Zlatý fond > Diela > Dedinský notár


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Dedinský notár

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Katarína Diková Strýčková, Viera Studeničová, Ján Gula, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 114 čitateľov



  • . . .  spolu 8 kapitol
  • 7
  • 8
  • Zmenšiť
 

8

Prus, počujúc zaklopanie na oblôčiku, vzal elektrický lampášik a vyšiel pred domové dvere. Videl vysokú, v odievačke zakrútenú postavu, i riekol ticho:

— Kto ste a čo chcete?

Darina sa obrátila, nepovedala reč, ktorú si bola umienila odrecitovať, trasúce sa jej pery len zašeptali:

— Prišla som k vám naspäť.

Prus zasvietil na jej tvár a videl ju takú bledú a utrápenú, že vydýchol zhlboka a stislo mu gágor od ľútosti. V prvom návale radostného prekvapenia ju chcel schytiť do náručia a odniesť do izby, ale sa opanoval. Neurobil to, riekol jej ticho a odmerane:

— Poďte do izby, tu sa nemôžeme zhovárať.

Darina vošla bez odporu do komôrky, kým Prus zostal v pitvore, kde zabúchal na dvere kuchyne a zavolal:

— Katrena, vstaňte; hoďte nejaké háby na seba a choďte do izby k slečne!

Zatým sa obrátil a utekal cestou ako šialený. Radoval sa ukrutne, že sa Darina vrátila k nemu, ale mu zas strach kalil všetko potešenie, čo sa s ňou stalo, keď takto nočným časom a sama prichádza.

Prišiel pred školu a zaklopal na oblok svojho priateľa Jožka Jonáka. O chvíľu videl, že sa v izbe rozsvietilo a otvoril sa oblok. Jonák v košeli vytrčil hlavu; zazrúc Prusa, riekol:

— Čo je, kamarát, čo mátaš po noci?

— Jožko, nič sa ma teraz nevypytuj, buď spokojný s tým, čo ti poviem. Prišla v túto minútku ku mne slečna Darina Doliaková. Uznáš, že ju nemôžem u seba zadržať. Prenocujte ju, veď máte dosť miesta a postelí.

— Doparoma! To je zaujímavé! Doveď ju, prenocujeme ju. Už naháňam Fanču, aby robila poriadok. Len ju doveď.

Darina bola zostala v trápnych rozpakoch v izbe Prusovej. Obzrela si tú biedu ešte raz, videla skromnú železnú posteľ, malý stolík, lampu a roztvorenú knihu. Sprvu stála, ale pocítiac únavu, odložila košík a sadla si k stolu, skloniac hlavu. Myslela si: „Veľmi vrúcne ma neprivítal. Kde sa podel? Čo len zamýšľa so mnou? Iste mi neodpustí, čo som urobila. Čo si len počnem? Ale keď si ma i nebude chcieť vziať, azda ma neopustí bez pomoci.“

Vtom vošla k nej staršia, ale čisto odetá žena, Katrena, Prusova gazdiná; zavinšovala jej dobrý večer a pýtala sa, odkiaľ tak neskoro ide pani kišasoňka.

— Veru budú ustatá, možno i hladná. Keby chceli trochu mliečka a chlebíka, našlo by sa.

Darina pokrútila hlavou a zaďakovala, že ona nepotrebuje ničoho, že sa jej nechce jesť. Či je ona gazdiná pána notára?

Že áno. Že sa pán notár teraz za istý čas boli trochu pozabudli a potĺkali po nociach, ale od troch dní už zas neboli nikde. A že sú to veru ukrutne dobrý pán. Pravda, trochu po vojensky zaobchádzajúci so svetom, ale pomôžu každému. I tuto prišiel minule Juro Habánov, nariekajúc…

Jej reč pretrhol príchod Prusov.

— No, poďte, Darina. Tu nemôžete zostať. Prenocujete v škole u učiteľa Jonáka. To je môj dobrý priateľ, má pohodlný byt a jeho žena vás vďačne prijme.

Darina vzala košík a šla za notárom, ktorý jej vzal košík z ruky.

— Akéže to poklady nesiete so sebou? — žartoval Prus.

— To je celý môj majetok, — riekla smutne Darina.

— No, nebude to celkom tak. A vaše zlaté srdce, to je nič?

Darina neodpovedala nič, ale kráčala v blate hradskej vychodeným chodníčkom za Prusom. Škola bola blízko, chytro ta došli.

Jonákovci boli mladý párik; Fanča bola neveľká, obratná ženička, čiernych očí ani trnky a vždy milého úsmevu. Keď počula v pitvore kroky, otvorila izbu a vyšla prichádzajúcim s lampou oproti.

— Sem sa, sem, ctené panstvo! Toto numero nášho grandhotelu sme vám otvorili.

Vošli do vľúdnej, pekne a vkusne zariadenej izby. Zo všetkých parádnych izieb, v ktorých bola, ani jedna neurobila na Darinu taký milý dojem ako táto s milou osobou v nej. Vzdychla si:

— Ako je tu milo a dobre!

Jozef a Fanča odobrali šatku a košík milým hosťom a usadili ich do pohodlných, mäkkých, hoc i nie najmodernejších fotelov, v ktorých sa veľmi dobre sedelo.

Fanča podskočila a pľasla malými, bucľatými rúčkami.

— Tak! A teraz vám donesiem čaju, klobások, šunky, masla, a urobíme si slávny čajový večierok, že takého nemávajú ani najväčší páni, — švitorila a vybehla, chytiac Jozefa za kabát. — Poďže, Jožko, pomôžeš mi. Slúžku nebudeme budiť, ráno musí vstať zavčasu prať bielizeň.

Keď Darina s Prusom zostali sami, obidvaja čakali chvíľočku. Napokon Prus povedal:

— Máte tu peknú izbičku, bude sa vám tu dobre spať.

Prus bol počul, čo mu bola zašepkala pod oblokom; bolo mu to tak dobre padlo, že to chcel počuť od nej ešte raz. Darina vstala nervózne z fotela.

— Už mnoho nocí som nespala a bojím sa, že ani tejto nebudem. — Zložila ruky prosebne. — Netrápte ma! — Zrazu premenila výraz tváre, stala sa prosebnou, ale nie bez šelmovskej koketnosti. — K tebe som prišla, nechceš ma?

Prus pozrel na ňu zamračene a zamrmlal, dívajúc sa na dlážku:

— Dlhý to bol mesiac, bude mi pamätný, kým žiť budem!

Darine vyskočili slzy a trhalo jej pery do plaču.

— Zajtra som mala mať zasnúbenie, pred tým som utiekla, lebo by ma boli rodičia, najmä matka, prinútili, aby som sa vydala za toho-za toho… Domov sa viac nevrátim. Neviem ešte, kde sa podejem. Viem, že som sa veľmi previnila proti vám, ale nahliadla som sama, že ten život je nie pre mňa, a tak ma ťahalo sem ku tebe, a teraz…

— Čo teraz? — zvolal Prus s tvárou, ako keby sa chcel biť a skočil na nohy, že sa ho zľakla.

— Teraz som prišla o vašu príchylnosť a možno o vašu… — zakryla si rukami tvár.

— A čo „a“? Hovorte! — riekol Prus.

— A myslela som, že i lásku, — zašepkala Darina, skloniac hlavu.

Prus vzal jej hlavu do oboch rúk a zdvihol ju, že sa mu musela dívať do očú.

— Ty blázonko šialený, a ty si myslíš, že moja láska je z tých, ktoré každý vetrík odfúkne? Duša moja, keď som si ťa raz zaľúbil, tak je to na celý život. I z blata by som ťa zdvihol, a nie keď si sa takýmto odhodlaným a rozhodným krokom ešte väčšmi vryla do môjho srdca.

— To ma rád, to ma ešte chceš? — skríkla so šialenou radosťou a objala ho obidvoma rukami okolo pŕs a pritisla sa k nemu celým telom.

Prus bozkával jej oči, ústa, kde ju zastihol. Šepkal jej pritom:

— Ty si moja naveky. Pôjdeme jednou cestou, ale nie tou, ktorá teba zviedla. Pôjdeš?

— Kam ma povedieš, ta pôjdem s tebou; veď si ty moje všetko na svete!

Počuli šuchot predo dvermi a Prus skočil k nim a otvoril ich. Fanča niesla tácňu so šunkou, maslom a chlebom a položila všetko na stôl, za ňou šiel Jozef so šálkami.

— Tak, urobíme si veľkú traktu, — zvolala Fanča, prikrývajúc stôl. — Myslím, že teraz i Darinka bude môcť niečo zjesť, aspoň teraz sa mi tak zdá, že jej prišiel apetít. Hm?

Darina sa hodila Fanči okolo krku a bozkávala ju vo svojom šťastí.

— Vy dobrí, znamenití ľudia! — zvolal Prus. — Pred vami nebudeme tajiť, že sme sa teraz v túto chvíľu uzhovorili, že pôjdeme životom spolu. Však, Darina?

— Nemal by si ma dovádzať do rozpakov, — riekla Darina, krútiac hlavou a hroziac Prusovi prstom, pričom ukazovala na Jonákovcov.

Jonákovci sa smiali.

— Hahaha, myslíte si, že to na vás nevidieť? Veď sa čudujem, že ste ešte tu, že vás ešte vidieť, lebo sa idete zjesť očami. Pre nás sa môžete i bozkávať. A aby sme vám urobili chuť, poď sem, Fanča, — zvolal Jonák a chytil svoju ženičku a oblápal a bozkával ju šialene, takže sa jej nočný čepček pokrivil na hlave.

— Ty, haraburda, pustíš ma, hneď ti oči vyškriabem, — hrozila mu Fanča.

Sedeli spolu, až slnce svojimi lúčmi zahanbilo slabé svetlo lampy. Veď Darina mala toho toľko čo rozprávať! I Prus sa priznal ku svojmu poklesku, ktorý mu v očiach Darininých nebol na škodu.

— Martinko môj zlatý, môžeš si namýšľať o sebe, čo chceš, ale zo železa si ani ty nie. Darmo sa pechoríš, keď ťa prištipne, zvrieskneš i ty! — duplikoval mu so zadosťučinením Jozef.

Fanča sa ozvala:

— Ale ty pištíš i vtedy, keď sa ti nič nerobí. Ty šalamacha, ty!

Hoc už bol deň, Darina zaspala ľahučko vo svojej bielej posteli. Na ústach jej sedel blažený úsmev; jej posledná myšlienka, s ktorou usnula, bola, že pôjdu s Prusom spolu cestou práce a služby úbohým a opusteným.

« predcházajúca kapitola    |    



Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.