ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhé ráno sa Darina včasráno zobudila vo svojej izbičke, keď jej májové slnce cez batistové záclony rovno do očí zasvietilo. Požmurkala, zívla a pošuchala si svoje hnedé zvodné oči prštekmi ako malé dieťa, vystrela sa a napnúc okrúhle ramienka, pohladila si ich nie bez potešenia nad ich peknou formou a hladkosťou. Zrazu sa hlasito zasmiala a zadupkala nôžkami pod prikrývkou. Bolo sa jej prisnilo, že bola pri nej tetka Julka, vyobliekaná za bohyňu Minervu^[7] so štítom, pancierom a s prilbou na hlave, a že jej povedala, hroziac jej prstom, aby dnes neprali v potoku v dedine na obvyklom mieste, ale aby vyšli s bielizňou hore pod háj vyše dediny ku prielazu.

— Nuž tetka Julka ako Minerva, — smiala sa Darina znova a vyskočila z postele. — No, to jej musím povedať.

I hádzala chytro šaty na seba.

Slnce strieľalo svojimi lúčmi do Darininej izby, ktorej sa ona tak tešila. A mala sa prečo, veď to bola všetko jej práca. Za výšivky, ktoré porobila, kúpila si nábytok a koberce a zariadila si celú, najmä farebne, ako to videla na jednom obrázku vo vianočnom čísle „Illustration“.^[8] Pravda, jej nábytok nebol taký prepychový, ako bol vyobrazený v časopise, ale jednako sú farby hlavnou vecou, a preto bol jej kútik taký útulný a robil na každého prekvapujúco dobrý dojem. Darina bola vôbec rozumné dievča; pravda, ani zďaleka nie také rozumné, ako si to ona o sebe namýšľala, ale mala rozumu dosť. Bola pekná a milá, k čomu jej veľmi pomáhali čarovné oči, vediace tak podivne, zvodne hľadieť najmä na mužských, ktorí sa jej pozdávali. Držala sa za najmúdrejšiu v dedine (okrem pána farára) nielen preto, lebo s dobrým prospechom skončila meštiansku školu, ale hlavne preto, lebo prečítala hodne najrozličnejších románov, z ktorých sa naučila život tak poznať, ako najťažší z filozofov. Naučila sa šiť a vyšívať, do čoho mala rozhodne vlohy, a tak robila krásne veci, za ktoré jej dobre platili. Myslela si, že niet človeka široko-ďaleko, ktorý by jej mohol imponovať, lebo dedinčania úctivo a s rešpektom zaobchádzali s ňou a v okresnom meste tiež každý vľúdne obcoval s ňou, keďže robila na každého taký milý dojem, že sa iste obzrel za ňou, keď odchádzala. Tak sa držala ako nejaké veľkopanské dieťa, bola do istej miery rozmaznaná a očakávala celkom iste, že ju čaká v živote samé pohodlie a prepych. Pritom sa jednako neštítila práce, lebo majúc vycibrený vkus, potrebovala peniaze na ukojenie svojich chúťok, a ony jej predbežne z neba nepadali.

Dnes prali u učiteľov, čoho sa Darina mala činne účastniť. Pomáhali jej slúžka Verona, silné, urastené dievčatisko, a Ťapáčka, ich stará práčka. Iný raz plákavali háby v potoku, tečúcom dolu dedinou, za školskou záhradou, teraz, keď to bolo zakázané, museli ísť s nimi vyše dediny, lebo kaštieľ stál na samom vyšnom konci.

Príkaz tetky Julky vo sne bol celkom rozumný, len vrodená vzdorovitosť nutkala Darinu, aby mu odporovala. Prielaz bol hodne ďaleko od dediny, mohli ísť so šatami i bližšie, ale keď si pomyslela, ako je tam krásne, rozhodla sa, že jednako pôjdu až ta. Deň bol utešený a hoci nebolo obláčika na nebi, nebolo sparno. Tak môžu si zaolovrantovať i trochu oddýchnuť pri priehlbine, obrúbenej smrekmi. Poslala Ťapáčku do Rázvorov požičať ručný vozík a okolo tretej popoludní odišli s bielizňou ku prielazu. Vozík ťahali Verona a Ťapáčka a Darina sa viac opierala oň, ako by ho bola tisla. Pani učiteľka nepomáhala pri bielizni. Ona bola slabá, vždy jej niečo chýbalo, preto ona pri každej práci robila viac len jej jazykovú čiastku, ako by bola skutočne niečo robila. Trochu uznojené prišli ku prielazu, kde bola tôňa. Kríčím obrúbený potok milo žblnkotal a okolo neho na strmých skalnatých brehoch smreky tak príjemne voňali, že bola radosť žiť. Verona mimovoľne zaujúkala, keď prišli ku temnozelenej priehlbni.

— Čože vrieskaš, čo, ty šialenica, azda dávaš frajerovi znamenie, že si tu, či čo? — naskočila na ňu Ťapáčka.

— Počujte, Ťapáčka, ani vy ste neboli lepšia, keď ste mali toľko rokov ako ja, no! Pravdaže, tu neďaleko Jožo Krúpovie kosí trávu. Nečujete ho kuť kosu?

Darina, oblečená tiež len v ľahkej blúzočke a krátkej suknici, zdala sa so svojou štíhlou, ohybnou postavou, s pnúcimi sa ňadrami a bosá po kolená ani horská víla.

Pri takých okolnostiach pokladali plákanie šiat viac za hračku ako za prácu, pri ktorej veselo klebetili o dedinských udalostiach.

Z krovia nenazdajky vystúpil pred nich vysoký, silný mladý mužský, vyobliekaný po rybársky. Mal vysoké gumené čižmy, ľahkú farbistú košeľu a starý široký slameniak, obtočený udicami; na ľavom boku mu visel rybársky košík a v ruke držal dlhú svižkú udicu.

— Kdeže ste sa vy, veštice, tu vzali s vašou bielizňou? — skričal na ženské mladý mužský. Hovoril hlasom, ako keď deti strašíme, veľmi hlasno a posmešne. — Nemohli ste inde plákať, musíte na najlepšom mieste ryby plašiť? A viete, že vás za to pokuta neminie, keď tu svojimi babrotinami a mydlinami trávite ryby? Utekajte odtiaľto!

Darina sa bola za svoj úbor pri príchode mladého muža zahanbila. Aby jej nevidel aspoň holé nohy, skočila za košík na bielizeň. Ale keď sa tak — ako sa jej zdalo, bezohľadne — osopil na ne, zabudla na hanblivosť a predskočila pred neho:

— A kto ste vy, že sa opovažujete takto s nami hovoriť? Iste nie dobre vychovaný človek!

Mladý mužský sa zasmial.

— To je celkom vedľajšia vec, kto som a ako som vychovaný; hlavné je, že vás upozorňujem na priestupok, a to môže urobiť hocikto, bez ohľadu na výchovu. Potoky znečisťovať neslobodno. Ak neveríte, poučí vás o tom obecný úrad.

Verona skričala:

— Juj, veď je to nový notár z Dubovej!

— Slečinka, dajte si s ním pokoj, to je nebezpečný človek. Ten sa s každým pobije, — upozorňovala ustrašená a svetaskúsená Ťapáčka.

— Tak, to je on, ten strašný človek! — zvolala Darina, zaťala malé päste a vystrúc sa, hľadela naňho vyzývavo. — Nebojím sa ho, a just neposlúchnem, keby mal i pravdu!

Mladý mužský sa usmial trochu pohrdlivo jedným kútikom úst.

— Nuž nebojí sa ma tá slečna? A kto je tá slečna, čo sa toho strašného notára nebojí? — pýtal sa, urobiac klobúkom hlbokú poklonu. — Veľkomožné a osvietené slečny nebehajú po potokoch polonahé a neplašia ryby bielizňou. Bude azda mlynárova dcéra, ako tá v pesničke „A ja som z Trhanovej, hej, mlynárova dcéra,“ — zaspieval príjemným hlasom.

— Jój, — skričala zasa Verona, — veď je to dcéra nášho pána učiteľa! Ak ešte len slovo poviete, zachytím vás touto mokrou plachtou.

— Á, tak! To je krásna Darina! Haj-haj, počul som už o nej. Veru majú ľudia pravdu.

Darina stála zapálená, ani krvou zaliata. Nevedela, čo má odpovedať. Jej namyslená istota ju celkom opustila i začala plakať; obyčajná to pomoc žien, keď nevedia, čo povedať.

— Nuž, hneváte sa? — pýtal sa mladý mužský takým mäkkým a lichotivým hlasom, že Darine naraz všetok hnev prešiel.

Pravda, nebola by to ukázala, a keby ju bol niekto na kusy posekal.

— No, nedbám, už si len operte vaše hábky. Keby ste i odišli teraz, ryby ste už beztak rozplašili. Zbohom!

I odišiel dlhými krokmi.

Či ho teraz Verona a Ťapáčka vzali do výrobku! Sotva bol mesiac na svojom terajšom mieste, a už vedeli o ňom, že chodí po krčmách, že sa pre dievčatá s mládencami bije, že ľudí ukrutne prenasleduje, ba že vraj i peniaze požičiava na úžerné úroky. Aspoň Kabáňovi požičal, to je isté.

Darina bola taká vzrušená, že len jedným uchom počúvala klebetnice; bielizeň jej tiež len padala z rúk. Veď ako surovo sa oboril na ne, a zatým to bezohľadné lichotenie! Čože si on myslí, kto je ona? Pomyslela si na svoje zásluhy, sama si kúpila izbičku a minule či sa grófka z Borového vyše pol hodiny nezhovárala s ňou na ulici? I do kaštieľa ju pozvala, aby obzerala jej výšivky. A župan ju tiež vzal na auto, keď išla pešo domov, a veľmi úctivo sa s ňou bol zhováral, možno až priúctivo. (Ten starý zbojník!) A teraz takýto niktoš čo sa neodváži! Ale ju jednako mrzelo, že necítila taký hnev proti nemu, ako by si to zaslúžil. Prišlo jej na um, aký je to len pekný chlap, aké má isté pohyby a vystúpenie. Veru nezdá sa ako dedinský notár. Iste bol vojakom za vojny, a bez otázky dôstojníkom. Všetko sa to v jej hlávke skudlilo a celkom nevedela, čo si o ňom myslieť a ako sa k nemu prípadne správať.

Zobrali bielizeň a šli bez olovrantu domov. Akosi všetkým vôľa odišla vysedávať na tom — ako sa im teraz zdalo — nepríjemnom mieste. Ťapáčka a Verona cestou vyhrýzali chlieb so syrom a Darina ticho kráčala popri vozíku, keď sa bola obula.

Doma našla matku čistiť hŕbku lipňov a pstruhov.

— Bol tu nový notár a doniesol nám ryby. Veľmi milý, veselý človek; takého tu ešte nebolo. A aké má len figliarske oči! — vykladala matka chytro pocvičeným jazykom.

Darina skríkla:

— A vy ste tie ryby od toho človeka prijali?

— Nuž a prečože nie, veď… — odporovala matka.

— Veď! Nadal nám čo do nás vošlo.

I začali všetky tri naraz vykladať, ako ich prepadol, ako nejaký zbojník, takže sa učiteľke až hlava točila a nevediac prísť k slovu, len ústami habkala.

— Pošlite mu tie ryby naspäť, ja sa ich nedotknem. A ty a otec, ak máte trochu cti v tele, tiež nie! — kričala Darina.

— A veru nemám pilnejšej práce. Teraz, keď som ich už očistila. Teraz už viem, prečo povedal, že ich doniesol na merné. A vám tiež rebrá nepolámal tými pár slovami. Keby bol vedel, kto si, nebol by tak hovoril. Hľa, ako skrotol, keď sa dozvedel, že si učiteľova dcéra.

— Dobre, ja vám nerozkážem, ale ja sa tých rýb nedotknem. Veď by sa mi na blen obrátili v ústach.

S tým Darina odišla a dokončila prácu s bielizňou.

Ryby prišli už na večeru na stôl. Darina ryby rada jedla. Chvíľku hľadela na ne s opovrhnutím, zdali sa akosi veľmi vábne na miske. Napokon bola múdrejšia, aby seba pokutovala pre trochu posmechu zo strany rodičov, a dala sa tiež do nich. Nuž nič sa jej nestalo.