ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Darina očakávala Prusa zo dňa na deň, ale minulo vyše týždňa, a on neprišiel do Vlčieho Dolu. Počuť tiež nebolo ničoho o ňom, ani keby sa bol prepadol. Iný raz sa vždy otĺkali jazyky o ňom a teraz ani za svet. Chcela sa naňho hnevať, mysliac, že ju drží za blázna, ale keď si dobre rozmyslela príčinu hnevu, tak cítila, že je to vlastne sklamaná túžba za ním.

Bol mokrý čas, pršalo už dva dni; v školskej, i tak dosť tmavej kuchyni nebolo dobre ani predmety rozoznať, keď Darina varila tam kávu na raňajky. Bolo ešte len sedem hodín. Počula v pitvore kroky, i vyzrela, či je to nie Ťapáčka, ktorá mala doniesť ešte včera večer múky na chlieb z mesta a nechodila. A bolo by treba zamiesiť cesto.

Bol to Prus. Darina sa ľakom a potešením zapálila.

— Kde sa vy tu beriete tak včas! To ste museli nocou ísť, a v tom daždi!

— Musel som prísť, lebo mám hodne rozličných vecí, o ktorých sa chcem s vami pozhovárať, a naskrze nemám inokedy času.

I vošiel bez ďalšieho pýtania k nej do kuchyne.

— Ale, choďteže do izby k rodičom; prídem hneď za vami i s kávou. Raňajkovali ste už?

V kuchyni boli sami; bola to dosť veľká miestnosť, udržovaná vo veľkom poriadku. Niekoľko vyleštených medených nádob sa lislo na polici. Darina varila mlieko na sporáku, z ktorého sa trochu svietilo.

Prus nespustil oči z Dariny. Mala flanelový, mäkký biely ranný úbor so širokými lilavými pruhmi. Hrdlo, šija a často, keď sa šata trochu zošmykla, i plece jej bolo vidieť. Zdala sa Prusovi taká čerstvá, mäkká a vábna, že sa mu veľmi žiadalo ju oblapiť a vybozkávať. Jej úsmev bol taký milý, vše zachytené pohľady také natešené, že bol istý, že by mu láskanie nevzala za zlé. Najmä ho dráždilo, že mu nechcela pozrieť do očí. Ako sa ich pohľady stretli, odvrátila zrak a usmiala sa hanblivo.

Prus si stal oproti nej a riekol:

— Nejdem do izby; neprišiel som kvôli rodičom, ale kvôli vám… S vami sa chcem zhovárať. Mám vám mnoho čo rozprávať. Musíte mi poradiť. Mladý manželský párik v Ostríkove sa rozvadil pre hlúposť rodičov nevestiných, ktorí ich štvú. Čo robiť s nimi? Nepriložiť vám triesku-dve?

I hľadel na jej obratné ruky a na okrúhle rameno, lebo vyhrnula na ňom široký rukáv, aby mohla bezpečnejšie napraviť nádobu s mliekom nad oheň, a nemyslel na pomáhanie blížnym, ale na to, ako by to bolo, keby to rameno obvinula okolo jeho krku.

Darina videla, že nespúšťa oči z jej ramena a usmejúc sa rozpačito, spustila chytro rukáv a zahryzla si do spodnej pery. Bolo jej nevoľno. Bojazlivo a túžobne očakávala, že ju oblapí, najmä keď pristúpil k nej tak blízko, že ju mohol dočiahnuť rukami.

— Musela by som dopodrobna vedieť, čo je s tými ľuďmi, aby som mohla povedať svoju mienku.

Prus odskočil k obloku, aby vyhol pokušeniu, a díval sa na dvor, na ktorom bolo vidieť, ako na mlákach medzi naukladaným drevom poskakujú dažďové kvapky.

— Príčina roztržky je, že mužovi rodičia nechcú dať i kravu, ktorú sľúbili. Ale čo tam po tom! To sa spraví. Mám i vážnejšie veci. Chcem nahovoriť dedinčanov, aby si posprávali cesty medzi obcami. To je ťažšia vec.

Darina sa cítila voľnejšie, keď Prus odstúpil. Teraz ona musela prikročiť blízko k nemu, lebo pri obloku na dolnej polici mala náčinie na kávu: išla radšej okolo stola, hoci keby bola celkom popri ňom išla, bola by mala kratšiu cestu. Zohla sa a postavila náčinie na stôl, čo musela na viac ráz urobiť. Prus sa razom obrátil a hľadel na krásnu postavu zohýnajúceho sa dievčaťa, na ktorej mäkký, priliehajúci flanel nezatajoval nijaké črty.

Darina sa usmiala, odnášajúc šálky.

— Vy sa mňa radíte, čo máte robiť s gazdami, vy? Veď ich držíte v hrsti, ani na vôdzkach.

— Mýlite sa, Darina. Ale jednako je to nie príhodná chvíľa ani miesto s vami sa porozprávať, — riekol vidiac, že naskrze nevie sústrediť svoje myšlienky na predmety, o ktorých by chcel hovoriť. — Prídem iný raz. Videl som vás, a to mi nateraz stačí.

Darina skríkla:

— Čo, už chcete ísť?

— Dívajte sa, veď sedem hodin ráno je ozaj nie čas na návštevy. Vy iste máte teraz hodne roboty, a ja tiež. Nahliadam, že bol nezmysel prísť v takýto čas.

Vyšiel, a ona ho ani nevyprevadila, lebo, ako vždy, odišiel i teraz bez pozdravu. Keď bol už vo dverách, vedúcich na dvor, vybehla za ním, ale zazrela z neho len miznúcu nohu.

Nezišli sa zas z týždeň. Len na dubovskom jarmoku sa stretli pred šiatrom plátenníka. Darina kupovala látky na háby a bielizeň. Jednala sa i o hodváb, ktorý sa jej veľmi páčil, ale bol pridrahý. Vtedy prišiel ta Prus a zastal bez slova za ňou. Darina ho nepobadala, len o chvíľu sa jej zdalo, že musí stáť za ňou nejaký známy, i obzrela sa.

— Á, Prus, to ste vy! No, aspoň mi kúpite jarmočné.

— Kúpim vďačne, — riekol Prus, tešiac sa, aká bola šumná vo vkusných, hoc i nie drahých šatách.

Zdalo sa mu, že má červenšie pery ako iný raz. „Azda sa nefarbí?“ myslel si.

— A čo to má byť? Husár na koni a či srdce?

— Sedem detí za grajciar! Ale poďme, — riekla i zobrala svoje veci, čo nakúpila, zaplatiac za ne; hodváb nebola vzala, bol jej pridrahý.

Zatým chodili chvíľku po jarmoku, obzerali jedno-druhé, žartovali a Prus jej kúpil najväčšie srdce s najkrajším obrazom a najdojemnejším veršom. Umienil si, že jej ten hodváb nejako zašantročí, lebo ju ľutoval, že by sa ho mala zriecť, keď si ho tak veľmi žiadala.

— Kedy pôjdete domov? A kde ste zložení? — pýtal sa jej pri rozchode.

Darina mu udala meno priateľky a čas odchodu.

— Prosím vás, vezmete balík pre slečnu z fary? Pošlem vám ho o pol hodiny. Mám nakúpiť pre ňu a pre deti jedno-druhé.

Darina vďačne sľúbila a podala mu ruku, ktorú Prus nezbadal, hľadiac jej do očí a na milú tvár. Darina trochu mykla hlavou, spustila ruku a šla ďalej. Myslela si, že čo už ako, Prus by mal viac hľadieť na spoločenské spôsoby. „Nechcela by som takého bezohľadného muža.“

Na druhý deň ráno jej doniesla z fary slúžka balík, v ktorom našla na šaty dostatočný kus toho hodvábu, ktorý by bola chcela kúpiť. Poslala jej ho slečna z fary do daru, za to, že bola jej bratovi, farárovi, vyšila krásnu prikrývku na oltár. Darina sa divila, lebo veď jej za to už bola zaplatila, a to hojne. Zrazu jej prišlo na um, že Prus musel počuť, keď sa jednala o hodváb a nevzala ho. On poslal balík slečne; je celkom isté, že ju takýmto spôsobom chce obdarovať. Zapálila sa a srdce jej zatrepotalo. Čo urobiť? Prebehne k slečne a vyzvie sa, čo je vo veci. I vzala balík a utekala na faru. Cestou myslela, že hodváb je taký drahý, že je vylúčené, žeby slečna také dary rozdávala, no a chudobný notárik, ktorý, ako o Prusovi počula, k tomu väčšinou ľuďom zadarmo robí, ešte menej. Ale so slečnou nepochodila. Tá jej vyložila, že všetky látky, ktoré boli v balíku, poslal Prus jej do daru pre chudobné dietky školské a pre ňu samu, lebo ich vraj vždy vyjedá, keď príde do Vlčieho Dolu. No a ona jednako nemôže taký pestrý hodváb nosiť. Čo by ľudia povedali na starú osobu? Tak ho poslala Darine, lebo ho i tak zaslúžila, veď čo sa jej i pre deti zadarmo našije.

Darina bozkala dobrej starkej líce a krútiac hlavou, ale natešene, odišla s hodvábom domov. Bola istá, že jej to kúpil Prus, ale nemala takýmto spôsobom príčiny neprijať dar. Od slečny počula i to, že je Prus naskrze nie chudobný človek. Naopak. Má pekný majetok, na ktorom gazduje jeho matka, a niekoľko stotisíc korún hotových peňazí. Darmo by to bola chcela pred sebou tajiť, ale vedomie, že je človekom zámožným, jej dobre padlo.

Prus by bol vďačne šiel i každý deň k Darine; vábila ho nielen jej pekná postava a tvár, ale i dobrota, úsmev a zmýšľanie. Hoci si myslel, že čo sa toho týka, prispôsobuje sa mu. Veď sú dievčatá hladké a vedia sa pretvarovať. Ale jeho pevnou zásadou bolo nedať sa opanovať nijakým citom, ale jedine rozvahou, preto odkladal zo dňa na deň s chôdzou do Vlčieho Dolu, kým nemyslel, že už musí ísť, ak nechce pretrhnúť spojenie s ňou. Myslel na to, že si Darinu vezme za ženu, ale chcel najprv viac vedieť o nej, chcel ju vyskúsiť a uviesť do svojho chápania života. Preto si umienil, že bude s ňou rozprávať o svojom spôsobe života, o pracovaní v prospech všeobecnosti, o pozdvihnutí zverených mu obcí. Ako každé dievča, iste i ona má v hlave len prepychový a pohodlný život, mysliac si, že to je cieľom života ženy. Keď jej ukáže, že i život ženy má iné ciele a že len pri borbe za ich vykonanie je pekný, vezme si ju, ak sa ukáže byť dobrou žiačkou. Ak nie, tak ju nechá bokom, hoc i s bôľnym srdcom.

Ale, hoci sa ako držal v moci, jednako sa nemohol v jej prítomnosti opanovať tak, aby jej čo len pohľadmi alebo posunkami neprezradil svoju príchylnosť. Minule z kuchyne preto ušiel, lebo cítil, že jej vyzná svoju túžbu za ňou. Nechcel si nahovoriť dievča, kým nebol na čistom, či si ju i vezme. Jeho pokračovanie oproti nej malo svoj podklad nie tak v opovrhovaní prázdnymi spoločenskými formami, ktoré priveľmi opanúvajú náš život, ale hlavne v tom jeho úmysle, aby sa nezamilovali do seba, kým nevedia, či sa k sebe hodia. Prus nebol v láske natoľko skúsený, aby bol vedel, že práve pri spôsobe, ktorý používa, budú navzájom ešte väčšmi túžiť za sebou. Za týždeň sa presvedčil, že je toto jeho pokračovanie chybné už i preto, lebo tak nedosiahne svoj cieľ vyučiť si ju. I obrátil razom svoj spôsob a navštevoval ju často, ale vždy len na krátky čas. Bolo mnoho, ak bol s ňou pol hodiny — a ako sa chytro minula! — a i to hľadel sa s ňou zhovárať, keď bola pri obloku a on stál na lúčke medzi farou a školou, alebo v záhrade, ktorá bola len riedkym latovým plotom ohradená.

Darina ukazovala porozumenie aj vôľu pracovať podľa jeho vedomia. Predbežne ju nahovoril, aby navštevovala mladé matky a poučovala ich podľa návodu knižky profesora Brdlíka, ako majú zaobchádzať s deťmi. Mnoho času jej to nevzalo a začala nachádzať vo svojej práci veľké potešenie. Tešil ju pekný zveľatok detí a príchylnosť ich a matiek. Pomaly sa jej zdalo, že je pravda, čo hovorí Prus, že niet väčšieho a stálejšieho potešenia nad úspešnú prácu za blaho našich blížnych.

Prešiel mesiac, čo sa častejšie schádzali, keď Prus zas prišiel v jedno popoludnie. Slnce pripekalo, i vbehol vďačne pod košaté lipy, obklopujúce malú kaplnku na farskej lúke. Darina, šijúc, sedela pri otvorenom obloku. Porozprávali sa, čo poskusovali za tie dva dni, čo sa nevideli. Zrazu zamĺkli, čosi im tlačilo srdce. Prus, opierajúc sa vystretou rukou o rám obloka, hľadel pred seba na trávu a Darina venovala celú pozornosť svojmu šitiu.

Prus zdvihol hlavu, zvideli sa mu kučierky pri Darininých ružových uškách.

— Počujete, Darina, nemyslíte, že mnoho času tratím dochádzaním k vám? Je to hriech do neba volajúci, lebo by sme ho inak mohli spolu tráviť. Každá moja návšteva mi zoberie aspoň dve hodiny môjho drahého času.

Darina sa usmiala.

— Čože, chcete, aby som ja chodila do Dubovej? Vystalo by to od vás.

— Nie, to nechcem. Ale nemohli by ste vy prísť bývať do Dubovej?

Darina sa trochu nútene zasmiala, odložila šitie a hľadela naňho. Podivne hľadeli tie oči; Prus nevedel od nich odtrhnúť svoje.

— Ako si to predstavujete, že by som mohla bývať v Dubovej? A z čoho by som tam žila? Viete, že mňa rodičia vydržiavajú, a pochybujem, že by chceli a mohli za mňa platiť v cudzej obci stravné.

— Rozumie sa samou sebou, že by bolo mojou povinnosťou postarať sa o vaše živobytie.

— Hahaha, aké vy máte myšlienky! — smiala sa Darina, odhryzujúc nitku zúbkami, pri čom mu hľadela do očí.

— Myslím to celkom vážne. Staral by som sa o všetko, čo by vám bolo treba, o šatstvo, dobrú stravu a slušné bývanie, a ešte by som vám dal i niektorú tú korunu, aby ste nechodili bez peňazí.

— Ale veď v Dubovej ani niet primeraného bývania pre mňa.

— Teraz niet, ale o mesiac-dva bude notársky byt vystavený, a tam by sa našlo pre vás miesta.

Darina sa rozpálila po vlasy.

— Čo myslíte o mne, že by som išla k vám bývať? No, pán notár, to ste silne prestrelili!

— Prečo, Darina? Odkedy je to také hrozné, že žena by bývala so svojím mužom pod jednou strechou? Alebo viete vy lepšie rozlúštenie?

Záplava krvi zmizla jej z tvári, a aká bola červená, tak obledla. Hodila si ruky na tlčúce srdce a chcela niečo odmietavé povedať.

— Ale, to je… Čo by na to — ako ste ma prekvapili…

Prus nespustil z nej oči a opakoval ešte raz svoju otázku:

— Viete, alebo neviete rozlúštenie?

Darina si zakryla tvár rukami.

— Neviem, — zašepkala.

— Tak mi dajte svoju rúčku! — i siahol za ňou; bola taká teplá, mäkká a hladká, i bozkal ju vrúcne.

— Lenže, keď sme urobili zhodu, musíme ju i zapečatiť, a to musím prejsť do vašej izby. Smiem?

Darina vyskočila od obloka a len kývla hlavou. Triasla sa na celom tele a také blažené vlnenie prechádzalo ňou celou, že myslela, že zamdlie od rozkoše.

Počula kroky na chodbe, a dvere sa roztvorili. Darina stála s rukami stisnutými na hrudi — do izby vošiel jej otec, oblečený do starého zvrchníka, s včelárskou sieťou na hlave; za ním vošiel i Prus. Potriasol za chrbtom Doliaka hlavou, usmial sa a hodil rukou. Darina si vzdychla a usmiala sa tiež. Sadla si zas k šitiu a ukázala Prusovi na stoličku pri obloku.

— Sem si sadnite, — riekla, pozrúc naňho významne. Oči Darinine a Prusove si rozprávali, čo by si boli tak radi pošuškali a čo by boli tak vďačne i vzájomným láskaním potvrdili; veď koho máme radi, toho s takým uspokojením privinieme k svojmu srdcu. Ale Doliak, poskladajúc svoj včelársky úbor, sadol si na pohovku a vytiahol svoju krátku fajku a zapálil si ju. Darina pozrela na Prusa a pokrútila so šelmovským úsmevom hlavou. Jej pohľad hovoril: „Odchod otca nevyčkáme. Teraz bude rozprávať o svojich včelách, a to nemá konca-kraja.“ Prus jej rozumel. Chvíľu počúval rozprávanie Doliakovo; pomyslel si, že nebude čakať na Darinin bozk ako študent, ale že pôjde. I skočil zrazu.

— No, odpusťte, pán učiteľ, ale musím ísť; prídem čím skôr. Stojíte mi v slove, Darina?

Kývla s mnoho hovoriacim pohľadom hlavou.

— Stojím.

Podala mu ruku, i odišiel.

Doliak po jeho odchode pokrútil hlavou, vyfukujúc dym k povale.

— Čo ako, ale móresu ten človek nemá. Už sa len patrí vypočuť, čo človek rozpráva.

— Isteže, — potvrdila Darina otcovu mienku, zohnutá nad šitím.