ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Záhrada pred krčmou. Vzadu vidieť neveľkú budovu samotnej krčmy cez konáre košatej lipy. Niekoľko stolov, lavice a stoličky. Vchod do záhradky zľava. Vchod do krčmy naprostriedku vzadu. Na krčme menší oblok.

Výstup 1.

STONOHA: Mne je ten chlap veľmi podozrivý… Hovorte, čo chcete, Maco, ale je!… Kto je? Čo je?… Nik to nevie o ňom povedať.

DROTÁR (má pred sebou dopitý pohár): No, zdá sa poriadny. A pán!… Nosí taký vycifrovaný panský mundúr.

STONOHA: To len naoko, Maco. Ja poznám ľudí, len na nich pozriem. Ale pri tomto nie som si načistom. Či sa má aj tak dobre, ako vyzerá?

DROTÁR: To vie len on sám.

STONOHA: Musím sa s ním skamarátiť. Ak je bohatý, to by bola partia pre Irmušku.

DROTÁR: To hej. Ale čo bude potom s ostatnými našimi ženíchmi, ktorých sme horko-ťažko našli…?

STONOHA: Nech si vyberie Irma sama. To už nepatrí do nášho rezortu. Má dosť veľký výber: mladého fešáka, študióza, nášho mäsiarskeho tovariša, kominárskeho majstra a mestského pisára. Ten je už trochu starší, ale v núdzi aj on je dobrý. A k nim by sa pridal aj tento. Len keby som ho mohol niekde vyčkať.

DROTÁR: Vyčkajte ho tu. Chodieva si k Bachratému popíjať. Veď aj má za čo, nie ako chudobný drotár, ktorý si môže len raz za uhorský mesiac ovlažiť hrdlo.

STONOHA: Veď si dajte ešte jednu, Maco. Za tú unuváciu. Hej, krčmár!

BACHRATÝ (starší krčmár, veľmi tučný, zjaví sa vo dverách): Gehorsamster diener, her advokát. Ešte jednu…?

STONOHA: Ešte jednu ostrú pre Maca.

BACHRATÝ: Už, pán advokát… už to bude…

STONOHA: Aj vy, Maco, vyzvedajte sa o ňom. Chodíte medzi ľudí, nuž počúvajte.

DROTÁR: Počkajteže… Aby ho porantalo, veď ja som sa s ním už aj shováral, keď som drotoval u veľkomožnej Frntolinky. Prišiel tam predávať zlato, či aké daromnice.

STONOHA: Zlato…? Potom môže byť boháč.

DROTÁR: Mal tých daromníc po škatuľkách a rozkladal to tam po stole.

BACHRATÝ (prináša Macovi v poldecáku ostré): Prosím, nech dobre chutí a padne na úžitok.

DROTÁR: Pán Boh zaplať. Na zdravie. (Pripíja si so Stonohom, ktorý pije víno.)

STONOHA: To by bola partia… Ten iste má zlaté bane alebo kremnickú mincovňu. (Prichádza mäsiarsky pomocník Široký.)

Výstup 2.

ŠIROKÝ (mohutnej postavy, s vykrútenými fúzikmi, s veľkými rukami. Trochu nemotorne chodí. Sadne si priamo ku Stonohovi): Starý, pol deci. Aby som mal guráž! Dobré predpoludnie.

DROTÁR: Dajže Bože.

ŠIROKÝ: Nuž, pán advokát, prišiel som sa spýtať, kedy pôjdeme na tie vohľady.

STONOHA: Ešte dnes, Janko, ešte dnes. A či už viete, ako sa máte správať v takom vznešenom dome a ako máte lásku vyznávať milostivej slečne?

ŠIROKÝ: Čo tam po takých sprostostiach. Hlavné, aby ma chcela. A vy ste povedali, že ma chce. (Výhražne.) Či nie je tak? To by som vám neradil, ja vášho panského anciáša.

STONOHA (odťahuje sa od neho): Pravda, pravda, že vás bude chcieť. Ale musíte vedieť na ňu zapôsobiť.

ŠIROKÝ: A či ja neviem zapôsobiť?… Akože by som potom vedel byť mäsiarom. Na každého vola, na každého brava, len ho chytím do týchto rúk, už naň zapôsobím, hehehe… Takto ho chytím za krk a šmarím o zem, že sa viac neposbiera.

BACHRATÝ (prináša pol deci): No, sbohom, už tu bude bitka.

ŠIROKÝ: Neboj sa, starký, dnes sa nebudem biť. Dnes idem na zásnuby, hehehe… Na zdravie.

BACHRATÝ: (stojí ani skamenelý, aj ústa zabudol zavrieť).

STONOHA: Máte poriadne hnáty. Nie aby ste aj Irmu tak chmatli, lebo hneď všetko pokazíte. Tam sa musíte vedieť slušne správať… Musíte ju vedieť oslniť peknými slovami.

ŠIROKÝ: To teda neviem. Prídem a poviem: Počul som, že ma ľúbite. No a keď ma ľúbite, poručeno Bohu, poďte so mnou. Chytím ju za ruku a hybaj na faru!

STONOHA: A hneď všetko pokazíte. Po prvé: nikdy nesmiete povedať dievčaťu, že vás ona ľúbi, ale že ju vy ľúbite. Po druhé: musíte ju vedieť oslniť peknými rečami: kľaknúť si pred ňou a vyznať jej horúcu lásku.

ŠIROKÝ: Vraj kľaknúť… hehehe… a vyznať jej horúcu lásku… hehehe, a akože sa to robí…?

STONOHA: A vy to neviete? Jaj, kamarát môj, potom vám neručím za nič.

ŠIROKÝ: Ja ti dám kamaráta. Vidíte tú ruku? (Ukazuje päsť.) Len dotiaľ žijete, kým ma neodmietnu. Ak sa mi vysmejú a Irmu nedostanem, je amen s vami.

STONOHA: Ale dostanete ju… Len tú ruku dajte preč. Poďte, ja vás naučím, ako sa máte správať. Dobre pozerajte. Teda prídete s kyticou pekných ruží, takto a elegantne bozkáte panej ruku, takto. Nože mi to spravte teraz. Ja som urodzená pani.

DROTÁR: Vy že ste urodzená pani…? Pekná urodzená pani… hehehe…

ŠIROKÝ: Nesmej sa, Maco! (Veľmi neogabane všetko robí. Príde, podáva kyticu, bozká ruku, až to mľaskne.) Počujte, voľačo cítiť… Smrdia vám prsty po doháne. Kto by ich olizoval!

STONOHA: Tak, tak to bude dobre. Potom si kľaknete na pravé koleno a vyznáte Irmuške lásku. Uvidíte, ako sa vám hodí okolo krku.

ŠIROKÝ: A čo jej poviem… bodaj ju… tieto panské fígle…

STONOHA: Poviete, že nemôžete bez nej žiť, že vás jej zjav očaroval, aby bola navždy vašou drahou ženičkou.

ŠIROKÝ: Hehehe… ženičkou… No, dobre, ale ak ma ani potom nebude chcieť, pakujte sa z nášho mesta a už sa do Kocúrkova neukazujte.

STONOHA: Len sa pekne vyobliekajte a vezmite si kyticu kvetov. Uvidíte, že sa pokonáte.

ŠIROKÝ: No, Bachratý, tu máš dva groše. Budem mať ženičku, hehehe…

BACHRATÝ (pozeral oblokom, teraz príde po peniaze): Ďakujem.

STONOHA: Ale počujte, ani slova, že som vás ja poslal.

ŠIROKÝ: Ani slovíčka. Ale potom… budú mať robotu päste. S Bohom. (Odíde.)

Výstup 3.

STONOHA: Maco, navarili sme si poriadnej kaše. Tohto Irma iste nebude chcieť a bude zle so mnou!

DROTÁR: Či som vám nevravel, že je to nebezpečné?

STONOHA: Ale keď som nikoho nemohol nájsť a on sa mi zaplietol prvý medzi ruky. (Vchádza vznešeným krokom Randaházi.) Už je tu. (Ticho hovorí Macovi.)

RANDAHÁZI (s cigarou v ústach): Alászolgája!… Ááá… náš drótoš báči. No, ako idú obchody…? (Prisadne si.)

BACHRATÝ (klania sa až po zem): Alászolgája, méltóságos úr.

RANDAHÁZI (vznešene kývne): Szolgája!… Holbu vína.

BACHRATÝ: Prosím, pán veľkomožný. (Odchádza.)

STONOHA (vstal a čaká): Nech sa páči k nám. Teší ma, že vás poznávam. Mal som už síce šťastie po tieto dni vás na ulici vídať, ale som sa nadarmo opytoval: Čože to tamto za vycifrovaného stehlíka…?

DROTÁR: Hahaha… Vraj stehlíka… hahaha…

RANDAHÁZI: Čo si to dovoľujete? Aký to tón? A vy — vy sa nerehocte!!

STONOHA: No, Maco, už si popil, choď už, aby ťa gazdinské nehľadaly, keď si tak dávno nebol u nás.

DROTÁR: Už, prosím ponížene, sa sberám. S Pánom Bohom. Že vraj stehlík… hehehe… (Odchádzajúc krúti hlavou a smeje sa.)

STONOHA: Od tých čias, čo som vás videl, stále som hútal: my dvaja sa musíme soznámiť! (Zapáli si cigarku.)

RANDAHÁZI: Nem bánom, keď tak chcete.

STONOHA: A toť — deus ex machina. Tak ste mi prišli vhod, že ste mi lepšie nemohli. Poshovárame sa, ale… viete čo: ceremónie nabok a všetko s mosta doprosta. (Vstane.) Aby ste vedeli, s kým to šťastie máte, napred ja poviem a potom vy poviete, kto ste. Hej… Tak! Ja som tunajší mešťan, ba čo viac, skoro budem advokátom! Volám sa Stonoha.

RANDAHÁZI: Že vraj Stonoha… (Pozerá mu pohŕdavo na nohy.) Veď máte len dve… (Smeje sa.)

STONOHA: No, teda aby ste vedeli, ja som vlastne Paprika Miško.

RANDAHÁZI: Paprika… (Ešte väčšmi sa smeje.) Raz Stonoha a raz zasa, že Paprika…

STONOHA (namrzený): Ja nemôžem za to, že ma celé Kocúrkovo na Stonohu pokrstilo. Keby ste sa opytovali: Kdeže býva urodzený pán Michal Paprika?… Ničoho by ste sa nedopýtali. Ale keď budete hľadať Stonohu, každé dieťa vás upraví tamto do toho ošarpaného domu na rohu, kde sa tá viecha opála.

RANDAHÁZI: Nerozumiem.

STONOHA: Viete, u nás vládne taká nepekná obyčaj, že každý, i najvážnejší človek, pán-nepán, či chlap, alebo žena, okrem rodinného mena dostane aj druhé meno. Akýsi prívlastok, či príštipok. Niekedy aj urážlivý: a ten mu prischne, ako by mu ho čirišom prilepili.

RANDAHÁZI: A prečo to trpia tunajší mešťania?

STONOHA: Ťažko sa je proti väčšine postaviť. (Pije.)

BACHRATÝ (prináša v krčahu víno a dva poháriky): Tessék, urodzený pán. Ak budete čosi chcieť, len ráčte zavolať. Som vždy k službám. (Chce vziať Stonohovi pohár, v ktorom mal dosiaľ víno.)

STONOHA: Počkať!… Škoda každej kvapky. (Vypije do dna, potom oddá pohár Bachratému, ktorý odíde.) Tak, hľa, i mňa ako známeho furtáka ktosi raz len tak zo žartu Stonohou nazval; a tu máš! Od tej chvíle som Stonoha, a nie Paprika. A vaše statočné meno?

RANDAHÁZI: K službám, pán Paprika-Stonoha. (Dôstojne vstane, pokloní sa, Stonoha s ním.) Ja som Randaházi Sándor de Eadem et in Trhanová úr!

STONOHA (rozosmeje sa): Ale, či naozaj…? (Krúti hlavou.) Veď ono je, pravda, statočné meno, ani ho už netreba maďarizírovať; ale nech je už akokoľvek, ja by som ho predsa prečaroval. Vy, ako sa zdá, mnoho cestujete a ja už len pre ten hromský smiech, ktorý sa strhne, keď ho dakto cudzí počuje, iné meno by som si vyvolil. Však je to aj tak dnes v móde preinačiť si meno.

RANDAHÁZI: Veď ja nie som hocikto a moja rodina je odjakživa po celej krajine rozchýrená. (Nalieva.) Vlastne, zeman — nezeman, všetko jedno Randaházi. Ale barátom, počkať. Keď ja pán, ty pán, ktože bude svine pásť?

STONOHA: O to nech sa postará rajsrát… ha-haha… (Obaja sa smejú.) Teššík. — Jeden kabát a dvaja priatelia. Aj my podobne.

RANDAHÁZI (chlipne si vína): No to je zabiják… (Odloží pohár.)

STONOHA: A teraz vám ukážem, ako sa taký zabiják pije: takto odrazu. (Vypije na dúšok.) No teraz je na vás rad. (Naleje.)

RANDAHÁZI (vypije, ale smraští čelo): Už nemôžem.

STONOHA: Svätá pravda. Mohlo by vám zaškodiť. Odbavím to miesto vás. (Vezme krčah a pije, kým nie je prázdny.) Teraz sme kvit! Či zaplatíte…?

RANDAHÁZI (hľadá po vreckách): Pravdaže, zaplatím. Na nešťastie som zabudol mešec doma v stolíku.

STONOHA: To je malér…! I ja dnes smrdím grošom. Ale nič to za to. (Volá.) Bachratý! Pripíšte túto holbu k ostatným do svojho protokolu na dvere. Ale aby vás vaša stará nevidela! Á propos, ste ženatý…?

RANDAHÁZI: Dosiaľ nie, ale rád by som sa oženil a niekde sa osadil.

STONOHA: No, pravda, taký fešný urodzený pán už by sa mal oženiť. Peknú ženičku, ktorá by sa oň starala, napiekla vždy na nedeľu dobrých koláčikov. Ktorá by sa starala o vaše pohodlie, všetko na poriadku držala. Bielizeň, čižmy vám vyleštila. A páčilo by sa vám u nás?

RANDAHÁZI: Páčilo, páčilo. Ale ženu tu ťažko nájdem. Viete, musela by byť najmä bohatá. Obchod potrebuje groše.

STONOHA: Bohatú? Vy, figliar… hahaha… ja viem o jednej, ale ešte vám nič nezradím. Najskôr si musíte svoje financie napraviť, aby ste mohli rozhadzovať groše. Už ste navštívili naše kasíno? Tam by ste si mohli napraviť svoje finančné nedostatky, ak sa do karát rozumiete. Ale opatrne! Potom sa vráťte a zariadime ostatné. Takú nevestičku vám poradím, až srdce zaplesá!

RANDAHÁZI: Bohatá?

STONOHA: A ešte ako!

RANDAHÁZI: Výborne! Teda do videnia. (Odchádza.)

STONOHA: Au revoir… (Keď zašiel.) Bohatá… hahaha… ako ty. Nemá to ani poriadnu košeľu, ale bohatú nevestu by chcel. A ona tak isto! Ani dom nemá, ale chce bohatého zaťa. Obidvom sa vyhovie a najviac sa budeme tešiť my s Miloslavom. (Vtom príde k plotu kominár Čierny.) Ale hľaďme! Ide náš čierny majster, čo sa tak rád zdržuje vo vyšších polohách. Vitajte, pán Čierny.

Výstup 4.

ČIERNY: Pozdrav Pán Boh, pán advokát. Tak, ako? Všetko v poriadku?

STONOHA: Pst! Nie tak nahlas!… (Stíšia trochu hlas.) Všetko. Mladucha vás túžobne očakáva. Len sa musíte poriadne vyabrichtovať… čisté šaty, biele rukavice, peknú bukrétu a popoludní môžete ísť na pytačky.

ČIERNY: A nevyhodia ma…?

STONOHA: Ale kdeže. Slečna sa do vás strašne zaľúbila, keď ste chodili k nim vymetať komín. Koľko ráz vás hľadala a na ulici vyčkávala. Už raz skoro na strechu vyliezla za vami.

ČIERNY: Naozaj, pán advokát…? Že som o tom dosiaľ nič nevedel. Oh, keď si ju pritisnem na prsia a odvediem pred oltár…! Už by som aj letel! Viete, niet horšieho, ako keď si má kominár hľadať ženu. Ani jedna nechce mať večne ufúľaného muža.

STONOHA: Ale tejto sa to neobyčajne páči. Bude ho môcť každý večer sama umývať a ona tak rada umýva mužského…

ČIERNY: Naozaj…? Robíte ma veľmi nedočkavým a zvedavým.

STONOHA: A čo ešte ona — aká je nedočkavá. Teda nezabudnite: dnes popoludní!

ČIERNY: Akože by som mohol zabudnúť…? Ďakujem vám, pán advokát, nesmierne som vám povďačný. (Stíska mu ruku.)

STONOHA: Veľmi rád som vám pomohol. (Nezbadá, že má umazanú ruku. Prichodí Miloslav.) Aleže nezabudnite: dnes popoludní.

ČIERNY (odchádzajúc): Nie, nie — kdeže by!

Výstup 5.

MILOSLAV: Čože, čože…? Potrebuješ vymetať komín?

STONOHA: Kdeže by! To je tiež jeden z uchádzačov o ruku Irmušky. (Podáva Miloslavovi ruku.) Ak si teraz nevyberie, tak nikdy. Už mám štyroch istých a piaty je na dosah ruky.

MILOSLAV (zbadá, že má umazanú ruku od Stonohu, tak hladká Stonohu): Pekné od teba, že sa tak staráš. Ďakujem ti. (Potľapká ho po líci, takže Stonoha je celý čierny.)

STONOHA: Nemáš za čo. Robím to predovšetkým pre seba a svoju Sabínku. Keby ma tak videla, ako sa usilujem, istotne by sa tešila. Šiel si okolo nich?

MILOSLAV: Šiel, hoci nerád. Najradšej by som ani po tejto ulici nechodil. Chodiť okolo a nemôcť Ľudmilku ani len vidieť…

STONOHA: Nemôžeš ju vidieť…? Choď k nej, pozri na ňu a hneď ju uvidíš.

MILOSLAV: Ja…? K nej…? Po tom, ako sa zachovala, keď som bol u nej s tebou…? Nikdy! (Pateticky.) Nikdy!

STONOHA: Odriekaného chleba najväčší kus. Ešte dnes k nej pôjdeš.

MILOSLAV: Nepôjdem.

STONOHA: Pôjdeš, lebo ťa volala.

MILOSLAV: Ona ma volala? Neverím. Povedz to ešte raz!

STONOHA: Ešte raz, je to pravda. Veru, priateľko. Prešla okolo a pýtala sa na teba. Na moj’ hriešnu.

MILOSLAV: Vravíš pravdu?

STONOHA: Akože sa Stonoha, eh… či Mišo Paprika, volám. Čím skôr máš prísť k nej, chce sa s tebou shovárať o zásnubách.

MILOSLAV: O zásnubách? Juchú! Krčmár! Holbu vína!

BACHRATÝ (sa zjaví v obloku): Prosím.

MILOSLAV: A povedz, aká bola…? Veselá, smutná, šťastlivá…?

STONOHA: Aká bola… aká bola… Smutno-šťastlivá bola.

MILOSLAV: Smutno-šťastlivá…? Zvláštne. To si neviem predstaviť.

STONOHA: Prečo? Bola šťastlivá, že ma vidí, ale hneď aj smutná, lebo musela odísť.

MILOSLAV: Ah, či tak. Ty si zlatý chlapec. (Pritisne sa k nemu a umaže sa aj on od sadzí.) Bodaj ho… (Vezme vreckovku a utiera sa.)

BACHRATÝ (prináša víno a smeje sa, keď uvidí Stonohu, aký je umazaný): Hehehe… pán advokát sa hral na kominára…

STONOHA: Na kominára… Nie, len som sa s kominárom rozprával…

BACHRATÝ: Shovárali ste sa s ním v komíne, že ste celý ufúľaný…?

STONOHA: Ufúľaný…? (Vytiahne z vrecka zrkadielko.) No, počkaj! A kedy ma tá potvora zamastila… Asi sa pritisol ku mne z vďačnosti… (Utiera sa.)

MILOSLAV (smeje sa): Hej… Na zdravie. A povedz, čo bude so ženíchmi pre Irmušku?

STONOHA: Neviem, čo s nimi bude. Jeden je mäsiar, ten je pre ňu veľmi jemný, druhý je kominár, príliš čierny, tretí študiózus, veľmi mladý, štvrtý mestský pisár, veľmi starý.

MILOSLAV: A tých všetkých si poslal k nej!

STONOHA: Všetkých!

MILOSLAV: Boh ťa ochraňuj. Ale z toho nevyjde nič dobrého a ja sa nebudem môcť ženiť.

STONOHA: Mám ešte jedného, na ktorého sa iste ulakomí, len aby sa on ulakomil na ňu. Zdá sa, že je bohatý, ani najšpatnejší by nebol. Je juvelírom. Má prstene, náramnice, slovom, všetky ženské daromnice. Na toho sa iste zavesí aj stará urodzená, aj mladá urozená.

MILOSLAV: Len aby sa nezahľadel na Ľudmilku! (Pijú.)

STONOHA: Alebo, nedaj Bože, na Sabínku. (Prichádza Randaházi.)

Výstup 6.

STONOHA: Boli ste v kasíne…?

RANDAHÁZI (prisadne si): Bol. A teremtete!!!

STONOHA: Akosi ste smutný. Zle sa vám povodilo?

RANDAHÁZI: Bodaj sa tomu dva razy horšie vodilo, čo mi to kasíno odporúčal!

STONOHA: Gehorsamter diener!… Teda ste dobrý kšeft urobili…? Môj dobrý priateľ z vakácií, Miloslav.

RANDAHÁZI (obradne sa pokloní): Randaházi Sándor de Eadem et in Trhanová úr.

MILOSLAV (smeje sa): Teší ma…

RANDAHÁZI (opäť si sadne): Zpočiatku to len ako-tak išlo, ale o chvíľku ma náležite obrali.

STONOHA: Veď som vás upozornil, aby ste hrali opatrne. Tí naši darebáci už nejedného pocestného oholili.

RANDAHÁZI: Nielen že ma o všetko obrali, ale ma aj grobiansky odbavili. Taká impertinencia! Fuj!

STONOHA: Hahaha…

RANDAHÁZI: Mne nebolo do smiechu. „Ba či ste naozaj mnoho utŕžili?“ pokrikoval na mňa ktorýsi. A ja som bol už aj taký napaprčený, nuž som mu odvrkol: „Moje porekadlo je: najlepší hráč — najväčší lotor!“ a s tým som odskočil, lebo on nebol lenivý, pochytil pohár piva a tresk ho o dvere!

STONOHA: Blázon! Či nemohol najskôr pivo vypiť a potom do vás hádzať pohár?…

MILOSLAV: No, že ste aspoň suchý uvrzgli… (Smeje sa a poberá sa.) Majte sa dobre, povinnosť ma volá. (Ide do krčmy, vo dverách platí Bachratému a odchodí.)

Výstup 7.

STONOHA: Kým ste boli preč, takto som hútal: vy predávate zlato, striebro, náušnice, náramnice a ja mám obchod s kameňom.

RANDAHÁZI: Naozaj…? Tak by sme mohli en kompaní handlovať. — To by ma veľmi tešilo.

STONOHA: Zo samej advokatúry by som sa v tomto hladnom hniezde dosť hladovej polievky nachlípal. — Teda (podáva mu ruku) Randaházi et Stonoha…?

RANDAHÁZI: Úgy lesz, barátom. A ak smiem vedieť, koľko karátové kamene máte…? Máte aj brilianty, a či len lacnejšie veci…?

STONOHA: Len lacnejšie. A koľko…? Plné skladište.

RANDAHÁZI (úžasom nevie hovoriť): Plné skladište…? A aké kamene? Veď to musí mať ohromnú cenu. Kto vám to stráži…?

STONOHA: Načo strážiť… Na moje kamene sa neulakomí nik.

RANDAHÁZI: Nechápem, barátom. Aké kamene vlastne predávate?

STONOHA: No, kamene… Kremeň, osly, osličky, brúsy, mlynské kamene… Niektoré sú aj drahé. Veru, či, haha, či nie, hahaha. — Vy predávate len samé ženské talafatky, ale moje kamene majú svoju úžitkovú cenu. A na dôvažok dávam kosáky a kosy.

RANDAHÁZI: Ach tak! Vy ste, ako vidím, samý žart a na čertovo kopyto vybitý furták. Musíme sa častejšie vídať, aby ste ma rozveselili!

STONOHA: Prečo nie, ale len pod jednou podmienkou: že sa oženíte! Potom môžete byť aj mojím spoločníkom. A mojím spoločníkom hocikto nemôže byť! Môžem si vybrať, koho chcem, lebo som všadebol a potrimiskár. Kde prídem, tam si za stôl sadnem a ešte ma nikdy pod stôl neposadili. A keď budete mojím spoločníkom, i vás tu i tam na cudzie konto počastujem. Ale hovorím: musíte sa oženiť, a to čím skôr!

RANDAHÁZI: Veď i ja by som sa rád oženil, lepšie povedané priženil.

STONOHA: Všetko zariadim, pomôžem vám, ale nikomu ani slovka o ničom! Veď ja som od koreňa Kocúrkovan. — Teda sa oženíte! A chudobnú, či bohatú by ste si radi do saka vohnali?

RANDAHÁZI: Ako obchodník, viete, že potrebujem predovšetkým peniaze.

STONOHA: I so mnou je vždy tak: keď posielam do Hliníka po mlynské kamene, vždy si musím požičať, lebo tam na bradu nedávajú.

RANDAHÁZI: Teda vidíte, že nič ťažkého nežiadam.

STONOHA: Viem o jednej bohatej. Ale to len vám hovorím, pretože budete môj kompaňon. Bohatá panička, urodzená Frntolinka. A tá dcéru — Irmušku. Dievča ako púčok, pracovitá, múdra a groše tiež bude mať. Choďte k nim a ponúknite im nejaký prsteň alebo čosi iného. Tam všetko najlepšie sám uvidíte. To je dievča, vravím, ako púčok. Bude z nej skvelá ženička. A čím skôr, tým to máte istejšie.

RANDAHÁZI: Veď je to skvelé! Už aj letím. (Odchádza.)

STONOHA: Ak sa na tohto nechytí, potom mi je súdené zostať starým mládencom.

(Opona.)