ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Gersona Prusa z Vysokého nikto nemal rád za suseda. Bol to chlap ako hora, pozoru ani jastrab; čo zachcel, to vykonal, či po dobrom, či po zlom, nezľaknúc sa ani väzenia. Zdedil najkrajší majetok v obci a zveľaďoval ho, že bol bez odporu najzámožnejším človekom dediny. Mal dvadsaťosem rokov, keď si vzal za ženu Cilku Kratoňovú, chudobné, ale veľmi pekné a zdravé dievča. Rok po sobáši sa mu narodil chlapec Martin a Prus odišiel do Ameriky. Za príčinu odchodu udával, že keby ostal taký mladý doma, naplodil by detísk bez poriadku, a ony by mu rozďobali majetok ako straky. Myslel, že zostane niekoľko rokov za morom a že donesie hodne dolárov. Ale nevrátil sa nikdy, lebo zarábajúc dobre, ľutoval opustiť miesto „bossa“, ktoré zaujímal v jednej železolejárni v Clevelande.^[9] Tam ho našiel i koniec svetovej vojny, a vtedy násilného chlapa prestrelil policajný agent pri vzbure, keď sa hnal proti nemu so železným drúkom. Vdova dostala po ňom peknú sumu poistného, vo vtedajších československých korunách státisíce, i potešila sa chytro nad jeho stratou, keď sa vlastne ani nemala nad čím potešovať. Prus cez dlhé roky posielal statočne peniaze domov, a tak dobre gazdujúc Cilka nielen prikupovala zeme, ale i Martina dala vychovať po pansky.

Chlapec bol druhoročným právnikom, keď vypukla svetová vojna, ktorá ho tiež strhla do svojho víru. Silného šuhaja vzali hneď pri prvej odobierke, zakrátko bol poručíkom, a jeho nepokojná povaha ho hnala do vojenských podujatí, ktoré mu doniesli mnoho vyznamenaní. Učil sa, čítal mnoho a s veľkou záľubou cvičil i svoje telo. Pri vstúpení do vojska bol maďarónom, čím ho bola urobila škola. Matke to nebolo milé, ale, hoci múdra osoba, nemohla syna presvedčiť, že chodí po nepravých cestách. Vo vojne videl surové a nespravodlivé zaobchádzanie so slovenskými mládencami, zišiel sa s niektorými prostorekými Slovanmi a prečítal i ktorúsi slovenskú knižku, a maďarónstvo spadlo z neho ani suchá škrupina z orecha, takže sa mu zdalo, že vlastne vždy bol uvedomelým Slovákom.

Po vojne mal už dvadsaťpäť rokov, i nechcelo sa mu ísť naspäť do školy. Mal na to dve príčiny. Jedna bola, že ho vábil život svojou prácou. Druhá bola udalosť, ktorá sa mu bola prihodila ako právnikovi v Prešporku a odobrala mu vôľu ísť zas medzi kolegov.

Pri schôdzke jedného právnického krúžku bol v debate zahriakol kolegu, skákajúceho mu do reči, výkrikom „Čuš, šteňa!“ (Hallgas, kölyök!), na čo ho ten udrel po tvári. Prus zdvihol ruku, že ho zrazí na zem, keď zazrel pred sebou od ľaku bledú tvár trasúceho sa chlapca, ktorý prosebne dvíhal ruky, aby mu neublížil. Bolo to šťúple, slabé chlápä, ktoré ho v nervóznom prenáhlení bolo udrelo. Prus bol taký silný mužský ako jeho otec a zdedil i jeho prudkú, násilnú povahu. Lenže jeho životné ciele neboli sebecké, vzdelávaním, vplyvom matky, mnohým čítaním sa prebil k úplne opačnému chápaniu životných úloh. Keď videl pred sebou trasúceho sa neboráka, zvolal: „Bež, ty sirota!“ a pokladal tým vec za odbavenú. No nie tak väčšina jeho druhov. Dvaja hneď vstali od stola s poznámkou, že v spoločnosti pána, ktorý chladnokrvne vstrčí zaucho do vrecka, nesedia. Okrem dvoch sa pridali k nim všetci, ani jeden nechcejúc byť horším gavalierom, ako boli dvaja džentríci. Žiadali, aby biedneho Bukóva vyzval na súboj, o čom Prus a dvaja Bedovci nechceli ani počuť. Bukó ho odprosil za prenáhlený skutok a aby sa s ním bil, zdalo sa Prusovi a dvom Bedovcom pokusom skaličenia nevinného, temer bezbranného človeka, lebo Prus zaobchádzal prvotriedne s každou zbraňou. Keď hádka trvala dlhšie, Prus stratil trpezlivosť a nadal celej spoločnosti asi dvadsiatich mladých ľudí do beťárov, naničhodníkov a prázdnych bucharónov,^[10] ponúkajúc im, že so všetkými sa bude biť so zbraňou, aká sa komu bude ľúbiť. Gavalieri s výhovorkou, že má nevybavenú rytiersku aféru, odmietali jeho vyzvanie a zažalovali ho pre urážku na cti pri súde.

Všetky tieto hračky rozmetala vojna a mládenci z najväčšej čiastky museli nastúpiť vojenskú službu. Ale Prusovi dôkladne pokazili chuť obcovať s nimi alebo im podobnou, na svoju prázdnotu namyslenou háveďou. Keď sa vo vojne zišiel s niektorým z nich, ignoroval ho alebo, ak mohol, vystúpil proti nemu i útočne.

Raz v jednom z viedenských hotelov — chýlilo sa už ku koncu vojny a sláva panákov sa skláňala nadol — sedel s mladou dámou, sestrou jedného z priateľov, pri stole. Neďaleko nich sedel pri druhom jeden z džentríkov, ktorí ho boli pri onej schôdzke prví napadli. Bol tiež oficierom a mal niekoľko medailí na prsiach, z ktorých ani jedna nedosvedčovala jeho udatnosť. Robil veľkého pána, čašníci obskakovali okolo neho a nehanebne fixoval cez svoj monokel dámu, s ktorou sedel Prus. Panej bolo dotieravé správanie sa dôstojníka nepríjemné, i presadla si tak, aby sa jej nemohol dívať do tváre. Prus sa jej pýtal, prečo to urobila. Keď mu povedala príčinu, obzrel si oficiera a poznal ho. Zavolal čašníka a poslal po ňom kartičku, na ktorej bolo napísané: „Ak za päť minút neopustíte túto miestnosť, vyzauškujem vás.“ Vyložil si hodinky na stôl a díval sa na ne. Džentrík prečítal kartičku, zbledol, pozrel zúrivo na Prusa, zaplatil a odišiel, nechajúc objednané jedlá na stole.

Prus po vojne skončil notársky kurz a šiel medzi svet. Už dva roky pracoval v tomto odbore, keď ho preložili za vedúceho notára do Hornej Dubovej. Bol znamenitým jazdcom, ako sa vôbec vyznal vo všetkých športoch, i kúpil si dobrého koňa a na ňom brúsil po obciach svojho obvodu. Zaujímal sa o život dedinčanov dopodrobna a šiel tak ďaleko, že sa miešal, kde to pokladal za potrebné, i do rodinných vecí nejedného z nich. Videl, že sú to často veľké deti, nevediac si poradiť alebo sa rozhodnúť. Do Vlčieho Dolu, ako sa volala obec, v ktorej býval Doliak, veľmi často prichádzal. Darina ho zavše počula alebo videla uháňať na jeho pejkovi. On si jej vôbec viac nevšímal, ba vidiac ju v obloku, sa jej nepozdravil. Mrzelo ju to, hoci ukazovala v rozhovoroch o ňom nevšímavosť alebo skorej opovrhnutie a vďačne počúvala o ňom rozličné neprajné klebety.

Martin Prus nezabudol na dievča od potoka. Zdalo sa mu, že bude múdrejšie, keď sa jej predbežne nebude natískať. Porovnával ju so všetkými dievčatami zo svojho obvodu a pokladal ju nielen za najšumnejšiu, ale i povahove za najvynikajúcejšiu zo všetkých. Počúval mnoho o nej a vyzvedal sa, kde to mohol urobiť nebadane, o jej skutkoch a živote. Uznával, že bude predpojatý v jej prospech — postava pri potoku mu nevychádzala z hlavy — ako musí byť človek za ženu, ktorá sa mu páči, hoci by i nechcel byť, a preto nebol spokojný s povrchným poznaním jej povahy.

Bol raz popoludní zas vo Vlčom Dole a vošiel i do školy. Spýtal sa Verony, kde je slečna, a zaklopúc na jej dvere, vrazil dnu, ani nečakajúc na dovolenie. Obzrel sa po izbe a videl, že je v nej všetko poprevracané, že sa robí v nej veľké riadenie. Neďaleko otvoreného obloka stála Darina v nie práve čistej, na jednom mieste trochu natrhnutej, jej celú postavu zahaľujúcej zástere a utierala prevrátenú stoličku. Hlavu mala obviazanú červenou šatkou a v ruke držala uterák. Darina zostala, zazrúc Prusa, ani socha.

— Darina, kde je váš otec?

Dievča, zas urazené spôsobom notára, že ju ani nepozdravil, utieralo ďalej stoličku, chcejúc mu ukázať, že ho podľa možnosti ignoruje. Ledabolo odvetilo:

— Je v obecnom výbore.

A postaviac stoličku, vzalo druhú, čím chcelo dokázať, že pokladá vizitu za odbavenú.

Prus pokročil k nej a sadol si na utretú stoličku.

— Viete čo, Darina? Pravdu povediac, váš otec ma celkom nezaujíma. Chcel som vás vidieť vo vašom kráľovstve. Zle som prišiel, čo?

— Zle.

— Myslíte preto, že som vás našiel pri riadení, ako vidím, základnom. Alebo by som prišiel i vtedy zle, keby ste mali všetko v poriadku?

Darina utierala nábytok ďalej, bez slova.

— Veď povedzte, ako zamýšľate: som priateľom čistých pomerov.

Darina pozrela naňho ponad plece.

— I tak zle.

Prus sa usmial. Darina sa dívala, ako mu energická tvár spríjemnela, keď sa smial.

— No, tak jednako prídem ešte, keď nebudete riadiť. Iste vás mrzí, že máte nečistú zásteru, ako keby ste mohli takú prácu konať v hodvábnej, a čo viac tá trhlina na nej! To je už vážna chyba!

Prus sa stále usmieval, vidiac, ako sa Darina zapálila a hnevne odula ústa. Poznámkou o trhline ju trafil do živého. Pravdu mal, nehnevala sa naňho tak pre jeho spôsob, ako ju vlastne škrelo, že ju našiel v takom neporiadku. Ale dobre vychovaný človek by sa v takých okolnostiach bol vzdialil. Zdalo sa jej, že by ho bola vďačne v lyžici vody utopila v tú chvíľu. Mykla vzdorovito hlavou a vyšla bez slova z izby. Notár išiel za ňou, zamrmlúc tak pre seba, ale aby ho počula: „Nechce, alebo ťažko chápe. Uvidím iný raz“. I odišiel bez pozdravu.

O niekoľko dní neskoršie sedela Darina s vyšívaním vyše obce pod hájom, neďaleko potoka, druhým brehom ktorého viedla lúčinami a vše medzi kríkmi a zdrapmi hája poľná cesta do susednej dediny. Bolo príjemne, nie prihorúco, oblohou sa preháňali biele, od slnca tmavé oblaky. Z času na čas v diaľke zahrmelo, dalo sa očakávať, že predvečer spŕchne.

Darina sa hnevala sama na seba, že sa v myšlienkach skoro bez prestania zaoberala Prusom. Nahovárala si, že je neotesaný, bezohľadný, skorheľovaný sedliak, nezachovávajúci ani najjednoduchšie predpisy lepšej výchovy, a jednako sa jej natískalo presvedčenie, že nebude všetko tak zle, ako o ňom hovoria. Prečo jej len tak záležalo na tom, aby ho umyla pred sebou? Odložila na chvíľku výšivku do trávy a hľadela zamyslene na vysoké smreky, obďaleč pod veľkou bielou skalou stojace, ktorých vrcholce sa pomaly kolísali v tichom vetríku.

Za smrekmi sa ozval spev. Bol ešte dosť ďaleko, ale dalo sa rozoznať, že je to príjemný, ohybný barytón. O chvíľku poznala, že sa hájom ozýva pesnička „Sobotička, nedeľa“, a to tak túžobne a mäkko, že jej srdce stislo. Hľadela uprene smerom, skade sa ozýval hlas a striaslo ju od ľaku, ale i od akéhosi príjemného vzrušenia, keď spomedzi smrekov vyšiel Prus na svojom koni.

Nemohla sa rozhodnúť, čo má robiť, či ticho sedieť a vystaviť sa zas jeho hrubostiam, alebo sa skryť. Naraz, ani keby ju vyhodila spruha, skočila a utekala za krovie. Ale Prus ju už bol zbadal a poznal. Rozohnal koňa a niekoľkými skokmi bol rovno s ňou na brehu potoka, skočil z koňa a preskakujúc potok zo skaly na skalu, nehľadiac či sa umočí, vrazil medzi krovie a zazrel pred sebou na nejakých desať krokov do hája utekajúce dievča.

— Darina, neutekajte! Ak nezastanete a nepočkáte ma, urobím niečo, čo mi nikdy neodpustíte!

Darina ho počula, ale utekala hore kopcom ďalej, hoci už zdýmala od behu a rozčúlenia.

Prus zastal.

— Neutekajte, nejdem za vami. Taká dedinská hus nestojí za to!

Keby bol Darinu udrel po tvári, nebola by bývala taká urazená. Všetka jej tvrdosť a namyslenosť sa vzbúrila. Čože, taký sedliak bude jej nadávať do dedinských husí?

Prus pomaly kráčal naspäť k potoku, keď sa Darina rozbehla za ním. Keby bol stál a hľadel na ňu, iste by to nebola urobila, ale jeho odchádzanie jej dodalo odvahy.

— Stojte, vy zbabelý človek! — zavolala mu, vydychujúc, za chrbtom. — Akože sa opovažujete neznáme slušné dievča stále urážať? Čo som vám urobila, čo chcete odo mňa, že ma stále prenasledujete svojou — svojou bezočivosťou!

Prus dobre počul, že uteká za ním; keď cítil, že je už blízko pri ňom, zrazu sa nenazdajky obrátil, takže mu mimovoľne vbehla do náručia.

— Odpusťte, — povedal a dievča, odsotiť ho chcejúce, zachytil za ramená a odtisol jemne od seba.

S najväčším potešením hľadel na nahnevané dievča s iskriacimi očami.

— Čo chcete už so mnou, vy zlý človek? — zvolala Darina, zas vzdialená od neho na niekoľko krokov, sršiac od hnevu.

Prus hľadel na ňu s úsmevom ako na hnevajúce sa dieťa.

— Chcem sa s vami trochu pozhovárať, a nič iného. Prosím vás, sadnite si na chvíľku a vypočujte ma. Sadnem si od vás tak ďaleko, ako rozkážete, a na svoje čestné slovo sa nepriblížim k vám, kým to sama nedovolíte. Mohol by som sa vám zaprisahať, že je pravda, čo vám poviem, ale vy prísahám veľmi neveríte. Nuž či tak, či tak, ale poviem vám pravdu, že niet v republike ľudského tvora, od ktorého byť vypočutým by som si tak žiadal ako od vás. Uisťujem vás, že sa vám nebudem nijako natískať, že vás nebudem ani o lásku, ani o nijakú milosť prosiť, že sa ma vôbec v nijakom ohľade nemusíte báť. Nuž čo poviete na to?

— A čože vy mi máte čo takého rozprávať, na čom vám tak mnoho záleží, aby som to počula ja, ja, dedinská hus? — riekla trpko.

— Sadnite si, počujete. Neodbehnete mi, kým si priviažem koňa? — pýtal sa s úsmevom, hľadiac na ňu a obrátiac sa za koňom.

Zamračene odvetila:

— Nedbám, robte si, čo chcete.

I sadla si na to isté miesto, z ktorého bola utiekla. Prus chytil popásajúceho sa koňa, priviazal ho k smreku a sadol si zatým na dobrých päť krokov od Dariny, hľadiac pri každom kroku na ňu, či je to už dosť. Napokon prísne kývla hlavou, hoci jej trhalo kútiky do úsmevu, že dosť.

Prus si sadol, skrížiac nohy, ani sa nedotknúc zeme.

— Tak, prvé je, čo musíme do poriadku doniesť, že vás naskrze nepokladám za hus. To mi môžete uveriť, lebo keby som to robil, vami by som sa nezapodieval. Zakričal som vám to grobianstvo, lebo som bol istý, že vás nijakou prosbou neobmäkčím. Ženy sú už také, keď odporujú, prosenie je len olej na oheň. Však mám pravdu? Surovosť vás pobúrila a zastavila. Ako smelá osôbka ste sa pustili do boja. Keby ste boli husou, tak by mi nebolo pomohlo nijaké grobianstvo, boli by ste utekali a možno kričali na ratu.

— Tým sa mienite umyť a myslíte si, že vám odpustím všetky vaše prečiny? Mýlite sa. Tak ľahko to nejde, — rozčuľovala sa Darina.

— Ani by ma to nebavilo, keby to šlo tak ľahko. Ale nechajme túto vec teraz tak; uvidím, čo poviete, keď donesiem vašu dušu do iného nastrojenia ku mne. Dobre?

Darina riekla ľahostajne, zaoberajúc sa ukrutne vážne, ani keby jej život len od toho závisel, výšivkou:

— Nedbám, mne je to jedno.

— Nuž, vŕta ten hnev vo vás, vŕta. Teda, Darina, vy si myslíte, že som sa v krčme pral s mládencami.

— Tak hovoria všetci o vás, musí to byť pravda.

— Pravdu hovoria, pral som sa. A povedali vám i to, prečo som sa pral?

— Hovorili, že vraj pre akúsi dievčinu.

— Tak, dievča z mojej strany nebolo úlohou, možno zo strany mládencov. Stalo sa celé takto: V Dubovej mali mládenci muziku, na ktorú prišlo i niekoľko Borinčanov, medzi nimi Mišo Macek. Znáte ho? Vlastne, počuli ste o ňom?

— Počula, je to bitkár, zurvalec.

— Šiel som na muziku, aby som sa poučil, aký je tunajší ľud. Treba ho vidieť i keď sa zabáva. Sadol som si ku starším popíjajúcim gazdom.

— A popíjal tiež, — pichla ho Darina, pozrúc naňho.

— Prekvapí vás moje priznanie, že vôbec nikdy a nič nepijem okrem vody, ako že ani nefajčím. Vo vojne som niekoľko mesiacov pil, zatým ani predtým nikdy.

— Ako môžu ľudia hovoriť o vás, že ste korheľ?

— Vysedávam často v krčmách. Tak sedel som medzi gazdami, keď Mišo odsotil jedného z Dubovčanov od jeho dievčaťa a vrieskajúc začal s ňou tancovať. Borinčania boli vyberaní bitkári a Miša sa bál každý, lebo je to chlap ako býk. Ale trma-vrma sa jednako strhla, lebo Dubovčania tiež nezaliezli do kúta. Macek ich rozsocal a stanúc si naprostred izby, hodil čiapku na ucho a ruky na boky; „Nuž čože, vy kukuričiari (ako viete, to je prezývka Dubovčanov), chcete s chlapmi?“ Skočil som, ako vrchnosť, aby som urobil medzi nimi poriadok, ale nešlo to tak ľahko. Borinčania kričali: „Von s pánmi, vyhoďte notára, všetko četníkom vyfrfle!“ Mišo Macek ma potriasol surovo za plece: „Počujete, čo tí chlapi hovoria? Myslíte, že nemajú pravdu?“ „Nemajú pravdu. Kým som ja tu, nestane sa nič, čo by bolo treba četníkom oznamovať.“ „A či ozaj? A keby som vám tak jednu po pysku strelil, čo by ste urobili?“ „Nič, lebo ma ty po tvári neudrieš, na to si primladý.“

— Prečo ste ho dráždili takými rečami? — zvolala Darina, teraz odložiac výšivku.

— Preto, lebo som napokon tiež človek, majúci nervy, a chcel som toho rozdrapujúceho sa dedinského krakelera^[11] zahanbiť a odučiť od jeho surovosti. Uznávam, nekonal som, ako by som bol mal konať, nuž ale do smrti sa učíme, aby sme sprostí pomreli.

— Tak čo bolo ďalej? — spýtala sa Darina s napätou zvedavosťou.

— Ešte tam čosi grobianske povedal milý Mišo Macek, na čom sa jeho kamaráti z chuti rehotali, a zatým napružil ruku, že ma udrie po tvári. Má ručisko ako konské kopyto; keby mi bol zaucho vylepil, bol by sa mi mozog poriadne pomiešal. Lenže som nečakal, kým to urobí, ale vykrútil som mu nenazdajky ruku, obrátil k sebe chrbtom, kopol a sotil ho, aký dlhý bol, taký sa vystrel na dlážku. Bolo ho veru kus.

— Bože môj, a nebáli ste sa tých ľudí? — zvolala ustrašene Darina.

Prus pozrel s milým prekvapením na dievča a usmial sa.

— Nebál som sa ich. Napokon, trochu som sa hanbil, že také komédie vyčíňam s nimi. Som dosť mocný chlap, lebo cvičím od rokov a v jiu-jitsu som dosť dobrým majstrom; na vojne som bol inštruktorom týchto fígľov. Musíte vedieť, že naši mládenci chcú všetko prevládať len surovou mocou, ale darmo, vo vede je sila.

— Nuž ako sa to skončilo?

— Ten chumaj vyskočil zo zeme ani zdivený, ktorýsi z jeho kamarátov mu strčil zaverák do hrsti a s tým sa hnal proti mne. Nebudem vás nudiť, ako som si dal s ním rady. Len poviem, že o dve minúty ležal on i traja kamaráti, ktorí mu chceli zákerne pomáhať, na hŕbe vo dvore a dubovskí mládenci, ktorým už oddávna ležali v žalúdku, ich ťali, čo sa na nich zmestilo.

— A to ste ich sám vyhádzali? — skríkla s neveriacim obdivom Darina.

— Sám. Verte mi, že je na tom nie nič ani chvály, ani obdivu hodného. Celkom necvičení, nevedomí, nemotorní ľudia, čo by boli ako sloni, sú sťa malé deti, keď sa ide na nich s takými, im celkom neznámymi kunštami. Nuž povedzte, čo som mal urobiť, mal som ustúpiť surovosti tých rozdrapujúcich sa násilníkov a ísť sa žalovať četníkom? Musel som hľadieť zadovážiť si rešpekt v dedine v každom ohľade, lebo ináč nevykonám nič s tým svetom.

Darina mlčala, pozrúc sa na Prusa, vše zas na výšivku.

— Tak ma odsudzujete?

— Čo ako, vzdelaný človek sa nemá prať s mládencami po krčmách.

— Vzdelaný človek vyjde ani kopnutý pes a odplazí sa, haliac sa do kepeňa vzdelanosti, keď vidí, že si nemôže dať sám rady. Myslím, že zle súdite, lebo tak musíte odsúdiť každú bitku. A jednako všetko závisí od toho, prečo sa bijeme.

O chvíľu rieklo dievča, hľadiac na svoju prácu:

— Možno máte i pravdu, len sa mi pozdáva, že sa vôbec radi bijete. Hovoria o vás, že ste i Jura Pukáča z Ostríkova ubili, a to ani nie v krčme, ale v jeho vlastnom dome.

— I to je pravda. Vidíte, to je tiež dôkaz, že sa človek musí biť, ak cíti, že bitkou premôže zlo. Veru som Pukáča ubil, a veľmi. Šiel som hore Ostríkom, keď som počul u Pukáčov strašný krik a volanie na ratu. Dedina bola ani vymretá, všetko boli v poli, len niekoľko starých babiek a dedkov sedelo po dvoroch a strážilo kury a vnúčatá. Vbehol som do dvora Pukáčovcov a videl som, že ten zošalený, opitý chlap vláči ženu za vlasy po dvore a kope ju svojimi ťažkými jančiarkami, kde ju začiahne, po tvári, bruchu, vôbec kde sa mu podarilo jej ublížiť. Bola už samá krv. Skričal som naňho, aby jej dal pokoj, na čo som dostal surovú odpoveď. Nemohol som s tým zverom mnoho rozprávať, chytil som ho za prsia a hodil o dvere drevárne. Pochytil tam sekeru a rútil sa na mňa s vycerenými zubmi ani gorila. Ukrutne som ho zbil, nevládal sa ani pohnúť. Chcel som mu dať príučné a použil som okolnosť, že som musel brániť jeho ženu a seba. Na tretí deň — ležal v posteli — som ho navštívil a povedal som mu, že každý raz, keď sa opije a — od čoho nech ho ruka božia chráni — udrie ženu, dostane to isté. Sľúbil som mu, že ak bude piť, budem ho tak prenasledovať, že mu nezostane iné ako žobrácka palica, alebo utiecť z dediny. Počul som, že hovoril, že ma prekvapil pri žene, že som sa jej zaliečal, a keď ma bral na otázku, som ho vraj ubil. Myslím, že to azda neveríte, Darina?

— Môžete raz zle pochodiť, keď každého chcete bitkou naprávať, — mienilo dievča.

— Nechcem každého bitkou naprávať, ale i bitkou v primeranom prípade, keď je inak nie príhodné. Sú okolnosti, ktoré nútia konať hneď; urobil by to každý, keby vládal.

— Pomaly sa vás bude báť celý svet. Alebo sa spriahnu proti vám a môžete zle pochodiť.

— Nie som bitkár. Už som sa i s Borinčanmi vyrovnal, sme najlepší kamaráti a spolupracovníci, a Juro Pukáč tiež nahliada, že mu nechcem zle. Keby som tým chlapom nebol ukázal zuby, nevedeli by si môjho priateľstva vážiť. Juro nepije viac, pravda, i preto nie, lebo som zakázal všetkým kupcom a krčmárom, aby mu predali nápoja.

— A vás tí poslúchajú? Pochybujem. Náš Havran, ten by i otca predal za pár groší, — krútila Darina hlavou.

— Ručím vám, že mu Havran nedá. Doniesol som mu také dôvody, ktoré ho presvedčili. Ešte dá i pozor, už zo závisti, aby iní neurobili, čo on musel opustiť.

— Tak, čože zamýšľate, chcete azda celý svet spasiť? — posmievala sa Darina, hľadiac mu už otvorene do očí.

Prus vytrhol s koreňom bylinu pri sebe.

— Celý svet nie, ale svoj obvod áno. Myslím, že to dokážem.

Darina odložila prácu a hľadela naňho bez slova s rukami zloženými na lone. Trochu pozeral na ňu i Prus, videla sa mu, bolo mu tak milo okolo srdca, že ho tak počúva. Hľadel chvíľku do jej výrazných očí a potom rozprával zas.

— Za vojny som bol na rozličných bojiskách. Nebojte sa, nebudem vás zabávať nijakými otrepanými hrdinstvami, len vám spomeniem, že som bol i štyri mesiace v zákopoch na dolnej Piave. Boli to diery, vyvŕtané do násypov okolo rieky, vody bolo v nich skoro po kolená. Tam sme ležali na pričniach alebo na gavalcoch vo dne i v noci, potkany skákali po nás a komáre nás žrali. Taliani trepali na nás všetkými možnými mašinami a Amerikánci lietali nízko nad zemou a strieľali rovno do tých dier, v ktorých sme ležali alebo čupeli. Vykuknúť a jesť bolo možno len v noci. Vtedy v tom pekle sme pili rum, lebo bez toho ochmelenia by sa tam bol každý človek zblaznel alebo zmárnil.

Darina ho počúvala, zvraštiac obočie a stisnúc pery, ako človek, očakávajúci nešťastie.

— Znáte Poa? Vymyslel dosť strašných vecí, rozličných žalárov a trýznení, ale myslím, že nič hroznejšieho, ako boli tie zákopy. Ani jeden z nás nepočítal s možnosťou vyviaznuť odtiaľ so životom, a preto sme i pili. Bolo nám už jedno, či tak zahynúť, či inak. Keď som tak ležal dlhé dni a noci na gavalci s rukami pod hlavou, hľadiac na hru komárov v malom otvore, ktorým som videl belasosť nemilosrdného neba, myslel som s takým rozhorčením na antikristov-ľudí, ktorí vo svojej nekonečnej namyslenosti a sprostosti ženú človečenstvo do vojnových hrôz, akého rozhorčenia je schopná len vtedy duša človeka, keď ju prinútia prenášať najväčšie útrapy bez záblesku tušenia, že by tým polepšila stav ľudstva. Milióny museli trpieť, lebo sa tak páčilo niekoľkým tyranom, jazdiacim na akýchsi politických, národohospodárskych alebo sociologických heslách. Je jedno, akých, ani jedno je nie hodno, keď zapríčiní takú biedu, ktorú nič nevyváži. Vtedy sa vryla do mojej duše tá jediná pravda, ktorá by mohla spasiť človečenstvo, čiže: „Miluj blížneho svojho“! Každý nech bojuje vo svojom okolí, nakoľko je v jeho moci, proti nerestiam, strpčujúcim život, keď treba i násilím.

Darina si vydýchla a pozrela na Prusa významne.

— Pochybujem, že by ste to dlho vydržali.

— Máte právo pochybovať, lebo obyčajne ľudia, hovoriaci podobné veci najmä pred dievčatami, zabudnú na ne prv, ako zabudli i na dievča. Ale sú i fanatici, ktorým fixná idea vŕta celý život v hlave. Možno som i ja z nich. Aspoň ma ešte neopustila vôľa, hoci sa trápim už vyše dvoch rokov pre svoje zásady.

— Nenachádzate, že je podivné pri vašej zásade, že chcete pomáhať i pozlotky?…

— Darina, nechcem sa s vami hádať, rozumiete ma veľmi dobre, keď chcete. Ja nemám možnosť ani vôľu vraždiť, ale neposlušné alebo zlé dieťa musím i trestať, a hlúpeho človeka nepresvedčím, toho musím prinútiť k tomu, čo mu je na osoh. Čo od vás žiadam a o čo vás prosím, je to, aby ste mi boli v tomto diele na pomoci. Nebojte sa, nebudem požadovať mnoho práce od vás, urobíte, len čo budete sama chcieť, ale potrebujem radu a zavše obodrenie dobrej a rozumnej ženskej, ktorá je mi i sympatická, a tou môžete byť v celom mojom obvode len vy.

— Prečo práve len ja? — riekla prekvapene Darina.

— Lebo ste rozumná a trpezlivá. No, a odpusťte, nechcem vám dvoriť, ale páčite sa mi, a hľadíme si vždy vydobyť uznanie ženy, ktorá sa nám páči!

Darina sa usmiala trochu nútene.

— Dovolíte, aby som vás vše vyhľadal, keď budem potrebovať prehovoriť o jednom-druhom? Sľubujem vám, že vám ani slova nepoviem o láske, i keby som sa zamiloval do vás, nebojte sa.

Darine toto veľké ubezpečovanie zapríčinilo isté sklamanie; aby ho neprezradila, pristala s veľkou horlivosťou na ponúknutie Prusovo. Notár sa usmial trochu, hľadiac zboku na dievča. Vyskočil zo zeme.

— Dovolíte teraz, aby som vám na znak zhody stisol ruku?

Darina vstala a podala mu ruku. Prus jej ju chytil a pozrel jej do tmavých očú; myslel: Ozaj, aké city a myšlienky taja a tlmočia tie divné ústroje? Prečo hovorí z nich tak mnoho malý pohyb viečok a oka samého? Hľadel na jej červené plné pery, ktoré mala trochu pootvorené a na jej rovný, trošička prikrátky nos a myslel, že keby ju bozkal, ani by sa možno veľmi nehnevala. „Ale neurobím to, hoci by som to veľmi rád urobil, lebo som jej sľúbil, že ju láskou obťažovať nebudem.“ I odišiel; odviazal si koňa, vyhodil sa naň a odcválal bez slova, bez kývnutia rukou.

Darina hľadela za ním, dokiaľ ho bolo vidieť; úfala sa, že sa aspoň obzrie za ňou, ale ani to neurobil. Chvíľku stála zamyslená, potom si sadla a vzala výšivky do rúk, ale nepracovala. Zahľadela sa na premenlivý potok; miestami tichý a hladký ani zrkadlo, miestami peniaci sa okolo väčších-menších skál. Okolité kríky pozerali doň a dvaja rybárici frngali nad ním, loviac dlhými zobákmi mušky alebo i nepozorné drobné rybky.