ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Salónik malý, ani pre kanárka, v ňom všetko vkusné v slohu rokoko; žiar slnka lúčov oknom padá jarká v koberca kvety, ktorý široko podlahu zastrel takmer celú, pestrý, a kvety jeho — ani živých sestry. Nábytku farba v ružovo sa láme, keď laškovne sa slnka lúč ho tkne, zrkadlo v kúte, v pozlatistom ráme, sa v druhom zase zhliada koketne. Pohovka iba, miesto sladkej lieni, je v rohu, mäkká, v šere polotieni a pri nej pritiahnutý taburet,^[1] jak nedávno len na ňom sedel ktosi… Na stole ruží povädnutý kvet, naň pohodený, občerstvenie prosí; hruď panej zdobil, svieži zvečera, a teraz povrhnutý umiera… Je kvet to len — však život pokazený, a pre márnivosť záľubčivej ženy! Tu hodila ho, ako prišla zrána v sprievode mladuškého doktora i znavená, i mladorozihraná. Bol v meste ples — a že už pokora za mužom prešla, šumná pani domu šla, prišla ráno, privedúc si k tomu jedného z tlupy svojich gavalierov (bratranca svojho — nik nech nezabudne!), sú v rodine, i zná sa s Elou, dcérou, a preto nič v tom nebude as’ čudné: on doktor už — a v dome deva mladá, nu, každá matka šťastie dcéry hľadá! Hoc vpravde oba na tú žabku včera málo — či nemysleli docela: nestihli v plese — a z ranného šera tiež iná starosť na nich hľadela… — — — — — — — — — — — — — — — — — — No keď už v tom, nuž začať musím znovu báj modernú — a predsa nie tak novú! * Sotvaže usnul, prebudil sa zase — snáď hudba, ples, či iná príčina — a spomenúc si bystro, v milom žase, vstal, fintí sa, a mašľu pripína. By škoda bolo prespať chvíle ranné, rozkošné, krásne, šťastím zmaľované, keď zaľúbený, ľúbený si snáď… oj, škoda by ich prespať nastokrát! I hvízdajúc si mäkké češe vlasy, vykrúca fúzky, oblieka si frak (hoc smiešne — z rána!), pritom spomína si na večer v plese — — pocit sladký tak ho teraz ešte v ústa šteklí, sladí… Nuž: vie, že šumný je náš doktor mladý a ona — ona predsa je len žena a v plnom kvete, hoc už dávno mať, prístupná dojmu, láskou roztúžená a pritom vábna, vábna nastokrát! Či div, že razom vhupol v lásky kráž?! Tá vôňa pačuly^[2] — tá dekoltáž… I spomínajúc dumá, usmievave, či vstala už a či aj ozaj spala? a (na hodinky hľadiac nedočkave) čo riecť má on a čo by ona mala? Dnes príjemne deň celý stráviť musí! V zrkadle úsmev ešte vábny skúsi a poberá sa hľadať domu dámy, či aspoň jednu z nich. No nikde nik! len dudravý hlas babky za dverami a z chodby ohláša sa kanárik. Von na dvor vyšiel, do záhrady stadiaľ, však darmo chodil… Nenajdúc čo hľadal, šiel do domu a do salónku vskore — i našiel ho, jak opísané hore. * Kto nezažil, ten neponíma ani, jak — upomienkou šťastie prihriate — nás blaží každý predmet v spomínaní, kde zažili sme sladké tete a tete…^[3] Náš doktor aspoň celý rozochvelý, ba rozpustilý po salónku trieli a len jej očí žiara chybí vera, by zaľúbený bol tak ako včera, či na úsvite… Na pohovku sadá, kde ona, znavená i veselá („tetuška“ — ako menuje sa rada), tak nenútene pred ním sedela a na podušku strojnú kladúc hlavu, v ňom tieseň budila i nádej žhavú tým vlhkým svitom smelých svojich očí… Tu na kresle zas biely pláštik zočí, čo na ramenách cestou mala ona, keď samotná sa viezla nocou s ním a pačuly tá jemno-drzá vôňa sa divne mieša s dychom ružovým. Ach, ruže! ruže na jej zvädli hrudi! to živú predstavu v ňom zase budí a, rozcítený, doktor z kresla vstáva, i berie ruže a ich pobozkáva… No nesmejte sa, prosím, moji milí, vy neboli ste lepší ani mak! Len ak ste v jeho veku neľúbili, nech na smiech vám je doktor neborák, vy v prvej láske tiež ste takí boli, tak citní, vrelí, pošetilí spoly — a že vám je to teraz iba k smiechu, nie k rozumu že zvrtla sa vám os, lež ináče, sa vraví (pre útechu!) že hvízda mladý, ináč starý kos! Môj hrdina ver v láske kos je mladý; snáď neuverí mi to nikto z vás, hoc rokov tiež už prežil pekné rady, je zaľúbený teraz prvý raz. Nevravím: vôbec nebol zaľúbený, však zajatý tak vnadou krásnej ženy, jak dnes a včera… Len keď v plnom právu keď pre cit srdca potratíš i hlavu, tak láska láskou — taká má byť pravá! A doteraz — čo vedel povedať? Žil ako v lesa zátiší, bo práva ho zaujali cele; študovať on musel parou, lebo vdova-matka ho vydržiavať mohla skromne — skrátka: jak opravdový večný knihomoľ sa mimo prúdu mesta pretĺkol. Je pravda, zavše mal i román malý, tu „domáca“, tu žabka z ústavu si srdce jeho radom podávali — i vzdychal, v rýmoch hľadal úľavu; však rýchlo potom zacelela rana — nuž: obyčajná láska septimána…^[4] Však práve tieto drobné srdca básne, hoc falšovaný bol to zavše skvost, cit zachovali srdcu jeho krásne a duši jeho sviežu mladistvosť: on nebol znudený, či rozmrzelý, ni dušou suchopárny, ošumelý, jak hrdinovia smiešni našej doby: on k životu sa vážne hotovil, však znal i ples, nezhŕdal žitia zdoby a rúčky stisk ho voždy oblažil. Romantik nebol, ale v srdca kútku si ideálnosť tajne chránil vskutku… Tak prišiel domov. A diplomu vďaka hneď v spoločnosti slávne vývodil… A teraz šťastný tu si na ňu čaká, viac rozochvený, než by pochopil, sám seba keby triezve mohol súdiť… A skoro by mu prišlo tu sa nudiť, či mrzieť na tú ľahostajnosť „tetky“ — (jak smiešne!): on ju ledva vyčkáva a ona (iste toaletné pletky!) ho toľké časy čakať necháva… Je ešte dosť náš doktor neskúsený, by mohol myslieť, že len hračkou ženy byť môže prejav príchylnosti, citu chvíľkový nápad z nudy, rozmar snáď (záhadný predmet vždycky dušespytu) — on vie len, že ju ozaj, ozaj rád a len jej očí žiara chybí vera, by šialil sa tak práve ako včera… Keď ale bola taká roztomilá a krásna! krásna plesu kráľovná! Jak usmiala sa! Jak ho oslovila! Jak blahosklonne pútavou byť zná! Takt obájil ho pri nej pravej dámy: už v prvej chvíli boli ako známi a keď jej rúčku stisol pri štvorylke, ho rovnež odvet nežný oblažil… nuž potom v prestávky on milej chvíľke jej celé svoje srdce otvoril. Že — zhrozila sa — nebol zaľúbený? Snáď tolstojista^[5] — nenávistník ženy? Ach, za pokutu on tu ešte dnes sa musí zaľúbiť, než skončí ples! Či asnáď v svete miesto ženy hľadá anjela, kýsi nedostihlý vzor? Ach, videla by ideál ten rada, tak laškovný s ním viedla rozhovor. On bez rozmyslu: „Hľaďte do zrkadla!“ Ach, jak sa zmiatla! Ako naňho vzhliadla! A oba v rozpakoch a zružovelí i bez slov si už potom rozumeli. — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Tak neznajúc ni jak sa sem až dostal, ju odprevadil — pravý gavalier — a potom pekne na návšteve zostal. Ó, verte, v rozpakoch že bola ver, keď zvala ho, i nezvala… veď znala, že proti Kniggemu^[6] to chybka malá, však pohodila hlávkou napokon: „Som tetkou preds’, nuž azda žiadna vada, nás neodsúdi preto dobrý tón — — a Ela spomína vás — bude rada…“ A Ela, starostlivej matky dcéra, sen anjelský si iste snívala: deň celý veľmi smutná bola včera, a práve len čo v slzách zaspala. I ona bola by šla na ples rada, však mama, že je ešte trochu mladá, že doma sedieť ešte musí v kútku (hoc sedemnásť už minulo jej vskutku!), bo skoro starou dievkou by ju zvali — a také výhovorky večite! A keď ju znovu poprosila v žiali, tu mama odbila ju srdite… Hľa, nehnevá sa, keď jej niekto dvorí, i sama hostí zve — si pohovorí, a na ples nie a nie! Však vidiac mamu v úbore plesovom sťa krásnu dámu, záhadu vtipná rozlúštila tú si: že prečo ešte doma sedieť musí. A tak by rada bola šla i ona — tak rada! Veď tam budú doista i Marína a Viera — — dopokona snáď i ten modrooký jurista,^[7] čo vše ju odprevadil do hodiny a horlive sa dával do rodiny, ba potykať si chcel s ňou bezmála (a mama, tá ho ani neznala!)… No rodina či nerodina, keby ju aspoň na ples bola vzala mať, že bavila by sa i ona — žeby ho aspoň videla sa zabávať… Ach, ale mama o ňu nedbá práve (a Ela zaplakala usedave) — ach, vidí, veď už nenie decko! mama nič nedbá o ňu — keď len šťastná sama… Či nemýliš sa, Ela moja milá, či spravodlivý je tvoj detský súd, nímž — právom-neprávom — si odsúdila?… Ach, bárby v sladký premenil sa blud! V blud? Veď i sladký blud je predsa bludom? Spi radšej, dieťa, spi a v sníčku tvrdom nech anjelskej ti neviny kráž milý tá starostlivosť matky nepomýli… * Noc letná k ránu chýlila sa; vonku už javili sa znaky ranných zôr, keď uviedla ho sama do salónku a zapriadala zručne rozhovor: „Aj, doktore, to veru odvážlivo ísť na dedinu vdovy v príbytok, kde obyčajne nudno je a clivo a na smrť nudí dlhej chvíle tok — Že pre vás rozkoš? Iste nepoznáte dediny samotu — — (či neželáte si oddýchnuť, kým Katra svetlo schystá?) alebo romantik ste dozaista. Je veľa prózy v dedinskej tej kráse, ba večná práca, starosť večite — — aj, doktore, vy sa ma bojíte?! Sem sadnite — no, nie tak blízko zase — —“ a zasmiala sa zvonne, mladistve. „Vy šťastní, nepoznáte zaiste, jak nudne, duchamorne život plynie — zvlášť život vdovy! — takto takto na dedine! Tá jednotvárnosť kruší ducha veru — však čože robiť?! Hľa, mám dieťa, dcéru — a kvôli nej trud každý mi je sladký, jej kvôli len sa sveta odriekam… Ach, nepochopí veľkej lásky matky, kto nezacítil, nezažil jej sám… Až ale dobrú vychovám z nej ženu, jej šťastie bude môjho na zámenu: za blaho leta i za lásku jara — — Hľa, doktor, aká som vám ja už stará!!“ A šumná vdova smutne hlávku chýli, i vzdychla tíško — zosobnelá péč!^[8] však očí žiara, úsmev roztomilý jak zrejme zo lži viní tú jej reč! A ako jej ten smútok krásne svedčí! Náš doktor horlive jej protirečí: veď skrivodlive sama seba haní: veď mladá je a krásna milosťpani a v plese všetky, všetky zatienila! Keď nechcela mu nijak uveriť, keď zapierala stále, roztomilá, chcel prísahou to slávne potvrdiť — však ona, zas už detsky veselá, mu rýchle ústa rukou zastrela… Oj, ako schvátil tú jej malú rúčku, jak zbozkával ju vrúcne!! Poľahúčku brániac i nebrániac ju, zardelá, tak zblízka do očí mu hľadela a štebotala čosi, štebotala… Svit rannej zory na okne hral zvonku — však zvnútra lampa svit ten premárala, príjemné svetlo šíriac po salónku. A v svetle tom, sťa v dakom čarnom^[9] kráži, si ona, rozmarná a veselá, odhodiac plášť i ruže, v dekoltáži, tak blízko, blízko pri ňom sedela a štebotajúc, prikláňajúc hlavu, v ňom túžbu budila i nádej žhavú tým vlhkým svitom čiernych svojich očí — a srdce zvoní mu, div nevyskočí… Sám nevie veru, ako sa vec stala, len pobozkal ju zrazu na ústa — a bárs sa bránila, ho odtískala, bol by ju znovu bozkal doista, však za dverami Katra zakašlala. — — — — — — — — — — — — — — — — — „Som tetkou preds’!“ — mu šepla na rozluku a zdvorile si riekli „Dobrú noc!“ a klopiac oči podala mu ruku. — — — — — — — — — — — — — — — — — Čert vše si babu prizve na pomoc! * Nuž, div to nie je, že náš doktor mladý netrpezlivo sliedi sem i tam a s nedočkavou vrelou túžbou hľadí — či ona ešte nejde — ku dverám. No ona nejde! Zaľúbený hosť pomaly cíti nudu, mrzutosť. Prezrel už albá, dopisnice všetky a so záujmom báda v knižnici, kde svorne susedia dva zdarné kvietky: Renan^[10] a Mantegazza^[11] v polici. Nu, vkus tiež od morálky neodvislý, tak s úsmevom si o lektúre myslí a tiež tak bez posudku na piane pozerá zradný púdru poprašok, ním ona líce slnkom zmaľované zbielila, idúc na ples. Mysle tok znov’ zanesie ho k plesu, v tanca let, v šer salónika zase k tete a tete… A zadumaný k pianu si sadol i hľadá noty; miesto piesní však len žurnál starý do ruky mu padol a z neho lístok malý nevdojak sa skĺzol k zemi, lístok ružový. Náš doktor, v tvári zbledlý, nachový, hoc nediskrétnosť, lístok s chvatom chytá a vyblednutý nedočkavo číta. Je pripísaný jeho srdca dáme a písmo, písmo je mu poloznáme, však dátum, Bohu vďaka! staré, dávne (a jak sa zľakol! — bez príčiny, zjavne!). Však ako číta, divný jal ho cit a podpis znovu krv mu ženie v líce a jeho vlastných citov do zmesice strasť cudzia, dávna divný vrhá svit — Sťa jemu znel by, dojatý sa chveje… Tu obsah listu verný, ako zneje: „Tak koniec nášho priateľstva už istý, som poslal Vaše dary, Vaše listy, pamiatky všetky späť ste dostali. Nuž, stalo sa, jak ste si žiadali a jak ste chceli… prečo? neviem sám, však vôli Vašej ja sa poddávam. Veď dávno som to vedel, tušil v cite, že naposledy takto urobíte, jak cit, či rozmar len Vám napovedá. I načože Vám ešte píšem teda? čo ešte chcem, čo ešte od Vás žiadam? Vám drzosťou sa toto bude zdať, či smiešnym kúskom pošetilca hádam a, odsúdiac ma, budete sa smiať. A zaslúžim Váš posmech bezpochyby, veď dopúšťam sa pošetilej chyby, že vždy sa ešte mysľou ku vám viažem a srdcu inak cítiť nerozkážem, vše ešte veriac, veriac bezumne… A mohol som to vedieť od počiatku, že šťastie moje trvácnosť má krátku a prijať zakončenie rozumne, bez výčitiek ho uznať, bez boja… Vy, žitím ešte nedotknutý kvet, Vy nemohli ste cítiť to, čo ja: Vám v dúhových sa farbách kreslí svet, ste zrodená ku šťastiu, v blahobyt a šťastná budete… A ja — ach, čože dnes ešte ja vám môžem prisľúbiť?! znám iba cítiť (ako cítiť, Bože!) a pred Vami sa v cite pokoriť… Ak v chvíľkach šťastia zrazu divný cit, kás’ úzkosť dušou Vašou preletela — to moja duša pri Vašej sa chvela, keď bála sa, že môž’ vás utratiť. A v chvíľach tichých, peknoduchých snení ak cítili ste zrazu v zamyslení predtuchu, budúceho šťastia žas — to láska moja oblietala Vás! No načo tento prejav citu smiešny, nač výlevy a duše bôľny kviľ, keď skončilo sa všetko — sladkosť chvíľ keď v horčič prešla; a chlad bezútešný Vás v duši stratou ani nezabolí?! Vy so mnou iba hrali ste sa v zvoli! Vy skúšali ste iba britkú zbraň. A ja — jak ja to v duši chápal, Bože! v tom cite šťastie vidiac jedine — ja otvoril Vám srdce dokorán, Vás chránil v ideálov svätyne… A nasnívané šťastie, blaho tože, už nikdy, nikdy nemá ožiť znova! Nikdy! či znáte dosah toho slova a zmysel jeho boľavý? Ach, čoby! ste decko iba, čo sa šťastím zdobí, len radosť zná a nezatuší ani, jak zmučiť môže, ako slovom zraní! Ste dieťa, čo sa so životom hrá… Však načo tedy mrzká Vaša hra, ňou priateľstvo ste nasnovali naše, ňou duša Vaša moju pritiahla — by odsotila ju zas, z samopaše — —?! Že slobodu mi, pokoj chcete vrátiť? slobodu! pokoj! aký prázdny zvuk! Čo pokoj, keď v ňom zápas najboľavší, čo sloboda, keď v reťaz viaže múk? No oželiem, čo nemyslel som stratiť, za rozpomienku na čas dávny — krajší, za priateľstvo i drahú za dôveru, za Vašu vo mne, moju vo Vás vieru, za úsmev, oka zajasanie čudné, ním zavše ste ma zvítali: v ňom zo dna panenskej duše cit sa prýštil cudne. Veď boli ste mi ani sestra rodná, ba viac jak sestra: Vy mňa ľúbili ste! Vy ste ma ľúbili! Ja tušil, videl iste ten krásny duší vzťah, ten súlad obapolný, tú rozkoš z videnia — jej prejav mimovoľný — Vy ste ma ľúbili! A chvíľ tých pre pamiatku, ó, nechajte mi vieru moju sladkú! No bôľne cítim: bol to krátky plam a ďalšie šťastie nasníval som sám, Vy predsa ste sa so mnou iba hrali, v sieť zapletúc ma chytrej jastreny — Vás ctižiadosť len viedla fifleny, márnivosť mrzká! A ja s citom lásky som k vám sa blížil — aké protivy a aká plytkosť, mrzkosť bez otázky, až bridí sa a z duše protiví! Nie želieť príde nad mojím mi bludom, lež smiať sa Vašej hre, bezcitným srdom sa stydiac, za Vás červenám sa studom! Však čo to táram?! Odpustite, drahá! Veď náročky Vás potupujem, haním, bych ubral ostrie tejto strate; raním sám seba len, keď na Vás hana čiaha… Ach, neznáte, jak celý život môj sa s Vaším svetlým v jedno zlúčil zjavom, jak zjasňoval mi strasti, sladil boj, jak budúcnosť som kreslil, lásky právom — a naraz všetko tratím! Veď Vy cenu mladosti mojej týmto uberáte, môj život tratí zmysel v tejto strate, ja nechápem, jak ďalej žiť a — čomu?! No predsa, nie! Mňa Boh a národ volá, tým slúžiť, cítim, vyššia velí vôľa: byť bojovníkom viery, rodu práv, poslanie moje k radosti i strasti… A ako som Vás vídal v tichom šťastí, Váš anjelský si v duši schránim zjav v pamiatku zašlých, v útechu smutných liet — — Vy, duše mojej ľaliový kvet!“ Dva razy čítal doktor tieto riadky, i znovu ešte jednotlivé vety, a v mysli jeho za okamih krátky sa mihli rokov zapadnuté svety: rodinu v duchu predstavil si milú, v jej kruhu mnohú, peknú zažil chvíľu, v nej pisateľ si týchto smutných viet založil svojho šťastia drahý svet — tak skromný a tak prebohatý láskou! Ku nemu doktor, pripútaný páskou úcty i vďaky, ako k vzoru hľadí: on mentor^[12] jeho, priateľ otcovský, ba, rieknuc: strážca duše jeho zmladi! On tedy ľúbil túto krásnu ženu! I dojatý tou jeho dávnou strasťou, pred zabudnutou dávnou pred boľasťou sťa hriešnik zrazu doktor náš sa cíti: Hľa, aká nežnosť v lístka milom znení, čistota aká v náruživom cite, dôstojnosť zvučí v tóne sudcovsky — — A doktor lístok skladá rozpačite a ochladený, jaksi zahanbený, spomína svoju s ňou prežitú scénu: jak milá bola, ako laškovala, jak úsmevami, jak sa s citom hrala a ako ľúbal túto krásnu ženu — — — A hľa, tu ona! Šumná ako včera, však, oči klopiac, vošla nesmele (a pristane jej rozpačitosť vera!) a zase, usmejúc sa, vesele spytuje sa ho, dôverne a milo, ako sa vyspal a čo sa mu snilo? Však zmätený jej očú čudným svitom náš gavalier len červená sa pri tom a k rozhovoru nemôže nájsť slova — tak ďaleká mu zrazu, cudzia, nová… I hostiteľka iste zmenu badá, bo sama rozpačite slová hľadá (snáď nevediac sa vyznať v situáci’): či čas mu nebol dlhý? Ranná doba má pre ňu riadne mnohú povinnosť (i dcéra Ela do poľa šla k práci) — a po tomto i ona i jej hosť sa rozpačite zamlčali oba — — Vtom lístok v jeho ruke zazrela i zasmiala sa, zvonne, veselá (príhodný, ajhľa, predmet k rozhovoru, či príčina ku laškovnému sporu, ak s taktikou sa k nemu zabočí!), i pozrela mu nežne do očí a s úsmevom mu vraví: „Ľúbolisty kto dovolil vám čítať, doktore? ja proces zavediem vám naskore! Veď úžasné to tajnosti sú tam, tajnosti lásky vrúcej — pravej lásky, a tie kto zruší, prehrá bez otázky.“ A sama žartu vesele sa smiala. „To bola láska — veru, ani trám, tak mocná a tak (nesmejte sa) stála: tri roky ňou mi hrkútal a vzdychal, sťa bohyňu ma v svojom srdci choval a jak to v knihách čítal lebo slýchal, sťa ideál ma v básňach zveleboval, a krásny keď sa veterný hrad zboril, dobre sa, chudák, žiaľom neumoril. No, cit je cit a žiadna maličkosť a láska bez rozumu: trápny hosť! Sám zaplietol ma reči do kráža, a čítali ste, jak ma uráža! jak vyčíta mi všetko možné v svete, nuž: sedliak sedliakom i na parkete, príslovie, verte, dokáže sa neraz! On, počujem, ním ešte je i teraz: hoc farárom je, priam tak hrdluje sa ako sedliak — za blaho vraj ľudu! zakladá spolky, stavia, kupuje, i v poľnú prácu ide bezo studu (vraj v príklad!), každý babský súdi spor; nu — slovom: národ drúkom dvíha hor, k osvete, vzdelanosti — dobrobytu, a všetko to vraj z rodoľubstva, z citu! Bolože by mi: pani farárka! v kuchyni cez deň, večne kľúčmi zvoniť, po krpcoch miest a halenám sa kloniť, večitá slúžka, práčka, kuchárka!! Hoc mladá, rozhľad dobrý som už mala, pošetilosti srdca neslúchala, Belinský, statkár, tiež mi vtedy dvoril, nuž o mesiac už bol z nás jeden pár. To iné šťastie bolo, bez otázky. On pozornosťou div ma neumoril, ba otrokom bol vlastnej svojej ženy — — Je pravda: s týmto šla som pred oltár bez náklonnosti, bez radosti, lásky a mnohé, mnohé potom padlo z ceny. Sen šťastia predsa sa mi nevyplnil: unikol navždy — navždy zamárnený!“ Hruď peknej panej smutný povzdych zvlnil. Tón dobrý velí smutnú tešiť vdovu, však doktor nijak nemôže prísť k slovu, hoc ona čosi čaká… V duchu on spomínaného muža jasne vidí: veď každý ctí ho, pravý kňaza vzor! I bodá ho jej ľahký rozhovor, jej úsudky — a za posmešný tón sám jaksi v duši mrzí sa a stydí, len jedno chápe: nešetrne sama kus vlastnej duše pred ním odstrela — jak v jednoduchú zmenila sa ženu! trest pochabosti jeho za odmenu — ach, rád by sa bol videl za horama! I pekná pani iste badá zmenu; slzičku rýchle z oka zotrela (iste ho svojím žiaľom zarmútila!) i prehovára zase zvesela: „Jak spomienka ma dávna rozsmútila! A pomyslite: prvý ideál, čo toľko vzdychal, toľko stváral šumu, čo večnosť prisahal a sľuboval — tiež veru skoro vypustil ma z umu. Jak dostal faru, oženil sa vskutku — a bolo po láske i po zármutku…“ A šumná pani veselo sa smiala a dôverne sa hlávkou k jeho kloní: „I vaša láska taká bude stála, tiež taká večná — ako sniežik vloni?“ Tak pýtala sa dôverne a milo; i ďalej ešte vtipne žartovala, a pekná bola, zvodná bola pritom, že nechtiac by sa srdce okúzlilo… Náš doktor ale, jakby zamrel citom, jak v pobálovej nálade sa cíti, len usmieva sa pritom rozpačitý a myseľ jeho tiež ver próza samá: Ach, keby už bol dakde za horama! ....................... A sotva prvá vhodná bola chvíľka, vzal klobúk a sa odporúča pekne a na otázky (vari dáka mýlka?!) len vyhýbave, nezručne dač’ riekne. Ni nepobozkal podávanú rúčku, čo jeho ruku stisla na rozlúčku, len za hostinnosť vyslovil jej vďaku a že sa veľmi, veľmi náhli k vlaku. — — — — — — — — — — — V bráne sa obzrel: pri obloku stála a nad čímsi sa zvučne rozosmiala.