ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prus, odchádzajúc z nemocnice, sa usmieval; všetko mu bolo smiešne, zľaknutie sa Turnerovo a Darinino; ľahkosť, s akou ho opustila a hodila sa cudziemu človeku do náručia, oslepená jeho majetkom; radosť jej matky nad partiou, ktorú robí dcéra. La donna é mobile, com piume al vento! Žena je nestála, sťa pero vo vetre! Dobre, že ju nemal ešte na krku! Chvíľku ho bavila predstava, že postraší Turnera. Ale nestálo zato zaoberať sa takým zbabelcom a takou každodennou dievkou. Nech si tam idú svojou cestou…

Šiel do hostinca pozrieť svojho koňa; potľapkal, pohladil obzerajúce sa naňho zviera a presvedčil sa, či mu dali ovsa, ako bol kázal. Zatým vyšiel sa prejsť, kým sa kôň nažerie. Idúcemu ulicami zrazu zdalo sa byť tak otupno, tak hlúpo medzi cudzími ľuďmi. Akí sú len všetci protivní, samé sebectvo, každé to len sebe žije. Nie div, že i medzi toľkým svetom človek môže byť samotný. Divil sa sám sebe, že to predtým nikdy tak necítil. Veď sa jeho pomery v ničom nezmenili, všetko je tak ako predtým, kým nepoznal Darinu. A samotný on teraz už bude. Dosiaľ ho hriala myšlienka na jeho milé dievča, teraz to už prestane. Obzrieť sa za inou? Predstavoval si známe dievčatá, a všetky boli také nepodarené! Veď boli niektoré i pekné, ale afektovali, pretvarovali sa, alebo mali sto iných chýb. A pohľadu očí Darininých nemala ani jedna; tú milú reč a tú skvostnú postavu! Videl ju zas vykasanú, bosú v potoku, tie krásne prsia, ramená! Ach, bože môj! Bol by dal život za to, že je to dievča i duševne krásne! A tu máš, prvému pokušeniu podľahne!

Pozeral výklady, chcejúc sa striasť obrazu Darininho, ale jeho namáhanie bolo daromné. I keď upútali niektoré predmety — najmä knihy v kníhkupectve — jeho pozornosť na krátku chvíľu, jednako cítil v prsiach taký nemilý bolestný tlak, aký má človek, keď ho mučí ťažká, žalostná starosť, nejaká nebezpečná choroba milého člena rodiny, alebo niečo podobného.

— Ech, čo tam, veď to prejde, — hodil rukou a zazrúc vo výklade životopisy renesančných umelcov od Vasariho,^[14] rozhodol sa, že ich pôjde kúpiť. Ale keď už bol predo dvermi, prešiel ho zrazu pocit, že by ich teraz jednako nečítal. Celkom by ho nebavili. Keby ich tak mohli čítať spolu s Darinou!

Išiel do hostinca po svojho koňa; možno mu bude ľahšie, keď vyjde von z mesta do svojich dedín, medzi svojich ľudí, ktorí ho už začínajú poznávať a dostávať k nemu dôveru.

Deň za dňom sa ťažko míňal, ale daromné bolo všetko jeho premáhanie sa. Pracoval v úrade a medzi svetom, ale cítil, že ho práca unúvala, nešla mu nijako, robil chyby, lebo jeho um bol stále pri Darine. Predstava, že najkrajšie dievča mohlo byť jeho, ho stále prenasledovala. Videl ju vo všemožných postaveniach; myslel, ako by sa bol s ňou jeho život utváral, a trpel a trpel. Počul, že odišla do Pešti, a že keď príde, zasnúbi sa s Turnerom a zakrátko zatým bude sobáš. Či ozaj ukáže nejakú ľútosť, nejaké obanovanie, keď sa s ním zíde, alebo celá jej prítulnosť bola len hračka, kým si nenašla iného?

Ale veď sa to vykúri aj z jeho hlavy, len trpezlivosť.

Predbežne sa celkom nechcelo vykúriť. Naopak, zdalo sa mu, že zo dňa na deň väčšmi túži za ňou. Niekedy bola potrebná všetka jeho energia, aby sa nezobral a neutekal za ňou do Pešti. Myslel si, že hocijako by stálo zato zviesť pre ňu boj; veď možno, keby sa mohol s ňou zhovárať, že by lepšie povedomie v nej zvíťazilo, veď napokon ani on nie je chudák, mohol by jej i on dožičiť istý luxus, hoci je to i proti jeho presvedčeniu. Ale opanoval sa a nešiel. Rozmyslel si, že sa neobzrie o ňu, nebude sa knísať ako tráva vo vetre. Keď trpieť, tak trpieť, chlap je, kto vydrží.

Lenže nespal celé noci. Veď keby aspoň mohol spať, ale nikdy nemá pokoja. A aké sú tie noci len strašne dlhé, pri biednej lampe alebo sviečke pozeral hodinu za hodinou do knihy, nevediac, čo číta; nevidel litery, len tvár a postava Darinina sa mu knísala medzi listmi. Možno by bolo užiť nejaký liek na spanie. Z vojny mu prišiel na um lieh ako spoľahlivý mierniteľ starostí. Veď vo vojne pil, a jednako sa na to nenaučil, prečo by si teraz večer nevypil liter-dva vína, aby mal pokojnú noc. Veď či veronál, či alkohol — jeden jed ako druhý.

Jeden-dva večery si dal domov doniesť vína; to sa mu zunovalo, šiel do krčmy a pil tam do rána, lebo nemohol sa opiť. Ale pitie a hudba ohlušili túžbu za Darinou. Zdalo sa mu takým hlúpym šalieť sa za dievčaťom: bože môj, dosť ich je na svete, a jedna ako druhá!

Takto lumpoval už štyri-päť dní, keď sa v meste zišiel s advokátom Verochom. Bol to už starý pán, nezaoberajúci sa viac pravotami. Keď bolo pekne, vysedával na lavičke pred domom a zastavoval známych na krátku zhovorku. Bol to človek dobrý, vysokovzdelaný a majúci veľkú životnú skúsenosť. Chorľavel, ale jeho oči zachovali svoju bystrosť a ústa priateľský úsmev.

Veroch bol počul Prusa chváliť, zaujímal sa oňho, a keď mu ho raz ukázali, dal si ho doviesť a zoznámil sa s ním. Prus skoro každý raz, keď prišiel do mesta, vysedával s ním na lavičke a rozprával mu svoje plány, čo dosiaľ urobil, ako sa mu darí, a vďačne prijal pokyny a rady starého pána, znajúceho skoro všetkých ľudí a ich pomery v okrese. Veroch mal veľkú radosť z práce Prusovej a sľuboval si mnoho od neho. Úfal sa, že bude vzorom i iným úradníkom a vôbec inteligentom, aby uznali svoju povinnosť viesť opustený, nevedomý ľud, a nielen žiť z neho.

I teraz ho zastavil, lebo chcel prejsť popred neho, robiac sa, že ho nevidí.

— Šuhajko, — zavolal starý pán, — máte zlé svedomie, keď ma obchádzate?

Prus sa zastavil a pozrel trochu spurne na Verocha.

— Ako to myslíte, pán fiškál?

— Lumpujeme, lumpujeme!

— Možno; treba i to skúsiť. A napokon, veď len svoje míňam.

— Predbežne. Každý začína so svojím a končí s cudzím. Ale neviem, ako to súvisí s vašou zásadou pomáhať blížnym. Chytro stratila tá zásada svoju vábnosť, sťa hračka pri malom dieťati.

— Čo ma po iných ľuďoch? Presvedčil som sa, že nestojí zato trápiť sa s inými. I najlepší len klamú. Nech sa každý stará o seba, to je omnoho oprávnenejšia zásada, ako hasiť, čo nás nepáli. Nemyslíte, starý pán? — riekol Prus urážlivo.

— Ľutujem, šuhajko, že ste sa s Pavla obrátili na Šavla. Toto je jedno z trpkejších sklamaní mojich posledných dní. Hľa, budúci vodca nášho ľudu, potknúc sa na každodennej príhode života, upadol a nevie viac povstať — lebo nechce.

— Ech, čo tam, to sú daromné reči.

I odišiel, hodiac rukou, bez pozdravu.

— Hej, škoda ťa, šuhajko! — volal za ním ešte smutne starý advokát a hľadel, kde pôjde.

Šiel rovno do reštaurácie.

Prus vošiel do hospody, sadol si k stolu a dal si doniesť — čaj. Ani toho sa nedotkol; sediac v kúte, zvesil hlavu a dumal. Veď pretrpel ťažšie chvíle v živote a nestratil seba. Čože, je to ozaj možné, že sklamaná láska môže vyniesť i silného muža z rovnováhy? Dosiaľ vždy myslel, že sa to len slabochom môže stať.

Keď si svoj pocit k Darine dobre predstavil, tak sa mu zdalo, že najviac ho dráždila možnosť dostať ju naspäť. Poráta sa sám so sebou, umrela preňho, niet jej, a bude mať pokoj. A ak by i nemal pokoja, pretrpí to bez omamovania sa. Veď to je jednako najväčšia slabosť. Hodno je získať si prítulnosť a úctu svojich spoluobčanov, skorej ako lásku ľahkomyseľnej ženy. Keď utratil jedno, nesmie zahodiť i druhé, cennejšie. Zaľahlo mu na duši, ako starého priateľa urazil. Ako príde domov, odpíše mu a odprosí ho, sľubujúc mu, že sa dá zas na dobrú cestu, už i len preto, aby svoju urážku odčinil.

Vstal, zaplatil a dal sa pešo, ako bol prišiel, cez vrchy, do Hornej Dubovej. Keď išiel hájom, bolo mu tak ľahko, že si zas zaspieval, čo už dávno nebol urobil. Cítil veľké uspokojenie so sebou; myslel v tú chvíľu, že jeho celá láska vošla do novej fázy, zdalo sa mu, že to už bolo veľmi dávno, keď poznal dievča, ktoré sa mu zdalo jediným na svete.

Ale večer zas nemohol spať. I cvičil do úmoru a čítal Rómea a Júliu,^[15] čím zas vzbudil celú bolestnú túžbu za Darinou. Pozeral Othella,^[16] a nechápal žiarlivosť. Čo môže človek za to, keď niekoho nemiluje, lásku nemožno vynútiť od nikoho. Keby ho Darina bola milovala, nebola by ho opustila za nijaký poklad tohto sveta. On aspoň tak cítil, že by mu nebola pre ňu ťažká nijaká obeť.

Už minuli dva týždne od odchodu Darininho do Pešti, keď neskoro okolo polnoci, zas sediac vo svojej malej komôrke pri skromnej lampe, čítal Misantropa.^[17] I Moliere skúsil trpkosti opovrhovanej lásky, i on sa presvedčil, aká je to pravda, nad ktorou už pred stá rokmi žialil germánsky bard v Niebelungoch,^[18] že láska je bôľna: Weil die Liebe nur mit Leide zuletzt belohnen kann.^[19] Oprel hlavu o dlaň a naplnený žiaľnym tušením bied života hľadel do temného kúta svojej malej, nízkej komôrky, keď počul tiché zaklopanie na jej drobnom oblôčiku.