍNA: Teda ešte sa vám vždy sníva o manželstve… (usmieva sa). Ale ja, chudobná stvora, či ja môžem na vydaj pomyslieť?…

STONOHA: O to sa ty nestaraj, len povedz áno, či nie?… Všetko, čo bude potrebné, nakúpiš a mladý zať vyplatí, len povedz áno… (Sabína zakýva hlavou.)

STONOHA (skočí k nej a pobozká ju).

SABÍNA (zľakne sa a skríkne, ale potom sa poddá a dlhý bozk).

Výstup 17.

ĽUDMILA: Preboha, čo sa stalo?…

STONOHA (bozkáva ju stále, len rukou dáva znamenie, aby odišli).

SABÍNA (oddýchne si): Zle-nedobre.

(Miloslav a Ľudmila sa smejú.)

STONOHA: V tejto chvíli sme sa aj my dvaja, aj bez prstienkov zasnúbili.

MILOSLAV: Ale netáraj.

STONOHA: Kontrakt sme len ústne urobili a ja som jej miesto štempla pečať prilepil na ústa. Hehehe… A teraz to najhlavnejšie: (Vytiahne noviny z vrecka.) Že som ju sotva vyhral, to viem, ale môže byť, že sa tebe Fortúna zalieča, lebo ešte nevie, že si zasnúbený. Číslo tvojho lósu?…

MILOSLAV: 789.

STONOHA (prezerá číslo): Bude… nebude… bude… počkaj, budeme gustírovať… (Prikrýva číslo a odkrýva.) Tu je. Vidíš ho — boháča.

MILOSLAV: Či boháč, či nie boháč, tie daruje Ľudmila mladej neveste na čepiec.

SABÍNA: Ach, jaj, ešteže vraj na čepiec.

STONOHA: Len ty nerozdávaj a ber, keď sa ti núka. Dáš ich do Martinskej sporiteľne. Poďme o nulu ďalej: štyristo.

ĽUDMILA: To by nebolo zlé.

STONOHA: Ešte o jednu: štyritisíc.

MILOSLAV: To je požehnaný deň: dve svadby, výhra a macocha na utekáči.

(Za scénou: „Dajte hrnce drótovať!“)

STONOHA: Ej, to si musíš počkať, Čurimuri, lebo ešte ani hrncov nemáme. Viete čo: pozveme ho, aby prišiel na Jána na svadbu. Nech si zaspieva, zakrepčí. A teraz z úprimného srdca vinšujem, aby ste vy i my dvaja v láske a svornosti nažívali a panej Frntolinke želám šťastlivú cestu až hen do Trantárie, kde nemusí ženíchov hľadať, lebo tam rastú na stromoch. (Všetci sa objímajú.)

(Opona.)

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.