ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Ľudmila Podjavorinská: Preťatý život cez poly…

Tatran 1970

Výber zostavil a edične pripravil, štúdiu, poznámky a vysvetlivky napísal Michal Gáfrik.

Vyšlo roku 1970 vo vydavateľstve TATRAN v Bratislave ako 92. zväzok edície Slovenskí klasici, ktorú rediguje Daniel Šulc.

Vo vydavateľstve TATRAN vydanie prvé.

Zodpovedný redaktor Jozef Gazdík.

Strán 224.

Básnické dielo Ľudmily Podjavorinskej

U národov s nenormálnymi, neprirodzenými podmienkami rozvoja, s najväčším vypätím a úzkosťou zápasiacimi o vlastnú národnú sebazáchovu, je aj obraz, poznanie vlastnej literatúry neraz nenormálny, neúplný, skreslený. Ľudmila Podjavorinská (1872 — 1951), prvá opravdivá slovenská žena-poetka, pokiaľ ako poetka vôbec žila alebo žije v povedomí nedávnych i dnešných generácií, potom najmä ako autorka veršov pre deti a folklorizujúcich Balád (1930). Zo školských lavíc u nejedného síce možno ešte pretrváva poznatok, že je aj autorkou zbierky Z vesny života (1895), čo bola — mimochodom — prvá zbierka básní od ženy-poetky na Slovensku, ale je to poznatok vonkoncom „teoretický“, bez priameho stretnutia sa so zbierkou a bez skutočného poznania tejto poézie.

Práce, ktoré nevyjdú knižne, ale ostanú roztratené len po časopisoch, nevyhnutne sa čoskoro vytrácajú aj z povedomia súčasníkov, nie to ešte budúcich generácií. Lenže aj u súčasníkov bezprostredný dojem je nepomerne silnejší, intenzívnejší z celého diela (knihy, zbierky), ako len z jeho roztrúsených časopiseckých omrviniek. Aj mienka literárnej vedy o poetke Ľudmile Podjavorinskej (vl. menom Riznerovej, neteri bibliografa Ľudovíta Riznera) až do vydania jej Balád utvárala sa temer výlučne len na základe jej knižnej básnickej prvotiny. Stačí si pozrieť zriedkavú literatúru o Podjavorinskej. Lenže čo predstavuje zbierka Z vesny života, čo ju charakterizuje?

Predovšetkým si treba uvedomiť, že je dielom mladého, dvadsaťtriročného dievčaťa, bez vyššieho školského vzdelania (teda samouka, ako boli všetky vtedajšie slovenské spisovateľky) a že navyše ani rodinné prostredie, hoci mu vzdelanostné snahy neboli cudzie (dcéra dedinského učiteľa v Horných Bzinciach, Karola Riznera), neprialo myšlienkovej samostatnosti a priebojnosti, ani umeleckej rozhľadenosti mladej poetky. Z jej listu strýkovi Ľudovítovi (20. 3. 1895) vyplýva, že vtedy — napríklad — nemala ešte skoro ani predstavu o metrike. Jej citový a myšlienkový svet v tomto období a za takýchto podmienok sa ešte len pomaly začínal rozširovať a prehlbovať, naivita mladého dievčaťa len nebadane začala slabnúť.

Nevykryštalizovaná osobnosť mladej poetky sa pri zostavovaní zbierky ešte nevedela rozlúčiť ani so svojimi dievčenskými veršovačkami, v zbierke je mnoho naivnej sentimentality (formálne vyjadrenej aj množstvom zdrobnenín a vôbec ukvietkovanosťou jej básnického výrazu), ktoré silne určujú celkový ráz zbierky, najmä však jej prvej polovice.

O nerozlúčení sa so sentimentálnou a naivnou poéziou svojich mladých rokov svedčí aj autorkin úmysel pomenovať zbierku. Z nedatovaného listu strýkovi Ľudovítovi (z roku 1895) vieme, že navrhovala titul „Sňažky“. Vydavateľovi Salvovi sa navrhovaný názov nepáčil, chcel ho zmeniť v „Stolisté ruže“. Až neskôr sa aj autorka rozhodla pre titul, vo vzťahu k sentimentálnej poézii predsa len o niečo neutrálnejší, ktorý jej navrhol strýc Ľudovít, totiž Z vesny života.

Podľa takejto, osobnostne aj výrazove ešte nevyhranenej a nevykryštalizovanej mladistvej zbierky, vytváral sa však názor na celú, prinajmenšom predprevratovú poéziu Ľudmily Podjavorinskej. Vytváral napriek tomu, že sama autorka — necelý rok po vyjdení zbierky — považovala svoju dovtedajšiu tvorbu akosi „len na skúšku — teraz mala by nastať doba serióznej práce“ (v liste priateľke Drahotíne Kardošovej asi z mája — júna 1896).

Popravde načim povedať, že ak Podjavorinská pri zostavovaní svojej zbierky bola až očividne nekritická, po jej vyjdení napriek priaznivému prijatiu kritikou, keď jediný Milkin mal voči zbierke aj závažnejšie výhrady — v hodnotení svojej dovtedajšej tvorby bola kritická až priveľmi. Vo vývine jej lyriky neexistuje totiž nijaký kvalitatívny skok. K osobitým, osobnostnejším tónom svojej poézie sa Podjavorinská dopracováva už v priebehu vzniku zbierky Z vesny života. Odtiaľ aj čiastočný rozpor v hodnotení zbierky: na jednej strane dosť kritické prijatie u Milkina, na druhej nadšené najmä u Škultétyho a Vajanského. V skutočnosti však nebol medzi nimi zásadný rozpor. Ibaže Milkin hodnotil celú zbierku, celkom pochopiteľne dal sa ovplyvniť jej kvantitatívne prevažujúcou sentimentálne naivnou a výrazove nevyspelou časťou a neprihliadal dostatočne na perspektívu, kým Škultéty a Vajanský pre časove poslednú fázu zbierky (a iste aj pre fakt, že išlo o prvú slovenskú poetku) boli ochotní zabudnúť na celkove ešte priveľmi začiatočnícku úroveň celej zbierky.

Znovu však zdôrazňujem, že v prípade Podjavorinskej zbierky nejde o dve jej vyhranene rozdielne, charakterom aj kvalitou protikladné časti. Podjavorinská v celej svojej lyrike obišla nielen poéziu Hviezdoslavovu, ale aj Vajanského. Ak vo svojich začiatkoch nadviazala na niekoho — či už vedome alebo nevedome — potom to bola najskôr umelecky poklesnutá, vymesiačkovaná a vykvietkovaná, sentimentálne uplakaná alebo sladkastá poštúrovská poézia rôznych bachátovcov, prípadne poézia jej starších, medzigeneračných druhov (Somolický, Kýčerský, Horal, Milkin). Keď Podjavorinská takúto poéziu postupne predsa prekonáva (už v záverečnej fáze Z vesny života), neprekonáva ju poéziou radikálne odlišného typu (napríklad za pomoci hviezdoslavovskej poetiky), ale predovšetkým na báze svojich dovtedajších veršov, prehlbovaním a dozrievaním svojej ľudskej osobnosti, ako aj vyspelejšou umeleckou zručnosťou.

Do bezproblémových snov a predstáv mladučkého dievčaťa (ohraničených jej úzkym životným obzorom, vyplnených striedaním ročných období a s tým spojenými zmenami v prírode, láskou k svojej „chyženke“, rodnej „dedinôčke“ a podobne), preniká postupne tragickejšie, pritom však už neliterátske poznanie života. A tak najmä najlepšie, časove posledné básne zbierky preniknuté sú už krotkým nesúhlasom s drsným behom sveta, tichým steskom zraňovanej citlivej duše, osobným údelom:

I srdce moje zahalené v smútku,
že nedostalo blaho za údel,
že jeho slzám, vzdychom a zármutku
v svete rozumieť nik sa nenašiel!

Nepochybne príčinou tragiky „srdca“ a „duše“, ako sa neliterátsky, nekonvenčne prejavuje už aj v zbierke Z vesny života, je v nemalej miere i osobný osud. Myslím na postupné uvedomovanie si svojej odlišnosti, relatívnej výnimočnosti v ubíjajúcom malodušnom prostredí, dôsledkom čoho je silnejúce osamievanie dospievajúcej mladej duše.

Podjavorinská nebola silnou individualitou, ktorá by svoj smútok zo sveta a zo svojho tušeného osobného údelu vedela liečiť povýšeným individualizmom, nenávisťou k filisterskému prostrediu (ako napríklad Jesenský). Svoju odlišnosť, „divnosť“, výnimočnosť po celý čas chápe nie ako klad, ale osobné nešťastie, doslova trest. („A keď už raz srdcom divným strestals’ devu mladú“ — napíše napríklad v jednej básni.) Hoci ide len o relatívnu osobnú výnimočnosť, aj tak je príčinou postupne si uvedomovaného osamievania, nemožnosti porozumieť si, zhodnúť sa s niekým v radosti či v žiali. „Často chybí mi duša, ktorej by som sa mohla s jedným-druhým zdôveriť“ — vykĺzne z nej občas priznanie, napriek vnútenému si tlmiacemu filtru zdieľnosti. „Vieš, v tomto jedinom je celá ,tragika‘ staropanenstva. Vidíš, ako iní zariaďujú si svoj život a zväčša obsiahnu lepšie ako v jednotnosti — a okolo tých, čo zostávajú, už čo aj mužskí, plynie život jaksi ignorujúc ich záujmy, drobné starosti a strasti“ (v nedatovanom liste Eržike Mičátkovej z roku 1904). Inokedy to povie ešte otvorenejšie a ubolenejšie, už aj s invektívou voči svojmu životnému prostrediu: „A ja tak potrebujem priateľstvo, lásku! Som bylinka potrebujúca slnka a vzduchu. Moje okolie ma v pravom slova zmysle ubíja“ (v liste tej istej, asi z jesene 1904).

Oba citované doklady sú síce z neskoršej doby, ale žaloby a trampoty z nepochopenia a osamotenia v plnej miere rozhárajú sa už v záverečnom období zbierky Z vesny života a splývajú so žiaľnym, neradostným poznaním sveta vôbec: sveta, v ktorom „úplnosť šťastia neprebýva“, ktorý poskytuje iba „kratučké chvíľky vylhaného blaha“ a srdcia „niekdy horúce, vrelé za obeť“ dáva „žitia hrám“. Nie náhodou sa v knižnom básnickom debute Ľudmily Podjavorinskej obmieňajú motívy „víchra“, ktorý „zroní duše kvetnu sviežu a ideály nasnívané“, divého osudu, ktorý „nádeje sladké… obráti v nivoč, rozborí“, „smrtného mrazu“, spaľujúceho kvety duše. Spočiatku v tom všetkom bola konvencia (alebo dosť konvencie), dievčensky vyčítaný a ľahko osvojený smútok. Čoskoro sa premieňajú v trpkú životnú skutočnosť. Pritom sme svedkami zaujímavého úkazu. Ak Podjavorinská nadviazala na staršiu sentimentálnu a konvenčnú poéziu, pričom — hádam okrem základnej rytmickej orientácie — obišla vtedajšiu vládnucu poéziu hviezdoslavovskú, v časove záverečnej fáze zbierky Z vesny života v náznakoch, v základných životných pocitoch i v obľube niektorých obrazov, už nepochybne predbieha poéziu Slovenskej moderny.

V poézii Ľudmily Podjavorinskej silný je napríklad rozpomienkový živel. Lyrický svet jej poézie videný je neraz cez prizmu snov a rozpomienok („Spomienky dávne mysľou roja sa mi — spomienky — sníkov milých odtisk hmlistý. Dnes ešte blažia ma tie sladké klamy“). To by, pravda, ešte nemuselo nič znamenať. Do Podjavorinskej poézie začína však prenikať aj povedomie, že konanie a vzťahy medzi ľuďmi, a to i tie najintímnejšie, ovláda pretvárka („čo blahom bolo — lžou sme zvali rázno, a chcejúc stajiť clivé duše prázdno, my oba sme sa chladno usmievali“, „V srdca bojoch — harmóniu snívať, slzy tlmiť, za úsmevom skrývať, a keď bôľ sa v duši vzmáha, rastie, zahrávať si so slovíčkom: šťastie“). V takomto poznaní a postojoch možno už vidieť prvé nepatrné klíčky onej životnej filozofie, ktorá sa naplno rozvila u básnikov Slovenskej moderny, najmä u Ivana Galla: hráme čosi iné, ako skutočne prežívame. K tomu pristupuje aj Podjavorinskej obava o prezradenie svojich vlastných tajných túžob a citov, spojená s osobným odriekaním a bolestivým chápaním života vôbec.

Aj pochybovačnosť, nevieru a domáhanie sa viery v samého seba možno nájsť už u mladej Podjavorinskej — napriek všetkej jej sentimentálnosti a naivite. S budúcou poéziou Slovenskej moderny, najmä s Ivanom Kraskom, zbližuje ju však predovšetkým boľavý pocit samoty. Ak Krasko píše o „pustovníkovi šedom v temnách sosnového lesa“, Podjavorinská — o celých pätnásť rokov skôr — „o mníške, ktorú osud do cely zahrabal. O ružiach nevykvetlých, o vesne bez kvetov — o slzách vylúdených rozmarnou žitia hrou“. Ak Kraskovi údelom bola „noc“ a „samota“, Podjavorinskej „samota“, „žiaľ“ a „smútok“ — písané navyše ako symboly: „Veď cela moja taká smutná, jej hostia: Samota a Žiaľ, Samota bledá, Smútok stály“. Pri jej „okne“ za tichých jasných nocí dávajú si „Samota s bledým Žiaľom schôdzku“.

V súvislosti s poéziou Slovenskej moderny nemožno zabudnúť ani na Podjavorinskej obľubu súmrakov, večerov a hmlistých scenérií. Pravda, súmraky a hmly v Podjavorinskej poézii fakticky nepresahujú rámec reálnych hmiel a súmrakov, zato sú však v paralelnom vzťahu s autorkiným subjektom. Prírodný obrazový paralelizmus je jedným zo základných stavebných prvkov Podjavorinskej lyriky (pozri napríklad básne V jeseň, Protivy, Za súmraku) a častý je aj v časove prvej fáze poézie Slovenskej moderny; jeho jednostranné rozrastanie stane sa potom vlastne základom prerastania obrazu v symbol.

Nechcel by som budiť nepodložený dojem, že Podjavorinská svojou prvou zbierkou (aspoň jej časove záverečnou fázou) dosiahla nejakých závratnejších umeleckých výšok. Nič také sa nestalo ani v nasledujúcich rokoch, v knižne už nepublikovaných básňach. Nato bola táto prvá opravdivá slovenská poetka predsa len príliš priemernou, ľudsky aj umelecky nie veľmi vyhranenou osobnosťou. Lenže ak Krčméry povedal voľakedy o Horalovi (a akosi na okraji aj o Podjavorinskej), že Horal síce nebol veľkým básnikom, ale zato bol „pravým básnikom“, ktorého verše, inak „také nepatrné, beznáročné“, „vše tak milo osviežujú“, je v nich „hodne úprimnej, zdravej poézie“ — v stupňovanej miere to platí aj o Podjavorinskej, už aj v časti zbierky Z vesny života. Navyše Podjavorinská — napriek svojej priemernosti osobnostnej i v oblasti umeleckej vynaliezavosti — skutočne dokázala byť svojskou, nekopírujúcou, ba nejednou zložkou svojej poézie — pravda, na hodne nižšej úrovni — skutočne predbehla poéziu Slovenskej moderny (podobne ako Milkin svojimi zväčša rukopisnými básňami).

Kde sa dokázala pocitovo aj výrazove koncentrovať, ale pri tom udržať lyrickú čistotu a emotívnu silu, ľahkosť a spád svojho verša, tam vytvorila už sľubné estetické hodnoty, niektorými čiastkovými zložkami svojej poetiky porovnávateľné neskoršie napríklad aj s poéziou Kraskovou, a to výnimočne už aj v zbierke Z vesny života (Za súmraku a Kraskov Plachý akord).

Niekoľko takýchto čísiel mal pravdepodobne na mysli aj Vajanský, keď sa podľa svojej dcéry Viery (v liste Podjavorinskej 18. 1. 1896) vyslovil, že Podjavorinská má „takú lyriku, ako teraz nik na Slovensku. A to je mnoho“ — dodáva Viera Hurbanová — „keď sa tata tak vysloví“. Pravda, Vajanský predtým (v Národných novinách 1895) pochválil Podjavorinskej národnú lyriku (báseň Vzkries nás, Kriste!), lenže to bola až do roku 1898 jediná báseň tohto typu. Svedectvo Vajanského dcéry Viery teda platí o subjektívnej lyrike Ľudmily Podjavorinskej. Práveže však aj jej ďalšia „národná“ báseň (teda nielen subjektívna lyrika) napovedá značnú príbuznosť s Kraskom (V chráme a Kraskova báseň Jehovah). Práve o básni V chráme (z r. 1898) Marta Neckárová kedysi napísala, že v nej Podjavorinská „dlho pred Kraskom“ vytvorila „kraskovsky mocné, ťažké verše kliatby a zlorečenia“ (Živena 1942, 89). Záver Podjavorinskej básne je síce konvenčne zmierlivý (a celá báseň hodne rozvravená), nevyvracia to však skutočnosť, že Podjavorinská najmä vo svojej novšej poézii, po vyjdení zbierky Z vesny života, miestami vyslovuje a spracúva podobné životné pocity, motívy a obrazy, ako temer o desaťročie neskôr básnici Slovenskej moderny (a že je tomu tak aj v jej veľmi zriedkavej národnej lyrike).

Do tretice uvediem ešte konkrétnu paralelu medzi Podjavorinskej básňou Z ranných dojmov (Dennica 1899) a Kraskovou básňou Romanetto. Podjavorinskej báseň je dokladom, že aj ju dojímalo a uchvacovalo čaro chrámov, a podobne ako u Krasku, nielen evanjelických (teda chrámov vlastnej cirkvi).

Pri všetkej obľube súmrakov a nocí v zbierke Z vesny života večerné scenérie boli ešte skôr dekoráciou ako osobným zážitkom. Od roku 1896 silnie však aj osobný zážitok: „V tom tajuplnom šere noci svet sťaby sa bol kamsi stratil a sťaby si sa z jeho hluku sám jaksi v seba prinavrátil…“ Podjavorinská obľubu súmrakov a tajomného pološera spája teraz už so širokým jambickým veršom, ktorý uviedli k nám najmä Votruba a Jesenský: „Mám rada súmraky dňov tichej, pôstnej doby. Vše duše nálada ma zvedie k hrobitovu.“

Dalo by sa hovoriť aj o iných vonkajších a všeobecnejších zhodách, čiastočne zbližujúcich novú Podjavorinskej lyriku s neskoršou lyrikou kraskovskou. Takou je napríklad jej úzkostlivý strach zo všednosti, zdôrazňovanie „zvláštnych chvíľ v srdca žití“, iskrenie dávno minulých príhod, „sladu zašlých snov“ a „plachých pohľadov“ v hĺbke podvedomia. Nejde mi však o to, robiť zásadnejšie a bezprostrednejšie paralely alebo dokonca analógie medzi Podjavorinskou a poéziou Slovenskej moderny. To by bolo zveličené a nepodložené. Medzi zbierkou Z vesny života (jej poslednou fázou) a Podjavorinskej lyrikou z ďalšieho desaťročia niet zásadných typových rozdielov. Až na malé výnimky nejde v nej o podstatne nové kvality, ale iba o premenu a vývin v rámci systému z predošlého obdobia; o zdokonaľovanie tohto poetického systému, nie o nové cesty. Podjavorinská sa v tomto období prevažne už zbavila začiatočníckych vyjadrovacích ťažkostí, aj plytkého, dievčensky sentimentálne naivného pohľadu na život.

Škoda však, že sa na poéziu tohto desaťročia (ani ďalšieho, silne už poznamenaného dospelým vekom) nenašiel vydavateľ. Podjavorinská sa totiž o vydanie novej zbierky viackrát pokúšala. Už v liste Drahotíne Kardošovej (asi z mája 1896) píše, že zhromažďuje svoje básne, lebo „chcem o rok dva vydať nový zväzok“ (z toho dôvodu mienila publikovať aj v časopisoch len sporadicky). V inom liste z toho istého obdobia (1. 5. 1896) a tej istej adresátke oznamuje: „Už chystám nový zväzok!“ Ako vidieť aj z listu Vladimírovi Mičátkovi (14. 6. 1909), Podjavorinská sa ani neskôr nevzdala úmyslu vydať ďalšiu zbierku svojej poézie („ktozná, kedy príde k vydaniu mojich veršov, keďže všetky treba mi odpisovať a nemám času“). Pravdepodobne ani sama nemohla byť spokojná, že ju vo verejnosti prezentovala stále len jej mladistvá, umelecky vôbec nevyrovnaná prvá a jediná zbierka. Niet pochýb, že keby sa vydanie ďalšej zbierky bolo uskutočnilo najmä pred rokom 1905 (alebo aspoň do prevratu), za predpokladu kritického, neveľkého výberu mohlo zohrať vo vtedajšom poetickom vedomí dosť pozoruhodnú úlohu. Takto však ostal obraz poetky Podjavorinskej silne skreslený.

V prvom desaťročí nášho storočia subjektívnosť a vrúcnosť Podjavorinskej poézie pomaly slabne. Možno povedať, že sa jej lyrika pomaly objektivizuje a zreflexívňuje. Napriek tomu bola jej prvá veršovaná epická báseň (Po bále, Slov. pohľady 1903) iste nemalým prekvapením. Podjavorinská po skoro už zabudnutom fragmentárnom pokuse Vajanského (Dušinský z r. 1879) a ešte pred Jesenským pokúsila sa udomácniť v slovenskej literatúre veršovanú spoločenskú poviedku puškinského typu, s nebohatým dejom, častými a rozsiahlymi reflexiami, ako aj s autorkiným vstupovaním do deja a jeho komentovaním, ľahkým ironickým odstupom od svojich hrdinov. Napriek svojmu očareniu Puškinom (a Lermontovom) Podjavorinská však vo svojich veršovaných poviedkach Puškinových hrdinov nijako nenapodobňuje. V zhode s Vajanským (v zhode s nimi neskôr aj Jesenský) vytvára skôr ich protipól: „on nebol znudený, či rozmrzelý, ni dušou suchopárny, ošumelý, jak hrdinovia smiešni našej doby“.

Je až podivuhodné, ako Podjavorinskej veršované poviedky dokázali doteraz unikať aj pozornosti literárnej vedy (len Prelud — vďaka Vajanskému — bol trochu výnimkou). Za takých okolností, pravda, neprekvapuje, že celkom unikla pozornosti mimoliterárna motivácia poviedky Na bále (SP 1909) alebo — ak chcete — jej životná inšpirácia. Prototypom dr. Jeseňa totiž (ako naznačuje aj jeho meno) nebol nik iný ako Janko Jesenský. Na potvrdenie uvádzam aspoň niekoľko argumentov.

Hneď v úvode autorka svojho hrdinu charakterizuje ako cynika, Dona Juana a Tartuffa a inde na príkry úsudok spoločnosti o ňom („plný vín, ľahtikár nebezpečný stále“), chápavo dodáva: „Úbohý Eugen Onegin.“ Ako dosvedčuje memoárová literatúra, práve takúto mienku o Jesenskom mala vtedajšia slovenská spoločnosť a „zlý chýr“ o ňom (v tomto zmysle) šíril sa všade. „Môj chýr… Či do vašich až zašiel strán?“ — spytuje sa v poviedke neskôr sám Jeseň.

Z predstavovacej scény sa dozvedáme, že Jeseň je básnikom, a nie hocijakým („umelec náš… interesujeme sa o vás veľmi — veľmi… o vaše básne totiž“), že z jeho poézie vyžaruje príkrosť súdov o ženách, osobná znudenosť, chápanie lásky ako citu nezlučiteľného s rozumom a logikou, teda všetko to, čím sa objektívne vyznačuje Jesenského poézia z mladých rokov. Podľa Jeseňa (aj Jesenského) ženám je dôležitý „najprv: titul, postavenie a komfort zodpovedavý kto viacej podať môž’ a skorej“, nevedia „bez výhody milovať“. Povedomá z Jesenského je aj Jeseňova osudovosť. „Snáď kliatba, slečna“ — hovorí v súvislosti so svojou povahou. Podobne píše neraz Jesenský, napríklad v listoch Oľge Kraftovej. Dvakrát sa opakuje aj Jeseňova charakteristika (alebo sebacharakteristika) ako prelietavého motýľa: „Jak motýľ — viete, slečna! ako ten: večne som ja v poletu“, čo je len prepísanie Jesenského básnického obrazu.

Čitateľ si možno položí otázku, či Podjavorinská zobrala vzor zo skutočnosti len pre Jeseňa, alebo aj pre jeho nemenovanú partnerku a či aj zápletka veršovanej poviedky má nejakú reálnu motiváciu. Dôkazov na uvedené otázky je nepomerne menej, zdá sa však, že hrdinka poviedky má niektoré autobiografické črty Ľudmily Podjavorinskej. Zaujímavé je, že ak v ostatných poviedkach (Po bále, Prelud) v protiklade k Puškinovi hrdinami jej spoločenských veršovaných poviedok boli ľudia viac-menej všední a až groteskne naivní, tu naopak.

… hrdinka a hrdina,
o nich tu povesť začína,
nie z tých sú ľudí, ktorých žije
na tucty v svete

— informuje hneď na začiatku. Na nich „miera obyčajná naskrze nedala sa brať“. Nepomenovaná partnerka Jeseňova je mu prinajmenšom rovnocennou partnerkou aj intelektuálne. Určenie jej veku (žena „už vari na odkvete“), ako aj stavu tiež by sa mohlo hodiť na autorku. Scéna predstavovania pripúšťa výklad, že aj hrdinka poviedky bola poetkou. V súvise s Jeseňovými básňami totiž hovorí: „našla som vše v nich istú príbuznosť“ (výklad o duchovnej príbuznosti so svetom jeho poézie sotva prichádza v úvahu, lebo hneď ďalej sa píše o Jeseňovej nenávisti k ženám, ktorá vyžaruje z jeho veršov).

V každom prípade ak Podjavorinská do obrazu svojej hrdinky premietala seba, potom na rozdiel od Jesenského — Jeseňa ide o premietanie veľmi štylizované a utajované a navyše aj o rozdelenie autorky v osobu rozprávačky („len tichý svedok iných blaha som bývala ja v sále tom“) a hrdinky zároveň.

Literatúra o Jesenskom pozná (a Jesenského rukopisy to potvrdzujú) len jedno obdobie, keď sa Podjavorinská mohla pomerne ľahko zoznámiť, a prípadne aj stretať s Jesenským. Od začiatku apríla 1904 do konca januára 1905 Jesenský totiž žil a pracoval v Novom Meste nad Váhom (u advokáta dr. Rudolfa Markoviča) a tu — niekedy v lete — zoznámil sa aj so svojou najväčšou životnou láskou: Oľgou Kraftovou. Od apríla do leta 1904 mohol sa teda zoznámiť aj s Podjavorinskou. Vtedy Jesenský skutočne — tak ako dr. Jeseň vo veršovanej poviedke — nemal ešte ani „tridsať liet“.

Jesenského listy Oľge Kraftovej dosvedčujú, že sa s Podjavorinskou poznal, v jednom z nich (27. 8. 1905) dokonca píše, že Podjavorinská má aj jeho fotografiu („Pred jedno troma rokmi si ju vzala u mňa, pravda, s mojím dovolením“). Tu je teda Jesenského svedectvo dokonca o dávnejšom zoznámení sa s Podjavorinskou. Inak však nič nesvedčí o ich prípadnom citovom vzťahu, ba o časovej reálnosti Jesenského údaja možno alebo treba pochybovať. Naopak Jesenského listy Oľge sú plné uštipačnosti voči Podjavorinskej („prvá klebetnica, do povahy berúc to, že aj verše píše“ a podobne).

Rozhodujúce, pravda, nie je to, či Podjavorinskej veršovaná poviedka Na bále mala (a v akom zmysle) životnú motiváciu, ale skutočnosť, že Podjavorinská vedela v nej pomerne úspešne realizovať svoje epicko-reflexívne vlohy, sklony a v nemalej miere aj túžby. „Povesť vo veršoch, to bolo pre mňa zázračné“ — napísala údajne v liste Eugénii Jelínkovej.

Ak prvé dve veršované poviedky Ľudmily Podjavorinskej ostali prakticky bez ohlasu, za tretiu — Prelud (SP 1915) — dostalo sa jej nadšenej vďaky od Vajanského. V Národných novinách 1916, č. 12 zastal pred „fragmentom“ vo fascinujúcom údive: „Neviem porovnávať, neviem rozoberať, a tomu som vari rozumel svojho času!… Som oduševnený, vďačný… Všetku horkosť sňala mi z duše Ľudmila Podjavorinská so svojím fragmentom Prelud. Nie, to nesmie zostať fragmentom! Veď to nie je ani kresba, čert s tými titulmi, nech si kreslí maliar, kreslič, to je len poézia, to je pieseň, to majstrovské dielo pri svojej nedokončenosti… Nie, nedovolím, aby ostalo nedokončené. Keď naša poetka tak ďaleko prišla, keď má hlavnú osobu, priamo klasické figúry bočné, keď má štýl, dikciu, ľahkosť jazyka i verša, fantáziu blýskavú, keď sa hrá espritom ako bublinami, kontrastmi ako dúhovými farbami — ej, nie, Bože, nedaj tomu byť fragmentom!… to všetko sú veci klasické, slovenské do poslednej nitky, našské do zaľúbenia, prosté a veľkolepé… Niet prázdneho slova v celej básni… Všetko je znamenite nastrojené, všetko svieže, svojské, originálne! Bola by večná škoda, aby jedna z najlepších básní slovenských mala ostať fragmentom! Večná škoda!“

Podjavorinská však nevyhovela ani takejto nadšenej apoteóze. Prelud ostal fragmentom — možno aj preto, že bol snáď od začiatku ako fragment aj zamýšľaný. Nie je však vylúčené, či Vajanského nadšená apoteóza a súčasne naliehavá prosba neovplyvnila Podjavorinskú aspoň čiastočne — neskôr a nepriamo — pri jej baladách. V najlepších z nich uplatnili sa svojím spôsobom všetky tie znaky, ktoré pred desaťročím obdivoval Vajanský na fragmente Prelud.

V Podjavorinskej Baladách ožili po čase opäť jej epické vlohy a túžby. Epické, pretože sa už povedalo, že Balady obsahujú vlastne hodne rôznorodé básne: „asi polovica týchto básní je celkovou štruktúrou nie baladami, mohli by sme im dať názov zveršované rozprávky“ (M. Neckárová). Zaujímavé je, že „nebaladickosť“ viacerých „balád“ si čitateľ akosi ani neuvedomuje. Strháva ho suverénna rafinovaná výrazová prostota, živelný ľudový pohľad a filozofia. Napriek ľudovosti a romantickej tradícii štúrovských „folklorizujúcich“ balád v Podjavorinskej baladách romantického živlu je veľmi málo, presnejšie: prítomný je len v niektorých.

Podjavorinskej balady — odhliadnuc od skutočnosti, že neraz baladami fakticky vôbec nie sú, ale skôr akýmisi veršovanými ľudovými anekdotami — sú svojím chápaním aj formou veľmi tradičné. Podjavorinská akoby vôbec nebola vzala na vedomie napríklad existenciu symbolistickej alebo postsymbolistickej balady. Napriek tomu — aspoň v najlepších číslach — dokázala sa až obdivuhodne vyhnúť nástrahám konvencie a automatizácie a presvedčila, že nemožno nijako absolutizovať novosť slohotvorných básnických postupov. Podjavorinskej Balady — ako napísala Jesenská — „sú z najlepších baladických básní, aké vôbec máme v našej literatúre“.

Podľa charakteru niektorých balád, glorifikácie zdravého nebojácneho ľudového živlu v nich, ako aj autorkinej úsmevnosti nad svojimi vydarenými ľudovými figúrkami (vo veršovanej epike aj figúrkami z radov inteligencie) by sa mohlo usudzovať na vnútornú vyrovnanosť citového života starnúcej poetky. Lenže to by bolo naozaj iba zdanie a k tomu veľmi klamlivé. Z dejín našej literatúry vieme, že čím v ťažších a neriešiteľnejších krízach svojho osobného života sa autor zmietal, tým dôraznejšie sa navonok štylizoval do spoločenskej aktivity alebo aspoň natrpklej hravej úsmevnosti (Krasko, Rázus). Podobne aj Podjavorinská. „Kratučké chvíľky vylhaného blaha“ (ako napísala v prvej zbierke), lieky na nariekajúce „doráňané vzdorné srdce človeka“ vo svojej samote nachádza len pri úsmevných, humorných a vitálnych figúrkach svojich balád alebo veršovanej epiky. Tieto sú teda pravým opakom jej boľavej, ale sporadickej lyriky. Zhodné sú len v jednom: v oprostenosti, nestrojenosti básnického výrazu.

Poprevratová lyrika Ľudmily Podjavorinskej nenapája sa, pravda, z vrcholov krízových stavov duše. Ich hroty dávno stačil otupiť čas a premeniť ich v boľavú elegickosť, melancholicky trpkú príchuť rezignácie. Zmierenie? Lenže zmierenie s údelom „preťatého života cez poly“ — ak k nemu naozaj aj došlo — je a ostane vždy nepokojné, clivé, roztesknievajúce dušu a srdce „k novej muke“, ženúce ho k opakovaným „doráňaným vzdorom“ a „čiernym hodinkám“.

Lyrika Podjavorinskej v tomto období pre ňu už dávno prestala byť literatúrou. Stala sa zriedkavým, sviatočným sprievodcom v jej trpkom životnom údele:

Dnes nikomu už nespievam,
iba ak sebe — ak sa stane:
je ako dieťa naľakané
k starobe poet — človek sám…

Dalo by sa povedať opäť analogicky s Krčmérym: ani toto nie je síce „veľká“ poézia, ale bezpochyby je poéziou „pravou“, čistou, neumelkovanou a osobitou — aspoň vo svojich najlepších číslach — poéziou samoty a posledných vecí človeka. Naozaj mi je nepochopiteľné, že ako celá (okrem pár balád), tak ani táto poézia Ľudmily Podjavorinskej nežije nielen v povedomí literárnej verejnosti, ale ani literárnej vedy. Nemôžem súhlasiť, že by takýto stav zodpovedal skutočným poetickým hodnotám najlepších básní Ľudmily Podjavorinskej.

Michal Gáfrik

Edičná poznámka

Výber z poézie Ľudmily Podjavorinskej, nazvaný podľa jedného jej verša — a v súhlase s charakterom jej lyriky — Preťatý život cez poly…, vychádza z celej poetickej tvorby (s výnimkou poézie pre deti a básnických prekladov) tejto prvej opravdivej slovenskej poetky. Opiera sa jednak o tri knihy jej poézie: Z vesny života (Tlačou a nákladom kníhtlačiarne Karola Salvu, Ružomberok 1895), Balady (Mazáč, Praha 1930 — ilustroval Martin Benka) a Piesne samoty (Tranoscius, Lipt. Mikuláš 1942), jednak — v značnej miere — o básne publikované len časopisecky. Zbierka Piesne samoty, vydaná pri príležitosti Podjavorinskej sedemdesiatky, bola vlastne veľmi stručným prierezom autorkinou celoživotnou lyrikou (spolu 25 básní), vrátane ukážok (päť básní) z jej prvej, a vlastne jedinej skutočnej zbierky lyriky — Z vesny života.

Prvý oddiel nášho výberu obsahom aj textove vychádza z básnického debutu Ľudmily Podjavorinskej. Iba pri básňach Protivy, Vzkries nás, Kriste!, Padali hviezdy…, Ako piesne rastú… a časti Drobných kvetov (teda pri básňach, ktoré vyšli aj v Piesňach samoty) za základný text beriem text, odtlačený v tomto neskoršom jubilejnom výbere.

Básne druhého oddielu vyšli časopisecky v Letopise Živeny (1898), v Dennici (1899), a najmä v Slovenských pohľadoch (1898 — 1902, 1906, 1908, 1911, 1919). Báseň Ruža a pekná pani, ktorá vyšla v Slovenských pohľadoch 1919, 176 — 177, je v skutočnosti staršieho dáta, pretože povojnové čísla Pohľadov z roku 1919 — ako je výslovne uvedené — tlačili sa zo starých, ešte vojnových príspevkov. Preto ten zdanlivý rozpor v časovom vymedzení oddielu a zaradení tejto básne. S výnimkou básní, publikovaných aj v Piesňach samoty (V chráme, Letorôstky a časť Iskierok) vychádzam všade z časopiseckého textu.

Veršovaná epika Podjavorinskej vyšla napospol v Slovenských pohľadoch: Po bále v SP 1903, 65 — 78, Na bále v SP 1909, 144 — 162 a Prelud v SP 1915, 542 — 555. V literárnom archíve MS nachádza sa síce rukopis básne Na bále, ale je dosť defektný (aj neúplný), takže ho nemôžeme pokladať za základný text. V celom oddiele ním ostáva text zo SP.

Základným textom básní štvrtého oddielu je vydanie Balád z r. 1930. Niektoré z nich vyšli síce aj v neskoršom Výbore z balád v edícii Čítanie študujúcej mládeže, ktorú vydávala Matica slovenská, ale miestami so skráteným textom (Filúz a víly), takže ho nemožno pokladať za základný text. Jednotlivé balady vychádzali v Slov. pohľadoch 1926 — 1934 (do vydania Balád sa teda všetky nedostali), ako aj v Živene 1927 — 28.

Básne piateho oddielu okrem jednej (Spoveď, Živena 1928, 104) preberám z výberu Piesne samoty. Predtým vychádzali v Slov. pohľadoch 1928 — 1936.

*

Jazyk Podjavorinskej básní, najmä z prvého, ale nemálo ešte aj z druhého a tretieho oddielu, sa hodne líši od dnešnej normy; natoľko, že by pôvodné znenie príliš narúšalo ich estetické vnímanie. Preto okrem „čistých“ pravopisných úprav boli nevyhnutné aj úpravy, zasahujúce do kvantity a hláskoslovia: nezapáda — nezapadá, oprchlé — opŕchle, dážďov — dažďov, osúd — osud, dleť — dlieť, plyne — plynie, súsedia — susedia, ubierate — uberáte, plieseň — pleseň; fáťol — fáteľ, slastno — slastne, sňah — sneh, jako — ako, prepojatosť — predpojatosť, pritlumene — pritlmene, krvolačne — krvilačne, jedon — jeden, zadumený — zadumaný, nasnuvali — nasnovali, kríčok — kríček a podobne.

Naproti tomu len zriedkavé sú tvaroslovné zmeny: v tancu let — v tanca let, mu k štúdiumu — mu ku štúdiu, neni, nenie — nie je a zmeny typu: vzdychnul — vzdychol. Väčšinu takýchto zmien a jazykových tvarov možno nájsť ostatne už aj v básňach Piesní samoty.

Ojedinele siahol som aj k závažnejším, lexikálnym úpravám. V básni Po bále bohemizmus „padelaný“ mením na „falšovaný“ (str. 83 ), „nezatúži ani“ na „nezatuší ani (str. 91 — podľa zmyslu), v básni Na bále bohemizmy „do jha lásky“ na „v jarmo lásky“ (str. 101), „nenalezá“ na „nenachádza“ (str. 104) a „ku komu chvíľky interes“ na „ku čomu chvíľky interes“ (str. 109 — podľa zmyslu); v básni Prelud nesprávne použitú príslovku „jak“ nahrádzam podmieňovacou spojkou „ak“: „a ak i mihne fantázie tokom“ (str. 126), „bo beda, ak sa ktorej protirečí“ (str. 127). Okrem toho všeobecne nahrádzam spojku „ač“ spojkou „hoc“ a bohemizmus „kos“ výrazom „drozd“ (okrem rýmovej pozície).